Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 7Co/94/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110229751 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4110229751.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľky: F. R., bytom W. XXX, zastúpená JUDr. Máriou Jakubíkovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Fraňa Mojtu 43, proti odporcom: 1. Q. M., bytom W., A., K. XX, 2. F. M., bytom W., A., K. XX, o zaplatenie sumy 1659 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č. k. 17C/42/2011-56, zo dňa 17. 10. 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k odporkyni v 2. rade p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie sumy 236 eur s úrokom z omeškania zastavil. Návrh voči odporcovi v 1. rade zamietol a zároveň rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Ďalším výrokom uložil odporkyni v 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1659 eur s 9,5% úrokom z omeškania počnúc od 10. 09. 2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania vo vzťahu k odporkyni v 2. rade nerozhodol s tým, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP). V dôvodoch rozsudku súd vychádzal zo skutkového stavu, že navrhovateľka v auguste 2008 len odporkyni v 2. rade (odporca v 1. rade je jej brat a odporkyňa v 2. rade je jeho manželka) dala do úschovy finančné prostriedky vo výške 3982 eur s tým, že sa nedohodli na dobe, dokedy bude mať tieto finančné prostriedky v úschove. Dohodli sa iba na tom, že keď ich bude navrhovateľka potrebovať na zabezpečenie bývania, peniaze jej odporkyňa v 2. rade vráti. Účastníci neuzatvorili písomnú zmluvu o úschove, došlo medzi nimi iba k uzavretiu ústnej zmluvy, čo však nespôsobuje neplatnosť zmluvy, pretože zákon nevyžaduje pre uzatvorenie zmluvy o úschove písomnú formu. Z uvedených finančných prostriedkov navrhovateľke vrátila odporkyňa v 2. rade na jej požiadanie sumu 664 eur keď išla na zájazd do Poľska a ďalšiu sumu 1.659 eur vrátila až na výzvu právnej zástupkyne navrhovateľky dňa 20. 09. 2009. Z peňazí, ktoré si navrhovateľka dala do úschovy zostala nevrátená suma 1.659 eur. V priebehu konania vypočutím účastníkov súd zistil, že k uzatvoreniu zmluvy o úschove a následne zmluvy o pôžičke došlo iba medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade, zatiaľ čo odporca v 1. rade nemal vedomosť o úschove ani o pôžičke finančných prostriedkov, preto voči nemu súd návrh zamietol. Obranu odporkyne v 2. rade, že finančné prostriedky, ktoré žiadala navrhovateľka od nej vrátiť si nepožičala ona, ale jej syn, súd nepovažoval za preukázanú, pretože z výsluchu účastníkov a výsluchu svedka W. M. (syn odporcov) súd zistil, že tento si síce kúpil motorové vozidlo za finančné prostriedky, ktoré mala navrhovateľka uschované u odporkyni v 2. rade, avšak nebolo preukázané, že by navrhovateľka súhlasila s pôžičkou uvedených finančných prostriedkov W. M.. Práve naopak, odporkyňa v 2. rade, bez súhlasu navrhovateľky finančné prostriedky vo výške 1.659 eur, ktoré mala v úschove, požičala svojmu synovi na kúpu motorového vozidla, o čom sa navrhovateľka dozvedela až potom, keď si W. M. kúpil motorové vozidlo. Súd dospel k záveru, že medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o úschove pričom z finančných prostriedkov, ktoré takto odporkyňa v 2. rade prevzala do úschovy nevrátila navrhovateľke sumu 1659 eur a túto sumu následne odporkyňa v 2. rade požičala synovi na zakúpenie motorového vozidla. Súd mal za to, že zmluva o úschove uzavretá medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade sa zmenila na zmluvu o pôžičke, ktorú uzavreli ústne navrhovateľka a odporkyňa v 2. rade, pričom navrhovateľka k zapožičaniu finančných prostriedkov dala súhlas. Preto odporkyňa v 2. rade, u ktorej boli finančné prostriedky uschované, je zodpovedná za prevzaté finančné prostriedky a preto ju zaviazal na vrátanie žalovanej sumy 1659 eur spolu s 9,5% úrokom z omeškania počnúc od 10. 09. 2009 do zaplatenia. V časti týkajúcej sa pôvodne žalovanej sumy 236 eur, o ktorú sumu navrhovateľka v priebehu konania rozšírila žalobný petit a ktorá predstavovala finančné prostriedky, ktoré požičala odporcom na úhradu nedoplatkov za plyn, súd podľa § 96 ods. 1, 3 OSP konanie zastavil v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľkou, keďže uvedenú sumu jej odporcovia vrátili. Po právnej stránke súd posúdil právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade podľa ustanovení zmluvy o úschove (§ 741 ods. 1, § 749 ods. 1, 2, § 750 a § 751 Občianskeho zákonníka) ako aj ustanovení zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka, § 559 ods. 2, ods. 1 Občianskeho zákonníka). Úroky z omeškania priznal zo žalovanej sumy s poukazom na ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., majúc za to, že odporkyňa v 2. rade sa dostala do omeškania s vrátením pôžičky po tom, čo ju právna zástupkyňa navrhovateľky písomne požiadala o jej vrátenie. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa len vo vzťahu k odporcovi v 1. rade tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil a zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy v konaní pred súdom prvého stupňa vznikli (§ 142 ods. 1 OSP) . O náhrade trov konania vo vzťahu k odporkyni v 2. rade súd nerozhodol z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP, podľa ktorého o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa v 2. rade, ktorá svojím odvolaním napadla vyhovujúci výrok, ktorým ju súd zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu 1659 eur s úrokom z omeškania. Vo svojom odvolaní namietala, že nie je vlastne zrejmé, ako súd posúdil právny vzťah vzniknutý medzi ňou a navrhovateľkou, či ako zmluvu o úschove alebo ako zmluvu o pôžičke. Nepoprela, že od navrhovateľky prevzala finančné prostriedky v celkovej výške 3.982 eur, z ktorých sumu 2323 eur vrátila a zvyšok uschovaných peňazí v sume 1.659 eur nevrátila z dôvodu, že tieto finančné prostriedky si od navrhovateľky požičal jej syn W. M.. Ona mu finančné prostriedky iba odovzdala, takže medzi navrhovateľkou a jej synom došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a peniaze z tohto titulu je povinný vrátiť W. M., ktorý vo výpovedi potvrdil, že si peniaze od navrhovateľky požičal a bol ochotný ich vrátiť po uhradení leasingových splátok. Preto nesúhlasila s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý ju zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu 1659 eur s úrokom z omeškania, pretože ona s navrhovateľkou žiadnu zmluvu o pôžičke neuzatvorila. Z uvedených dôvodov žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku zmeniť a návrh voči nej zamietnuť a zároveň jej priznať náhradu trov konania. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne v 2. rade navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že odporkyňa v 2. rade prevzala od nej do úschovy sumu 1659 eur, ktoré si následne požičala. Nesúhlasila s tvrdením odporkyne v 2. rade, že jej syn W. M. si požičal žalovanú sumu na kúpu auta, pretože ona s ním nikdy o pôžičke nejednala. Vždy komunikovala iba s odporkyňou v 2. rade. V konaní bolo preukázané, že suma 1659 eur jej doteraz nebola vrátená ani odporkyňou v 2. rade, ani jej synom. Preto považuje rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý uložil odporkyni v 2. rade povinnosť vrátiť jej sumu 1659 eur spolu s úrokom z omeškania za vecne správny. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 1 OSP na odvolacom pojednávaní a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku je vecne správne a odvolanie odporkyne v 2. rade nie je opodstatnené. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdil. Odvolací súd bol v odvolacom konaní skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa viazaný a v tomto smere v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. Na rozdiel od prvostupňového súdu však odvolací súd dospel k tomu, že právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade je potrebné právne posúdiť inak, ako ho posúdil súd prvého stupňa. Odvolací súd prvostupňový rozsudok považoval za správny aj keď z iných, než v ňom uvedených dôvodov. Z vykonaného dokazovania vyplýva a nepopreli to ani účastníci konania, že medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade došlo k platnému uzatvoreniu ústnej zmluvy o úschove na základe ktorej navrhovateľka odovzdala odporkyni v 2. rade do úschovy sumu 3.982 eur. Účastníčky si nedohodli dokedy budú uvedené finančné prostriedky v úschove u odporkyne v 2. rade. Dohodli sa iba tak, že ich odporkyňa v 2. rade vráti navrhovateľke na jej výzvu, keď ich bude potrebovať. V priebehu úschovy z uschovaných finančných prostriedkov odporkyňa v 2. rade vrátila navrhovateľke sumu 664 eur, keď išla do Poľska a ďalšiu sumu 1.659 eur, ktoré si požičala pre seba z uschovaných peňazí, vrátila navrhovateľke až na výzvu advokátky a to na účet advokátky navrhovateľky dňa 20. 09. 2009. Zvyšnú sumu uschovaných peňazí vo výške 1.659 eur odporkyňa v 2. rade odmietla vrátiť navrhovateľke tvrdiac, že tieto finančné prostriedky navrhovateľka požičala jej synovi na kúpu motorového vozidla, preto ich má vrátiť navrhovateľke on. Na uvedený skutkový stav súd aplikoval jednak ustanovenia zmluvy o úschove podľa § 747 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj ustanovenia o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, keď uvedený skutkový stav posúdil tak, že ústne uzatvorená zmluva o úschove sa zmenila na zmluvu o pôžičke medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade a preto žalovanú sumu je povinná navrhovateľke vrátiť odporkyňa v 2. rade z titulu pôžičky a nie jej syn W. M., pretože medzi ním a navrhovateľkou nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, resp. nebolo preukázané tvrdenie odporkyne v 2. rade, že finančné prostriedky si od navrhovateľky požičal W. M.. Odvolací súd sa iba čiastočne stotožnil s uvedeným záverom súdu prvého stupňa a to iba v tej časti, v ktorej súd prvého stupňa posúdil právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade, ako vzťah ktorý vznikol zo zmluvy o úschove. Nestotožnil sa však s konštatovaním súdu prvého stupňa, že zmluva o úschove sa zmenila na zmluvu o pôžičke. Podľa § 747 ods. 1 OZ zmluvou o úschove vznikne zložiteľovi právo, aby uschovávateľ hnuteľnú vec prevzatú od neho do úschovy riadne opatroval. Zmluvu o úschove možno uzavrieť aj tak, že sa odovzdanie aj prevzatie veci zabezpečí mechanickými prostriedkami. Podľa §747 ods. 2 OZ v zmluve možno dohodnúť, že uschovávateľ môže vec odovzdať do úschovy ďalšiemu uschovávateľovi. Zmluva o úschove (depozitum) sa uzaviera medzi dvoma účastníkmi, t. j. medzi zložiteľom na jednej strane a uschovávateľom na strane druhej. Zložiteľom aj uschovávateľom môže byť ktokoľvek, tak fyzická ako aj právnická osoba. Obsahom zmluvy o úschove je, že zložiteľovi vznikne na základe tejto zmluvy právo, aby uschovávateľ od neho prevzatú hnuteľnú vec riadne opatroval. Pojmovými znakmi tejto zmluvy je prevzatie hnuteľnej veci za účelom jej riadneho opatrovania. Charakteristickou črtou tejto zmluvy nie je odplatnosť, pretože odmena za úschovu veci prislúcha uschovávateľovi len vtedy, keď to bolo dohodnuté (§ 748). Pojmovým znakom nie je ani určenie doby trvania úschovy, pretože dobu úschovy možno síce dohodnúť, ale môže vyplynúť aj z povahy úschovy, prípadne vôbec nemusí byť určená (§ 750). Pojmovým znakom nie je ani to, že uschovávateľ musí sám uschovávať vec, pretože v zmluve možno dohodnúť, že uschovávateľ môže vec odovzdať ďalšiemu uschovávateľovi. Zmluva o úschove je neformálnou zmluvou, možno ju teda uzavrieť v akejkoľvek forme. V praxi uschovávateľ spravidla vydáva ukladateľovi písomné potvrdenie o prevzatí veci do úschovy. Toto písomné potvrdenie však nie je podmienkou platnosti zmluvy o úschove. Pre zmluvu o úschove platí, aj keď sa zmluva uzaviera písomne, ústne, alebo prostredníctvom mechanických prostriedkov, že zmluva o úschove je reálnou zmluvou. Podmienkou uzavretia zmluvy o úschove je nielen prejavenie vôle oboch účastníkov uzavrieť zmluvu, ale súčasne aj odovzdanie resp. prevzatie veci do úschovy. Bez reálneho odovzdania, teda prevzatia veci do úschovy, zmluva o úschove nemôže vzniknúť. Predmetom úschovy môže byť len hnuteľná vec, ktorá je na úschovu vhodná vzhľadom na možnosti a zariadenie príslušného uschovávateľa. Účelom prevzatia veci je riadne opatrovanie veci počas trvania úschovy. Zo zmluvy o úschove vyplýva predovšetkým to, že uschovávateľ má povinnosť vec riadne opatrovať. V zmluve však možno dohodnúť, že uschovávateľ môže vec odovzdať do úschovy aj ďalšiemu uschovávateľovi, potom plní zmluvné povinnosti týkajúce sa opatrovania veci aj tento ďalší uschovávateľ. Dobu vrátenia uschovanej veci upravuje § 749 ods. 2 OZ v prípade, keď bola dohodnutá doba trvania úschovy a § 750 OZ v prípade predčasného požadovania vrátenia veci zo strany zložiteľa, keď nebola výslovne dohodnutá doba trvania úschovy. Ak doba trvania úschovy nebola dohodnutá a ani z okolností príslušnej úschovy nie je zrejmé, ako dlho má byť vec v úschove, zložiteľ môže kedykoľvek žiadať vrátanie veci a uschovávateľ je povinný vec mu na jeho požiadanie vydať. Pokiaľ ide o požadovanie vrátenia veci resp. o povinnosť vrátiť vec platia tie isté právne následky vyplývajúce z omeškania ako pri predčasnom ukončení úschovného pomeru podľa § 749. Z tohto ustanovenia vyplýva, že zložiteľ má kedykoľvek pred uplynutím doby úschovy (ak bola dohodnutá) právo žiadať vrátenie veci. Tomuto právu zodpovedá aj povinnosť uschovávateľa kedykoľvek vydať vec zložiteľovi na jeho požiadanie. Ak z požiadania zložiteľa nevyplýva nič iné, uschovávateľ je povinný vrátiť vec zložiteľovi prvý deň po tom, čo ho zložiteľ o to požiadal (§ 563). Z citovaných ustanovení možno prijať záver, že vzhľadom na zistený skutkový stav bolo na danú vec potrebné aplikovať ustanovenia zmluvy o úschove. Je nesporné a nepopierala to ani odporkyňa v 2. rade, že medzi ňou a navrhovateľkou došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o úschove. Pre právne posúdenie danej veci, bolo podstatné zaoberať sa tým, či došlo k zmene tohto pôvodného záväzku, t. j. či zmluva o úschove zanikla a nahradil ju nový záväzok alebo či vedľa tejto zmluvy nedošlo k vzniku iného právneho vzťahu. . Podľa § 516 ods. 1 OZ účastníci môžu dohodou zmeniť práva a povinnosti. Podľa § 516 ods. 2 OZ ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť, vzniká nový záväzok popri doterajšom záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom požadované náležitosti. Súd prvého stupňa sa mal teda zaoberať zmenou záväzku, ktorý vznikol medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade a to z hľadiska ust. § 516 OZ. Tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, že zmluva o úschove sa zmenila na zmluvu o pôžičke nevyplýva z vykonaného dokazovania. Pôžička ako nový záväzok mohla vzniknúť len popri zmluve o úschove, ale len ak by pre splnenie zmluvy o pôžičke boli dané zákonné náležitosti. Zmluva o pôžičke podľa § 657 OZ a nasl. je zmluva, ktorá je neformálnou, ale reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka, alebo odovzdaním krátkou cestou. Uzavretie pôžičky medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade je sporné. Navrhovateľka tvrdila, že finančné prostriedky, ktoré pôvodne dala do úschovy odporkyni v 2. rade si odporkyňa od nej následne požičala. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že iba časť z uschovaných peňazí si odporkyňa od navrhovateľky požičala a túto sumu aj vrátila. Spornou zostala len žalovaná suma, o ktorej odporkyňa tvrdila, že si ju požičal od navrhovateľky jej syn a ona mu len peniaze odovzdala. V konaní nebolo preukázané, že by medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade došlo k dohode o zmene pôvodného záväzku, teda zmluvy o úschove. Nebolo preukázané ani to, že by sa dohodli, že pôvodný záväzok t. j. zmluva o úschove zanikne a vznikne nový záväzok zmluva o pôžičke. Z uvedeného potom možno prijať záver, že k zániku pôvodného záväzku, t. j. platnej zmluvy o úschove uzavretej medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade nedošlo a nemohla sa teda zmluva o úschove zmeniť na zmluvu o pôžičke tak, ako to konštatoval súd prvého stupňa. Ani vo vzťahu k synovi odporkyni v 2. rade nemožno prijať záver, že medzi ním a navrhovateľkou došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, pretože v tomto prípade chýba základný znak existencie dohody o pôžičke a to je prevzatie peňazí synom odporkyne v 2. rade od navrhovateľky na kúpu auta. Preto ani v tomto smere obrana odporkyne v 2. rade, že jej syn si požičal peniaze od navrhovateľky, nie je preukázaná a nemožno preto prijať tvrdenie odporkyne v 2. rade, že peniaze z titulu pôžičky by mal vrátiť navrhovateľke jej syn W. M.. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda nesporné, že zmluva o úschove bola uzatvorená medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2. rade platne, táto zmluva nezanikla a ani popri nej nevznikol žiadny nový záväzok medzi oboma účastníčkami a preto bola odporkyňa v 2. rade povinná na požiadanie navrhovateľky vrátiť uschované peniaze, ktoré predstavovali žalovanú sumu 1659 eur z titulu zmluvy o úschove a nie z titulu zmluvy o pôžičke. Navrhovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne písomne vyzvala odporkyňu na vrátenie žalovanej sumy, na ktorú odporkyňa reagovala tým, že vrátila navrhovateľke dňa 21. 09. 2010 iba časť uschovanej sumy vo výške 1659 eur a zvyšok z uschovanej sumy 1659 eur jej nevrátila, preto ju súd prvého stupňa zaviazal okrem istiny zaplatiť navrhovateľke aj úroky z omeškania, do ktorého sa ako uschovávateľ dostala prvý deň potom, ako ju navrhovateľka ako zložiteľka požiadala o vrátenie peňazí (§ 563). Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa odporkyne v 2. rade podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Ostatné výroky rozsudku súdu prvého stupňa (výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie 236 eur s príslušenstvom, výrok o zamietnutí návrhu voči odporcovi v 1. rade a výrok o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi v 1. rade), neboli odvolaním napadnuté, preto neboli ani predmetom preskúmavania odvolacím súdom a nadobudli právoplatnosť. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože podľa § 224 ods. 4 OSP, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej , ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.