Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9CoE/122/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606205580 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4606205580.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova 25 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: Y. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., M. F. XXXX/XX, o vymoženie sumy 622,72 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 21. mája 2012, č. k. 12Er/2902/2006-36, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil. Rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 41 ods. 1, 2 písm. c) Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 ods. 3, § 22 ods. 1, 2, § 24, § 31 ods. 1, § 33a ods. 1, § 33 ods. 2, § 39, § 43 Občianskeho zákonníka a § 12 ods. 1, 2, 4 Zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii a po oboznámení sa s obsahom spisu súd prvého stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom, je neplatným právnym úkonom, pretože odporuje zákonu a zároveň ho obchádza. Mal za to, že povinná podpisom zmluvy o úvere súčasne podpísala splnomocnenie, podľa ktorého sa dala zastúpiť pri právnom úkone spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu - teda, aby v jej mene bol uznaný jej záväzok z úveru a to tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Splnomocnenie, ako súčasť zmluvy o úvere vrátane určenia konkrétneho právneho zástupcu, vopred pripravil oprávnený a povinná ho nijako nemohla ovplyvniť, mohla zmluvu, ak chcela, aby jej bol poskytnutý úver, iba podpísať a to vrátane oprávneným pripravených zmluvných dojednaní vyplývajúcich zo zmluvy. Súd zo svojej rozhodovacej činnosti považoval za zrejmé, že splnomocnenec povinnej Mgr. Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec za rôznych povinných pri spisovaní notárskych zápisníc v ďalších veciach toho istého oprávneného. Na základe uvedeného súd prvého stupňa ustálil záver, že zástupcu si nezvolila povinná, ale jej ho určil práve oprávnený, pričom povinná s touto osobou neprišla ani do kontaktu a je pre ňu neznáma osoba. Okrem toho dospel k záveru, že splnomocnenec povinnej sa dozvedel o pohľadávke oprávneného voči povinnej a jej výške, ktorú treba uznať, práve od oprávneného a zrejme aj konal na jeho pokyn, aj keď oficiálne bol splnomocnený na zastupovanie povinnej. Dospel k záveru, že osoba splnomocnenca určená oprávneným, ktorú povinná ako splnomocniteľ ani nepozná, nemôže konať v jej záujme, ale naopak, v záujme oprávneného. Tomu nasvedčovala podľa súdu aj skutočnosť, že zástupca uznal v mene povinnej aj záväzky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho poukázal aj na skutočnosť, že v záujme zástupcu, ktorým je advokát, čo je aj tento prípad, je spísanie notárskej zápisnice, pretože z toho finančne profituje, keďže za zastúpenie pri tomto právnom úkone si účtuje trovy právneho zastúpenia. Povinnej sa naopak spísaním notárskej zápisnice zvýšili náklady spojené so splácaním úveru a súčasne notárska zápisnica umožnila oprávnenému uplatniť splnenie uznaného záväzku v exekučnom konaní aj bez toho, aby o povinnosti povinnej ako dlžníka rozhodoval nezávislý súd, z čoho vyplýva, že záujmy zástupcu a zastúpeného sú diametrálne odlišné. Ustálil, že v konečnom dôsledku zástupca povinnej hájil záujmy oprávneného. Okrem toho dodal, že Mgr. Kušnír bol v minulosti zástupcom oprávneného. Keďže súd prvého stupňa zistil, že notárska zápisnica, ktorá je podkladom pre vykonanie exekúcie, je neplatným právnym úkonom, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Postupoval tak v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 04. 2011. Záverom dodal, že o vylúčení súdneho exekútora nerozhodoval, nakoľko exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Uviedol, že o trovách exekúcie súd podľa § 251 ods. 4, § 167 ods. 2 a § 151 ods. 7 OSP rozhodne samostatným uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na základných štyroch bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 58 Exekučného poriadku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Mal za to, že ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou zo zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Inými slovami uviedol, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Zároveň poukázal aj na ustanovenie § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Dodal, že exekučný súd nie je oprávnený ani posudzovať vecnú správnosť, nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, ako ani nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Ohľadom plnomocenstva zastal názor, že nie je možné ho považovať za neprijateľnú podmienku, nakoľko nie je zmluvným ustanovením. Mal za to, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Dodal, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej vzniká, a z toho dôvodu nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ustanovenie § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na absurdnosť záveru súdu, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, pričom dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Záverom namietal aj nesprávny záver o tom, že by zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nebola v jeho prospech. Uvedené považoval za nesprávny záver, nevyplývajúci z vykonaného dokazovania, ale predstavujúci iba domnienku a subjektívny názor súdu, pretože zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Okrem toho sa nestotožnil ani s tým, že by notárska zápisnica musela byť spísaná aj oprávneným. Mal za to, že uvedený záver súdu je v priamom rozpore so súdnou praxou a to konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Co 7/2007. Dodal, že rovnaký záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I ÚS 5/2000. Naviac zvýraznil aj skutočnosť, že otázka, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 OSP s vyjadrením, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť, nakoľko sa stotožňuje s napadnutým uznesením. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom zo dňa 12. 04. 2006, doručeným súdnej exekútorke dňa 24. 05. 2006, požiadal súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú, o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 18.760,-Sk s príslušenstvom, ktoré tvorili trovy notára za spísanie notárskej zápisnice vo výške 2.463,-Sk, trovy exekúcie vo výške 500,-Sk, trovy právneho zastúpenia 1.300,-Sk, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 2.100,-Sk, poplatok za zasielanie upomienok 120,-Sk a úroky z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 18.760,-Sk od 20. 11. 2005 do zaplatenia. Za exekučný titul označil Notársku zápisnicu uloženú v Zbierke listín pod číslom N 334/2006, NZ 406/2006, vyhotovenú JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v Partizánskom, dňa 05. 02. 2006. Vyššie označená súdna exekútorka doručila dňa 07. 06. 2006 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojila i návrh na vykonanie exekúcie, osvedčený odpis Notárskej zápisnice tvoriaci exekučný titul a plnomocenstvo. Súd prvého stupňa vydal dňa 16. júna 2006 poverenie súdnej exekútorke. Dňa 25. 05. 2009 došiel súdu prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu exekútora, o ktorej súd prvého stupňa rozhodol uznesením zo dňa 5. júna 2009, č. k. 12Er/2902/2006-12. Následne súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ, čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Notárska zápisnica, okrem toho, že je verejnou listinou, za splnenia zákonných podmienok môže byť aj tzv. exekučným titulom. Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Vyhlásenie povinnej osoby, ktorým súhlasí s vykonateľnosťou, má za následok vykonateľnosť notárskej zápisnice, ktorá nastáva uplynutím času plnenia uvedeným v notárskej zápisnici, alebo v prípade, ak čas plnenia uplynul pred spísaním notárskej zápisnice, dňom spísania notárskej zápisnice, v ktorej je uvedený súhlas s vykonateľnosťou. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinná dňa 29. 07. 2005 uzavreli zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače je uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra povinnou na uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej zápisnici ako exekučnom titule tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) OSP, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý jej majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (alebo jej zostatku v prípade čiastočného splatenia jej dlhu a jej príslušenstva). Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom súdu prvého stupňa, že došlo k rozporu záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíval v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. Tomáša Kušníra ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. V dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. Tomáša Kušníra v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup súdu prvého stupňa, ktorý exekúciu zastavil, bol preto správny. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom, preto Mgr. Tomáš Kušnír nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to z dôvodu, že zastúpenie na základe plnomocenstva vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiadny dlh neexistoval, nebola známa ani jeho výška, a preto povinná nemohla ani dlh uznať, či splnomocniť iného na takéto uznanie. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, a preto aj takáto dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Okrem toho súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu povinnej o tom, že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca povinnej sám bez toho, aby mu povinná udelila na takýto úkon plnú moc. Na základe takéhoto konania zástupcu bola potom povinná zaviazaná na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemala ani vedomosť, rovnako ako ani nemala vedomosť o výške, ktorú má zaplatiť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 3 OSP tvorilo prekážku veci rozsúdenej, a preto námietku oprávneného, že súd prvého stupňa posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, vyhodnotil ako nedôvodnú, rovnako tak považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva bola posúdená notárom. Súd právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice nie je viazaný. Keďže išlo o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, súd prvého stupňa mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. K povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odvolací súd dodáva, že táto platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Aj súd rozhodujúci v poslednom stupni má však výlučné právo posúdiť, či je predloženie prejudiciálnej otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010). Zmyslom predbežnej otázky teda nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil, že notárka zápisnica ako podklad pre vykonanie exekúcie je neplatný právny úkon. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, v danom prípade bolo podstatnou právnou otázkou posúdenie, či sú splnené predpoklady na vedenie exekučného konania, na ktoré je súd povinný prihliadať počas celého konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Právny záver súdu prvého stupňa o tom, že exekučný titul je neplatný právny úkon, sa opiera o ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce všeobecné náležitosti právnych úkonov a ich neplatnosť, a nie o právne normy upravujúce otázku zmluvných podmienok, ktoré obsahujú transponované normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. S poukazom na to, že v každej konkrétnej veci súd rozhoduje na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidí význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako i odvolacieho súdu, sa opiera o ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka, a nie o právne normy komunitárneho práva a už vôbec v danom prípade nedošlo k aplikácii vnútroštátnych procesných a hmotnoprávnych ustanovení s odkazom na smernicu 93/13/EHS a k určeniu zmluvnej podmienky za neprijateľnú na základe právnych noriem transponovaných na základe komunitárneho práva. Naviac, podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP zamietol. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.