Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8CoPr/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211216892 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4211216892.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Márie Hušekovej a JUDr. Jarmily Pogranovej v právnej veci žalobcu: M. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom V., J. M. XXXX/XX, občan SR, zastúpený JUDr. Andrea Szabóová, advokátka v Komárne, Františkánov 16/2, IČO: 36 105 295, proti žalovanému: VIATOR, s. r. o., so sídlom Komárno, Športová ulica, IČO: 43 798 462 (zastúpený pôvodne - do 3.2.2012 Mgr. Cyntiou Takács Szalai, advokátkou v Komárne, Námestie M. R. Štefánika 6), o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 13CPr/3/2011-93 zo dňa 12. decembra 2011, takto jednohlasne r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 228,40 Eur k rukám jeho právnej zástupkyne do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Na základe žaloby žalobcu zo dňa 28. 09. 2011, ktorou sa domáhal od žalovaného ako svojho zamestnávateľa zaplatenia náhrady mzdy z neplatného skončenia jeho pracovného pomeru (okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dané mu listom žalovaného zo dňa 19. 10. 2009, ktorého neplatnosť bola určená rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 6C/286/2009-112 zo dňa 22. 10. 2010, právoplatným dňa 11. 12. 2010) za obdobie od 09. 11. 2009 do 31. 08. 2011 vo výške žalovanej istiny, ktorá predstavuje rozdiel medzi pravdepodobným priemerným zárobkom dosahovaným u žalovaného a jeho mzdou dosahovanou u druhého zamestnávateľa, keď náhrada mzdy je uplatňovaná ako náhrada hrubej mzdy (brutto mzdy) spolu s úrokmi z omeškania zo súm za jednotlivé mesiace z jej splatnosti až do zaplatenia. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 6492,44 eura v hrubom (brutto), ako aj 9% úrok z omeškania ročne z jednotlivých súm tvoriacich istinu vypočítaných za jednotlivé mesiace od ich splatnosti (13. dňa) nasledujúceho mesiaca až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 684,45 eura, na účet jeho právnej zástupkyne a povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Komárno súdny poplatok za návrh (žalobu) vo výške 389,50 eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie a citované ustanovenia Zákonníka práce (zák. č. 311/2011 Z. z. - § 78 ods. 1 v znení platnom do 31. 08. 2011, § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 4 a § 142 ods. 1 a 3) tým, že jeho žalobu uznal dôvodnou, v dôsledku čoho mu v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP (Občianskeho súdneho poriadku - zák. č. 99/ 1963 Z. z.) priznal aj náhradu trov konania vo výške trov jeho právneho zastúpenia advokátom podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (Advokátskej tarify) za označené úkony právnej pomoci a súčasne žalovaného, vzhľadom k oslobodeniu žalobcu od platenia súdnych poplatkov zaviazal k zaplateniu súdneho poplatku za návrh vo výške 389,50 eura na účet Okresného súdu Komárno. V danom prípade si žalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy len do výšky rozdielu medzi nárokom na náhradu mzdy u žalovaného a ním dosiahnutou hrubou mzdou u nového zamestnávateľa, ktorý nárok mu bol priznaný v uplatnenej výške. Podľa pracovnej zmluvy z 30.10.2007 bol žalobca u žalovaného zamestnaný od 01. 08. 2008 na dobu neurčitú, pričom žalovaný mu 19.10.2009 písomne oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru, s ktorým žalobca prípisom z 5.11.2009 vyslovil nesúhlas a súčasne vyvolal súdne konanie o určenie neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru, v ktorom konaní bol (vyššie uvedeným rozsudkom) úspešný. V dôsledku oznámenia žalobcu (o nesúhlase s okamžitým skončením pracovného pomeru) pracovný pomer mu nezanikol. Čo sa týka návrhu žalovaného uplatneného v tomto konaní, aby súd určil, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, súd prvého stupňa uviedol, že takýto návrh si už žalobca nemôže uplatniť v tomto konaní, ale takýto návrh si mohol uplatniť v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže v tomto konaní súd rozhoduje už len o nárokoch z neplatného rozviazania pracovného pomeru - o náhrade splatnej mzdy, teda o nárokoch vzniknutých do rozhodnutia súdu vo veci, pričom určenie požadované žalovaným by malo následky do budúcna. Pokiaľ na strane žalovaného došlo od rozviazania pracovného pomeru so žalobcom k organizačným zmenám, nič mu nebránilo rozviazať so žalobcom pracovný pomer kvalifikovaným spôsobom. Za účelom zistenia týchto zmien na strane žalovaného preto v konaní o nárokoch žalobcu z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie je potrebné vykonať žiadne dokazovanie, v dôsledku čoho návrh žalovaného na doplnenie dokazovania v tomto smere zamietol. Žalovaný žalobcovi neprideľoval prácu ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení jeho pracovného pomeru (dňa 11. 12. 2010), a to napriek snahám žalobcu, teda v prípade, že mu zamestnávateľ - žalovaný odmietol prideľovať prácu, išlo na strane zamestnávateľa - žalovaného o prekážky v práci na jeho strane, pričom žalobcovi ako zamestnancovi prináleží náhrada mzdy v sume priemerného zárobku zamestnanca, teda od 12. 12. 2010 má v danom prípade žalobca nárok aj na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného, ktorý žalobcovi prácu z neznámych dôvodov neprideľoval (podľa jeho pracovnej zmluvy). S poukazom na uvedený postup žalovaného súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na vyhovenie návrhu žalovaného nepriznať žalobcovi náhradu mzdy ako nároku z neplatného rozviazania pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov, v danom prípade v období od 20. 10. 2010 do 11. 12. 2010 vrátane, najmä keď od 12. 10. 2010 vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy z iného právneho dôvodu (prekážok v práci na strane žalovaného), a to až do 31. 08. 2012, dokedy si žalobca svoj nárok v tomto konaní uplatnil. Priznaný úrok z omeškania bol žalobcovi priznaný v zmysle ust. § 517 ods. 1,2 OZ (Občianskeho zákonníka - zák. č. 40/1964 Zb.) a ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.), lehoty na plnenie boli súdom určené v súlade s ust. § 160 ods. 1 OSP. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný domáhajúci sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnutému rozhodnutiu vyčítal to, že vychádza z mylne zisteného skutkového stavu veci, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal so všetkými výsledkami vykonaného dokazovania a zamietnutím návrhov na doplnenie dokazovania mu odňal možnosť konať pred súdom. Mal za to, že prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil v rozpore s ust. § 132 OSP, pretože nechal bez povšimnutia tú skutočnosť, že nemá objektívnu možnosť zaradiť žalobcu späť na jeho pracovnú pozíciu a ani ho nemohol preradiť na inú prácu, pretože sa dostal do nepriaznivej finančnej situácie. Nesúhlasí ani s právnym názorom prvostupňového súdu, že v danom konaní neprichádza do úvahy použitie moderačného práva súdu v zmysle ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce, keď je toho názoru, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky na použitie tohto ustanovenia a teda prvostupňový súd nezákonne jeho návrh na primerané zníženie jeho povinností poskytnúť náhradu mzdy žalobcovi zamietol. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného žiadal potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a zároveň priznanie mu náhrady trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci 220,77 eura a za jeden režijný paušál 7,63 eura. Poukázal na to, že skutočnosť, že ak žalovaný nemal objektívne možnosť ho zaradiť späť na jeho pracovnú pozíciu ani preradiť na inú prácu, nie je pre rozhodnutie vo veci právne relevantné, keďže žalovaný s ním mohol pracovný pomer kvalifikovane ukončiť, čo však neurobil a preto je ním podaná žaloba v plnom rozsahu dôvodná. Čo sa týka využitia moderačného práva súdu trvá na tom, že žalobu v plnom rozsahu podal dôvodne, keď žalovaný sa správa pasívne a on aktívne (zaradením sa do práce u iného zamestnávateľa s nižším príjmom), v dôsledku čoho považuje svoju žalobu za spravodlivú a v súlade s dobrými mravmi. Za účelový považuje i návrh žalovaného na doplnenie dokazovania a tvrdenia o obmedzení mu možnosti konať pred súdom, keď prejav žalovaného po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru by bolo možné vykladať ako prejav vôle v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný nekonal a na jeho výzvy nereagoval a vec odmietal riešiť mimosúdne. Návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania považuje za účelové a navrhuje ich zamietnuť. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného ( § 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ust. § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznať mu ním v správnej výške uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania vo výške zhora uvedených trov jeho právneho zastúpenia, v zmysle ust. § 224 a § 142 ods. 1 OSP. V danej veci odvolacie dôvody žalovaného spočívali v tom, že súd prvého stupňa neprihliadal na jeho objektívnu nemožnosť zaradiť žalobcu späť na jeho pracovnú pozíciu, alebo ho preradiť na inú prácu (vzhľadom k organizačným zmenám v období po skončení pracovného pomeru so žalobcom), že odmietol v tomto smere vykonať doplnenie dokazovania a že vzhľadom na jeho nepriaznivú finančnú situáciu žalobcom požadovanú náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov neznížil, keď inak výška prisúdenej náhrady (súdom uvedený spôsob výpočtu) sporná nebola. V danej veci mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa správne posúdil daný skutkový stav veci, pričom rovnako s ním potrebu doplnenia dokazovania v smere naznačenom žalovaným nepovažoval za dôvodnú pre rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho odvolaciu námietku v tomto smere považoval za nedôvodnú. Pokiaľ medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode o skončení pracovného pomeru žalobcu a okamžité skončenie pracovného pomeru bolo určené neplatným, bolo na žalovanom, aby vyzval žalobcu k nástupu do práce, nakoľko v opačnom prípade sa jedná o prekážky na strane zamestnávateľa (ním spôsobené). Nebolo možné v tomto konaní dodatočne riešiť otázku skončenia pracovného pomeru žalobcu na návrhu žalovaného (s poukazom, že nemožno od neho spravodlivo požadovať aby žalobcu naďalej zamestnával), nakoľko skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného bolo už právoplatne určené za neplatné a teda ide v tomto smere o vec už právoplatne rozhodnutú. Je síce pravdou, že súd môže znížiť požadovanú náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, avšak odvolací súd (zhodne so súdom prvého stupňa) nevzhliadol dôvody zníženia, len z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie žalovaného, pre ktorý dôvod sa žalovaný jej zníženia domáhal, keď bolo potrebné prihliadnuť aj na pomery na strane žalobcu ako poškodeného zamestnanca, ktorému neplatné skončenie jeho pracovného pomeru spôsobilo problémy v jeho existenčných otázkach, pričom tento si už uplatňovanú náhradu korektne znížil len na výšku rozdielu medzi mzdou dosahovanou u žalovaného a u nového zamestnávateľa, ktorého si sám našiel, (avšak u tohto dosahoval nižšiu mzdu). Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne, pričom odvolací súd v ďalšom poukazuje na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, na ktorých správnosť len poukazuje a preto ich opakovať nebude (§ 219 ods. 2 OSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.