Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/51/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4010200294 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4010200294.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: T. P., bytom L. XXX/XX, W., zastúpený Advokátskou kanceláriou Čičmanec & Drappanová s.r.o, so sídlom Prievozská 14/A, Bratislava 2, advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Trnavská cesta č. 52, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 24. februára 2010 č. k.: OLP/2094/2010, takto r o z h o d o l : Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. februára 2010 č. k.: OLP/2094/2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.158,24 eur na účet právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalovaný rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Levice zo dňa 10. 12. 2007 č.: D1/2007/02391, ktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške 300.000,- Sk (9.958 eur) za zistené správne delikty podľa zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase rozhodovania špecifikované v rozhodnutí, keďže žalobca ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytoval ubytovacie a stravovacie služby v rozpore s citovaným zákonom a pri kontrole pracovníkom regionálneho úradu verejného zdravotníctva nevedel predložiť prevádzkový poriadok, lebo ho nemal vypracovaný, do výrobných a skladovacích priestorov vstupovali neoprávnené osoby, ďalej žalobca nedodržiaval postup pri výrobe pokrmov a nápojov podľa zásad správnej výrobnej praxe a taktiež priestory, ktoré boli kontrolované, ich užívanie nemal žalobca schválené príslušným orgánom verejného zdravotníctva a neposkytol súčinnosť osobám vykonávajúcim štátny zdravotný dozor pri výkone ich oprávnení a maril výkon tohto štátneho zdravotného dozoru. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na nové konanie pre jeho nezákonnosť. Uviedol, že rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Správne orgány sa nevyporiadali s otázkou, či žalobca prevádzkoval živnostenskú činnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z., na základe ktorého dospeli k zisteniu o spáchaní deliktov žalobcom. Ďalej uviedol, že z rozhodnutia ani nevyplýva, o aké zákonné ustanovenia oba správne orgány opierajú svoje právne závery, že žalobca prevádzkoval ubytovacie zariadenie, resp. zariadenie spoločného stravovania, poskytoval sociálne služby, lebo z jeho strany išlo o prenájom nehnuteľností v rodinnom dome s osobami tam bývajúcimi v dojednanej dobe, čo doložil nájomnou zmluvou a výrok rozhodnutia nie je náležite odôvodnený. Vytkol žalovanému, že vychádzal pri rozhodovaní o pokute z uznesenia OR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Leviciach, i rozhodnutie Daňového úradu Želiezovce a nedôvodil, prečo toto rozhodnutie je pre neho záväzné. Kontrolný orgán nepreveroval, v akom vzťahu je manželka k žalobcovi ako živnostníkovi a či vôbec tu existuje nejaký právny vzťah (okrem rodinnoprávneho vzťahu). Ďalej uviedol, že žalovaný sa nezaoberal ani tou skutočnosťou, či tento rodinný dom ako majetok žalobcu bol zahrnutý do podnikania žalobcu a či je možné rodinný dom považovať za miesto, kde sa vykonáva živnostenská činnosť v zmysle citovaného zákona. Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť, keďže rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považuje za vecne správne, vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný poukázal na vyjadrenie Daňového úradu Želiezovce, podľa ktorého bol žalobca ako fyzická osoba podnikateľ, teda ako daňový subjekt registrovaný na tomto daňovom úrade. Podľa živnostenského listu zo dňa 19. 03. 2003 č. Žo-2003/01029-00002 vydaný Okresným úradom v Leviciach, odbor živnostenského podnikania mal schválené predmety činnosti, okrem iného, ubytovacie služby v rozsahu voľnej živnosti, predaj na priamu konzumáciu jedál, nápojov a polotovarov ubytovaným hosťom v ubytovacích zariadeniach s kapacitou do 10 lôžok, s platnosťou do 30. 11. 2007. Odo dňa 22. 09. 2004 na základe živnostenského listu č. Žo-2004/04688-00002 vydaný tým istým správnym orgánom bol žalobcovi povolený predmet činnosti do 30. 11. 2007 prenájmom bytových a nebytových priestorov s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom, okrem iných činností. Všetky nedostatky v prevádzke žalobcu boli zistené dňa 12. 09. 2007 v rámci výkonu štátneho zdravotného dozoru, teda ešte pred momentom zrušenia uvedených živnostenských listov. Štátny zdravotný dozor bol v uvedený deň vykonaný v súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní a bolo zistené, že v penzióne prevádzkovanom žalobcom bolo ubytovaných 34 nájomníkov. V rokoch 2003 až 2006 vykázal žalobca v daňových priznaniach príjmy z prenájmu nehnuteľností, ktoré počas ubytovaných hostí nepresiahol počet 10. Uvedenými zisteniami žalobca naplnil predmet činnosti svojej živnosti, pričom uvedené počty sú vo vzájomnom rozpore. Žalovaný rozhodnutie OR PZ považoval za dôkaz v zmysle zák. č. 71/1967 Zb., nakoľko tento zákon žalovanému neukladá vykonať všetky dôkazy svojpomocne, navyše išlo by o duplicitu v danej veci. Vychádzajúc z týchto skutočností žalobca bol potom povinný podať žiadosť o uvedenie priestorov do prevádzky podľa § 13 ods. 6 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čo neurobil a dopustil sa iného správneho deliktu. Žalobca si nesplnil povinnosti, ktoré pre neho vyplývali zo zák. č. 355/2007 Z. z. tak, ako bolo uvedené v rozhodnutiach. Jeho tvrdenie, že poskytoval ubytovacie služby iba v rámci priateľských vzťahov, je zjavne obchádzanie zákona. Žalovaný zdôraznil, že pre vydanie rozhodnutia a uloženie sankcie nie je podstatné, či išlo o podnikateľskú činnosť „ubytovacie služby v rozsahu voľnej živnosti“ alebo „prenájom bytových a nebytových priestorov s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“, nakoľko prevádzkovanie oboch týchto činnosti v uvedenom penzióne podlieha povinnosti žalobcu uviesť uvedené priestory do prevádzky podľa zák. č. 355/2007 Z. z. Nesplnenie si tejto povinnosti neznamená, že pracovníci orgánov verejného zdravotníctva nie sú oprávnení na kontrolu takejto neohlásenej prevádzky. Je toho názoru, že pracovníci prvostupňového správneho orgánu postupovali v súlade so zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, najmä pokiaľ ide o zásady správneho konania v zmysle § 3, ako i § 47, pokiaľ ide o náležitosti rozhodnutia, a preto tvrdenie žalobcu o zmätočnosti jeho rozhodnutia z dôvodu, že neuviedol zákonné ustanovenia, o ktoré opiera svoj právny záver, považuje žalovaný za argumentáciu účelovú a sugestívnu a jeho poňatie v tejto veci je zmätočné a zavádzajúce. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je potrebné podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súd rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 OSP). Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Podľa ustanovenia druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia (§ 247 ods. 2 OSP). Podľa § 57 ods. 8 zák. č. 355/2007 Z. z., správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí fyzická osoba prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia, ak poruší niektorú z povinnosti podľa § 21 ods. 3. Správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí prevádzkovateľ zariadenia spoločného stravovania, ak poruší niektorú z povinností podľa § 26 ods. 4; to neplatí, ak ide o nesplnenie povinnosti podľa § 26 ods. 4 písm. i/ a j/ v prevádzke verejného stravovania, v stánku s rýchlym občerstvením a iných zariadeniach s ambulantným predajom pokrmov a nápojov a na hromadných podujatiach (ods. 18). Podľa § 57 ods. 39 písm. e/ cit. zákona, správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ak poruší povinnosť vypracovať prevádzkový poriadok alebo povinnosť predložiť ho na schválenie alebo návrh na jeho zmenu príslušnému orgánu verejného zdravotníctva, Podľa § 57 ods. 46 písm. a/ cit. zákona, príslušný orgán verejného zdravotníctva uloží pokutu od 5 000 Sk do 500 000 Sk za správne delikty podľa odsekov 1 až 22, 34 až 36 a 38 až 44. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu, ako i z uznesenia odvolacieho súdu, lebo o danej veci súd prvého stupňa už rozhodoval a rozsudkom zo dňa 05. 10. 2010 žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením sp. zn. 6Sžo/6/2011 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. V rozsiahlom uznesení, v ktorom podstata spočíva v opise prvostupňového rozhodnutia, podaného odvolania a stanoviska žalovaného, ako i opis zákonného výkladu ust. § 157 OSP (zvýrazneným písmom), vrátane nálezu ÚS SR (vydaného v konkrétnej veci), vytkol súdu prvého stupňa, že sa náležite nevyporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a ďalej, že judikatúra NS SR, z ktorej súd čerpal (rozsudok sp. zn. 4Sž 67-68/2001), je v súčasnosti v rozhodovacej praxi súdov prekonaná a v správnom súdnictve sa neuplatňuje koncentračná zásada námietok. Dal do pozornosti súdu prvého stupňa ust. § 250i ods. 2 OSP, nakoľko rozhodnutie žalovaného správneho orgánu sa týka uloženia pokuty za správny delikt. Vychádzajúc zo samotného výroku uznesenia odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP z dôvodu podľa § 221 ods. 1, písm. f/ OSP (OSP rieši situáciu zrušenia prvostupňového rozhodnutia, ak postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) bez bližšej konkretizácie, s ktorými námietkami žalobcu sa súd nevyporiadal a aký vplyv to má na samotný predmet konania, teda rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o uložení sankcie žalobcovi podľa zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravotníctva a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd je toho názoru, že ide o arbitrárne rozhodnutie, pretože moderačné právo v zmysle § 250i ods. 2 OSP má i odvolací súd (ust. § 250ja OSP), ale za predpokladu, že námietky (dôvody nezákonnosti rozhodnutia) žalobcu uvedené v žalobe (i doplňujúce dôvody nezákonnosti v žalobe nad rámec odvolacieho správneho konania) sú dôvodné (napr. po doplnení dokazovania na súde), teda čo do skutkového základu a v rámci voľnej úvahy súdu zákon pripúšťa úpravu uloženej finančnej sankcie. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd v tejto veci najprv určil termín pojednávania, teda v zmysle zákona mienil vec rozhodnúť rozsudkom, ktorý verejne vyhlási (ide o prípady podľa § 250ja ods. 3 OSP, zruší rozhodnutie priamo správnemu orgánu alebo potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa). V danom prípade však zrušil termín vyhlásenia rozhodnutia (č. l. 79 - 81 spisu) a postupoval podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP vec rozhodol bez pojednávania (č. l. 82) a vyslovenia právnej vety podľa §250ja ods. 4 OSP (viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu). V danej veci však súd je toho názoru, že ak odvolací súd konkrétne neuviedol, s ktorými námietkami sa súd prvého stupňa nevyporiadal a ktoré námietky skôr neuplatnené v rámci odvolacieho správneho konania nebral do úvahy a majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia, že v podstate ide o nepreskúmateľné žalobou napadnuté rozhodnutie vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany správneho orgánu. V správnom súdnictve súd o žalobe rozhodoval v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR (uvádzaný čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa vzťahuje na občianskoprávne konania), čl. 144 ods. 1 Ústavy SR (sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí) a vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Vzchádzal i z rozhodnutia ESĽP (prípad García Ruizc. Španielsko z 21.1199, z ktorého výňatok vety v žalobe uviedol i žalobca), avšak judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu nevyžadujú, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď. Apelujúc na uznesenie odvolacieho súdu a samotné dôvody žaloby, ktorými argumentuje žalobca, súd dospel k záveru, že námietky uplatnené v konaní správneho súdnictva podaním žaloby, ktoré neboli predmetom prieskumu odvolacieho správneho konania, súd musel brať do úvahy tieto skutočnosti, keďže žalobca tvrdí, že správny orgán sa nevyporiadal s otázkou, či žalobca prevádzkoval živnostenskú činnosť podľa zák. č. 355/2007 Z. z., neskúmal, - či zo strany žalobcu išlo o prenájom nehnuteľnosti v rodinnom dome s osobami tam bývajúcimi v dojednanej dobe, - nezdôvodnil, prečo rozhodnutie Úradu justičnej a kriminálnej polície v Leviciach a rozhodnutie Daňového úradu Želiezovce sú pre neho záväzné a nevykonal sám dokazovanie v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. a Správneho poriadku, - nepreveroval a nevyporiadal sa dostatočne s otázkou, v akom vzťahu je manželka k žalobcovi ako k živnostníkovi a či tu existuje právny vzťah, - ďalej či rodinný dom ako majetok žalobcu bol zahrnutý do podnikania žalobcu a či je možné rodinný dom považovať za miesto, kde sa vykonáva živnostenská činnosť v zmysle uvedeného zákona. Všetky tieto dôvody podrobne rozpísal v žalobe, keďže je toho názoru, že skutkový stav nebol dostatočne zistený a žalovaný správny orgán pre vydanie takéhoto rozhodnutia nemal dostatok podkladov, teda smerujú do procesného konania, t. j. vykonania dokazovania, zabezpečenia dôkazov, ich vyhodnotenia jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti , ktoré smerujú k naplneniu správneho deliktu podľa zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravotníctva a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V danej veci z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že prvostupňový správny orgán vo veci konal z podnetu Okresnej prokuratúry Levice (podnet doručený 27. 08. 2007) a vykonal u žalobcu štátny zdravotný dozor v súvislosti s prešetrením poskytovania sociálnych služieb v zariadení žalobcu, keďže bolo zistené, že žalobca podniká ako fyzická osoba, je zapísaný v živnostenskom registri OBÚ v Leviciach pod č. 402-10130 a predmetom jeho podnikania, okrem iných činností, sú aj ubytovacie služby v rozsahu voľnej živnosti, predaj na priamu konzumáciu jedál, nápojov a polotovarov ubytovaným hosťom v ubytovacích zariadeniach s kapacitou do 10 lôžok, prenájom bytových a nebytových priestorov s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom, poskytovanie služieb pre osobnú hygienu a služieb súvisiacich so starostlivosťou o vzhľad osôb, poskytovanie služieb pre rodinu a domácnosť a služieb osobného charakteru. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Leviciach preto chcel vykonať u žalobcu štátny zdravotný dozor už dňa 30. 08. 2007, čo im žalobca neumožnil. Okresná prokuratúra takto postupovala na základe šetrenia Nitrianskeho samosprávneho kraja, ako aj z vlastných poznatkov, v rámci ktorých bolo zistené, že v zariadení T. P. - Penzión miesto podnikania Hronovce, Mládežnícka 302/19, IČO 40 665 992 ako prevádzkovateľ tohto zriadenia poskytuje sociálne služby v zmysle vtedy platného zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, pričom na vykonávanie takejto špecializovanej činnosti nemá povolenie a nespĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom (§ 73 a nasl.). V zmysle zák. č. 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve v znení neskorších predpisov požiadala prokuratúra prvostupňový správny orgán verejného zdravotníctva na vykonanie účinných opatrení k prevereniu a odstráneniu zistených nedostatkov. Pracovníci prvostupňového správneho orgánu vykonali štátny zdravotný dozor v rámci domovej prehliadky nariadenej orgánmi činnými v trestnom konaní následne dňa 12. 09. 2007, pri ktorom boli zistené nedostatky uvedené v zápisnici z výkonu ŠZD, ako i žalobou napadnutom rozhodnutí a z kontroly vyplynulo, že objekt je typu rodinného domu, ktorý pozostáva zo 7 miestností rôznej veľkosti, bolo ubytovaných celkom 34 prevažne starých ľudí, odkázaných na zdravotnú a sociálnu starostlivosť. V objekte boli približne 4 miestnosti na ubytovanie, záchod a kúpeľňa nemali zabezpečené priame osvetlenie a vetranie. Ubytovacie zariadenie nemalo vypracovaný Regionálnym úradom verejného zdravotníctva v Leviciach schválený prevádzkový poriadok podľa § 21 ods. 3 písm. b/ zák. č. 355/2007 Z. z. a ani nebol predložený regionálnemu úradu na schválenie (§ 26 ods. 4 písm. m/ cit. zák.). Strava pre zamestnancov, aj ubytovaných bola pripravovaná manželkou žalobcu a ďalšou osobou bez odbornej spôsobilosti v letnej kuchyni pri rodinnom dome. Takýmto konaním bola porušená povinnosť prevádzkovateľa zariadenia spoločného stravovania podľa § 26 ods. 4 písm. a/ cit. zákona. Následne o tejto kontrole zamestnanci prvostupňového správneho orgánu opätovne dňa 20. 09. 2007 vykonali štátny zdravotný dozor u žalobcu, čo im nebolo umožnené v rozpore s cit. zákonom, hoci je to povinnosťou podnikateľa poskytnúť súčinnosť pri výkone takéhoto dozoru. Zásada zákonnosti, na nedodržanie ktorej poukazuje i žalobca, na ktorú sa odvoláva i žalovaný, je zakotvená v ust. § 3 (§ 71/1967 Zb. o správnom konaní) Správneho poriadku. Z tejto zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou SR, zákonmi, a to nielen pri zabezpečovaní podkladov pre svoje rozhodnutie ako finálneho štádia správneho konania, ale aj v samotnom uplatňovaní právnych predpisov v postupe, pretože správnym konaním sa nazýva postup správnych orgánov účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis. Na túto procesnú normu, a teda i na samotnú zásadu odkazuje i ust. § 59 zákon č. 355/2007 Z. z., čo znamená, že správne orgány sú povinné konať iba tak, ako mu to prikazuje zákon a pokiaľ ide o dokazovanie, predmetom dokazovania sú práve tvrdenia o skutočnostiach, ktoré sú dôležité pre rozhodnutie. Povinnosťou správneho orgánu potom je, že z vlastnej iniciatívy sporné pochybné alebo spochybnené skutočnosti v konaní nielen zistiť, ale i objasniť. Z obsahu tejto zásady vyplýva, že správne orgány (prvostupňový i druhostupňový správny orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) a správny orgán musí zabezpečiť (§ 3 ods. 4, § 32 ods. 1, § 34 ods. 3 zákon č. 71/1967 Zb. o Správnom poriadku, v znení neskorších predpisov), aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zisťovania). Všetky dôkazy a dôkazné prostriedky, vyhodnotenie dôkaznej situácie v nadväznosti na konkrétne porušenie hmotnoprávneho ustanovenia zákona, ako i výklad zákona, jednotlivých ustanovení zákona, teda právna úvaha správneho orgánu by mala vyústiť do záverov v odôvodnení vydaného rozhodnutia podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Z dikcie ustanovenia § 59 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní je zrejmé, že odvolací orgán má rozsiahle oprávnenia nielen čo do rozsahu prieskumnej činnosti, ale aj vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia o odvolaní. Odvolací orgán pri svojom rozhodovaní nie je viazaný návrhmi odvolateľa. Naopak, zákon mu ukladá povinnosť zrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov odvolania. Pri zmene rozhodnutia v dôsledku toho môže preskúmané rozhodnutie zmeniť aj v neprospech odvolateľa (t. j. neuplatňuje sa zákaz reformatio in peius), ba dokonca môže rozhodnúť aj nad rámec návrhov odvolateľa (reformatio in melius). Úlohou žalovaného bude opätovne posúdiť dôvody odvolania (vrátane dôvodov uplatnených až na súde) žalobcu, vyhodnotiť doteraz zabezpečené dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, či sú postačujúce na skutok opísaný v rozhodnutí, či tento skutok má oporu vo vykonanom dokazovaní a vykazuje porušenie zákona v takej intenzite, že zo strany žalobcu ide o správny delikt a až potom uložiť pokutu za zistenia jej výšku zákonne odôvodniť. Úlohou žalovaného preto nesporne bude preukázať vinu žalobcovi, a teda i spáchanie deliktu vzhľadom na jeho tvrdenie (vyjadrenie do zápisnice), že neposkytoval ubytovacie služby a nepodnikal v zmysle zákona, z ktorého správny orgán vyvodil porušenia voči žalobcovi. S poukazom na vyššie uvedené dôvody bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a písm. d/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Právnym názorom súdu je žalovaný viazaný podľa § 250j ods. 6 OSP. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 1.158,24 eur, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 132,- eur (žaloba, odvolanie) a trov právneho zastúpenia v sume 1.026,24 eur, ktoré pozostávajú z odmeny advokáta podľa § 14 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za 4 úkony po 120,23 eur (prevzatie a príprava veci, vypracovanie žaloby, konanie pred súdom 05. 10. 2010, vypracovanie odvolania), 1 úkon po 127,16 eura (konanie pred súdom 18. 09. 2012) + režijný paušál za rok 2010 po 7,21 eura x 4, za rok 2012 1 x 7,63 eura, náhrada za stratu času podľa § 15 písm. b/ a § 17 vyhlášky za deň 05. 10. 2010 v sume 48,08 eura, za deň 18. 09. 2012 v sume 50,84 eura. Cestovné náhrady za deň 05. 10. 2010 a 18. 09. 2012 v sume po 32,20 eura x 2 (cesta z BA - NR a späť na pojednávania), spotrebované PH za tieto dni v sume 57,19 eura (26,59 eura + 30,66 eura). Z uvedených úkonov súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu uplatnené DPH z odmeny a náhrady vo výške 20 % podľa písomného vyčíslenia, nakoľko sadzba DPH podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky platí iba od 01. 01. 2011 a do 31. 12. 2010 platila sadzba DPH podľa zák. č. 222/2004 Z. z. iba vo výške 19 %. Súd musel preto rozšpecifikovať priznané úkony (odmena + náhrady) do dátumu 31. 12. 2010, čo je 471,92 eura, z toho 19 % DPH je 94,38 eura a náhrada celkom je 566,30 eura. Úkony, ktoré súd priznal od 01. 01. 2011, sú v sume 383,28 eura, z toho DPH 20 % je 76,66 eura a odmena celkom je 459,94 eura. Podľa vyššie uvedených úkonov a náhrad, ktoré súd priznal, suma spolu je 1.026,24 eura + 132,- eur za zaplatené súdne poplatky a výsledná suma je potom tak, ako je uvedená vo výroku rozsudku. Právny zástupca žalobcu si uplatnil trovy konania (odmena + náhrady + súdne poplatky) v sume 1.894,92 eura, ktoré rozpísal i písomne. Súd advokátovi nepriznal sumu 736,68 eura, ktorá pozostáva zo sumy 48,08 eura za stratu času účtovanú 10. 05. 2010 za cestu z Bratislavy do Nitry a späť v nadväznosti na cestovné náhrady za túto cestu v sume 32,20 eura, ako i PH za tento deň účtované v sume 26,20 eura, pretože tento deň súd žiadny úkon nenariadil a z písomného vyčíslenia, ako i z obsahu spisu, je možné ustáliť, že právny zástupca žalobcu písomné vyhotovenie žaloby podal na tunajší krajský súd osobne dňa 10. 05. 2010 o 10,56 hodiny, čo bol posledný deň lehoty na podanie žaloby podľa § 250b ods. 1 OSP, avšak ide o náklady, ktoré si zapríčinil sám advokát, keďže písomné podanie žaloby mohol zaslať súdu i cestou poštovej služby doporučene a lehota v zmysle zákona by bola zachovaná. Ďalej tak, ako je vyššie uvedené, súd musel rozrátať jednotlivé odmeny a náhrady uplatnené advokátom, pokiaľ ide o priznanie DPH, keďže právny zástupca preukázal súdu Osvedčením o registrácii pre DPH, avšak túto daň si písomne neuplatnil z jednotlivých úkonov a náhrad paušálne 20 % i za úkony vykonané do 31. 12. 2010, do ktorého dátumu bolo možné uplatniť iba DPH 19 % zo základu. Ďalej súd nepriznal žalobcovi sumu 597,- eur z titulu zaplateného súdneho poplatku v exekučnom konaní vedenom na OS v Leviciach pod sp. zn. 7Er/988/2010 v konaní o námietkach, ktoré sa začalo na základe rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 05. 10. 2010, nakoľko ide o samostatné vykonávacie konanie a tieto náklady nesúvisia s podanou žalobou vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Ide o trovy, ktoré je možné uplatniť iba v civilnom konaní. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR, cestou podpísaného súdu, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 250 ods. 1 OSP).