Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/290/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110201033 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4110201033.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: U. W., bytom S., N. XXX, zastúpený JUDr. Evou Hlaváčovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Farská 12, proti odporcovi: Obec Čechynce, IČO: 00308315, so sídlom Obecného úradu Čechynce, Hlavná 112/74, zastúpený JUDr. Dagmar Danóciovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Hodálova 2, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 25. januára 2011 č. k. 9C/15/2010-73, v spojení s opravným uznesením zo dňa 5. septembra 2011 č. k. 9C/15/2010-110, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí zvyšku návrhu a v časti výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Návrhom podaným na Okresný súd Nitra dňa 19.01.2010 sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom novovytvorených nehnuteľností, nachádzajúcich sa v obci Čechynce, v kat. úz. S., označených v Geometrickom pláne č. 31/2009, vyhotovenom geodetom K.. Y. Q., Geodetická odborná kancelária dňa 02.03.2009, úradne overenom dňa 17.03.2009, ako parc. č. 778/52 - ostat. plochy o výmere 839 m2, parc. č. 778/53 - orná pôda o výmere 284 m2 a parc. č. 1682/6 - ostat. plochy o výmere 80 m2, v rozsahu 1 v pomere k celku. Geometrický plán č. 31/2009 tvorí prílohu rozsudku. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania a jeho právneho zastupovania k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že je oprávneným dedičom po R. W., zomrelom XX.XX.XXXX a na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Nitre č. D XXX/XX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.09.1981, sa stal vlastníkom, okrem iného, aj nehnuteľnosti v kat. úz. S., zapísanej v pkn. vl. č. 258 ako parc. č. 852 pod B2 v polovici. Na návrh MNV Nitrany na vyvlastnenie pozemku pre športové ihrisko boli rozhodnutím Okresného národného výboru - odbor výstavby a ÚP v Nitre výst. 762/83-BE zo dňa 12.05.1983, právoplatným dňa 08.06.1983, vyvlastnené v prospech čsl. štátu, zastúpeného MNV v Nitranoch, nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. S. pod bodom 3. vo vl. č. 258, označené ako parc. č. 852 o výmere 839 m2. V tom čase bolo už 20 mesiacov právoplatné rozhodnutie Štátneho notárstva v Nitre č. D XXX/XX-XX, na základe ktorého bol navrhovateľ spoluvlastníkom parc. č. 852 o výmere 839 m2 v rozsahu 1 v pomere k celku, teda na jeho spoluvlastnícky podiel pripadala výmera 419,5 m2. Na základe uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie o vyvlastnení bolo nezákonné, keďže ním bola vyvlastnená nehnuteľnosť, o ktorej vlastníctve mal správny orgán nesprávne, resp. neúplné informácie. Rozhodnutie o vyvlastnení mu ako spoluvlastníkovi nikdy nebolo doručené, nemohol sa teda voči nemu brániť podaním opravného prostriedku a za vyvlastnený spoluvlastnícky podiel mu nikdy nebola vyplatená žiadna náhrada. Týmto nezákonným postupom mu bolo odňaté spoluvlastnícke právo k pozemku vo vl. č. 258, parc. č. 852 vo výmere 419,5 m2. Z identifikácie parciel Správy katastra Nitra č.j. 31082/08 je zrejmé, že časť nehnuteľnosti zapísaná v pkn. vl. č. 258 ako parc. č. 852 je v súčasnosti súčasťou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. S. ako parc. č. 778/22 - ostatné plochy o výmere 9859 m2, parc. č. 778/49 - orná pôda o výmere 14908 m2 a parc. č. 1682/5 - ostatné plochy o výmere 1388 m2. Obci Čechynce bolo na základe Osvedčenia vo forme notárskej zápisnice NZ 356/01, N 340/01 zo dňa 19. novembra 2001 osvedčené vlastnícke právo v celosti k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. S. parc. č. 778/49 - orná pôda o výmere 14908 m2, parc. č. 1685/5 - ostat. plocha o výmere 1388 m2 v celosti. V tomto osvedčení je uvedené, že predmetné nehnuteľnosti obec užíva nerušene, dobromyseľne a nepretržite až podnes, čo malo byť preukázané čestnými vyhláseniami spoluvlastníkov tých nehnuteľností, z ktorých zlúčením a znovurozdelením vznikli nehnuteľnosti osvedčované v prospech obce a ich právnych nástupcov. Navrhovateľ ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti zapísanej v pkn. vl. č. 258 ako parc. č. 852 v rozsahu 1 v pomere k celku nikdy takéto čestné vyhlásenie nepodpísal, preto je zrejmé, že obec si osvedčila vlastnícke právo aj k nehnuteľnostiam, ktoré v skutočnosti patrili a stále patria jemu, bez toho, aby k tomu získala jeho súhlas. Neboli tak splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ustanovenia § 134 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (najmä oprávnenosť držby a jej dobromyseľnosť), na základe čoho sa možno domnievať, že nadobudnutie vlastníckeho práva osvedčením bolo minimálne voči jeho osobe nezákonné. Okresný súd Nitra rozsudkom zo dňa 25. januára 2011 č. k. 9C/15/2010-73 určil, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom v 1-ici k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v obci Čechynce kat. úz. S., označených v Geometrickom pláne č. 31/2009 K.. Y. Q., overeným Správou katastra Nitra dňa 17.03.2009 ako parc. č. 778/53 - orná pôda o výmere 284 m2 a parc. č. 1682/6 - ostatné plochy o výmere 80 m2. Geometrický plán č. 31/2009 K.. Y. Q. zo dňa 02.03.2009, overený Správou katastra Nitra dňa 17.03.2009, tvorí nedeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 207,05 € na účet právnej zástupkyne odporcu JUDr. Dagmar Danóciovej, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že v pozemnoknižnej vložke č. 258, okrem iných, bola zapísaná aj parcela č. 852, ktorú v zmysle dedičského rozhodnutia č. D XXX/XX-XX zo dňa XX.XX.XXXX nadobudol po poručiteľovi R. W. navrhovateľ, okrem iných, v podiele v 1-ici. Geometrickým plánom č. 31/2009 K.. Y. Q., overeným Správou katastra Nitra dňa 17.03.2009 bola zakreslená pôvodná pozemno-knižná parcela č. 852, ktorú v súčasnosti v zmysle geometrického plánu tvoria parcely č. 778/52, č. 778/53 a č. 1682/6. Odporca bol ochotný vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti a nepopieral jeho vlastnícke právo k parcelám, ktoré boli v geometrickom pláne zobrazené ako č. 778/49 a č. 1682/5, pretože tieto sú zapísané na LV č. XXXX vo vlastníctve odporcu a boli predmetom osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva odporcu v zmysle notárskej zápisnice č. N 340/01, Nz 356/01. Zvyšok pôvodnej parcely č. 852, ktorá je na geometrickom pláne zakreslená ako parcela č. 778/52 o výmere 839 m2 bola predmetom vyvlastnenia na základe rozhodnutia Okresného národného výboru - odbor výstavby a ÚP v Nitre zo dňa 12.05.1983, právoplatným dňa 08.06.1983, v ktorom je uvedené, že parc. č. 852 vo vložke č. 258 o výmere 839 m2 sa vyvlastňuje v prospech Československého štátu zastúpeného MNV v Nitranoch pre športové ihrisko, kde sú uvedení spoluvlastníci U. W. v 1-ici , zomrelí neznámi dedičia, G. W. v 1-ine. Z výpovede navrhovateľa bolo zistené, že si neuplatnil nárok v reštitučnom konaní k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu a ku ktorým odporca vlastnícke právo navrhovateľa neuznal. Vzhľadom na zistené skutočnosti, že časť parcely o výmere 39 m2 (zrejme o výmere 839 m2 - pozn. odvolacieho súdu), zapísanej vo vl. č. 258 ako parc. č. 852 bola odňatá na základe rozhodnutia o vyvlastnení štátom bez právneho dôvodu v čase, ktorý podľa reštitučných predpisov (napr. zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov alebo zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov) spadá do tzv. rozhodného obdobia, t. j. do doby od 25.02.1948 do 01.01.1990, bola základnou právnou otázkou pre rozhodnutie o určovacej žalobe otázka, či môže navrhovateľ ako dedič a právny nástupca pôvodného spoluvlastníka R. W. uplatniť bez ohľadu na reštitučné možnosti, právo na určenie, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností po jeho právnom predchodcovi. Pokiaľ štát v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden z reštitučnými zákonmi typizovaných dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám (napr. § 6 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb. alebo § 6 ods. 1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb.). Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je najmä Občiansky zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva či už svojho alebo svojho predchodcu podľa § 80 OSP, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Aj keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s inými následkami dotknuté dávno v minulosti a nie dnes a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich a spravidla aj vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku určeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočností, za ktorých k zániku došlo. Ďalej to platí i tam, kde ochranu práva bolo možné dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že veci prešla v rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia alebo jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov zákonodarca akceptoval skutočnosť, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom z prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci, a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možností domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku (preklúzii) práva a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období. Navrhovateľ si preto mohol uplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa reštitučných predpisov, ktorý nárok si zrejme pre nevedomosť neuplatnil. Tým bola vylúčená jeho možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej vlastníkom bol pred okupáciou, t. j. pred prevzatím štátom, ich právny predchodca. Na základe uvedeného súd poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení ohľadne určenia vlastníctva k parcele označenej v Geometrickom pláne č. 31/2009 K.. Y. Hatalu, overeným Správou katastra Nitra dňa 17.03.2009 ako parc. č. 778/52 - ostatná plocha o výmere 839 m2, ako aj o vylúčení uplatnenia tohto nároku navrhovateľa podľa Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené skutočnosti súd návrh ohľadne určenia vlastníctva navrhovateľa k parcele č. 778/52 - ostatná plocha o výmere 839 m2 zamietol. Ohľadne nároku k parcelám č. 778/53 a č. 1682/6 súd návrhu vyhovel, nakoľko odporca nárok navrhovateľa k týmto novo zameraným parcelám nespochybňoval, teda odporca nemal zákonný dôvod byť ich vlastníkom v zmysle osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva ako vyplýva z notárskej zápisnice N 340/01, NZ 356/01. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 OSP a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 207,05 eura za 3 úkony právnej pomoci á 51,45 eura + 2x režijný paušál á 7,21 eura + 1x paušál za 7,41 eura + 20 % DPH, tak ako boli vyčíslené právnou zástupkyňou z hodnoty sporu 975 eur, pričom správne mali byť trovy vyčíslené podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. a hodnota úkonu mala byť 1/13-ina výpočtového základu za rok 2010 a to bolo 55,49 eura a v roku 2011 to bolo 57 eur. Nakoľko trovy právneho zastúpenia boli uplatnené v nižšej sume ako by patrili, súd vychádzal z tejto sumy. Uznesením zo dňa 5. septembra 2011 č. k. 9C/15/2010-110 súd prvého stupňa opravil prvý výrok rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/15/2010-73 zo dňa 25.01.2011 v časti označenia podielu navrhovateľa ako podielového spoluvlastníka z nesprávneho „v 1-ici“ na správne „v 1-ici“. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že pri vyhotovení písomného rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti spočívajúcej v nesprávnom označení veľkosti spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa k nehnuteľnostiam, ku ktorým mu bolo súdom rozsudkom vyhláseným na pojednávaní určené vlastnícke právo vo veľkosti 1-ice a nie v 1-ice, ako bolo uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, preto súd v zmysle § 164 prvá a druhá veta OSP túto zrejmú nesprávnosť opravil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku o vyvlastnení a náhrady trov konania zmenil a žalobe vyhovel. Odvolanie odôvodnil tým, že súd v konaní nebral do úvahy, že vyvlastňovací orgán porušil zákon v tom, že on ako vlastník pozemku nebol účastníkom konania a jemu ani nikomu z jeho predchodcov nebolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutie. Ako vlastník sa dozvedel o vyvlastnení až v roku 2008, a tak sa nemohol brániť tomuto rozhodnutiu a z toho titulu ani nemohol využiť reštitučné zákony. Vo výroku o náhrade trov konania súd nebral do úvahy, že odporca nebol v plnom rozsahu úspešný, a preto žiadal o zmenu rozhodnutia aj v tejto časti. Odvolanie v mene navrhovateľa podal aj jeho vtedajší právny zástupca JUDr. Jaroslav Spáč, a to proti výrokom, ktorým súd rozhodol, že vo zvyšku návrh zamieta a navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 207,05 eura. Odvolanie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP. Domnieva sa, že vlastník, ktorého vlastnícke právo nikdy na štát ani na jeho právneho nástupcu nikdy neprešlo (údajný prechod vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu bol prechodom od nevlastníka), je vlastníkom. Podaným návrhom nepožaduje ochranu preventívnu ale ochranu vydaním - navrátením do pôvodného stavu (rei vindicatio). Podľa jeho názoru reštitučné zákony (lex specialis) sa môžu vzťahovať len na prípady, keď na štát vlastníctvo prešlo a nie na prípady, keď vlastníctvo na štát neprešlo (od nevlastníka nemôže prejsť, lebo u nevlastníka vlastníctvo absentuje). Určenie vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa je v tomto prípade navrátením do pôvodného stavu. V súvislosti s nadväzujúcim rozhodnutím o náhrade trov konania dal do pozornosti odvolacieho súdu korešpondenciu prebiehajúcu pred začatím sporu, v zmysle ktorej bol odporca ochotný vydať pôvodne všetky 3 parcely, ale navrhovateľ robil prieky a následne už odporca nebol ochotný vydať parcely okrem tých, ktoré boli predmetom osvedčenia vlastníckeho práva po podaní žaloby. Pre vyriešenie veci vyvstávajú otázky, prečo odporca nevydal všetky tri parcely, keď vraj bol ochotný ich vydať a aké prieky robil navrhovateľ, keď musel podať návrh na vydanie veci. Návrh navrhovateľa aj s poukazom na správanie sa odporcu je dôvodný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol o napadnutej časti tak, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom novovytvorených nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Čechynce, k. ú. S., vyznačených v geometrickom pláne č. 31/2009 (vyhotoviteľ K.. Y. Q., Geodetická odborná kancelária), ktorý bol úradne overený 17.03.2009, a to CKN parc. č. 778/52 - ostatné plochy o výmere 839 m2 v 1-ici a odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške, v akej budú vyčíslené na pojednávaní. Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že navrhovateľ podal odvolanie v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej - zamietajúcej časti výroku v zmysle § 212 ods. 1 OSP na nariadenom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Podľa § 212 ods. 4 OSP odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena a naopak. Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa § 3 OSP občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 20 ods. 1 ústavy aj podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a zásady medzinárodného práva. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne konať vo veci tak, aby bola v medziach zákona poskytnutá ochrana právu, ktorého porušenie sa namieta. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli predpísané spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval. Podľa § 80 písm. c/ OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Povinnosťou súdov je interpretovať jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a slobôd. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby (akou je aj žaloba v preskúmavanej veci) je v zmysle § 80 písm. c/ OSP existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba predpokladaná uvedeným ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou. Ak súd dospeje k záveru, že podaná žaloba nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu, lebo žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vyjadrenom v petite žaloby, súd žalobu zamietne bez toho, aby pristúpil k skúmaniu vecnej opodstatnenosti žaloby. Na konanie o určenie, či jestvuje alebo nejestvuje vecné vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je daný naliehavý právny záujem na podanie žaloby už len tým, že zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) priamo vyžaduje, aby verejná listina, ktorou je aj rozsudok súdu, obsahovala všetky údaje potrebné na záznam podľa § 34 citovaného zákona. Za podmienok ustanovenia § 80 písm. c/ OSP sa môže spoluvlastník určovacou žalobou domáhať určenia, že mu patrí spoluvlastnícke právo a v akom podiele. V danom prípade súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zamietnutí zvyšku návrhu o určenie, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom v 1-ici k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území obce S. označenej v Geometrickom pláne č. 31/2009 K.. Y. Q., overeným Správou katastra Nitra dňa 17.03.2009 ako parc. č. 778/52 - ostatná plocha o výmere 839 m2, odôvodnil tým, že navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ OSP. Prvostupňový súd argumentoval princípom, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú a žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov sa takejto požiadavke nevyhovelo. Poukázal tiež na to, že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to, či už v prípade vyvlastnenia alebo jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Aj keď uvedená právna argumentácia súdu prvého stupňa zrejme vychádza z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. februára 2009 sp. zn. 4 Cdo 130/2007, odvolací súd sa s týmto právnym názorom nestotožňuje a poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 249/2011, v ktorom ústavný súd uviedol, že aj keď mohla osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe pre reštitúciu žiadať o vydanie týchto nehnuteľností podľa špeciálneho predpisu (napr. podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. alebo podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.) môže sa úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov (§ 126 Občianskeho zákonníka), a to aj formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd v tomto náleze uviedol, že rozhodovacia prax všeobecných súdov o tejto otázke (ktorá bola v minulosti protichodná) a stala sa v rokoch 2009-2010 stabilnou a vyplýva z nej totožný záver, aký zaujal krajský súd (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2009 sp. zn. 4 Cdo 130/2007, rozhodnutie z 24. februára 2010 sp. zn. 5 MCdo 4/2009 a rozhodnutie z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 300/2008). Napriek tejto argumentácii ústavný súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. V odôvodnení nálezu ďalej ústavný súd uviedol, že „ak zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p/ zákona samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) neprislúcha žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť ani k inému záveru než k takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom. Z uvedeného je zrejmé, že iba existencia reštitučného zákonodarstva nemohla spôsobiť ani nedostatok naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na požadovanom určení. Keďže sa však všeobecné súdy nezaoberali s ohľadom na právny názor, ktorý zaujali, bližšie existenciou naliehavého právneho záujmu sťažovateľov, neprislúcha ani ústavnému súdu k tejto otázke zaujať stanovisko. Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Sťažovatelia podaním určovacej žaloby sa nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným spôsobom“. Odvolací súd poukazuje aj na novšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutie zo dňa 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 47/2011, v ktorom uviedol, že otázku vzťahu reštitučných zákonov a všeobecných právnych predpisov (Občianskeho zákonníka) riešili viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 5 Cdo 36/1999, 4 Cdo 111/1999) a dospeli v nich k zhodnému právnemu názoru, že reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka žalobou na určenie vlastníctva, prípadne žalobou na vydanie veci. Vyslovil záver, že reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva, preto ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.). Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.] (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 231/09). Z hore uvedených dôvodov je zrejmé, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí zvyšku návrhu navrhovateľa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože pri argumentácii nevzal do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. Z uvedeného je zrejmé, že iba existencia reštitučného zákonodarstva nemohla spôsobiť nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej - zamietajúcej časti výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou prvostupňového súdu bude v ďalšom konaní vecne preskúmať návrh navrhovateľa, pretože v jeho prípade prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie existencie vlastníckeho práva. Takto podanú žalobu navrhovateľa bude preto súd prvého stupňa povinný prerokovať a o nej rozhodnúť. Právny názor odvolacieho súdu je pre súd prvého stupňa záväzný (§ 226 OSP). V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov konania v zmysle § 224 ods. 3 OSP. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.