Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25CoE/77/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607200382 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4607200382.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Moyzesova 8, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát, proti povinnému: Q. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., K. XXXX/XX, o vymoženie 507,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 23. 04. 2012 č. k. 4Er/27/2007-53, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 507,87 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že dňa 16. 01. 2007 poveril súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku vykonaním exekúcie. Uznesením zo dňa 28. 09. 2010 č. k. 4Er/27/2007-24 povolil zmenu súdneho exekútora a vykonávaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého. Zároveň priznal pôvodnému exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi trovy exekúcie vo výške 68,98 eura a exekúciu v časti zastavil. Proti výroku o čiastočnom zastavení exekúcie podal oprávnený odvolanie. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej zastavujúcej časti potvrdil. Predmetom konania tak zostalo vymáhanie sumy 507,87 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., zo dňa 31. 08. 2006 sp. zn. SR 3769/06, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.681,21 eura s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 1.463,85 eura od 21. 07. 2006 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania vo výške 358,96 eura a všetky účelne vynaložené trovy exekučného konania. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere č. 4240486 posúdil ako spotrebiteľský úver podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a aplikoval naň ust. § 52, § 53 ods. 1-5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na bod 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého sa účastníci dohodli, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Naviac znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a jej obsah bol dodávateľom vopred pripravený, čím spotrebiteľ si len veľmi ťažko mohol byť vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové dojednania oprávneného písané, spotrebiteľ ani nemal možnosť si tieto riadne prečítať, dôsledne sa s nimi oboznámiť a pochopiť ich význam a následky. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-168/05 Mostaza Claro a nález Ústavného súdu SR zo dňa 13. 04. 2011 č. k. III. ÚS 322/2010-37. V intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g), 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 251 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 a § 151 ods. 7 OSP tak, že o nich rozhodne až samostatným uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne skutkovo a právne vec posúdil. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívny spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Interpretáciu ust. § 44 ods. 2 EP označil za rozpornú s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, s právom na spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, t. j. Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby. Svoj záver oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. 3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Povinný a poverený súdny exekútor sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojim návrhom požiadal dňa 21. 12. 2006 súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, so sídlom Exekútorského úradu vo Vrábľoch, Levická 1288/16, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 50.648,-Sk ( 1.681,21 eura ) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 44.100,-Sk ( 1.463,85 eura ) od 21. 07. 2006 do zaplatenia, trov konania vo výške 10.814,-Sk ( 358,96 eura ) a trov exekúcie vo výške 5.089,-Sk ( 168,92 eura ). Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 31. 08. 2008 sp. zn. SR 3769/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 10. 2006 a vykonateľnosť dňa 05. 10. 2006. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 12. 01. 2007 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Následne ho súd prvého stupňa dňa 16. 01. 2007 poveril vykonaním predmetnej exekúcie. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 28. 09. 2010 č. k. 4Er/27/2007-24 zastavil exekúciu v časti o vymoženie sumy 955,98 eura ( úrok a poplatok za poskytnutie úveru ) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne od 21. 07. 2006 do zaplatenia, sumy 9,96 eura ( poplatok za upomienku ), sumy 207,40 eura ( úrok z omeškania vypočítaný ku dňu 21. 07. 2006, v časti úroku z omeškania zo sumy 507,87 eura vo výške 0,25 % za každý deň z omeškania od 21. 07. 2006 do 01. 10. 2006, úroku z omeškania zo sumy 507,87 eura nad 9,5 % ročne ( t. j. v časti 81,75 % ročne ) od 02. 10. 2006 do zaplatenia, v časti trov rozhodcovského konania vo výške 385,96 eura a v časti trov exekučného konania oprávneného vo výške 107,05 eura. Zároveň povolil zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60. Súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi priznal trovy exekúcie vo výške 68,98 eura. Proti tomuto uzneseniu v časti, v ktorej súd prvého stupňa čiastočne zastavil exekúciu podal odvolanie oprávnený. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 28. 02. 2011 č. k. 15CoE/498/2010-39 uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej zastavujúcej časti potvrdil. Predmetom tohto konania tak zostalo vymáhanie sumy 507,87 eura spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 507,87 eura od 02. 10. 2006 do zaplatenia, trov exekučného konania oprávneného vo výške 61,87 eura, trov exekúcie pôvodného súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku v sume 68,98 eura a ďalších účelne vynaložených trov exekúcie. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 4240486 uzatvorená účastníkmi tohto konania dňa 25. 10. 2005. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ( § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku ). Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu ( § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ). Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným ( písm. a ), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným ( písm. b ), ak zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo ( písm. f ), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať ( písm. g ), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť. Takýto postup je plne súladný i s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecominicaciones SL proti Cristina Rodrígues Noguiera. V tejto veci Súdny dvor zaujal stanovisko, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v zmluve, uzavretej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, a ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná ust. § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy, alebo jej zmeny. Odvolací sud posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov, ako i citovanej právnej úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4240486 uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 25. 10. 2005. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej. V plnom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovská doložka dohodnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou je i skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred vznikom samotnej zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Naviac už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané, nielenže sťažuje spotrebiteľovi riadne oboznámenie sa s obsahom, ale dokonca ho od toho odradzuje, keďže ide o ťažko čitateľný text pre minimálnu veľkosť písma a husté riadkovanie. Je notorietou, že v spotrebiteľských veciach zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu s ohľadom na ochranu spotrebiteľa ako slabšiu stranu v konaní, pričom i ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých polôh môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť ( a to ani sčasti ) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.