Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25CoE/117/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4605210580 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4605210580.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: H. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. S. X, o vymoženie 637,32 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 20. 04. 2012 č. k. 12Er/2655/2005-75, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 637,32 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil. Súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, so sídlom Exekútorského úradu v Šali, P. Pázmaňa 49/3 priznal trovy exekúcie vo výške 77,70 eura a oprávnenému uložil povinnosť ich zaplatiť súdnemu exekútorovi do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 18. 11. 2010 zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po tom ako bolo jeho uznesenie zo dňa 28. 09. 2011 č. k. 12Er/2655/2005-37 zrušené uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 01. 2012 č. k. 25CoE-102-2011-64 posudzoval platnosť notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom a ktorá bola spísaná dňa 22. 05. 2005 ako osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou. Poukazoval na notársku zápisnicu, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia povinného v zmluve o úvere zo dňa 03. 12. 2004 uznal záväzky vyplývajúce zo zmluvy a vyhlásil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Vychádzajúc z ust. § 22 ods. 1, 2 a § 39 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom je neplatným právnym úkonom, keďže odporuje zákonu a zároveň zákon obchádza. V tejto súvislosti poukázal na existenciu rozporu v záujmoch povinného a Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý zastupoval povinného pri spisovaní notárskej zápisnice, i keď povinný ho splnomocnil na tento právny úkon ešte v zmluve o úvere. Zdôraznil, že splnomocnenie neobsahuje špecifikáciu právneho záväzku, t. j. výšku pohľadávky a príslušenstva. Rovnako tak v notárskej zápisnici je uvedená iba celková výška pohľadávky bez špecifikácie poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca označil za osobu známu iba oprávnenému a vybranú výlučne oprávneným bez možnosti ovplyvnenia tohto výberu povinným, pričom povinný s touto osobou ani neprišiel do kontaktu a je pre neho absolútne neznáma. Poukázal, že záujmom splnomocnenca je konať v súlade s požiadavkami oprávneného a za toto konanie si podľa splnomocnenia vyúčtuje trovy právneho zastúpenia pri spísaní notárskej zápisnice, pričom záujmom povinného nie je dospieť až k spísaniu notárskej zápisnice, nakoľko sa mu neúmerne zvyšujú náklady v súvislosti so splácaním úveru a na základe notárskej zápisnice má oprávnený možnosť domáhať sa zaplatenia pohľadávky v exekučnom konaní i bez toho, aby o povinnosti dlžníka rozhodoval najskôr nezávislý súd. Uzavrel, že záujmy splnomocnenca a splnomocniteľa sú diametrálne odlišné, z ktorého dôvodu Mgr. Kušnír nie je spôsobilý zastupovať dlžníka pri spisovaní notárskej zápisnice. V intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, nakoľko mal za to, že v tomto štádiu konania je bezpredmetné o tomto návrhu rozhodovať. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a § 14 ods. 1-3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23 a § 25 vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi prináleží odmena za celkovo 2 hodiny účelne vynaložené na exekúciu po 6,64 eura spolu s 20 % DPH vo výške 15,94 eura, náhrada hotových výdavkov, a to poštovné v sume 19,58 eura, cestovné v sume 38,88 eura ( Šaľa- Horné Obdokovce a späť, spolu 120 km ) a náhrada za stratu času vo výške 3,30 eura, t. j spolu 77,70 eura. Súdnemu exekútorovi nepriznal odmenu za úkon označený ako spracovanie vzniknutých trov exekúcie v trvaní 30 min., nakoľko tento úkon nesúvisí s výkonom exekučnej činnosti, pričom krátil čas výkonu jednotlivých úkonov z dôvodu, že ide o bežnú agendu exekučného úradu. Rovnako tak súdnemu exekútorovi nepriznal odmenu v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 cit. vyhlášky za úkony, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou 3,32 eura v celkovej výške 19,90 eura, keďže si súdny exekútor vyúčtoval odmenu za duplicitné úkony, ako i náhradu za spotrebovaný kancelársky materiál v sume 2,73 eura, nakoľko v zmysle ust. § 25 cit. vyhlášky je v odmene súdneho exekútora zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou, pričom jej obsahom je aj náhrada nákladov spojených s administratívnou prácou. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne skutkovo a právne vec posúdil. Uviedol, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu exekučného titulu limitovaný ust. § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti ( ďalej len Notársky poriadok ), podľa ktorého súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi posudzuje predovšetkým notár. V tomto smere mal za to, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne tým právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi, poukazujúc na ust. § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Uviedol, že exekučný súd svojim rozhodnutím zasiahol do právneho postavenia účastníkov konania, čím degradoval ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát. Postup exekučného súdu, ktorým zasiahol do platných notárskych zápisníc bez časového obmedzenia považoval za neakceptovateľný, nakoľko je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Konštatoval, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, pričom je viazaný notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. Vytkol súdu prvého stupňa, že svojim rozhodnutím porušil i princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, t. j. Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti udeleného plnomocenstva, keď týmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a rovnako tak jemu nevznikli žiadne nové práva a výhody. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Mal za to, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením, a preto naň nie je možné aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v § 53 Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere označil za dostatočne určité a zrozumiteľné. Tiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa o tom, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, keď žiadne ustanovenie zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Opierajúc sa o ust. § 558 Občianskeho zákonníka a § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku uviedol, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice, udelil mu tým plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony učinil predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Uzavrel, že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Rovnako tak nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že účastníkom notárskej zápisnice musí byť aj oprávnený- veriteľ, nakoľko takúto požiadavku zákon neustanovuje. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/2000. Záverom zdôraznil, že notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. V prejednávanej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie prvostupňového súdu po tom, čo jeho uznesenie zo dňa 28. 09. 2011 č. k. 12Er/2655/2005-37 bolo uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31. 01. 2012 č. k. 25CoE/102/2011-64 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. I napriek tomu, že vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sa odvolací súd už zaoberal právnou analýzou vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, na ktorých záveroch naďalej zotrváva a duplicitne ich opakovať nebude, považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom len vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, vyjadrujúca súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu, ale ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať ( § 46 a nasl. Notárskeho poriadku ), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná, t. j. aby bola exekučným titulom. Absencia zákonom stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou, u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený, predpokladá v zmysle § 134 OSP, a ani spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Dôsledkom takéhoto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g/, a to zastavenie exekúcie, keďže jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Jeho podmienkou však je, že tento dôvod vznikol po vydaní exekučného titulu a rozhodnutím súdu bolo vyslovené, že exekúcia je neprípustná, pričom nie je vylúčené, aby súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení jedným uznesením. Simultánny spôsob rozhodovania o týchto procesných skutočnostiach je dovolený, keďže osobitné rozhodovanie o prípustnosti a o zastavení exekúcie by odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania. V preskúmavanej veci sa súd prvého stupňa vo svetle zhora popísaných záverov a v intenciách citovaných zákonných ustanovení zaoberal právne relevantnou skutočnosťou, či splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 03. 12. 2004 a ktoré prijal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci za oprávneného a ktorý uznal dlh v mene povinného voči oprávnenému na základe tohto plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici, je platným právnym úkonom v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tomto smere dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len zvýrazňuje, že zákonné ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore s príslušným ustanovením, v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka tieto spôsobujú ich absolútnu neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. S ohľadom na množstvo obdobných prejednávaných exekučných vecí niet sporu o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných a zároveň aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Je preto dôvodný záver súdu prvého stupňa o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír konal v rozpore so záujmom povinného ako zastúpeného. Splnomocnenie, ktoré mu povinný udelil za účelom uznania jeho dlhu voči oprávnenému, ako i uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici je neplatným právnym úkonom, a preto ani notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by sa oprávnený mohol v rámci exekúcie domáhať vymoženia plnenia. Súd prvého stupňa preto správne postupoval v intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Rovnako súd prvého stupňa správne rozhodol i o trovách exekúcie, ktorých výšku určil v súlade s vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení dopadajúcom na danú vec. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Oprávnený v priebehu odvolacieho konania dňa 09. 08. 2012 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorom žiadal predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?, 2) je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? “. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Odvolací súd posudzujúc návrh oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej právnej úpravy dospel k záveru o neprípustnosti obligatórneho prerušenia konania. Osobitným predpisom v zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, t. j. výslovne vylučuje inštitút prerušenia konania. Vychádzajúc z uvedených procesných právnych predpisov tak nie je daný dôvod pre prerušenie predmetného konania v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Záverom odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, pričom rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ pritom nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol tak, ako je uvedené v bode I enunciátu tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.