Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11CoE/62/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607203784 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4607203784.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Y. M., nar.: XX. XX. XXXX, P. XXX/XX, P., o vymoženie sumy 1.202,95 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 6Er/327/2007 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. Ex 4334/10, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/327/2007-44 zo dňa 19. apríla 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil, pričom o trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 45 ods. 2, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ustanovení § 3 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. j/, ods. 3 písm. a/, b/, ods. 4, § 10 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch), ustanovení § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 7155/06 zo dňa 05. 01. 2007, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom dňa 01. 08. 2006, ktorej súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru a ktorá bola súdom posúdená ako spotrebiteľská zmluva. Konštatoval, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Ďalej uviedol, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, v ktorej absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pričom tento údaj nevyplýva ani z exekučného titulu. Tento údaj má za cieľ chrániť spotrebiteľa, pretože odplata je často krát zložito formulovaná tak, že spotrebiteľ skutočnú cenu úveru nemôže zistiť. Preto práve údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov mu umožňuje v jednom čísle mať všetky úroky a poplatky. Ak tento údaj dodávateľ v zmluve neuvedie, vystavuje sa preňho nepriaznivým následkom, že úver bude bezúročný a bez poplatkov. V predmetnej veci súd zistil, že povinnému ako spotrebiteľovi bol poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 1.194,98 eur (36.000,- Sk) zvýšený o poplatok 531,10 eur (16.000,- Sk), predmetom exekúcie je istina 1.202,95 eur a úrok z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy 1.194,98 eur od 30. 09. 2011 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania vo výške 272,12 eur, pričom v danej exekučnej veci sa vymáha viac. Z exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) nie je možné zistiť, z akých položiek pozostáva istina, poplatok za jeho poskytnutie. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok, že sa nemôže stať vykonateľným, preto nebolo možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania. O trovách exekúcie rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Ďalej namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá v SR nemá povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. z jej aplikácie vyvodzovať závery formujúce konečné rozhodnutie vo veci. Konkrétne išlo o aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a je adresovaná výlučne členským štátom EÚ, nie všetkým fyzickým a právnickým osobám a do úvahy neprichádza ani jej priamy účinok z dôvodu jej transpozície do právneho poriadku SR (zákon č. 150/2004). Neprípustné a absolútne nemožné v predmetnej veci bolo i to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť, ale sú záväzné len pre tých, ktorým sú určené. Oprávnený mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Oprávnený namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere. Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 04. 2012 ako vecne správne podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 27. 03. 2007, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi doručený návrh oprávneného zo dňa 14. 03. 2007 na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 7155/06 zo dňa 05. 01. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23. 01. 2007 a vykonateľnosť dňa 26. 01. 2007. Následne súd prvého stupňa vydal dňa 16. 04. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku na základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Písomným podaním zo dňa 08. 10. 2009 navrhol oprávnený zmenu súdneho exekútora z JUDr. Milana Striešku na JUDr. Rudolfa Krutého. V súvislosti s týmto návrhom oprávneného a zmenu súdneho exekútora si súdny exekútor JUDr. Milan Strieška dňa 10. 12. 2009 vyúčtoval trovy exekúcie v sume 205,67 eur. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 6Er/327/2007-24 zo dňa 03. 03. 2010 povolil zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého, pričom o trovách súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku nerozhodoval. Dňa 19. 04. 2012 súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie, ktorým exekúciu zastavil, pričom o trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver o nevyhnutnosti zastavenia exekúcie. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval. Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 7155/06 zo dňa 05. 01. 2007, o vydanie ktorého požiadala spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. na základe zmluvy o úvere č. 4380950 zo dňa 01. 08. 2006 a na jej základe bol povinnému poskytnutý úver v sume 663,88 eur (20.000,- Sk), ktorý mal dlžník splatiť v 10 mesačných splátkach v sume 119,50 eur (3.600,- Sk) spolu s poplatkom za uzatvorenie zmluvy v sume 531,10 eur (16.000,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá i rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. V tejto súvislosti a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza i s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu, nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo zmluvných dojednaní štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy č. 4380950 zo dňa 01. 08. 2006 a tento právny vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto plneniam. V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1 písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP. S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 01. 08. 2006, ktorú treba považovať za štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu jej uzavretia a § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov platnom ku dňu jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú i rozhodcovskú doložku, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní povinný) nemal na výber a bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.