Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25Co/245/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211213013 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4211213013.2
Uznesenie Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcu: C. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., Q. K. XX, zast. JUDr. Jaroslavom Belkom, advokátom so sídlom Bratislava, Fedákova 6, proti žalovanému: Heineken Slovensko a.s., so sídlom Hurbanovo, Novozámocká 2, IČO: 36 528 391, zast. JUDr. Pavlom Jurekom, advokátom so sídlom Bratislava, Nám. SNP 22, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 05. 06. 2012 č.k. 6C/213/2011-189 a uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 29. 02. 2012 č.k. 6C/213/2011-135, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh žalovaného z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď daná mu žalovaným dňa 25. 03. 2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.057,05 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru dňa 25. 03. 2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 28. 03. 2011. Poukazujúc na ust. § 77 Zákonníka práce prioritne skúmal, či žaloba bola žalobcom podaná na súd v zákonom stanovenej 2-mesačnej prekluzívnej lehote, keďže neuplatnením práva v tejto lehote dochádza k jeho zániku. Dospel k záveru, že pracovný pomer žalobcu na základe sporného zrušovacieho prejavu žalovaného sa mal skončiť dňa 31. 05. 2011, odkedy žalobcovi začala plynúť 2-mesačná prekluzívna lehota na uplatnenie jeho práva na súde a táto uplynula dňom 31. 07. 2011. Žalobca však žalobu o určenie neplatnosti výpovede doručil súdu až dňa 01. 08. 2011 a teda po uplynutí zákonnej lehoty, ktorá má hmotnoprávny charakter. Z uvedeného dôvodu žalobu žalobcu zamietol, keď táto nedošla na súd v rámci 2-mesačnej lehoty a nepostačuje, aby bola v posledný deň lehoty podaná na pošte. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 1.057,05 eura, predstavujúcej trovy právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej služby, režijný paušál, daň z pridanej hodnoty, náhradu za stratu času a náhradu cestovných nákladov.
Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca, domáhajúc sa ním jeho zmeny a určenia neplatnosti výpovede danej mu žalovaným. Dôvodil, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil pre údajné márne uplynutie 2-mesačnej prekluzívnej zákonnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce na uplatnenie predmetnej žaloby. Opierajúc sa o ust. § 57 OSP a § 77 Zákonníka práce argumentoval, že
2-mesačná prekluzívna lehota na uplatnenie jeho práva začala plynúť dňa 01. 06. 2011 a v rámci tejto lehoty dňa 29. 07. 2011 podal žalobu na orgáne, ktorý mal povinnosť toto podanie doručiť. Pokiaľ žaloba bola súdu doručená poštou až dňa 01. 08. 2011, t.j. v pondelok - prvý nasledujúci pracovný deň po sobote a nedeli, kedy súd nepreberá zásielky, stalo sa tak v rámci zákonom garantovanej 2-mesačnej lehote. Je totiž nesporné, že deň 29. 07. 2011, kedy podal žalobu na pošte, bol piatok, t.j. posledný možný pracovný deň v týždni a posledný deň, kedy uplynula lehota na doručenia predmetnej žaloby bol deň 31. 07. 2011, t.j. nedeľa, kedy príslušný súd doručované zásielky neprijímal, a preto objektívne nebolo možné žalobu doručiť a mohlo sa stať tak až v pondelok 01. 08. 2011. Taktiež upozornil na skutočnosť, že prvostupňový súd v rozpore so zisteným skutkovým stavom zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že v danom prípade nepostačuje, ak žaloba je podaná na pošte v posledný deň tejto lehoty. Takáto jeho argumentácia však nezodpovedá pravde, keď žaloba bola podaná na súd minimálne 2 dni pred súdom tvrdeným posledným dňom uplynutia lehoty, a preto tento argument je právne irelevantný a zrejme nesprávny.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Dôvodil, že všetky hmotnoprávne predpoklady platnosti výpovede danej žalobcovi boli naplnené a že výpoveď spĺňa všetky náležitosti aj právneho úkonu, je dostatočne určitá a zrozumiteľná. Poukázal na to, že v dôsledku reorganizácie bola preukázateľne zrušená pracovná pozícia žalobcu, ktorý sa v dôsledku toho stal nadbytočným, čím bol daný dôvod pre skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. S ohľadom i na vôľu žalobcu skončiť pracovný pomer, vyjadrenú v liste zo dňa 25. 02. 2011, označil žalobu žalobcu za nedôvodnú.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.
V tomto konaní sa žalobca svojou žalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 01. 08. 2011, domáhal určenia, že výpoveď žalovaného z pracovného pomeru zo dňa 25. 03. 2011 daná mu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21. 06. 2012 č.k. 6C/213/2011-193 konanie v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá pre späťvzatie návrhu žalobcom v tejto časti zastavil. Napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu v časti určenia neplatnosti výpovede zamietol z dôvodu uplatnenia neplatnosti výpovede na súde po uplynutí prekluzívnej lehoty. Bolo preto potrebné vyriešiť právnu otázku, či žalobca neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou si uplatnil na súde v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce, pretože jej posúdenie bolo pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v prejednávanej veci určujúce.
Podľa § 62 ods. 1 zák. č. 311/2001 v znení účinnom do 31. 03. 2011 (ďalej len Zákonník práce), ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je najmenej 2 mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej 5 rokov, je výpovedná doba najmenej 3 mesiace.
Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak (§ 62 ods. 2 Zákonníka práce).
Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. K zániku práva podľa ust. § 77 Zákonníka práce dochádza preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, pričom súd prihliadne na zánik práva aj keď to účastník konania nenamieta (§ 36 ods. 1 Zákonníka práce).
Z ust. § 77 Zákonníka práce vyplýva, že pokiaľ chce zamestnanec alebo zamestnávateľ, aby nenastali právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu na určenie, že právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa ust. § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou (prepadnou) a súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu (§ 36 ods. 1 Zákonníka práce). To znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súde tak, aby žaloba bola doručená na súd najneskôr v posledný deň lehoty; na rozdiel od lehôt procesných, teda nepostačuje, aby žaloba bola v posledný deň odovzdaná orgánu, ktorý má povinnosť ju súdu doručiť. Pokiaľ nárok nie je uplatnený včas, teda aspoň v posledný deň lehoty podľa ust. § 77 Zákonníka práce, právo na určenie neplatnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru zaniká a skončenie pracovného pomeru i keby bolo neplatné, je účinné. V tomto smere preto odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa.
Pre posúdenie, či žalobca uplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou na súde v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, ďalej je relevantná otázka, kedy mal pracovný pomer žalobcu u žalovaného na základe predmetnej výpovede skončiť a z neho vyplývajúci deň, ktorým mu začala plynúť prekluzívna lehota na uplatnenie tohto nároku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že účinky po daní výpovede spočívajúce v skončení pracovného pomeru nenastávajú okamžite jej doručením, ale až po uplynutí času, ktorý Zákonník práce upravuje ako výpovednú dobu (§ 62). Ide o časový úsek, ktorý musí uplynúť od dania výpovede do skončenia pracovnoprávneho vzťahu. Výpovedná doba pritom nezačína plynúť ihneď po doručení výpovede druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu, ale až prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a končí uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca za predpokladu, že nie je stanovené inak.
Začiatok behu lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru viaže ust. § 77 Zákonníka práce na deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V prípade, že pracovný pomer skončil výpoveďou, je teda začiatok behu tejto lehoty zhodný s uplynutím výpovednej doby, keďže s okamžikom uplynutia výpovednej doby zákon spája skončenie pracovného pomeru. Lehota podľa ust. § 77 Zákonníka práce je lehotou určenou podľa mesiacov; koniec behu tejto lehoty je preto určený spôsobom vyplývajúcim z ust. § 122 Občianskeho zákonníka, keďže Zákonník práce v jeho prvej časti neustanovuje inak (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce). Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, udalosť od ktorej lehota k uplatneniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru začína, je teda deň, kedy mal pracovný pomer skončiť. Ak však posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3 OZ).
V súdenej veci z hľadiska doposiaľ zisteného skutkového stavu niet sporu o tom, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného vznikol dňom 01. 10. 2006 a žalobca naposledy pracoval vo funkciu regionálneho manažéra predaja. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. v) Zákonníka práce pre nadbytočnosť z dôvodu organizačných zmien písomným podaním zo dňa 25. 03. 2011, doručeným žalobcovi dňa 28. 03. 2011. Dvojmesačná výpovedná doba (§ 62 ods. 1 veta prvá, druhá Zákonníka práce) preto v zmysle ust. § 62 ods. 2 Zákonníka práce začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t.j. dňom 01. 04. 2011 a skončila uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, t.j. 31. 05. 2011. Týmto dňom, s ktorým zákon spája skončenie pracovného pomeru súčasne začala žalobcovi plynúť 2-mesačná lehota na uplatnenie neplatnosti predmetnej výpovede. Posledný deň tejto lehoty potom v zmysle vyššie uvedeného pripadol na deň 31. 07. 2011, t.j. na deň, ktorý sa o dva mesiace neskôr číslom zhoduje s dňom, kedy nastala udalosť, od ktorej sa lehota začala počítať. Nakoľko však deň 31. 07. 2011, ako posledný deň lehoty, pripadol na nedeľu, v zmysle § 122 ods. 3 OZ posledným dňom lehoty sa stal najbližší nasledujúci pracovný deň, t.j. 1. august 2011. Za situácie, že žalobca si neplatnosť výpovede uplatnil na súde žalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 01. 08. 2011, stalo sa tak v zákonnej 2-mesačnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce.
Pokiaľ súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie založil výlučne na závere, že žalobca neplatnosť výpovede si uplatnil až po uplynutí prekluzívnej lehoty, z ktorého dôvodu sa ani nezaoberal posudzovaním platnosti spornej výpovede, a teda nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, bolo potrebné napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa po doplnení dokazovania opätovne vo veci rozhodne, zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP).
Predmetom tohto odvolacieho konania bolo i uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 29. 02. 2012 č.k. 6C/213/2011-135, ktorým súd prvého stupňa priznal žalovanému sumu 100 eur a uložil žalobcovi povinnosť túto sumu zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie založil na ust. § 147a ods. 1-5 OSP. Poukázal na to, že žalobca ani jeho právny zástupca sa nedostavili na pojednávanie dňa 23. 02. 2012 a právny zástupca žalobcu faxom dňa 22. 02. 2012 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie s iným pojednávaním na Okresnom súde Košice I. Z dôvodu ich neúčasti na pojednávaní toto muselo byť odročené, pretože doteraz žaloba ústne prednesená nebola a teda nemohol byť uskutočnený ani výsluch druhej procesnej strany. Majúc za to, že kolízia s iným pojednávaním nie je dôvodom neúčasti na pojednávaní uzavrel, že neúčasť žalobcu a jeho právneho zástupcu je treba považovať za neospravedlnenú, čím boli splnené podmienky pre postup podľa citovaných zákonných ustanovení.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia. Rozhodnutie označil za nedôvodné pre nesplnenie zákonných podmienok. Uviedol, že jeho právny zástupca sa z dôvodu viacnásobnej kolízie s pojednávaniami na iných okresných súdoch deň pred pojednávaním ospravedlnil z neúčasti na ňom, pričom z dôvodu viacnásobnej kolízie nebol schopný zabezpečiť ani substitúciu iným advokátom. Objektívne sa teda nemohol zúčastniť viacerých pojednávaní súčasne, čo je vážnym dôvodom jeho neúčasti na pojednávaní a taktiež objektívne nebolo v jeho možnostiach kvalifikovanejšie oznámiť súdu jeho neprítomnosť.
Podľa § 147a ods. 1 OSP ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávania právo od neho požadovať sumu 15 eur.
Účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu podľa ods. 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je advokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur (§ 147a ods. 2 OSP).
Podľa § 147a ods. 4 OSP právo podľa ods. 1 a 2 nevznikne, ak účastník alebo jeho zástupca splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 a žiadosť o odročenie bola doručená súdu najneskôr 3 dni pred termínom pojednávania.
Právo podľa ods. 1 a 2 zanikne, ak sa neuplatní do 15 dní odo dňa, keď sa malo pojednávanie konať (§ 147a ods. 5 OSP).
Podľa § 119 ods. 2 OSP účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.
Úvodom je potrebné poznamenať, že vyššie citované zákonné ustanovenia boli do Občianskeho súdneho poriadku zavedené zák. č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 01. 01. 2012. Dôvodová správa k tomuto zákonu, ktorým bol novelizovaný Občiansky súdny poriadok, bližšie neozrejmuje dôvody a náhody na strane účastníka vedúce k odročeniu nariadeného pojednávania a všeobecne konštatuje, že predmetné ustanovenie je reakciou na podnety súdov ohľadne obštrukcii účastníkov a ich právnych zástupcov v súvislosti s vyhýbaním sa účasti na pojednávaní, najmä vo vzťahu k zdravotným dôvodom a oneskoreným ospravedlňovaním ich neúčasti na pojednávaniach. Z ust. § 147a OSP však možno výkladom vyvodiť, že právo účastníka požadovať od protistrany sumu 15 eur a účastníka zastúpeného advokátom sumu 100 eur v prípade, že došlo k odročeniu nariadeného pojednávania, vzniká v zásade v dvoch situáciách. Prvá situácia postihuje prípady, keď došlo k odročeniu pojednávania na základe žiadosti účastníka, resp. jeho právneho zástupcu z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo bol výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila a druhá situácia pamätá na odročenie pojednávania z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti účastníka alebo jeho advokáta. Zároveň uvedené ustanovenie upravuje i ďalšie predpoklady, ktoré musia byť splnené pre jeho aplikáciu, ku ktorým patrí i dôležitý dôvod na strane účastníka, ktorý zavinil alebo bol výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, nesplnenie si povinnosti podľa § 119 ods. 2 OSP a nedoručenie žiadosti o odročenie pojednávania najneskôr 3 dni pred termínom pojednávania, ako i neuplatnenie práva do 15 dní odo dňa, keď sa malo pojednávanie konať. Zároveň je potrebné predmetné ustanovenie vykladať i v kontexte so základným právom účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktorého právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku SR, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri jeho aplikácii sa vyvarovať prílišného formalizmu.
Hodnotiac predmetnú vec vo svetle týchto aspektov odvolací súd nepovažuje za správny záver súdu prvého stupňa, že je daný dôvod pre postup podľa § 147a OSP a priznanie žalovanému sumy 100 eur. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že prvý termín pojednávania v predmetnej veci bol určený na deň 02. 12. 2011, pričom pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na 21. 02. 2012 z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu žalobcu, ako i nedoručenia predvolania žalovanému. Pojednávanie určené na deň 21. 02. 2012 bolo následne zo strany súdu odročené na deň 23. 02. 2012, pričom upovedomenie o odročení tohto pojednávania prevzal právny zástupca žalobcu dňa 07. 02. 2012 a žalobca dňa 08. 02. 2012. Dňa 22. 02. 2012 bolo súdu prvého stupňa doručené faxové podanie právneho zástupcu žalobcu, ktorým žiadal ospravedlniť jeho neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu kolízie s pojednávaním vytýčeným na Okresnom súde Košice I a zároveň požiadal i o ospravedlnenie neúčasti žalobcu, ktorý trvá na jeho osobnej prítomnosti na pojednávaní s tým, že na ďalšie pojednávanie sa dostavia a k predmetu konania vyjadria. Prílohou faxového podania bola i kópia predvolania Okresného súdu Košice I na pojednávanie určené na deň 23. 02. 2012 o 13.30 hod. vo veci žalobcu R. Z. proti žalovanému D. I. s.r.o. S. vedené pod sp. zn. 29Cb/40/2011. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 23. 02. 2012 na pojednávanie sa dostavil právny zástupca žalovaného JUDr. P. B., ktorý si uplatnil i náhradu 100 eur za účasť na pojednávaní. Žalobca a jeho právny zástupca sa nedostavil, pričom súd prvého stupňa konštatoval, že žiadosť o ospravedlnenie považuje aj za žiadosť o odročenie pojednávania. Na základe toho následne pojednávanie odročil na termín 27. 04. 2012. Za danej situácie nemožno mať za preukázané splnenie podmienok pre aplikáciu § 147a OSP. Pre použitie § 147a ods. 1,2 OSP totiž absentuje žiadosť účastníka o odročenie nariadeného pojednávania, keďže faxové podanie právneho zástupcu žalobcu takúto žiadosť preukázateľne neobsahuje a nemožno ju vyvodiť ani z jeho obsahu za použitia ust. § 41 ods. 2 OSP. Rovnako tak naň nedopadá ani ust. § 147a ods. 3 OSP, keďže dôvodom odročenia pojednávania v takomto prípade by musela byť neospravedlnená neprítomnosť účastníka, o ktorý prípad nejde. Právny zástupca žalobcu totiž neprítomnosť ospravedlnil a keďže nešlo o dôležitý dôvod, za ktorý kolíziu s iným pojednávaním nemožno považovať, mohol súd prvého stupňa vec prejednať v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu tak, ako mu to umožňuje ust. § 101 ods. 2 OSP. Dôvodom odročenia pojednávania nariadeného na deň 23. 02. 2012 takto nebola neospravedlnená neprítomnosť žalobcu a jeho právneho zástupcu.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne nesprávne podľa § 220 OSP zmenil spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia, keďže neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.