Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 26CoE/83/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606203847 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4606203847.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, o vymoženie sumy 418,24 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 12Er/2122/2006-46 zo dňa 18. mája 2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 12Er/2122/2006-46 zo dňa 18. mája 2012 p o t v r d z u j e. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 22 ods. 1 a 2, § 39, § 2 ods. 3, § 24, § 31 ods. 1, § 33a ods. 1, § 33 ods. 2, § 43 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa konštatoval, že exekučným titulom je notárska zápisnica, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe splnomocnenia povinného uznal v mene povinného dlh voči oprávnenému. Poukázal na to, že z citovaných ustanovení vyplýva, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti a musí byť spísaná predpísaným spôsobom. Pri splnení zákonných náležitostí treba notársku zápisnicu považovať za verejnú listinu, ktorá osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Mal za to, že aj pri tomto exekučnom titule je potrebné skúmať, či povinná osoba, ktorá notársku zápisnicu osobne nespísala, ale na jej spísanie splnomocnila ďalšiu osobu, bola pri tomto úkone riadne zastúpená a či teda povinnú osobu takéto vyhlásenie o uznaní záväzku obsiahnuté v notárskej zápisnici zaväzuje. Po oboznámení sa o obsahom súdneho spisu súd prvého stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica je neplatným právnym úkonom, pretože odporuje zákonu a zároveň ho obchádza. Splnomocnenie ako súčasť zmluvy o úvere vrátane určenia konkrétneho zástupcu povinný nijako nemohol ovplyvniť, mohol zmluvu ako celok prijať a podpísať. Z rozhodovacej činnosti súdu je zrejmé, že splnomocnenec povinného súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec rôznych povinných pri spisovaní notárskych zápisníc v ďalších veciach toho istého oprávneného. Advokáta určil oprávnený, pričom povinný s touto osobou ani neprišiel do kontaktu a je pre neho neznáma. Osoba splnomocnenca určená oprávneným nekoná v záujme povinného, ale naopak v záujme oprávneného, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že zástupca uznal v mene povinného aj záväzky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho v záujme zástupcu, ktorým je advokát je finančné profitovanie, keďže si pri každom úkone účtuje trovy právneho zastúpenia. Súd prvého stupňa tak mal za to, že zástupca povinného v konečnom dôsledku hájil záujmy oprávneného. O vylúčení súdneho exekútora súd nerozhodoval, nakoľko vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal že zástupca povinného žiadny spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili. Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 09.08.2012 oprávnený podal podanie označené ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom podaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 07.04.2006, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 18.04.2006 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 27.04.2006 vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Horváthovi, so sídlom exekútorského úradu Cukrovarská 733, Sereď, poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Ondreja Ďuriača dňa 25.12.2005 pod sp. zn. N 7012/2005, NZ 68127/2005. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že notárska zápisnica je ako exekučný titul uznaná predpismi procesného práva, t.j. jedná sa o procesno-právny inštitút, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku, kde nedostatok zákonom stanovených formálnych náležitostí spôsobuje, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa § 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, čo je následne dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvého stupňa sa správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Povinný zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrel dňa 21.02.2005, pričom splnomocnenie bolo súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho advokáta, bez možnosti výberu povinným. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva to, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinná udelila pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia taktiež absolútne neplatným právnym úkonom. Okrem vyššie uvedeného v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t.j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom. V závere odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa bol povinný na zákonné prekážky výkonu exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva aj nedôvodnosť námietky oprávneného týkajúcej sa toho, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Súd prvého stupňa preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, nakoľko notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Na dôvažok odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. Ďalej je potrebné uviesť, že súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou. V tomto prípade z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný ako dlžník, uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod. Vo vzťahu k predloženiu prvej a druhej prejudiciálnej otázke odvolací súd poukazuje na už existujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej pokiaľ súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací teda poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C- 244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08), Ústavného súdu SR (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu SR (6 Cdo 143/11, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo 228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a jednak aj vo vzťahu k možnosti aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a to s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neplatnosti notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje a navyše poznamenáva, že predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom na to, že súd prvého stupňa exekúciu nezastavil z dôvodu existencie neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ale z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre vydanie exekučného titulu. Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť sám, pričom tak aj urobil a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.