Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11CoE/78/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307203376 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4307203376.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: F. E., nar. XX. XX. XXXX, K. XXX, o vymoženie sumy 337,25 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 7Er/152/2007 a u súdnej exekútorky JUDr. Aleny Szalayovej, P. Jilemnického 1, Levice pod sp. zn. EX 412/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 7Er/152/2007-18 zo dňa 7. októbra 2011 v časti o zastavení exekučného konania a v časti o trovách exekúcie, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia exekučného konania p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov exekúcie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, zastavil exekučné konanie a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 78,97 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (zákon o rozhodcovskom konaní), ustanovení § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ustanovení § 2 písm. a/, b/, § 10 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch), ustanovenia § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, článkami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 6360/06 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., so sídlom v Bratislave dňa 06. 12. 2007, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere č. 4092785 uzatvorená medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom dňa 30. 06. 2006, ktorej súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Konštatoval, že zo zmluvy o úvere mal za preukázané, že v predmetnej exekúcii sa vymáha plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a na základe rozhodcovskej doložky začlenenej v podmienkach štandardnej formulárovej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka, nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom zmluvu o úvere mohol ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Poukázal na to, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci, je podnikateľský subjekt, a to obchodná spoločnosť, právnická osoba, založená podľa Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Preto jeho záujmom zrejme bude, aby bol ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Navyše z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd absolútne opomenul aplikovať príslušné kogentné vnútroštátne a európske normy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve a oprávnenému priznal i plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania 0,25 % denne (91,25 % ročne). V predmetnej exekučnej veci spotrebiteľovi (povinnej) bol poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 199,16 eur. Vo veci sa vymáha viac. Preto úver pri absencii ročnej percentuálnej miery nákladov mal byť bezúročný. Na základe vyššie uvedeného, súd prvého stupňa konštatoval, že pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu nebolo možné len čiastočne zastaviť predmetné exekučné konanie, preto ho zastavil v celom rozsahu. O trovách exekúcie súdnej exekútorky súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovení § 196, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a ustanovení § 160 ods. 1, § 167 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, tak, že súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie vo výške 78,97 eur vrátane 20 % DPH z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré pozostávali z odmeny súdnej exekútorky vo výške 71,71 eur podľa § 14 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b/, ods. 3, § 15 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, h/, j/ vyhlášky za 4 hodiny účelne vynaložené na exekúciu a za 10 úkonov exekučnej činnosti a z náhrady hotových výdavkov podľa § 22 vyhlášky vo výške 7,26 eur za poštovné. Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 07. 10. 2011 podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že zmluvu o úvere č. 4092785 nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka a ani pod režim právnej úpravy spotrebiteľských úverov. Uviedol, že predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom. V súvislosti s tvrdeniami súdu prvého stupňa ohľadom toho, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľským úverom zdôraznil, že uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, teda k 30. 06. 2006), nakoľko oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Naviac si účastníci konania v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Poukázal na ustanovenia § 497, § 2 písm. b/, § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinným k 30.06.2006. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (t. j. v rámci tzv. „európskeho práva“) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady č. 93/13/EHS implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru konštatoval, že je nepochybné, že ide o nevýhradnú rozhodcovskú doložku umožňujúcu každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľ má právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Uviedol, že je nepochybné, že tzv. alternatívne doložky sú právne prípustné, a to aj v zmysle vnútroštátneho i európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, teda ide o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho predpisu. V predmetnej veci však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. „absolútny obchod“, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Oprávnený ďalej poukázal na to, že v predmetnej veci súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) bol predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a keďže ho súd uznal za súladný, udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie. Ďalej namietal i výšku trov exekúcie priznanú súdnej exekútorke, nakoľko súd prvého stupňa neodôvodnil svoje uznesenie v tejto časti spôsobom vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 OSP, keďže neuviedol, z čoho vychádzal pri priznaní exekučných trov, akým spôsobom posúdil účelnosť počtu hodín vynaložených súdnym exekútorom na exekúciu, ako aj odôvodnenosť hotových výdavkov v zmysle ust. § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti. Konštatoval, že nie je zrejmé, aké úkony exekučnej činnosti v počte 10 boli súdnou exekútorkou vykonané a či sa prvostupňový súd aj reálne oboznámil s príslušným exekučným spisom za účelom preverenia vykonania týchto úkonov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zo dňa 07. 10. 2011 zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu oprávneného sa písomne dňa 30. 03. 2012 vyjadrila i súdna exekútorka a uviedla, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa žiada potvrdiť, nakoľko trovy exekúcie sú riadne a správne vyčíslené. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je v časti druhého výroku napadnutého uznesenia dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP. Zároveň dospel k záveru, že napadnuté uznesenie v časti tretieho výroku je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 OSP zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 12. 03. 2007, kedy bol súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej doručený návrh oprávneného zo dňa 20. 02. 2007 na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 6360/06 zo dňa 06. 12. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 01. 2007 a vykonateľnosť dňa 06. 01. 2007. Následne súd prvého stupňa vydal dňa 29. 03. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú na základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Písomným podaním zo dňa 02. 09. 2010 oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora z JUDr. Aleny Szalayovej na JUDr. Rudolfa Krutého. V súvislosti s výzvou súdu prvého stupňa si súdna exekútorka JUDr. Alena Szalayová vyčíslila trovy exekúcie vo výške 78,97 eur a zaslala súdu exekučný spis. Dňa 07. 10. 2011 súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie, ktorým zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 78,97 eur z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval. Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 6360/06 zo dňa 06. 12. 2006, o vydanie ktorého požiadala spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. na základe zmluvy o úvere č. 4092785 zo dňa 30. 06. 2006 a na jej základe bol povinnej poskytnutý úver v sume 199,16 eur (6.000,- Sk), ktorý mala dlžníčka splatiť v 8 mesačných splátkach v sume 41,16 eur (1.240,- Sk) spolu s poplatkom za uzatvorenie zmluvy v sume 130,12 eur (3.920,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá i rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. V tejto súvislosti a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza i s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo zmluvných dojednaní štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy č. 4092785 zo dňa 30. 06. 2006 a tento právny vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto plneniam. V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1, písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP. S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Exekučný súd preto správne a v súlade s Exekučným poriadkom postupoval, keď exekúciu zastavil. Týmto postupom exekučný súd správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom. Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a povinnou vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 30. 06. 2006, ktorú treba považovať za štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu jej uzavretia a § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov platnom ku dňu jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú i rozhodcovskú doložku, ktorú súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní povinná) nemal na výber a bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4, písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, na čo správne poukázal i súd prvého stupňa vo svojom uznesení. Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Podľa § 199 Exekučného poriadku, výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa § 27a citovanej vyhlášky, v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov. Podľa § 14 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Podľa § 14 ods. 2 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008, základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a) je 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Podľa § 14 ods. 3 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100 Sk. Podľa § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d) doručenie exekučného príkazu, e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g) každé zisťovanie bydliska povinného, h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i) každé zisťovanie účtu povinného, j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného. Podľa § 22 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. Účelom exekučného konania je nútený výkon judikovanej povinnosti obsiahnutej v exekučnom titule za zákonom stanovených podmienok. Ak súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, vykonáva úkony exekučnej činnosti v súlade so zákonom, ktoré smerujú k účelnému vymáhaniu nároku, potom má aj právo na náhradu trov takto vykonávanej exekúcie. V prvom rade trovy exekúcie znáša povinný a za podmienok stanovených v ustanovení § 203 Exekučného poriadku aj oprávnený. Oprávnený znáša trovy exekúcie len výnimočne a je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza predovšetkým povinný. Exekučný poriadok upravuje dva prípady, kedy je na úhradu trov exekúcie zaviazaný oprávnený, a to podľa princípu zavinenia, voľnej úvahy súdu a vtedy, ak k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. Oprávnený tak musí už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie zvážiť toto riziko, najmä s ohľadom na majetkové možnosti povinného. Pokiaľ k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu z niektorého z dôvodov uvedenom v Exekučnom poriadku, rozhodne súd aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku). Ak teda, v prípade zastavenia exekúcie, nemôže byť na náhradu trov zaviazaný povinný, musí byť na ich náhradu zaviazaný oprávnený s poukazom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku. Nakoľko Exekučný poriadok žiadnu výnimku v ustanovení § 196 neupravuje, nie je potom možné od súdneho exekútora požadovať, aby exekučnú činnosť vykonával bez nároku na odmenu, hotových výdavkov a náhrady za stratu času. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti o trovách exekúcie nie je vecne správne, z toho dôvodu, že súd prvého stupňa síce správne na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného, avšak súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie v širšom rozsahu, než ako jej prináležalo podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008. Z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je preto početnosť jednotlivých úkonov. Tomuto výkladu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, ktoré odmenu určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti (taxatívne vymenované v § 15 ods. 1 vyhlášky). Zároveň odvolací súd konštatuje, že je neprípustné a v rozpore v príslušnými ustanoveniami citovanej vyhlášky, aby si súdny exekútor účtoval odmenu duplicitne, t. j. podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a/, ods. 2 citovanej vyhlášky za čas potrebný na vykonanie úkonov exekučnej činnosti špecifikovaných v § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky i za tieto úkony exekučnej činnosti podľa ustanovenia § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky. Odvolací súd konštatuje, že nebolo možné zistiť výšku skutočne vynaložených hotových výdavkov (poštovného), nakoľko v spise už nie je pripojený exekučný spis Ex 412/2007, ktorý bol dňa 15. 03. 2012 vylúčený zo súdneho spisu. S poukazom na uvedené je potom odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom (Exekučným poriadkom) a vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a ich príslušnými ustanoveniami, keď súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie v sume 78,97 eur. Z toho dôvodu bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 07. 10. 2011 v napadnutej časti výroku o trovách exekúcie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa bude po vrátení veci odvolacím súdom postupovať tak, že opätovne posúdi výšku priznaných trov exekúcie súdnej exekútorke, najmä to, či boli účelne vynaložené a opodstatnené, či ich vykonanie bolo nevyhnuté, pričom ďalej posúdi aj to, či je možné súdnej exekútorke priznať i náhradu hotových výdavkov tak, ako si ich vyúčtovala, s tým, že dôvodnosť týchto výdavkov musí byť riadne doložená a preukázaná. Podľa § 226 OSP súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.