Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 7Co/38/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110219979 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4110219979.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci navrhovateľov: 1. F. S., bytom B., X. č. XX, 2. I. S., bytom B., X. č. XX, obaja zastúpení JUDr. Tiborom Sanákom, advokátom so sídlom v Trnave, Nám. SNP č. 2, proti odporcovi: Credit Clearing Center, a.s. so sídlom Nitra, Farská č. 42, IČO: 35 839 651, zastúpený JUDr. Ing. Ľubomírom Navračičom, advokátom so sídlom v Bratislave, P. O. Box 199 o určenie, že navrhovatelia nie sú úverovými dlžníkmi, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č. k. 9C/195/2010-71 zo dňa 18.01.2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovatelia s ú p o v i n n í zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 280,- eur, právnemu zástupcovi JUDr. Ing. Ľubomírovi Navračičovi, PhD. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Navrhovatelia sa podaným návrhom domáhali určenia, že nie sú úverovými dlžníkmi z úverovej zmluvy, ktorú uzavreli dňa 16.12.1997 so Slovenskou sporiteľňou a.s. Krajská pobočka Trnava so sídlom Trnava, na základe ktorej im bol poskytnutý úver č. 638555735 v sume 1.000.000,- Sk s 12% úrokovou sadzbou. Návrh skutkovo odôvodnili tým, že o predmetný úver požiadali a následne im bol poskytnutý na základe iniciatívy J. Q., ktorý ich v novembri 1997 požiadal o pomoc, aby si namiesto neho zobrali úver s tým, že on ho bude splácať, že nemusia sa ničoho báť. Úver bol účelovo viazaný na kúpu, výstavbu a modernizáciu rodinného domu, ktorý previedol J. Q. na nich kúpnou zmluvou, pôvodne jeho vlastnú nehnuteľnosť, pričom medzi nimi a manželmi Q. bolo od začiatku jasné, že vystupujú len ako osoby prostredníctvom ktorých manželia Q. vykonávajú právne úkony, dôsledky ktorých sa viažu výlučne na nich, nakoľko im nikdy nezaplatili časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť a dal im aj podpísať bankový doklad od Slovenskej sporiteľne, z ktorého vyplýva bezhotovostný prevod finančných prostriedkov na kúpu rodinného domu pre číslo účtu R. Y., ktorému bol J. Q. dlžníkom. Predmetný úver bol okrem ručiteľov zabezpečený zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej s manželmi Q. a 22.09.1999 uzavreli so Slovenskou sporiteľňou dohodu o vyhlásení a uznaní dlhu a súhlase s exekúciou v notárskej zápisnici č. N 27/99, Nz 17/99, pričom na uzavretie tejto notárskej zápisnice im dal pokyn a súhlas J. Q., ktorý s manželkou predmetný úver za nich nesplácali, preto následne nehnuteľnosť bola vydražená, avšak výťažok z dražby nepostačil na pokrytie úveru. Poukázali na to, že sa stali obeťami rafinovaného a neseriózneho konania zo strany J. Q., ktorý si svoje finančné a podnikateľské problémy riešil a aj vyriešil na ich úkor. Túto situáciu sa rozhodli riešiť podaním návrhu na súd, konanie sa viedlo na OS Trnava pod sp.zn. 11C/83/2001 v ktorom sa domáhali určenia, že dohoda o vyhlásení a o uznaní dlhu a ich súhlasu ako dlžníkov s exekúciou je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, avšak okresný aj krajský súd ich návrh zamietol z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm c/OSP), pretože aj v prípade vyhovenia ich návrhu by takéto určenie ( neplatnosť vyhlásenia navrhovateľov o uznaní dlhu a ich súhlas s exekúciou) nevylúčil možnosť uplatňovania nárokov poisťovne voči nim ako úverovým dlžníkom z úverovej zmluvy. Zároveň odvolací súd vyslovil názor, že stabilizáciu ich neistého právneho postavenia by mohla zabezpečiť nanajvýš žaloba o určenie, že nie sú tzv. úverovými dlžníkmi respektíve, že vôbec nevznikol, alebo tu nie je právny vzťah z príslušnej úverovej zmluvy. S poukazom na právny názor Krajského súdu v Trnave sa podaným návrhom domáhajú určenia, že nie sú úverovými dlžníkmi, pričom naliehavý právny záujem na takomto určení podľa § 80 písm. c/ OSP odôvodňujú odstránením ich neistého právneho postavenia, ktoré vyplýva zo skutkového stavu opísaného v ich návrhu. Úverovú zmluvu považujú za neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zákonníka, pretože ju neuzatvorili slobodne a vážne. Nedostatok slobodnej vôle bol v tom, že konali pod nátlakom zo strany tretej osoby t.j. J. Q., ktorý o tom vedel a využil ich závislosť na ňom a nedostatok vážnosti bol v tom, že nikdy nemali v úmysle kúpiť dom Q., pretože ho nepotrebovali a nemali ani finančné prostriedky na kúpu. Vzhľadom na uvedené navrhovatelia tvrdili, že právny úkon uzavretie úverovej zmluvy mal zastrieť iný právny úkon, preto je predmet sporu potrebné posudzovať podľa § 41 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právny úkon uzavretia kúpnej zmluvy bol simulovaný manželmi Q., od ktorých navrhovatelia ako dlžníci z úverovej zmluvy, kupovali nehnuteľnosť za tým účelom, aby J. Q. s manželkou ako predávajúci z takto získaných prostriedkov uhradili dlh, ktorý mal Q. voči R. Y.. Kupujúci teda navrhovatelia tvrdili, že nikdy nemali záujem a vôľu nehnuteľnosť kupovať a zmluvu podpisovali iba s úmyslom pomôcť J. Q. splatiť dlhy. Právne úkony, ktoré boli v súvislosti s úverovou zmluvou vykonané sú podľa nich podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, pretože sa priečia dobrým mravom a neplatné sú aj podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu nedostatku vôle takýto právny úkon vykonať. Zároveň v návrhu uviedli, že rozsudkom OS Trnava sp.zn. 5T/140/00 boli uznaní spolu s Q. za vinných z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom a poškodzovania veriteľa. Poukázali na to, že Slovenská sporiteľňa ako úverový dlžník si svoju pohľadávku vymáhala aj od ručiteľov E. Q. a Z. Y., ktorí boli rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 19Cb/311/00 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 6Obo113/2004 zaviazaní zaplatiť Slovenskej sporiteľni sumu 783.378,90 Sk s príslušenstvom, ktorí vystupovali ako ručitelia predmetného dlhu. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľov zamietol a uložil navrhovateľom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 221,16 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 497, 498, 499 a 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzajúc z nasledovného skutkového stavu. Pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, ktorá následne postúpila pohľadávku na odporcu, poskytla navrhovateľom úver na základe úverovej zmluvy č. 63/8555735 zo dňa 16.12.1997 vo výške 1.000.000,- Sk s úrokovou sadzbou 12,5% za účelom kúpy a modernizácie rodinného domu, ktorého už boli navrhovatelia vlastníci na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.1997. Dlžníci, teda navrhovatelia sa zaviazali úver splácať v mesačných splátkach po 12.350,- Sk. Predmetný úver bol zabezpečený ručiteľskými záväzkami a to Z. Y. a E. Q.. Navrhovatelia ako dlžníci si nesplnili riadne a včas záväzok voči veriteľovi, pretože úver nesplácali. Navrhovatelia ešte pred uzavretím úverovej zmluvy uzavreli s manželmi Q. kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností zo dňa 28.11.1997, ktorou predávajúci J. Q. a manželka O. Q. previedli na navrhovateľov vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v kat. úz. B. zapísaných na LV č. XXXX, išlo o parcely s rodinným domom súp. č. XXXX. Podľa čl. 3 predmetnej zmluvy mala byť kúpna cena uhradená tak, že pri podpise zmluvy do rúk predávajúcim sumu 438.987,- Sk a suma 1.000.000,- Sk mala byť uhradená z finančných prostriedkov poskytnutých navrhovateľom Slovenskou sporiteľňu, ktoré budú poukázané na účet predávajúcich. Úver poskytnutý Slovenskou sporiteľňou vo výške 1.000.000,- Sk bol podľa bankového dokladu Slovenskej sporiteľne zo dňa 16.01.1998 bezhotovostným prevodom poukázaný na účet vedený v Istrobanke Trnava na meno R. Y. v zmysle kúpnej zmluvy č. V2804/97 a čestného vyhlásenia zo dňa 4.12.1997. Dňa 22.09.1999 navrhovatelia so Slovenskou sporiteľňou uzavreli dohodu o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase dlžníkov s exekúciou v notárskej zápisnici N 27/99, Nz 17/99, v zmysle ktorej sa zaviazali, že zaplatia dovtedy nezaplatené splátky za obdobie do 22.02.1999 v sume 123.500,- Sk a že po 22.02.1999 budú pôvodný dlh splácať v mesačných splátkach po 12.350,- Sk. Nakoľko predmetný dlh nesplácali došlo k exekúcii formou dražby nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, ktorá bola predmetom prevodu v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľmi a manželmi Q., ktorá exekúcia bola vykonaná súdnym exekútorom S.. S. I. a bola vydražená za čiastku 835.000,- Sk s príklepom zo dňa 18.06.1999, ktorý bol schválený uznesením OS v Trnave č. R 676/99 EX 80/99. V rámci rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti bola suma rozdelená tak, že na úhradu úveru pripadla Slovenskej sporiteľni ako veriteľovi suma 469.000,- Sk a zvyšok úveru zostal neuhradený. Následne sa Slovenská sporiteľňa domáhala uspokojenia svojej pohľadávky (navrhovatelia ako dlžníci neplatili nič) voči ručiteľom v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp.zn. 19Cb311/00. V tomto konaní pôvodne bola navrhovateľom Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava, ktorá pohľadávku následne postúpila na Credit Clearing Centre a.s. (odporcu v tomto konaní) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 19Cb/311/00-257 zo dňa 21.1.2004 v spojení s rozsudkom NS SR sp.zn. 6Obo 113/04-332 zo dňa 1.2.2006,boli ručitelia E. Q. a Z. Y. zaviazaní na zaplatenie sumy 783.378,90 Sk (zostatok úveru) so 16,5% úrokom od 01.11.1999 do zaplatenia. Vo zvyšku súd konanie zastavil. V predmetnom konaní pôvodne vystupovali na strane žalovaných aj navrhovatelia, voči ktorým bola zobratá žaloba späť z dôvodu, že veriteľ si zabezpečil voči nim úver formou notárskej zápisnice, v ktorej bola obsiahnutá dohoda o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase dlžníkov (navrhovateľov) s exekúciou a následne vystupovali v konaní ako vedľajší účastníci na strane žalovaných v 1. a v 2. rade. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že úverová zmluva spĺňa zákonom stanovené náležitosti, bola podpísaná oprávnenou osobou, úkon bol vykonaný slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a teda ide o platný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom bol zabezpečený ručením a preto bol návrh dôvodný. Námietky žalovaných (ručiteľov), že peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom boli poskytnuté v rozpore s dohodnutým účelom z dôvodu simulovaného právneho úkonu a to kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Q. a S. ohľadne rodinného domu, vyhodnotil ako irelevantné, pretože ak dlžník poskytnuté peňažné prostriedky má použiť podľa zmluvy iba na určitý účel a použije ich na iný účel, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil bez odkladu použité a nevrátené prostriedky s úrokmi, pričom v danom prípade si sporné strany dohodli za akých podmienok môže veriteľ žiadať splatenie celého úveru pred lehotou splatnosti. Rozsudkom Okresného súdu v Trnave sp.zn. 5T140/00 zo dňa 19.07.2001 boli navrhovatelia spolu s J. Q. uznaní za vinných z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom a z trestného činu poškodzovania veriteľa a boli odsúdení k trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 42 mesiacov. Poškodená strana Slovenská sporiteľňa bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na občiansko-právne konanie. Odvolanie navrhovateľov proti trestnému rozsudku bolo zamietnuté uznesením KS v Trnave sp.zn. 3To259/01. V ďalšom konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp.zn. 11C/83/2001 sa navrhovatelia domáhali určenia, že dohoda o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlasu dlžníkov s exekúciou je neplatná, pričom Okresný súd v Trnave rozhodol rozsudkom č.k. 11C/83/2001- 196 zo dňa 28.04.2008 tak, že návrh zamietol a Krajský súd v Trnave č.k. 10Co/224/2008 - 231 zo dňa 29.12.2008 potvrdil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa z dôvodu, že na požadovanom určení navrhovatelia nemali naliehavý právny záujem, pretože ak by aj bola určená neplatnosť dohody o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase dlžníkov s exekúciou, ešte bez ďalšieho nemožno z toho vychádzať, že povinnosť navrhovateľov ako úverových dlžníkov zaplatiť pohľadávku z úverovej zmluvy zanikne, to znamená, že sa úverová zmluva nestáva neplatnou a tým pohľadávka nezaniká. V súčasnosti je vedené voči navrhovateľom exekučné konanie na OS Trnava pod sp.zn. Er 543/2000, Ex 54/2000, v ktorom konaní boli námietky povinných ( navrhovateľov ) zamietnuté. Z obsahu listinných dôkazov najmä z úverovej zmluvy súd zistil, že táto obsahuje všetky podstatné náležitosti, je právnym úkonom vykonaným medzi navrhovateľmi a pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou a.s. Bratislava, ktorá následne svoju pohľadávku postúpila na odporcu, pričom úverová zmluva vyjadrila vôľu účastníkov a to veriteľa poskytnúť finančné prostriedky, ktoré dlžníci prijali. Predmetná zmluva má všetky zákonom vyžadované náležitosti podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, bola urobená slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a teda sa jedná o platný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia svojou argumentáciou nepreukázali, že by predmetný právny úkon nevykonali slobodne, vážne, zrozumiteľne a určite. Od počiatku si boli vedomí skutočnosti, akú zmluvu podpisujú, prijali finančné prostriedky, a taktiež si boli vedomí všetkých povinností, ktoré im z tohto zmluvného vzťahu vyplývajú. Skutočnosť, že k podpisu úverovej zmluvy a následne aj k jej zabezpečeniu dohodou o uznaní dlhu a súhlase s exekúciou pristúpili na podnet iniciátora J. Q. nezakladá táto skutočnosť neplatnosť predmetného záväzkového vzťahu medzi navrhovateľmi ako dlžníkmi a odporcom ako veriteľom. Záverom súd poukázal na to, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa) nemal a nemohol mať vedomosť o zámere J. Q. na podnet ktorého, podľa tvrdenia navrhovateľov, pristúpili k uzavretiu úverovej zmluvy, preto treba v záujme ochrany dobromyseľnosti veriteľa považovať úverovú zmluvu za platný právny úkon. Súd poukázal na to, že navrhovatelia zrejme neopatrnosťou a dôverčivosťou doplatili na celú záležitosť, avšak táto skutočnosť ich nezbavuje záväzku z predmetného zmluvného vzťahu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa zásadu úspechu odporcu v konaní a s poukazom na § 142 ods. 1 OSP priznal v konaní plne úspešnému odporcovi náhradu trov, ktoré predstavovali trovy právneho zastúpenia celkove vo výške 221,16 eur. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorí sa domáhali zmeny napadnutého rozsudku tak, že ich návrhu bude v celom rozsahu vyhovené a odporca bude zaviazaný k náhrade trov konania. V odvolaní namietali, že súd prvého stupňa odôvodnil svoj rozsudok stručne, keď sa zaoberal neplatnosťou právneho úkonu iba z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie aj v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň namietali, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nedocenil výpoveď svedkyne O. Q., ktorú výpoveď prevzal zo spisu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 19Cb/311/00 a ktorá bola odlišná s jej výpoveďou v rámci trestného konania a prvýkrát doznala, že jediným zmyslom celej transakcie, teda uzavretím úverovej a kúpnej zmluvy bola likvidácia dlhov jej manžela J. Q., ktorý mal záujem použiť peniaze z úveru na vyrovnanie dlhov. V tejto súvislosti napriek ich návrhu súd prvého stupňa nevypočul v konaní J. Q. a O. Q., návrh na doplnenie dokazovanie ich výsluchom zamietol a v rámci hodnotenia dôkazov súd nedocenil ani čestné prehlásenie J. Q. z 25. apríla 2008, v ktorom pravdivo popisuje okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy i úverovej zmluvy a potvrdzuje to, čo uvádzajú navrhovatelia. Poukázali na to, že v tomto prípade došlo k podvodu výlučne na ich úkor, pretože všetci ostatní zainteresovaní boli spokojní, t. j. Slovenská sporiteľňa a.s. pobočka Trnava, ktorej časť peňazí už bola zaplatená z úveru, ako aj J. Q., ktorý sa zbavil dlhov. Nepovažujú preto za správny názor súdu, že preukázané skutočnosti ich nezbavujú záväzku z predmetného zmluvného vzťahu. V priebehu tohto konania, ale aj v iných konaniach sústavne poukazovali na to, že sa stali obeťou rafinovaného, neseriózneho konania zo strany J. Q., ktorý si svoje finančné a podnikateľské problémy riešil aj vyriešil na ich úkor. Zo strany J. Q. boli sústavne zavádzaní a udržiavaní v omyle, že ich sa celý problém netýka a dôsledky právnych úkonov, do ktorých vstúpili výlučne na základe pokynov J. Q. sa budú viazať len na manželov Q.. S prihliadnutím na právny názor Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 11C/83/2001 sú toho názoru, že v danej veci majú naliehavý právny záujem na podaní návrhu o určenie, že nie sú úverovými dlžníkmi z úverovej zmluvy a to v zmysle § 80 písm. c/ OSP v záujme odstránenia neistého právneho postavenia, ktoré vyplýva priamo zo skutkového stavu. S poukazom na § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka je úverová zmluva zo dňa 16.12.1997 neplatný právny úkon z dôvodu nedostatku slobody a vážnosti vôle zo strany navrhovateľov. Právny úkon nie je totiž urobený slobodne, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil (J. Q. využil, resp. zneužil závislosť navrhovateľov na ňom ako na vychovávateľovi navrhovateľa a vedel, že neodmietnu riešenie veci tak, ako to navrhol). Právny úkon nie je urobený vážne ani vtedy, ak konajúci nechcel svojím prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Navrhovatelia nikdy nechceli kúpiť dom od Q., nakoľko ho nepotrebovali ani nemali na to finančné prostriedky. Všetko okolo kúpy domu zorganizoval J. Q. bez akejkoľvek účasti navrhovateľov. Až neskôr si uvedomili, že jediným zmyslom kúpy domu bola snaha Q. zbaviť sa zodpovednosti za dlhy a preniesť túto zodpovednosť na navrhovateľov. Vzhľadom na uvedené sú toho názoru, že po zohľadnení čestného prehlásenia J. Q. z 25. apríla 2009 je dôkazná situácia právne posúdenie veci jasné v prospech navrhovateľov. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov navrhoval napadnutý rozsudok v zmysle § 219 OSP ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že z obsahu listinných dôkazov, najmä z úverovej zmluvy bolo zistené, že táto má všetky podstatné náležitosti v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a bola urobená slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, teda ide o platný právny úkon v zmysle § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia si boli vedomí skutočnosti, akú zmluvu podpisujú, prijali finančné prostriedky, a boli si vedomí aj všetkých povinností, ktoré im z tohto zmluvného vzťahu vyplývajú. Skutočnosť, že k podpisu úverovej zmluvy a následne aj k zabezpečeniu dohodou o uznaní dlhu a súhlase s exekúciou došlo len z iniciatívy J. Q. nezakladá neplatnosť predmetného záväzkového vzťahu. Pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa a.s. konala v dobrej viere, nemala a ani nemohla mať vedomosť o zámere J. Q., na podnet ktorého navrhovatelia pristúpili k uzavretiu úverovej zmluvy. V zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatný právny úkon, ktorý nie je dovolený. O nedovolenosť a teda aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide aj v prípade, ak sa prieči dobrým mravom. Teda keď účastník koná v rozpore so základnými všeobecne uznávanými a v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi subjektmi. Z vykonaného dokazovania je nesporné, aj v predchádzajúcich konaniach bolo preukázané, že úverová zmluva spĺňa zákonom stanovené náležitosti a nebola zo strany navrhovateľov ani pôvodným veriteľom uzavretá v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Predmetom sporu bol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia, že nie sú úverovými dlžníkmi z úverovej zmluvy, ktorú uzatvorili dňa 16.12.1997 so Slovenskou sporiteľňou a.s. pobočka Trnava a na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 1.000.000,-Sk. Predmetnou zmluvou sa veriteľ zaviazal na požiadanie dlžníka. poskytnúť v jeho prospech peňažné prostriedky v dohodnutej výške a dlžník sa zaviazal poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť dohodnuté úroky. Táto predmetná zmluva spĺňa zákonom stanovené náležitosti (§ 497 Obchodného zákonníka) a bola urobená slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a jedná sa teda o platný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to konštatoval súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Úverovú zmluvu nemožno považovať za neplatný právny úkon ani v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka , ako to tvrdia navrhovatelia, pretože v konaní nebolo preukázané, že tento právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo sa prieči dobrým mravom. Navrhovatelia za rozpor s dobrými mravmi považovali okolnosti, za ktorých došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi manželmi Q. a navrhovateľmi, ktorí kúpnu zmluvu považovali za simulovaný právny úkon a bola uzatvorená len z toho dôvodu, aby bol poskytnutý úver navrhovateľom, ktorí ale v skutočnosti nikdy nemali záujem takúto kúpnu zmluvu uzatvoriť. Odvolací súd argumentáciu navrhovateľov ohľadne absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy považuje za právne irelevantnú, pretože úverová zmluva bola uzatváraná medzi navrhovateľmi ako dlžníkmi a odporcom, resp. Slovenskou sporiteľňou a.s. ako dlžníkom, pričom Slovenská sporiteľňa nemala a ani nemohla mať vedomosti o dôvodoch, ktoré viedli navrhovateľov k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi nimi a Q. a ktorú kúpnu zmluvu navrhovatelia predkladali Slovenskej sporiteľni pre poskytnutie úveru pre navrhovateľov a nie pre manželov Q.. Slovenská sporiteľňa ako veriteľ z úverovej zmluvy nie je v žiadnom právnom vzťahu s manželmi Q., a preto manželia Q. ani nemôžu byť úverovými dlžníkmi vo vzťahu k veriteľovi tak, ako to tvrdia navrhovatelia. Platný právny vzťah založený zmluvou o úvere vznikol len medzi Slovenskou sporiteľňou ako veriteľom a navrhovateľmi ako dlžníkmi, ktorí sa s poukazom na okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy nemôžu zbaviť zodpovednosti z tohto záväzku, keďže veriteľ si splnil povinnosť, poskytol finančné prostriedky a navrhovatelia ako dlžníci sú povinní tieto finančné prostriedky vrátiť veriteľovi. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Obo/113/2004 zo dňa 1.2.2006, v ktorom Najvyšší súd už riešil otázku platnosti úverovej zmluvy a vyslovil právny záver, že úverová zmluva uzatvorená medzi navrhovateľmi ako dlžníkmi a odporcom ako veriteľom, je platný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ navrhovatelia namietali absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, odvolací súd dospel k záveru, že ani podľa tohto ustanovenia nie je možné považovať úverovú zmluvu za neplatný právny úkon. Navrhovatelia sa totiž nemôžu domáhať súdnej ochrany, ak sa voči veriteľovi, ktorý bol účastníkom úverovej zmluvy, dopustili podvodného konania, ktorým mu spôsobili škodu. To, že navrhovatelia sa dopustili takéhoto podvodného konania vyplýva z trestného rozsudku Okresného súdu v Trnave sp. zn. 5T/140/2000 zo dňa 19.7.2001, podľa ktorého boli navrhovatelia spolu s J. Q. uznaní z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom a z trestného činu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom na tom skutkovom základe, že J. Q., I. S. a F. S. v novembri 1997 z podnetu J. Q. sa ústne dohodli na tom, že zo Slovenskej sporiteľni a.s. Trnava získajú úver v sume 1.000.000,-Sk pre potreby J. Q. tak, že namiesto Q. si úver zoberú S., no úver bude splácať Q.. Za týmto účelom najskôr uzatvorili 28.11.1997 kúpnopredajnú zmluvu, na základe ktorej Q. s manželkou predali manželom S. nehnuteľnosť, hoci o ňu v skutočnosti záujem nemali a následne I. a F. S. dňa 16.12.1997 so Slovenskou sporiteľňou uzatvorili úverovú zmluvu, pri uzatváraní ktorej predložili sporiteľni sfalšované potvrdenie o výške príjmu ručiteľa Z. Y., ktoré vystavil Q. a na základe úverovej zmluvy im bol poskytnutý úver na kúpu uvedeného rodinného domu s tým, že úver budú splácať v pravidelných mesačných splátkach s čím súhlasili, pričom všetci traja vedeli, že ani jeden z nich úver splácať nebude a spôsobili tak Slovenskej sporiteľni škodu v sume 1.000.000,-Sk. Ďalej boli I. a F. S. uznaní vinnými, že spoločným konaním čiastočne zmarili uspokojenie svojho veriteľa tým, že uznali neexistujúci záväzok v prítomnosti notára, keďže išlo o neexistujúci záväzok voči B. Y. a súhlasili s exekučným vymáhaním dlhu z ich majetku, o ktorom vedeli, že je zaťažený záložným právom v prospech Slovenskej sporiteľne. S poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 veta tretia OSP je týmto trestným rozsudkom súd viazaný na rozdiel od rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 11C/83/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/224/2008, ktorým nie je v tomto konaní súd viazaný. Preto ak sa navrhovatelia opierali o právny názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu Trnava, súd v tomto konaní nie je vysloveným právnym názorom v rozhodnutím v inej občianskoprávnej veci viazaný. Odvolací súd k otázke naliehavého právneho záujmu navrhovateľov v tejto veci podľa § 80 písm. c/ OSP dodáva, že ani súd prvého stupňa ani odvolací súd nekonštatovali, že by navrhovatelia nemali naliehavý právny záujem na určení, že nie sú úverovými dlžníkmi, pretože je nesporné, že ak by bolo ich návrhu vyhovené, zbavili by sa voči veriteľovi záväzku z úverovej zmluvy. Ich návrh v tejto veci však nebol zamietnutý z nedostatku naliehavého právneho záujmu, ale preto, že nebolo preukázané ich tvrdenie, že úverová zmluva uzatvorená so Slovenskou sporiteľňou a.s. je neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zákonníka ani to, že by úverová zmluva svojim obsahom bola v rozpore s dobrými mravmi, alebo že by veriteľ pri uzatvorení zmluvy konal v rozpore s dobrými mravmi( § 3 OZ). Za konanie v rozpore s dobrými mravmi možno považovať konanie navrhovateľov vo vzťahu k veriteľovi, čo je preukázané trestným rozsudkom, ktorým boli právoplatne odsúdení pre trestný čin podvodu voči veriteľovi preto sa nemôžu domáhať právnej ochrany vo vzťahu k tomuto veriteľovi z titulu dobrých mravov a zbaviť tak záväzku voči veriteľovi. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia advokátom za 2 úkony právnej služby (účasť na odvolacom pojednávaní dňa 12.07.2012 a písomné vyjadrenie k odvolaniu z 15.3.2011) určených podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za účasť na pojednávaní patrí advokátovi odmena v sume 70.43 eura (58,69 eura+ 20% DPH) a režijný paušál 7,63 eur a za písomné vyjadrenie k odvolaniu 68,40 eura (57 eur + ,620%DPH) a režijný paušál 7,41 eura. Okrem tarifnej odmeny bola priznaná advokátovi aj náhrada cestovného za použitie motorového vozidla ( podľa doložených listín) za cestu z Bratislavy do Nitry a späť spolu vo výške 49,90 eura a náhrada za stratu času podľa § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 76,26 Celkove potom trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 280,- eur, ktoré sú navrhovatelia povinní podľa § 149 ods. 1 OSP zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.