Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25CoE/168/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607204016 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4607204016.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XX/X, o vymoženie 262,89 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 14. 05. 2012 č. k. 7Er/345/2007-73, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú proti povinnej na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 262,89 eura s príslušenstvom. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 17. 04. 2007 poveril súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, so sídlom Exekútorského úradu vo Vrábľoch, Levická 1288/16, vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a. s. Bratislava zo dňa 05. 01. 2007 sp. zn. SR 7036/06. Konštatoval, že uznesením zo dňa 17. 05. 2010 č. k. 7Er/345/2007-27 rozhodol o zmene súdneho exekútora z pôvodného JUDr. Milana Striešku na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Následne uznesením zo dňa 11. 06. 2010 č. k. 7Er/345/2007-35 zastavil exekučné konanie v časti istiny 88,95 eura a v časti úroku z omeškania 0,25 % denne zo sumy 254,92 eura od 25. 09. 2006 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 3, § 52, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko znemožňuje voľbu povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený. Rozhodcovskú doložku si povinná osobne nevyjednala, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť alebo ovplyvniť jej obsah. Vyslovil obavu, že povinná si len veľmi ťažko mohla byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. V tejto súvislosti poukázal na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné dojednania oprávneného písané. Uviedol, že rozhodcovská zmluva, ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, keďže trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Svoj záver argumentačne podporil i rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-168/05 Mostaza Claro, ako i nálezom ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 04. 2011 č. k. III. ÚS 322/2010-37. Uzavrel, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, a preto v intenciách ust. § 57 ods. 2 a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní predmetnú exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 167 ods. 2 a § 151 ods. 7 OSP tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne skutkovo a právne vec posúdil. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdom označil za rozpornú s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, s právom na spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel- zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil všeobecný zákaz diskriminácie, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, t. j. Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. 3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že súdny exekútor disponuje rozhodovacou právomocou len v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom, pričom nie je kompetentný rozhodovať o hmotnoprávnych nárokoch účastníkov exekučného konania. S poukazom na ust. § 44 Exekučného poriadku mal za to, že nie je možné, aby ako súdny exekútor zaujal stanovisko k obsahu odvolania oprávneného. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 27. 03. 2007 súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, so sídlom Exekútorského úradu vo Vrábľoch, Levická 1288/16, o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 7.920,-Sk ( 262,90 eura ) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 05. 01. 2007 sp. zn. SR 7036/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23. 01. 2007 a vykonateľnosť dňa 26. 01. 2007. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 16. 04. 2007 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Následne ho súd prvého stupňa dňa 17. 04. 2007 poveril vykonaním predmetnej exekúcie. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 17. 05. 2010 č. k. 7Er/345/2007-27 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním predmetnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 62. Zároveň pôvodnému súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi určil odmenu v sume 69,46 eura. Následne uznesením zo dňa 11. 06. 2010 č. k.7Er/345/2007-35 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 09. 2010 č. k. 15CoE/260/2010-55 zastavil exekúciu v časti istiny 88,95 eura a v časti úroku z omeškania 0,25 % denne zo sumy 254,92 eura od 25. 09. 2006 do zaplatenia. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie v zastavenej časti nepriznal. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 4510130 uzatvorená účastníkmi tohto konania dňa 17. 07. 2006 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ( § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku ). Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu ( § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ). Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným ( písm. a ), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným ( písm. b ), ak zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo ( písm. f ), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať ( písm. g ), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4510130, uzatvorená účastníkmi konania dňa 17. 07. 2006, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov povinnej vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje. Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011 najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky ( v spotrebiteľskej veci ) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012 ). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať ( § 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01. 2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012 ). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa 17. 07. 2006 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4510130, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinná si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť ( a to ani sčasti ) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Oprávnený v priebehu odvolacieho konania dňa 09. 08. 2012 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorom žiadal predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy ( vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie ) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?“. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Odvolací súd posudzujúc návrh oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej právnej úpravy dospel k záveru o neprípustnosti obligatórneho prerušenia konania. Osobitným predpisom v zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, t. j. výslovne vylučuje inštitút prerušenia konania. Vychádzajúc z uvedených procesných právnych predpisov tak nie je daný dôvod pre prerušenie predmetného konania v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Záverom odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, pričom rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ pritom nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol tak, ako je uvedené v bode I. enunciátu tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.