Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 4To/107/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209010336 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4209010336.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v trestnej veci obžalovanej K.. E. P. a spol., pre pokus zločinu poisťovacieho podvodu spolupáchateľstvom podľa § 14 odsek 1 a § 20 k § 223 odsek 2, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona (a iný zločin), o odvolaní obžalovanej K.. E. P. a o odvolaní obžalovaného X.. O. P. proti rozsudku Okresného súdu Komárno z 28.03.2012, sp. zn. 1T/77/2009, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre 18. októbra 2012 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku s a odvolania obžalovaných K.. E. P. a X.. O. P. z a m i e t a j ú . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Komárno (ďalej len „súd prvého stupňa“) konajúci v senáte rozsudkom z 28.03.2012, sp. zn. 1T/77/2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) uznal vinnými obžalovaných I. R. (ďalej len „odsúdený v prvom rade“) a W. T. (ďalej len „odsúdený v druhom rade“) zo spáchania pokusu zločinu poisťovacieho podvodu spolupáchateľstvom podľa § 14 odsek 1 a § 20 k § 223 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona a obžalovaných K.. E. P. (ďalej len „obžalovaná v treťom rade“) a X.. O. P. (ďalej len „obžalovaný vo štvrtom rade“) zo spáchania pokusu poisťovacieho podvodu spolupáchateľstvom podľa § 14 odsek 1 a § 20 k § 223 odsek 2, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: po vzájomnej dohode odsúdených v prvom a v druhom rade a obžalovaného vo štvrtom rade, ktorej podstatou bolo naplánované vylákanie poistnej udalosti od poisťovne OTP Garancia a.s. (so sídlom Klementisova 2 Bratislava, IČO: 35 862 131, ďalej len „poškodená právnická osoba“), čo sa pokúsili zrealizovať tým spôsobom, že 04.02.2008 v Komárne odsúdený v druhom rade dojednával poistnú zmluvu číslo XXXXXXXXXX a zároveň zabezpečil podklady potrebné k jej uzavretiu na neexistujúce motorové vozidlo značky Peugeot 406, šedá metalíza EČ: KN-623 CB, VIN: VF 38ERHSF81647498 (ďalej len „vozidlo Peugeot“), s odsúdeným v prvom rade, pričom odsúdený v druhom rade vedel, že už niekedy v roku 2007 bolo toto motorové vozidlo rozobraté na autovrakovisku Peugeot v Budapešti - časť Budaörs, Maďarská republika, po čom túto zmluvu nepodpísanú zo strany poisťovne dal ďalej na jej schválenie cez osobu obžalovaného vo štvrtom rade, vedúceho oddelenia likvidácie, prostredníctvom jej externej spolupracovníčky obžalovanej v treťom rade, ktorá je oprávnená osoba uzatvárať poistné zmluvy pre poškodenú právnickú osobu, ktorá napriek tomu, že nikdy nevidela predmetné motorové vozidlo ani poistníka, uzavrela, podpísala a zaslala predmetnú poistnú zmluvu spolu s podkladmi, ktoré mali potvrdzovať existenciu motorového vozidla na schválenie na centrálu poškodenej právnickej osoby, ktorým konaním napomáhala obžalovaná v treťom rade získať poistné plnenie odsúdenému v prvom rade napriek tomu, že nespĺňal podmienky určené na jeho poskytnutie, a následne 18.08.2008 v pobočke poškodenej právnickej osoby v Komárne si odsúdený v prvom rade začal uplatňovať pod číslom XXXXXXXX škodovú udalosť z vyššie popísanej uzavretej poistnej zmluvy číslo XXXXXXXXXX na základe nahlásenej fiktívnej krádeže vozidla Peugeot zo 17.08.2008 evidovaného na ÚJKP OR PZ Komárno pod ČVS: ORP-733/OVS-KN-2008, pričom dohliadať na to, aby likvidácia tejto poistnej udalosti bola bezproblémová mal obžalovaný vo štvrtom rade, vedúci oddelenia likvidácie poškodenej právnickej osoby, ktorý v záverečnej fáze bol jedným zo schvaľovateľov poistnej udalosti, čím mohla byť spôsobená škoda poškodenej právnickej osobe, pokiaľ by došlo k likvidácii škodovej udalosti, v celkovej sume najmenej 198.551,90 Sk (6.590, 72 eur). Za pokus týchto zločinov súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil podľa § 223 odsek 3 Trestného zákona: - odsúdenému v prvom rade s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písmeno j/, písmeno l/, písmeno m/, písmeno n/ Trestného zákona a po nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti), § 14 odsek 1 a § 39 odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno e/ Trestného zákona trest odňatia slobody na dvanásť mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložil určiac podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona skúšobnú dobu na dva roky; - odsúdenému v druhom rade s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a po nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti), § 14 odsek 1 a § 39 odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno e/ Trestného zákona trest odňatia slobody na osemnásť mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložil určiac podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona skúšobnú dobu na dva roky; - obžalovanej v treťom rade s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a po nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti), § 14 odsek 1 a § 39 odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno e/ Trestného zákona trest odňatia slobody na dvanásť mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložil určiac podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona skúšobnú dobu na dva roky; - obžalovanému vo štvrtom rade s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a po nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti), § 14 odsek 1 a § 39 odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno e/ Trestného zákona trest odňatia slobody na osemnásť mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložil určiac podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona skúšobnú dobu na dva roky. Ďalším výrokom napadnutého rozsudku súd prvého stupňa podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku uložil odsúdenému v prvom, odsúdenému v druhom rade, obžalovanej v treťom rade a obžalovanému vo štvrtom rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť právnemu nástupcovi poškodenej právnickej osoby Z. Z. N., pobočka poisťovne z iného členského štátu, K. XX, D., IČO: XXXXXXXX, škodu vo výške 969,69 eur. Napadnutý rozsudok bol odsúdenému v prvom rade, odsúdenému v druhom rade, obžalovanej v treťom rade a obžalovanému vo štvrtom rade, ich obhajcom (s výnimkou obhajkyne odsúdeného v prvom rade) a zástupcovi okresnej prokurátorky v Komárne (ďalej len „prokurátor“) oznámený vyhlásením v ich prítomnosti na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom 28.03.2012; doručením písomného rovnopisu bol napadnutý rozsudok oznámený obhajkyni obžalovaného v prvom rade (04.07.2012) a tiež poškodenej právnickej osobe a jej splnomocnencovi (06.07.2012). Obžalovaná v treťom rade a obžalovaný vo štvrtom rade prostredníctvom svojho spoločného obhajcu, písomným podaním adresovaným súdu prvého stupňa a podaným na pošte 11.04.2012, teda s poukazom na ustanovenie § 63 odsek 6 písmeno a/ Trestného poriadku včas, podali odvolanie smerujúce proti odsudzujúcim ich výrokom o vine napadnutého rozsudku, proti jeho výrokom o uložených im trestoch a proti jeho výroku o náhrade škody, ktoré prostredníctvom svojho spoločného obhajcu odôvodnili ďalším písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 16.07.2012 predovšetkým zopakovaním svojich obhajobných tvrdení, uvedúc obsah v ich prospech svedčiacich dôkazov a súčasne zdôrazniac, že nebol produkovaný žiadny, z úmyselnej účasti na trestnom čine alebo na úžitku z neho ich usvedčujúci dôkaz, následne namietajúc správnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa majúcich neopodstatnene viesť k odsudzujúcim ich výrokom o vine napadnutého rozsudku. Poukážuc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.11.1995 sp. zn. Tzo- V 4/95 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí číslo 4/1997 a z neho vyplývajúci názor, že len z ľahkovážneho správania sa obvineného vo vzťahu k možnému následku nie je bez ďalšieho možné usudzovať, že bol so vzniknutým následkom uzrozumený a že teda skutočný vzťah ľahkomyseľnosti k následku nestačí na naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu podľa § 15 písmeno b/ Trestného zákona, mali obaja títo odvolatelia za to, že konaním opísaným v prejednávanej veci zažalovanom skutku iba z nedbanlivosti porušili a zanedbali iba povinnosti vyplývajúce každému z nich z interných predpisov poškodenej právnickej osoby (za ktoré boli postihnutý a to obžalovaný vo štvrtom rade prepustením zo zamestnania v lukratívnej pracovnej pozícii a obžalovaná v treťom rade ukončením maklérskej zmluvy), nie však zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu, pričom odsúdený v druhom rade zneužil dôverčivosť obžalovaného vo štvrtom rade a tak spolu s obžalovanou v treťom rade svojou nedbanlivosťou umožnili odsúdenému v prvom rade a odsúdenému v druhom rade spáchanie pokusu trestného činu v prejednávanej veci. Zo všetkých týchto dôvodov obžalovaná v treťom rade a obžalovaný vo štvrtom rade Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) navrhli, aby podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých, ich odvolaniami napadnutých výrokoch (odsudzujúcich ich výrokoch o vine, vo výrokoch o uložených im trestoch a vo výroku o náhrade škody) a postupom podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku každého z nich spod obžaloby podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku oslobodil, pretože skutok, ktorý spáchal, nie je trestným činom. Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu (ktorému súd prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie 12.09.2012), považujúc napadnutý rozsudok za zákonný a správny vo všetkých jeho, teda aj obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade sa týkajúcich výrokoch a zvlášť upozorniac na použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení každému z nich uloženého trestu uvedeného v § 39 Trestného zákona, navrhla odvolanie obžalovanej v treťom rade a odvolanie obžalovaného vo štvrtom rade podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Spoločný obhajca obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu pridŕžajúc sa písomne vypracovaných dôvodov odvolania podaného za každého z nich a s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“ navrhol rozhodnúť tak, ako je to v ňom uvedené, teda napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa oboch týchto odvolateľov zrušiť a spod obžaloby ich oslobodiť. Obžalovaná v treťom rade na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu pridŕžajúc sa písomných dôvodov spoločným obhajcom za ňu podaného a odôvodneného odvolania sa pripojila aj k jeho konečnému návrhu. Obžalovaný vo štvrtom rade na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu tiež pridŕžajúc sa písomných dôvodov spoločným obhajcom za neho podaného a odôvodneného odvolania sa k jeho konečnému návrhu tiež pripojil. Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku. V rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia Trestného poriadku, odvolací súd v prejednávanej veci (v ktorej bola obžaloba podaná 25.05.2009) preskúmal obžalovanú v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade odsudzujúce výroky o vine, výroky o každému z nich uloženom treste a výrok o náhrade škody napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolanie každého z týchto obžalovaných smerovalo a aj správnosť postupu konania všetkým týmto výrokom napadnutého rozsudku predchádzajúceho, a to aj z hľadiska zistenia takých, odvolaním týmto výrokom napadnutého rozsudku ani konaniu im predchádzajúcemu nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania pre niektorý z dôvodov uvedených v § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd predovšetkým zistil, že už orgánmi činnými v trestnom konaní bol v prejednávanej veci zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti a okolnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/ až písmeno e/ Trestného poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie aj o vine obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade, o každému z týchto odvolateľov ukladanom treste a napokon aj o poškodenou právnickou osobou uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, pričom sa nedopustil žiadnych takých podstatných chýb konania napadnutému rozsudku predchádzajúceho, ktoré by boli porušením ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci alebo právo obhajoby (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku). Z dôvodov vyššie uvedených aj skutkové zistenia týkajúce sa obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade popísané v prejednávanej veci zažalovanom a vo výroku o vine napadnutého rozsudku uvedenom skutku vychádzajú z výsledkov úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú aj všetkým kritériám uvedeným v ustanovení § 2 odsek 10, odsek 11 Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku). Súd prvého stupňa k týmto skutkovým zisteniam dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda jednotlivo aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. V tejto súvislosti a poukazom na písomné dôvody odvolania obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade aj odvolací súd dospel k záveru, že vykonaním všetkých, v prejednávanej veci dostupných dôkazov ani ohľadne skutkovej otázky ich zavinenia vo forme minimálne nepriameho úmyslu podľa § 15 písmeno b/ Trestného zákona, nezostali žiadne také dôvodné pochybnosti, ktoré by opodstatňovali aplikáciu jedného z dvoch pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku (v ktorom je upravená prezumpcia neviny), ktorým je pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obranou obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade a (aj keď iba čiastočne) tiež akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny aj oboch týchto obžalovaných, s ktorými sa aj odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a v podstate (s výnimkou právnych úvah) aj úplné, poukazuje považujúc za potrebné tieto aj s poukazom na písomné odôvodnenie obžalovanou v treťom rade a obžalovaným vo štvrtom rade predovšetkým proti odsudzujúcemu ich výroku o vine napadnutého rozsudku smerujúcich odvolaní doplniť iba v tom smere, že konanie každého z nich popísané v prejednávanej veci zažalovanom skutku bolo protiprávne nielen pre jeho rozpor s internými smernicami poškodenej právnickej osoby, ale aj s právnymi normami obsiahnutými vo všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými v prípade obžalovanej v treťom rade boli zrejme ustanovenia § 643 a § 649 odsek 1 veta druhá za bodkočiarkou Obchodného zákonníka a v prípade obžalovaného vo štvrtom rade nimi bolo predovšetkým ustanovenie § 178 odsek 1 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o správnosť hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa a o jeho právne úvahy, ktorými sa spravoval, keď dokázané skutočnosti v otázke zavinenia obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade posudzoval podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, podľa názoru odvolacieho súdu v písomnom odôvodnení proti napadnutému rozsudku podaného odvolania ani jeden z týchto odvolateľov neuviedol žiadne také konkrétne a súčasne relevantné skutočnosti a okolnosti, ktoré by mohli spochybniť záver súdu prvého stupňa o existencii zavinenia obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písmeno b/ Trestného zákona ako výsledkom v prejednávanej veci vykonaného dokazovania (zvlášť výpovediam odsúdeného v prvom rade a svedkov K.. Q. Z., W. A., T. T., C. I., K.. A. F. P., S.. X. S., X.. C. Z. a obsahom listín, a z nich najmä poistnej zmluvy zo 04.02.2008 a audítorskej správy) neopodstatnený, alebo ustanoveniu § 15 písmeno b/ Trestného zákona nezodpovedajúci, v ktorej posledne naznačenej súvislosti aj odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci a vzhľadom na svoje znalosti a skúsenosti v poisťovníctve tak obžalovaná v treťom rade nielen vedela a obžalovaný vo štvrtom rade nielen vedel, že konanie každého z nich je spôsobilé napomôcť (tak, ako to predpokladá ustanovenie § 223 odsek 2 Trestného zákona) podvodným spôsobom (predpokladaným v ustanovení § 223 odsek 1 Trestného) a ku škode subjektu poskytujúceho poistené plnenie, za ktorého každý z nich konal (a ktorým bol v prípade obžalovanej v treťom rade jej zmluvný obchodný partner a v prípade obžalovaného vo štvrtom rade jeho zamestnávateľ) získať poistné plnenie, ale každý z nich bol o tom, že takýmto svojim protiprávnym konaním môže vzniku takéhoto (ustanovením § 223 odsek 1 Trestného zákona predpokladaného) následku nevyhnutne napomôcť, aj nepochybne uzrozumený, teda ani u jedného z nich nešlo iba o vzťah ľahostajnosti k takémuto výsledku svojho jednoznačne protiprávneho konania. Zo všetkých, v odôvodnení napadnutého rozsudku ale aj vyššie uvedených skutočností a právnych úvah obžalovaná v treťom rade a obžalovaný vo štvrtom rade svojim spoločným protiprávnym konaním, teda spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona naplnili zákonné znaky skutkovej podstaty pokusu zločinu poisťovacieho podvodu podľa § 14 odsek 1 k § 223 odsek 2, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona a to tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej, pričom ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi ich spoločným protiprávnym konaním a úmyselným zavinením na strane jednej a hroziacim následkom (a účinkom vo forme hroziacej väčšej škody v rozsahu podľa § 125 odsek 1 Trestného zákona prevyšujúcom desaťnásobok sumy dvesto šesťdesiatšesť eur) v prejednávanej veci nemohli vzniknúť a ani nevznikli žiadne opodstatnené pochybnosti. Z dôvodov vyššie uvedených a tiež z právnych úvah obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, pri takomto nepochybne správnom právnom posúdení v prejednávanej veci zažalovaného skutku obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade, súd prvého stupňa každému z nich ukladal trest odňatia slobody podľa trestnej sadzby ustanovenej v § 223 odsek 3 Trestného zákona (na tri roky až desať rokov) a to jednak upravenej s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po opodstatnenom zistení jednej poľahčujúcej okolnosti uvedenej v ustanovení § 36 písmeno j/ Trestného zákona a tiež po opodstatnenom nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti) spočívajúcim v znížení jej hornej hranice o jednu tretinu (na sedem rokov a štyri mesiace), jednak aj s použitím ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno e/ Trestného zákona spočívajúcim v určení minimálnej dolnej hranice trestnej sadzby na šesť mesiacov. Keďže súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku tiež správne a úplne uviedol aj všetky ostatné skutočnosti a okolnosti, ktoré mal za preukázané, svoje úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov vykonaných v súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku o treste uloženom obžalovanej v treťom rade a obžalovanému vo štvrtom rade a tiež právne úvahy, ktorými sa pri tom spravoval, na tieto odvolací súd iba poukazuje, nepovažujúc za potrebné ich ani doplniť ani pozmeniť, pretože ani obžalovaná v treťom rade, rovnako ako ani obžalovaný vo štvrtom rade v odôvodnení nimi podaného a aj proti výrokom uložených im trestoch smerujúceho svojho odvolania neuviedli ani v tomto smere žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo právne úvahy (§ 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku). V tejto súvislosti však považuje odvolací súd za potrebné upozorniť, že prípadnej náprave chyby výroku o treste uloženom napadnutým rozsudkom obžalovanej v treťom rade a obžalovanému vo štvrtom rade (ale aj odsúdenému v druhom rade) spočívajúcej v javiacich sa pochybnostiach o opodstatnenosti použitia ustanovenia § 39 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona (a to nielen pokiaľ ide o povahu a závažnosť nimi uskutočneného pokusu zločinu, ale aj, a zvlášť predpokladanú neprimeranú prísnosť použitia v odseku 3 § 223 ustanovenej a s použitím § 38 odsek 3 Trestného zákona upravenej trestnej sadzby a záver o tom, že na ochranu spoločnosti vzhľadom na postoj každého z nich k nemu postačuje aj trest kratšieho trvania), v odvolacom konaní bránila absencia odvolania prokurátora podaného proti napadnutému rozsudku v ich neprospech a z toho vyplývajúci zákaz zmeny k horšiemu obsiahnutý v ustanovení § 322 odsek 3 veta druhá Trestného poriadku. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti, okolnosti a právne úvahy možno mať za to, že obžalovanej v treťom rade a obžalovanému vo štvrtom rade napadnutým rozsudkom uložený trest je tak čo do druhu (podmienečný trest odňatia slobody) ako aj výmery (v oboch prípadoch uložený v dolnej polovici, vyššie uvedenej zákonom ustanovenej trestnej sadzby so skúšobnou dobou určenou tiež prvej tretine jej výmery ustanovenej v § 50 odsek 1 Trestného zákona na jeden rok až päť rokov) primeraný spôsobu spáchania činu, jeho následkom, zavineniu každého z týchto obžalovaných, u každého z nich zistenej jednej poľahčujúcej okolnosti a nezistenej žiadnej priťažujúcej okolnosti, osobe obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade, pomerom a možnostiam nápravy každého z nich(§ 34 odsek 4 Trestného zákona) a následne podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona tiež spôsobilý na dosiahnutie účelu trestu, a to tak v oblasti individuálnej ako aj v oblasti generálnej prevencie, pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovanou v treťom rade a obžalovaným vo štvrtom rade tak, že im zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvorí podmienky na ich výchovu k tomu, aby viedli riadny život, súčasne aj iných odradí od páchania trestných činov a zároveň dostatočne vyjadrí aj ich morálne odsúdenie spoločnosťou (§ 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku). Súd prvého stupňa nepochybil ani vo výroku o náhrade škody napadnutého rozsudku, ktorý zodpovedá včasnému a riadnemu uplatneniu nároku naň poškodenou právnickou osobou podľa § 46 odsek 3 Trestného poriadku, výsledkom v prejednávanej veci vykonaného dokazovania a je tiež v súlade s ustanoveniami § 420 odsek 1 a § 438 odsek 1 Občianskeho zákonníka (§ 321 odsek 1 písmeno f/ Trestného poriadku). Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže odvolací súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321 odsek 1 písmeno a/ až písmeno f/ Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výroku o vine, alebo výroku o treste alebo výroku o náhrade škody odvolaniami obžalovanej v treťom rade a obžalovaného vo štvrtom rade napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v ich prospech, ich odvolania podľa § 319 Trestného poriadku zamietol, zistiac, že nie sú dôvodné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok (§ 185 odsek 2 veta druhá Trestného poriadku).