Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9CoE/220/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208200322 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4208200322.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova 25 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: Y. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., O. XXX/X, o vymoženie sumy 485,86 eura (14.640,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 3. apríla 2012, č. k. 12Er/15/2008-29, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. 12Er/15/2008 (EX 6904/2007) za neprípustnú a následne ju zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne v osobitnom uznesení. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 188/2006 Z. z., § 39 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení zákona č. 264/2006 Z. z., § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Z predložených dokladov súd prvého stupňa mal za preukázané, že súčasťou formulárovej zmluvy o úvere boli Všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré v článku 17 obsahovali rozhodcovskú doložku. Konštatoval, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Dodal, že v mnohých prípadoch sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, ide nepochybne o prípad značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustálil, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného. Mal za to, že rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa, pretože z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných sporov nemal na výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Povinná mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Naviac dodal, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Okrem toho mal za to, že nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva jednoznačne v tom, že si oprávnený v predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vymienil konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ním a povinnou. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bola v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Tento záver mal podľa súdu prvého stupňa oporu z hľadiska historického výkladu aj v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Okrem toho poukázal aj na skutočnosť, že rozhodcovský súd akceptoval okrem iného neprimeraný úrok z omeškania vo výške 0,25% denne (91,25% p.a.) z požadovanej sumy, ktorý považoval jednoznačne za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstraniteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, súd prvého stupňa podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zastavil exekúciu, a to v celom rozsahu. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na základných piatich bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. S poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pričom zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a účtuje sa dlžníkovi len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V neposlednom rade zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Záverom zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Mal za to, že súd prvého stupňa preto nebol oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 OSP s vyjadrením, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a nie Občiansky súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, je vymedzený v § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010) V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil, že rozhodcovská doložka je neplatná a exekučný titul vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac, podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Na základe uvedeného odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa svojím návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 31. 12. 2007, domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 14.640,- Sk, úroku z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 14.400,- Sk od 25. 04. 2007 do zaplatenia, trov konania vo výške 4.486,- Sk a trov exekúcie vo výške 2.909,- Sk. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 27. septembra 2007, sp. zn. SR 6795/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15. 10. 2007 a vykonateľnosť dňa 18. 10. 2007. Vyššie označený súdny exekútor doručil dňa 14. 01. 2008 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul a plnomocenstvo. Súd prvého stupňa poveril dňa 22. 01. 2008 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Podaním zo dňa 07. 01. 2010 súd prvého stupňa vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., na predloženie spisov za účelom preskúmania exekučných titulov a ich zákonnosti v súlade s komunitárnym právom EÚ. Následne súd prvého stupňa uznesením zo dňa 9. februára 2010, č. k. 12Er/15/2008-13 odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Keďže oprávnený podal voči vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie oneskorene, odvolací súd odvolanie oprávneného odmietol a súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením. Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku). Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1), alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 22. 12. 2006 súd prvého stupňa správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvárania zmluvy medzi účastníkmi tohto konania o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od účinnosti tohto zákona, t.j. 1. januára 2008 podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže ustanovenie § 879j zák. č. 568/2007 Z. z. výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008, treba posudzovanú zmluvu o úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský a to i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 22. 12. 2006 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú sankciu za omeškanie s plnením záväzku, a teda aj plnenie, na ktoré bola povinná zaviazaná rozhodcovským rozsudkom bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom. Odvolací súd, z uvedených dôvodov, námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, napriek tomu, že bola v odvolacom konaní úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.