Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 7CoE/154/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209200112 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4209200112.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r .o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: P. F.., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Z. č. XXXX/X, o vymoženie sumy 378,47 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno, zo dňa 02. apríla 2012, č. k. 12Er/3/2009 - 32, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom, súd prvého stupňa exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp.zn. 12Er/3/2009 (EX 11267/2008) vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z., § 39 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení zákona č. 264/2006 Z.z., § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. 08235/08 zo dňa 27. 08. 2008, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 378,47 eura s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu bolo súdom prvého stupňa udelené dňa 12.01.2009. V tomto smere považoval za preukázané, že oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžník uzavreli dňa 20. 12. 2007 zmluva o úvere č. 4073593, súčasťou ktorej boli aj všeobecné podmienky úveru, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 663,88 eura a povinná sa zaviazala zaplatiť oprávnenému úver zvýšený o príslušný poplatok vo výške 634,67 eura, t. j. celkom sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 1.298,55 eura v 12-ich mesačných splátkach po 108,21 eura, počnúc dňom 24.01.2008. Súd predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú , na ktorú sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom úver poskytnutý povinnému je spotrebiteľským úverom. Dôvodil tým, že oprávnený je podnikateľom, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie pôžičiek a úverov, v dôsledku čoho oprávnený pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa. Na strane povinnej ako dlžníka zo zmluvy o úvere išlo o spotrebiteľa, pretože zmluvu uzatvárala ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Uviedol, že spotrebiteľský charakter zmluvy je daný bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo aj dojednanie o rozhodcovskej doložke, a to v článku 17, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátene sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu..., zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktoré vznikne z tejto zmluvy o úvere vrátene sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, s tým, že to neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovská súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou založená právomoc rozhodcovského súdu. Podľa názoru súdu rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného. Zastal názor, že rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa, keďže z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi vnúti rozhodcovské konanie ako najvhodnejší spôsob rozhodnutia sporu. Ďalej považoval za nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinná osobitne nevyjednala, bola veriteľom vopred pripravená a povinná ako dlžník ju nemala možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah (mohla zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Navyše oprávnený si v rámci predmetnej rozhodcovskej doložky jednostranne vymienil konkrétny rozhodcovský súd. Vyslovil záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa podľa § 58 ods. 1, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu ex offo zastavil v celom rozsahu. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodoval nad rámec právomoci, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie aby bol exekučný titul zrušený. Konštatoval, že exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel- zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Záverom dodal, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, pričom od vydania exekučného titulu a poverenia nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. V priebehu odvolacieho konania oprávnený podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorom žiadal predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „ 1) má ustanovenie pís. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ S poukazom na vyššie uvedený návrh oprávneného na prerušenie konania sa odvolací súd v prvom rade zaoberal prípustnosťou požadovaného postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Vychádzajúc z ust. § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis ( Exekučný poriadok ) neustanovuje inak, ako aj s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol, pretože v prípade exekučného konania sa uplatňuje vlastná zásada, podľa ktorej exekučné konanie nemožno prerušiť. Výnimka z uvedeného pravidla o neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého začatie konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, pričom už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), čo však nie je daný prípad. Rovnaké účinky platia i pre začatie reštrukturalizačného konania. Z uvedeného vyplýva, že procesné právne predpisy vzťahujúce sa na exekučné konanie tak zakladajú neprípustnosť obligatórneho prerušenia predmetného exekučného konania, a preto je potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietnuť. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že ak by aj pripustil možnosť prerušenia konania s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, vyriešenie predjudiciálnych otázok , ktorých predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie sa oprávnený domáha, by nič nezmenilo na tom podstatnom dôvode, pre ktorý súd exekúciu v danej veci zastavil. Vzhľadom k týmto dôvodom odvolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná .Odvolací súd aj z týchto dôvodov návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ä § 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62, dňa 07. 12. 2008, požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 373,47 eura s príslušenstvom. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 27. 08. 2008, sp. zn. SR 08235/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 09. 2008 a vykonateľnosť dňa 19. 09. 2008. Vyššie označený súdny exekútor doručil dňa 09. 01. 2009 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul a plnomocenstvo. Súd prvého stupňa poveril dňa 12. 01. 2009 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Uznesením zo dňa 11. 02. 2010 č.k. 12Er/3/2009-13 súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 56 ods. 2, § 57 ods. 1,2 Exekučného poriadku odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený, ktoré Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15CoE/89/2010-26 zo dňa 22. 04. 2010 ako oneskorene podané v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietol. Následne napadnutým uznesením súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1,2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g) Exekučného poriadku). Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté uznesenie je správne. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 20. 12. 2007 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Z úverovej zmluvy zo dňa 20. 12. 2007 (č. l. 11 spisu) je zrejmé, že veriteľ, v tomto spore oprávnený, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník, v tomto spore povinná, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ale zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba nepodnikateľ. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne posúdil povinnú ako spotrebiteľa, oprávneného ako dodávateľa, úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a správne aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd dodáva, že normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, keďže normy spotrebiteľského práva sú špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, pričom platí zásada, že prednosť má špeciálna právna úprava pred všeobecnou. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa týkajúceho sa vyhlásenia za neprijateľnú podmienku samotnú rozhodcovskú doložku a dodáva, že akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnej ako spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára s druhou zmluvnou stranou typizované (formulárová, typová, tiež adhézna) zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto vec exekučným titulom, pričom práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to , že zmluva, ktorú povinná podpísala je typovou zmluvou , povinná nemala možnosť jej obsah meniť a tak nemala ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. októbra 2010 č. k. IV.ÚS 368/2010-18. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť. Prekážku k takémuto postupu netvorí ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, nakoľko vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď exekúciu zastavil. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.