Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/44/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4009200322 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2011:4009200322.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov senátu Mgr. Erika Németha a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: MIG Slovakia, s.r.o., Budovateľská 58/30, Komárno, IČO: 36 556 408 (do 11. 11. 2010 HR Consulting, s.r.o.), proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, takto r o z h o d o l : Súd žalobu voči zamestnancom žalobcu v rade 108, 114, 160, 165, 192, 198, 210, 237, 246, 270, 271, 272, 299, 338, 427, 451, 518, 574, 590, 597, 620, 633, 634, 706, 740, 764, 777, 797, 814, 865, 867, 983, 1067, 1120, 1149, 1153 z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca (do 12. 11. 2010 obchodné meno HR Consulting s.r.o.) sa v žalobnom návrhu, doplnenom dňa 29. mája 2009 a dňa 13. júla 2009, domáhal preskúmania a zrušenia právoplatných rozhodnutí žalovaného uvedených v žalobnom návrhu vo vzťahu k jeho zamestnancom (celkom v počte 1160), ktorými bolo zamietnuté jeho hromadné odvolanie a potvrdené prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu vo veci vzniku, prerušenia a zániku nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti pre jeho zamestnancov s miestom výkonu práce u užívateľských zamestnávateľov v Maďarskej republike podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva. Uviedol, že od začiatku svojho pôsobenia ako agentúry dočasného zamestnávania, všetkých svojich zamestnancov prihlásil do systému sociálneho poistenia, či už pracovali na území Slovenskej republiky alebo v Maďarsku a odvádzal za nich poistné. Pobočka žalovaného vydala rozhodnutia zvlášť u každého zamestnanca s miestom výkonu práce v Maďarsku, že im nevzniklo vyššie uvedené zákonné poistenie z dôvodu, že pobočka žalovaného použila základné pravidlo uplatňovania legislatívy štátu podľa miesta výkonu práce (článok 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia). Nesúhlasí so záverom žalovaného, že zamestnancom s miestom výkonu práce v Maďarskej republike povinné poistenie podľa zákona o sociálnom poistení dňom vzniku pracovného pomeru uvedených zamestnancov na území Slovenskej republiky nevzniklo, resp. im zaniklo dňom vypršania dňom udelením výnimky 22. 12. 2006 a že mali byť prihlásení do systému sociálneho zabezpečenia Maďarskej republiky podľa miesta výkonu práce, a nie na území Slovenskej republiky podľa sídla zamestnávateľa, t. j. žalobcu. Nesúhlasí ani s ďalším záverom žalovaného a jeho pobočky, že žalobca nespĺňa podmienky agentúry dočasného zamestnávania a nie je pravdou, že na Slovensku vedie iba vnútorný manažment, lebo žalobca nebol nikdy formálne slovenskou spoločnosťou. Podstatnú časť svojej činnosti spočívajúcu v hľadaní a nábore pracovných síl, realizáciu výberových konaní, uzatváraní pracovných zmlúv a podobne vykonával výlučne na území Slovenskej republiky. V Maďarskej republike nemá kancelárske priestory a ani nábory nerobil, až na zopár výnimiek. Je toho názoru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán nedostatočne zistili skutkový stav a obmedzili sa iba na skúmanie a porovnávanie počtu zamestnancov s miestom výkonu práce na území Slovenskej republiky a v zahraničí, a preto dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a záveru, že žalobca nemá požadovanú väzbu so Slovenskou republikou, a preto nemôžu jeho zamestnanci využívať inštitút vyslania. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že správny orgán prvého stupňa vo svojich rozhodnutiach správne posúdili skutkový a právny stav, podľa ktorého činnosť zamestnancov nezakladala sociálne poistenie v Slovenskej republike podľa článku 14 ods. 1 nariadenia rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov. Zamestnancom vykonávajúcim prácu na území Maďarskej republiky však v dôsledku vnútroštátnych predpisov nevzniklo sociálne poistenie v Maďarsku, čo potvrdila príslušná maďarská inštitúcia na rokovaní v Budapešti dňa 12. mája 2009, ako aj v liste z 5. októbra 2009. V dôsledku týchto skutočností zamestnanci s bydliskom na území Slovenskej republiky, ktorým nevznikla účasť na sociálnom poistení v Maďarskej republike, sú podľa článku 13 (2) (f) nariadenia poistení v sociálnom systéme Slovenskej republiky. Ide o inú právnu skutočnosť, ktorá nie je predmetom preskúmania krajským súdom. Postup sociálnej poisťovne má za cieľ zabrániť prípadom, kedy v dôsledku toho, že zamestnancom nevzniklo sociálne poistenie v Maďarskej republike, by zostali títo zamestnanci bez príslušného poistenia, i keď vykonávali prácu na území členského štátu Európskej únie. Ustanovenie článku 13 (2) (f) nariadenia nebolo možné uplatniť na všetkých zamestnancov, ktorým sociálne poistenie v dôsledku výkonu práce v Maďarskej republike vzniklo, resp. zaniklo, ale len na tých zamestnancov, ktorí majú bydlisko na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa zamestnancov žalobcu vo vzťahu, ku ktorým bola žaloba vzatá späť, zaregistrovala spätne v registri sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Takto postupovala sociálna poisťovňa aj v prípade ďalších zamestnancov žalobcu s bydliskom na území Slovenskej republiky vo vzťahu, ku ktorým žalobca žalobu nezobral späť. Pokiaľ ide o ostatných zamestnancov žalobcu, ktorí nemajú trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky a ktorým platná právna úprava neumožňuje zaradiť do systému sociálneho poistenia Slovenskej republiky, ide o prípady, u ktorých činnosť zamestnancov nezakladá sociálne poistenie na našom území. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP) preskúmal postup, ako i žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného, v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP) na pojednávaní v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 OSP), ktorý doručenie predvolania mal riadne a včas vykázané a svoju neúčasť neospravedlnil a dospel k záveru, že žaloby v zostávajúcej časti zamestnancov žalobcu nie sú dôvodné. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 v zmysle ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobca podal predmetnú žalobu zo dňa 30. marca 2009 a doplnenú dňa 29. mája 2009 a dňa 13. júla 2009 pod obchodným menom HR Consulting, s.r.o., so sídlom Župná 1147, Komárno. V priebehu konania žalobca nereagoval na súdne zásielky a tieto sa vracali súdu späť s poznámku pošty „adresát neznámy“. Šetrením z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra súd zistil, že odo dňa 12. 11. 2010 došlo k zmene obchodného mena žalobcu na MIG Slovakia s.r.o., so sídlom Ul. Budovateľská 58/30, Komárno a na tejto adrese žalobca preberá i súdne zásielky. Žalobca pôvodnú žalobu upresnil prípisom doručeným súdu 01. 06. 2009, v ktorom uviedol, že sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k jeho zamestnancom, ktorých vyslal do Maďarskej republiky, nakoľko vykonával činnosť agentúry dočasného zamestnávania na základe povolenia č. 8441/2005-OSS vydaného dňa 23. 09. 2005 rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, odborom sprostredkovateľských služieb Bratislava, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 09. 2005 a platilo na obdobie do 23. 09. 2010. Územný rozsah, pre ktorý bolo povolenie vykonávať túto činnosť zahŕňalo okrem iných krajín aj Maďarsko. V návrhu upresnil, že ide o rozhodnutia vo vzťahu k 1119 zamestnancov s presnou špecifikáciou rodného čísla zamestnanca, rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Taktiež uviedol, že tieto rozhodnutia im boli postupne doručované od 13. 01. 2009. Ďalším podaním doručeným súdu 14. 07. 2009 rozšíril okruh zamestnancov, ktorým boli doručené rozhodnutia žalovaného a vyššie uvedený počet zvýšil na 1160 zamestnancov. Zo spisového materiálu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis jeho pobočky v Komárne, súd zistil a vyplýva, že oddelenie kontroly pobočky žalovaného dňa 3. júla 2008 vykonalo u žalobcu ako zamestnávateľa mimoriadnu kontrolu dodržiavania podmienok využitia inštitútu vyslania v zmysle článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia. O výsledku kontroly bol spísaný čiastkový protokol č. 800-6-AG05/08-2 a zápisnica o prerokovaní tohto čiastkového protokolu dňa 22. 07. 2008. Z protokolu vyplýva, že žalobca ako účastník konania nespĺňal podmienky vyslania tak, ako to vyžaduje nariadenie a rozhodnutie č. 181, lebo ministerstvo mu neudelilo mimoriadnu výnimku z hlavných pravidiel určujúcich uplatňujúcu legislatívu a naďalej prijímal zamestnancov do pracovného pomeru na výkon práce na území Maďarskej republiky. Na území Slovenskej republiky žalobca v zmysle stanovených kritérií nevykonával obvyklú dôležitú hospodársku činnosť a počet zamestnancov vykonávajúcich prácu na území Slovenskej republiky bez administratívnych pracovníkov a pracovníkov vykonávajúcich prácu na základe dohôd o prácach mimo pracovného pomeru nedosahovalo stanovené minimum 25 % z celkového počtu zamestnancov. Žalobca ako zamestnávateľ platil a odvádzal poistné na sociálne poistenie na uvedených zamestnancov podľa návrhu a doplneného návrhu, čo bolo v rozpore s legislatívnou úpravou migrujúcich pracovníkov v rámci Európskej únie, pričom nespĺňal podmienky, za ktorých je možné považovať výkon práce jeho zamestnancov na území iného štátu Európskej únie za výkon práce vyslaných zamestnancov. Sociálna poisťovňa - pobočka Komárno vydala rozhodnutia u každého jedného zamestnanca tak, ako je to uvedené v návrhu, kde žalobca špecifikoval rodné číslo zamestnanca, číslo rozhodnutia vydaného pobočkou, ako i žalovaným správnym orgánom. Uvedení zamestnanci žalobcu boli vyslanými pracovníkmi s miestom výkonu práce v Maďarskej republike a prvostupňový správny orgán dotknutými rozhodnutiami rozhodol tak, že u týchto zamestnancov žalobcu dňom vzniku pracovného pomeru povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti nevzniklo súbežne so vznikom pracovného pomeru tak, ako bolo dohodnuté u každého zamestnanca jednotlivo, resp. nevzniklo ani po dátume 22. 12. 2006, dokedy bola udelená výnimka, resp. táto udelená výnimka vypršala týmto dňom a zamestnanci žalobcu mali byť prihlásení do systému sociálneho zabezpečenia v Maďarskej republike podľa miesta výkonu práce, a nie na území Slovenskej republiky podľa sídla zamestnávateľa, t. j. žalobcu. Podľa článku 17 nariadenia Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR listom zo dňa 26. 01. 2007 č. j. 30848/06-I/72, 46674/06 udelilo žalobcovi výnimku z platenia príspevku na sociálne poistenie v Maďarskej republike spätne na obdobie od 03. 10. 2005 do 22. 12. 2006. Ďalšie žiadosti žalobcu o udelenie novej výnimky z 18. 04. 2007 so spätnou účinnosťou od 23. 12. 2006 boli ministerstvom zamietnuté, čo mu bolo oznámené písomne 24. 04. 2007. Žalobca opakovane na zamestnancov žiadal udeliť výnimku písomne prípisom zo dňa 08. 01. 2009 spätne na obdobie od skončenia prvej výnimky až do 30. 11. 2008, kedy z dôvodu hospodárskej krízy žalobca ukončil pracovný pomer so všetkými vyslanými zamestnancami, ktorá bola tiež zamietnutá. V danej veci žalobca prvý krát oznámil súdu, že žalobu berie späť v časti týkajúcej sa rozhodnutí žalovaného k jeho zamestnancom uvedených v písomnom podaní doručené súdu 29. 01. 2010 a druhým podaním doručeným súdu 17. 09. 2010. Súd uznesením č. k. 11S/44/2009-153 zo dňa 07. 10. 2011, so súhlasom žalovaného správneho orgánu, konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného u presne špecifikovaných zamestnancov žalobcu zastavil a z celkového počtu zostalo 36 rozhodnutí týkajúcich sa zamestnancov žalobcu podľa návrhu, ktorí však nemali sídlo na území Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 11. 20011. Podľa § 247 ods. 1 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b). Podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení zamestnanec podľa tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere a podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona zamestnávateľom podľa tohto zákona je pre fyzickú osobu v pracovnom pomere právnická osoba alebo fyzická osoba, ku ktorej je fyzická osoba v pracovnom pomere. Podľa článku 13 ods. 1 Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva , pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby na ktoré sa vzťahuje nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy (II). Podľa článku 13 ods. 2 písm. a) citovaného nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo „fyzickej osoby“ ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. Podľa článku 13 (2) (f) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu, ktorá prestane podliehať právnym predpisom členského štátu, bez toho, aby sa na ňu začali vzťahovať právne predpisy iného členského štátu v súlade s jedným z pravidiel stanovených v predchádzajúcich odsekoch alebo v súlade v článkoch 14 až 17, sa budú vzťahovať na právne predpisy členského štátu, na území ktorého má bydlisko, a budú sa na ňu vzťahovať iba tieto predpisy. Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórií osôb alebo určitých osôb (článok 17 nariadenia). Medzi účastníkmi konania zostala sporná otázka, či na daný prípad sa bude vzťahovať medzinárodná zmluva alebo medzinárodný dohovor v prípade, ak Slovenská republika takúto zmluvu uzavrela alebo je viazaná medzinárodným dohovorom. Takýmto dohovorom, ktorým je Slovenská republika po vstupe do Európskej únie viazaná, je i Nariadenie rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. 06. 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej len nariadenie č. 1408/71). V zmysle článku 2, ods. 1 sa toto nariadenie okrem iných vzťahuje i na zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú alebo vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktorí sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov. Všeobecne platí pravidlo podľa článku 13 nariadenia č. 1408/71. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú zakotvené v článku 14 (bod 1a) nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého osoba zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu. Potom na zamestnancov žalobcu ako slovenského zamestnávateľa by sa vzťahoval náš právny poriadok a predpisy povinného poistenia len za splnenia určitých podmienok. Tieto podmienky týkajúce sa výkladu článku 14 nariadenia č. 1408/71 sú zakotvené v rozhodnutí Správnej komisie č. 181 zo dňa 13. decembra 2000 o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu. Predmetné rozhodnutie správna komisia vydala s poukazom na článok 81 nariadenia č. 1408/71, berúc do úvahy prípadné právo súdneho dvora (bod 4), nakoľko jej úlohou je podávať výklad k otázkam, ktoré vznikajú z tohto nariadenia za účelom podpory spolupráce medzi príslušnými úradmi v členských štátoch s cieľom postupne vypracovať v prospech správnych orgánov, podnikov a pracovníkov „kódex osvedčenej praxe“ (bod 10). Z bodu 10 Kódexu vyplýva, že predtým než podnik vyšle pracovníka na územie iného členského štátu, musí sa obrátiť na príslušnú inštitúciu na území členského štátu vyslania aby obdržal „potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve (formulár E 101), ktoré potvrdzuje, že tento pracovník podlieha legislatíve tohto členského štátu, a teda musí byť oslobodený od vykonávania legislatívy v štáte zamestnávania. Prvoradou podmienkou pre uplatňovanie článku 14 nariadenia č. 1408/71 (rozhodnutia i kódexu) je existencia priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosti ukončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) zamestnanci žalobcu (zamestnávateľ) spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia č. 1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Rozhodnutie č. 181, ktoré implementuje interpretácie Európskeho súdneho dvora teda spresňuje, že zamestnávateľ sa môže domáhať uznania inštitútu vyslania len v prípade, ak preukáže, že vykonáva obvykle významné činnosti na území štátu vyslania. Samotný výkon riadiacich činností v tomto štáte, ktoré sú len čisto interné, neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania. Podľa článku 17 nariadenia č. 1408/71, príslušné orgány členských štátov na rokovaní dňa 22. 06. 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16. Na tomto rokovaní bolo dohodnuté, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe tejto dvojstrannej dohody Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR udelilo žalobcovi výnimku podľa článku 17 nariadenia len za obdobie od októbra 2005 do 22. decembra 2006, čo mu predchádzal list ministerstva z 15. mája 2006, v ktorom okrem iného žiadalo žalobcu ako zamestnávateľa a zároveň i agentúry, aby dodržiaval podmienky nariadenia a nevysielal zamestnancov bez príslušných formulárov E 101, ktoré vydáva sociálna poisťovňa a aby vysielal zamestnancov len za dodržania všetkých podmienok v zmysle zákona a nariadenia EÚ. Žalobca sa dôsledne neriadil týmto pokynom a opätovne listom z 16. 04. 2007 žiadal ministerstvo o udelenie mimoriadnej výnimky z hlavných pravidiel určujúcich uplatniteľnú legislatívu so spätnou účinnosťou od 23. 12. 2006, ktorej nebolo vyhovené vzhľadom na vyššie uvedené. Na základe týchto skutkových zistení dospel žalovaný k záveru, že zamestnávateľ zamestnancov uvedených vo výroku tohto rozsudku nespĺňali podmienky na to, aby mohol svojich zamestnancov vysielať v súlade s článkom 14 (1a) nariadenia č. 1408/71 na územie iného členského štátu, a teda podmienky na to, aby sa na týchto vyslaných zamestnancov vzťahovala legislatíva Slovenskej republiky, pokiaľ ide o ich účasť na nemocenskom a dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti, keďže nemali pobyt na území Slovenskej republiky a ako je vyššie uvedené a sám žalovaný potvrdil, že pokiaľ ide o zamestnancov žalobcu vykonávajúcich prácu na území Slovenskej republiky a majú bydlisko na území Slovenskej republiky, týmto nevznikla účasť na sociálnom poistení v Maďarskej republike, ale podľa článku 13 ods. 2 písm. f/ nariadenia sociálna poisťovňa - pobočka ich zaradila do systému sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Toto vyplynulo z rokovaní príslušnej maďarskej inštitúcie v Budapešti dňa 12. mája 2009, ako aj z listu z 05. 10. 2009, teda u zamestnancov žalobcu, ktorí boli vyslaní do Maďarskej republiky a mali bydlisko na území Slovenskej republiky, žalovaný ich dodatočne zaradil do systému sociálneho poistenia na našom území, avšak článok č. 13 ods. 2 písm. f/ nariadenia nebolo možné uplatniť u zamestnancov žalobcu, ktorí sú číselne uvedení vo výroku tohto rozsudku (viď zoznam zamestnancov podľa prílohy návrhu), keďže nemali bydlisko na území Slovenskej republiky. Tak, ako je vyššie uvedené, žalobca v podstate zobral žalobu späť, avšak u týchto zamestnancov pod číslom 108, 114, 160, 165, 192, 198, 210, 237, 246, 270, 271, 272, 299, 338, 427, 451, 518, 574, 590, 597, 620, 633, 634, 706, 740, 764, 777, 797, 814, 865, 867, 983, 1067, 1120, 1149, 1153 bolo potrebné žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, lebo zákonné poistenie podľa zák. č. 461/2003 Z. z. im nevzniklo, žalobca ako zamestnávateľ preto nemal povinnosť odvádzať za týchto zamestnancov poistné odvody a u týchto zamestnancov neboli splnené podmienky podľa zákona, ani podľa uvedeného Nariadenia rady č. 1408/71, ktoré sa na nich v tej dobe vzťahovalo a taktiež nemali udelenú výnimku o uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky, t. j. nebol im vydaný formulár E 101. Potom ani postup žalobcu ako zamestnávateľa o vykonávaní zrážok zo mzdy zamestnancov podľa Zákonníka práce nebol v súlade s uvedeným nariadením. Z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k zamestnancom žalobcu podľa návrhu tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku, bolo potrebné žalobu vo zvyšku podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodnú zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podanie odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Najvyšší súd SR, cestou podpísaného súdu, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.