Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/12/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4611202947 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4611202947.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., E. XX/XX, proti odporcovi: EXPRESS FINANCE, s.r.o., Zámocká 30, Bratislava, IČO: 35 775 165, zastúpený RASLEGAL, s.r.o., Františkánske nám. 3, Bratislava, IČO: 36 855 561, o návrhu na povolenie obnovy konania a na odklad vykonateľnosti rozhodnutia č. k. 15Rob/767/2005-12 zo dňa 8. augusta 2005, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 25. novembra 2011 č. k. 4C/90/2011-69, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 77,29 eura na účet spoločnosti RASLEGAL, s.r.o., Františkánske nám. 3, Bratislava, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Topoľčany napadnutým uznesením zo dňa 25. novembra 2011 č. k. 4C/90/2011-69 návrh navrhovateľa na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 15Rob/767/2005 a návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia a to platobného rozkazu č. k. 15Rob/767/2005-12 zo dňa 08.08.2005 zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 242,50 eura na účet právneho zástupcu RASLEGAL s.r.o., Františkánske námestie 3, 811 01 Bratislava, IČO 36 855 561, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie, aplikujúc ust. § 228 ods. 1, 2, 3, § 230, § 233, § 234 ods. 1, 2 zák. č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku, berúc v zreteľ právny názor odvolacieho súdu, odôvodnil tak, že na základe predchádzajúceho ako aj doplneného dokazovania a v súlade so zásadou rešpektovania názoru odvolacieho súdu, dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa na povolenie obnovy konania nie je dôvodný, a preto návrh na obnovu konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. l5Rob/767/2005 zamietol. Pokiaľ ide o dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. l písm. a) OSP, a to rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré sa týkajú sporov zo spotrebiteľských zmlúv, tak uvedené rozhodnutia nemôžu byť dôvodom obnovy podľa citovaného zákonného ustanovenia, nakoľko sa netýkajú konkrétnej veci a nemajú priamu súvislosť s rozhodnutím resp. právnym vzťahom účastníkov v tomto konaní, a teda ako zákonné predpoklady pre povolenie obnovy konania nemôžu obstáť a z toho dôvodu súd nemohol povoliť obnovu konania na základe uvedených rozhodnutí všeobecných súdov SR. V prípade rozhodnutí Súdneho dvora ES je situácia iná, pretože tieto sú spôsobilými dôvodmi pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. l písm. e) OSP, avšak súd musí mať nad všetky pochybnosti preukázané dodržanie subjektívnej 3- mesačnej lehoty na podanie návrhu na povolenie obnovy. Uvedená subjektívna lehota na povolenie obnovy začína plynúť odvtedy, ako sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. V danom prípade súd musel skúmať podmienku včasnosti podaného návrhu pred uplynutím troch mesiacov od toho času, kedy navrhovateľ mohol dôvod obnovy uplatniť. Je nesporné, že rozhodnutia Súdneho dvora ES (C-240/98 a C-473/00), o ktoré navrhovateľ oprel svoj návrh na povolenie obnovy konania, boli publikované v Zbierke rozhodnutí ESD ešte predtým, ako bol v konaní sp. zn. l5Rob/767/2005 vydaný platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 29.10.2005, a teda navrhovateľ mohol uplatniť uvedené rozhodnutia Súdneho dvora ES v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti platobného rozkazu, čiže ešte v roku 2005, a preto návrh na povolenie obnovy konania podaný v roku 2011 nemožno považovať za včasný, ak ako dôvod obnovy konania navrhovateľ uvádza citované rozhodnutia Súdneho dvora ES, ktoré boli uverejnené v roku 2000 a v roku 2002. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že v danom prípade nie je naplnený ani ďalší dôvod na povolenie obnovy konania v zmysle § 228 ods. l písm. e) OSP, keďže rozhodnutia Súdneho dvora ES ako dôvod povolenia obnovy konania použil navrhovateľ po uplynutí subjektívnej 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu, nakoľko tieto dôvody mohol uplatniť v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti platobného rozkazu, teda od 29.10.2005. Návrh na povolenie obnovy konania podaný na tunajšom súde dňa 04.05.2011 teda bol zjavne podaný po uplynutí subjektívnej lehoty stanovenej §-om 230 ods. l OSP, a keďže navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné, súd uznesením návrh na obnovu konania zamietol, keďže tento je zrejme oneskorený. Zároveň súd zamietol aj návrh na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu č. k. l5Rob/767/2005-12 zo dňa 08.08.2005, keďže vzhľadom na rozhodnutie súdu vo veci samej nie je žiaden zákonný dôvod k tomu, aby súd nariadil odklad vykonateľnosti v zmysle § 233 OSP. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 150 ods. l OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania iba sčasti a to v polovici, keď súd prihliadol na skutočnosť, že odporca ako účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, sa ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní dňa 28.06.2011 a žiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, a teda tým sa pripravil o možnosť, aby na uvedenom pojednávaní, na ktorom došlo k povoleniu obnovy konania uviedol skutočnosti a dôkazy, pre ktoré s návrhom nesúhlasí, nakoľko k návrhu nepodal ani žiadne písomné vyjadrenie a dôvody, pre ktoré nemala byt' povolená obnova konania uviedol až vo svojom odvolaní, keď už bol zastúpený advokátom, a preto podľa názoru súdu nebolo možné odporcovi priznať náhradu trov konania celkom ale iba sčasti. Náhrada trov konania na strane odporcu bola vyčíslená na sumu 485 eur a to za zaplatený súdny poplatok za odvolanie v sume 99,50 eura a náhrada trov právneho zastúpenia podľa Vyhl. č. 655/2004 Z. z. v sume 385,50 eura spočívajúca v náhrade za 3 úkony právnej služby po 57 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné odvolanie proti uzneseniu zo dňa 28.06.2011 a účasť na pojednávaní dňa 25.11.2011), 3 x paušál po 7,41 eura, čo je spolu 193,23 eura ako aj v náhrade za stratu času za účasť na pojednávaní dňa 25.11.2011 za 6 polhodín po 12,35 eura, t. j.74,10 eura a z cestovného na pojednávanie dňa 25.11.2011 z Bratislavy do Topoľčian a späť v sume 53,92 eura (vzdialenosť 220 km pri základnej náhrade 0,183 eura za 1 km plus náhrada za pohonné hmoty pri spotrebe 5,4 l/100 km a cene 1,15 eura/1 liter). Spolu náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 321,25 eura, k čomu treba pripočítať DPH vo výške 20 %, t. j. 64,25 eura, a preto náhrada trov právneho zastúpenia je spolu 385,50 eura. Keďže súd z náhrady trov konania v sume 485 eur priznal odporcovi trovy konania iba sčasti, a to v polovici, zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 242,50 eura. Proti uvedenému uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil vec - nesprávne aplikoval a vyložil dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) v spojení s § 230 ods. 1 OSP, najmä čo sa týka pojmu a aplikácie subjektívnej lehoty ako podmienky pre povolenie obnovy konania. Je presvedčený, že s ohľadom na zmysel a cieľ, ktorý sleduje § 228 ods. 1 písm. e) OSP je skutočnosť, že od nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu uplynulo 6 rokov, bezvýznamná. Dôležitosť by sa mala prikladať výhradne subjektívnej lehote. V tomto smere však okresný súd podľa jeho názoru pochybil a s podmienkou splnenia subjektívnej lehoty sa nevysporiadal správne a zákonne súladne. Súd nevykonal nijaké skutočné dôkazy, ktoré by umožnili podľa pravidiel OSP presvedčivo odôvodniť jeho závery. Práve vykonané dôkazy by mohli viesť k odôvodnenému úsudku a presvedčivému rozhodnutiu, že návrh na obnovu konania nebol podaný oneskorene. Ak súd formalisticky vychádzal z počítania subjektívnej lehoty od zverejnenia súdnych rozhodnutí, ktorých porušenia navrhovateľ v návrhu odôvodňoval, v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, postupoval nesprávne. Okamih zverejnenia rozhodnutia v oficiálnej zbierke „Aktov Európskych spoločenstiev“ nemožno považovať v tomto ohľade za smerodajný a rozhodujúci pre začiatok počítania subjektívnej lehoty. Naopak, v súlade s ustanovením § 230 ods. 1 OSP súd mal klásť dôraz výhradne na obdobie, v ktorom sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania skutočne dozvedel. Okresný súd sa naviac neprípustným spôsobom odklonil aj od právne záväzného názoru Krajského súdu v Nitre, ktorý jasne skonštatoval, že okresný súd má vziať na zreteľ a vysporiadať sa so skutočnosťou, či dotknuté rozsudky Súdneho dvora Európskych spoločenstiev zverejnené na internetovej stránke je možné uplatniť na účely obnovy konania. Z lehoty subjektívnej urobil v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia lehotu objektívnu, a teda na subjektívnu lehotu aplikoval v rozpore s § 230 ods. 1 kritéria posúdenia lehoty objektívnej. Vzhľadom na uvedené, nie je možné vôbec hovoriť ani o presvedčivosti napadnutého súdneho rozhodnutia. Tým, že súd nevykonal ani relevantné dokazovanie a v poradí na (celkovo) druhom pojednávaní navrhovateľovi vôbec neumožnil uplatniť jeho procesné práva v súlade s prejednávacou zásadou súdneho konania, porušil súd aj jeho právo na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu. Poznamenal, že zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania boli už v poradí druhýkrát porušené jeho spotrebiteľské práva. Uvedené bolo spôsobené rovnako striktným formalizmom súdov, ktoré namiesto toho, aby naplnili komunitárne právo, chránia údajnú právnu istotu pri tak hrubom nemorálnom rozsudku všeobecného súdu, ktorý spotrebiteľa zaväzuje na viac ako 180 % ročné úroky z omeškania. Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie a povolil obnovu konania. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, konštatujúc, že jedným z hlavných argumentov navrhovateľa uvedeným v odvolaní, o ktorý navrhovateľ opiera odôvodnenosť svojho odvolania, je jeho tvrdenie, že „súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil vec - nesprávne aplikoval a vyložil dôvody obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) v spojení s § 230 ods. ods. 1 OSP, najmä čo sa týka pojmu a aplikácie subjektívnej lehoty ako podmienky pre povolenie obnovy konania. V súvislosti s uznesením Okresného súdu Topoľčany, č. k.: 4C/90/2011-69 zo dňa 25.11.2011 (ďalej len „uznesenie Okresného súdu Topoľčany“) a uznesením Krajského súdu v Nitre, č. k.: 5Co/227/2011-44 zo dňa 25.08.2011 (ďalej len „uznesenie Krajského súdu v Nitre“) považuje tvrdenia navrhovateľa za účelové a neprijateľné, pričom ich jediným cieľom je podľa jeho názoru snaha navrhovateľa oddialiť splnenie jeho povinností voči odporcovi vyplývajúcich z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. Rozhodnutie prvostupňového súdu ohľadom nedodržania subjektívnej 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania zo strany navrhovateľa považuje za vecne správne. Napriek tomu, že prvostupňový súd bol pri rozhodovaní o povolení obnovy konania viazaný názorom odvolacieho súdu, navrhovateľ účelovo zotrváva na svojej argumentácii a vo svojom podaní ďalej uviedol, že „okamih zverejnenia rozhodnutia v oficiálnej zbierke aktov Európskych spoločenstiev nemožno považovať v tomto ohľade za smerodajný a rozhodujúci pre začiatok počítania subjektívnej lehoty. V tejto súvislosti si dovoľuje poukázať na vecne správny záver prvostupňového súdu, ktorý vychádzal z uznesenia Krajského súdu v Nitre, v zmysle ktorého subjektívna lehota na povolenie obnovy konania začína plynúť odvtedy, ako sa ten kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy konania, alebo od času keď ho mohol uplatniť, pričom je nesporné že rozhodnutia Súdneho dvora ES, o ktoré navrhovateľ oprel svoj návrh na povolenie obnovy konania, boli publikované v Zbierke rozhodnutí ESD ešte predtým, ako bol v konaní spis. zn. 15Rob/767/2005 vydaný platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 29.10.2005, a teda navrhovateľ mohol uplatniť uvedené rozhodnutia Súdneho dvora ES v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti platobného rozkazu, čiže ešte v roku 2005, a preto návrh na povolenie obnovy konania podaný v roku 2011 nemožno považovať za včasný. Odporca poukázal na ustanovenie § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v zmysle ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné na rozhodnutie vo veci. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno ohľadom tvrdení navrhovateľa o údajnom podaní návrhu na povolenie obnovy konania v rámci trojmesačnej subjektívnej lehoty leží výlučne na navrhovateľovi a nie na súde. Obdobne argumentácia navrhovateľa o údajnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia prvostupňového súdu s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR je výlučne účelová a nemajúca žiaden súvis s predmetom tohto konania. Napriek tomu, že považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne, uviedol, že návrh na povolenie obnovy konania nespĺňa zákonné náležitosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je jednou z podstatných náležitostí návrhu na začatie konania označenie čoho sa navrhovateľ domáha, t. j. petit. Pri návrhu na začatie konania o obnove konania podľa ustanovenia § 228 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že musí obsahovať vždy dva petity. Kým prvý petit bude znieť na vydanie uznesenia, ktorým sa obnova konania povoľuje, druhým petitom má navrhovateľ žiadať, aby súd v obnovenom konaní vydal konkrétny rozsudok, ktorý bude pre navrhovateľa priaznivejší. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správny a odporcovi priznal trovy prvostupňového a odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia za predmetné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 77,29 eura [za 1 úkon právnej služby vo výške 57,- eur (1x režijný paušál vo výške 7,41 eura a DPH vo výške 12,88 eura)]. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k tomu záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa procesným postupom podľa § 219 ods. 1, ods. 2 OSP v celom rozsahu ako vecne správne, potvrdil. Podľa § 228 ods. 2 OSP návrhom na obnovu konania môže účastník napadnúť i právoplatné uznesenie, ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy podľa odseku 1 vzťahovať i na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval; to platí obdobne aj pre právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie, zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz. Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. V zmysle § 230 ods. 2 písm. d) OSP po troch rokoch po právoplatnosti rozsudku možno návrh podať okrem iného len z dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm. e). Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Obnova konania a návrh o jej pripustení je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená. Predmetom obnovy môže byť zásadne právoplatný rozsudok (výnimočne aj uznesenie schvaľujúce zmier, právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie, zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz a rozhodnutie vydané v konaní o dedičstve). Dôvody na povolenie obnovy sú upravené v ust. § 228 ods. 1 písm. a) až f) OSP. Návrh na obnovu konania je časovo limitovaný tak, že v zásade zákon ustanovuje subjektívnu a objektívnu lehotu, v ktorej je takýto návrh nevyhnutné podať. V prípade objektívnej lehoty ide o 3 roky odo dňa právoplatnosti napádaného rozhodnutia (§ 230 ods. 2 OSP). Subjektívna lehota limitujúca možnosť vyvolať zmýšľané procesnoprávne účinky podaným návrhom na obnovu konania je 3 mesačná, ktorá začína plynúť od toho času, keď ten, kto obnovu svojím návrhom navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Ide o zákonné lehoty, ktoré nemožno navrátiť (§ 230 ods. 3, § 58 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza, že spornou otázkou zostáva a pre rozhodovanie a posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné vysvetliť, aký charakter má ust. § 230 ods. 1 OSP z pohľadu výkladu, a teda aj predpokladov, za ktorých možno považovať uplatnenie návrhu na povolenie obnovy konania za včasné. Ak teda ust. § 230 ods. 1 OSP stanovuje, že „návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť“, ide o ustanovenie, o právnu normu, svojím charakterom kogentnú, so svojou hypotézou, ktorá stanovuje ako predpoklad „včasnosti“ podaného návrhu na povolenie obnovy konania, resp. stanovujúcu začiatok plynutia 3 mesačnej lehoty, v ktorej je potrebné návrh podať. Subjektívna (trojmesačná) lehota sa počíta odo dňa vedomosti domáhajúceho sa subjektu (toho, kto navrhuje obnovu) o existencii dôvodu pre obnovu konania, alebo jeho možnosti uplatniť (už existujúci) dôvod obnovy konania. Rozhodnutia Súdneho dvora ES je možné považovať za dôvod pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) OSP vtedy, ak právoplatné rozhodnutie (v tomto prípade platobný rozkaz) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Je však potrebné povedať, že vyššie uvedená právna norma určujúca „včasnosť“ podaného návrhu teda predpokladá dodržanie subjektívnej lehoty spočívajúcej jednak v subjektívnej vedomosti, alebo v subjektívnej možnosti dôvod obnovy uplatniť. Žiaden iný subjekt - účastník konania, ktorého rozhodnutie sa napáda týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, nie je oprávnený z dôvodov prospešných pre neho samotného uplatniť na súde návrhom povolenie obnovy konania, iba sám navrhovateľ obnovy. V tomto odvolací súd vidí subjektívny charakter možnosti uplatniť dôvod obnovy, a teda druhú z alternatív, v ktorej vidí uvedená norma limitujúci faktor pre včasnosť podania návrhu, resp. za ktorých vyplývajúcich okolností stanovuje začiatok plynutia lehoty. Ak teda týmto opravným prostriedkom napádané rozhodnutie (platobný rozkaz) nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2005, navrhovateľ mal subjektívnu možnosť predmetné rozhodnutie napadnúť v lehote 3 mesiacov počítaných od právoplatnosti rozhodnutia (teda možnosť súdu uviesť existenciu dôvodu). Nemožno sa stotožniť s tým, že v tomto prípade sa uplatňuje prvá alternatíva začiatku plynutia lehoty, a to okamihom vedomosti subjektu o dôvode obnovy, pretože zo samotnej podstaty tohto mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, že je uplatniteľný iba za predpokladu, že napádané rozhodnutie je právoplatné. Nejde tu však o situáciu, v ktorej by v lehote 15 dní na podanie odporu proti napádanému platobnému rozkazu neexistoval „dôvod“ obnovy (rozhodnutie Súdneho dvoru), ktorý mohol byť uplatniteľný ako dôvod pre odvolanie, teda riadny opravný prostriedok. Práve naopak, tento dôvod obnovy v čase možnosti podať odpor proti platobnému rozkazu existoval a bol známy každému. K uvedenému teda odvolací súd neuzavrel, že rozhodnutie súdneho dvora, ktoré nebolo „uplatnené“ v odvolacom konaní, je a priori neuplatniteľným v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. v obnovenom konaní, avšak poukazuje na časovú limitáciu v ust. § 230 ods. 1 OSP, a teda uzatvára, že uvedený dôvod obnovy bolo možné použiť v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti napádaného rozhodnutia (platobného rozkazu). Odvolací súd poznamenáva, že zákon umožňuje použiť dôvod na obnovu spočívajúci v rozsudku Súdneho dvora ES alebo iného orgánu ES (ESĽP) aj po tejto objektívnej (trojročnej) lehote, avšak pri dodržaní subjektívnej trojmesačnej lehoty počítanej od okamihu, keď sa navrhovateľ obnovy dozvedel (mohol dozvedieť) o tomto rozsudku, čo je spravidla po jeho doručení a oboznámení sa s dôvodmi, nielen s výrokmi. Navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP). Napokon, ak právny poriadok Slovenskej republiky, a tiež právny poriadok spoločenstva vyznáva a uplatňuje zásadu právnej istoty v súdom nastolených právnych vzťahoch, nemôže výklad inštitútu obnovy konania smerovať k „nekonečne“ uplatniteľnému dôvodu pre obnovu konania tak, ako to vyplýva z výkladu navrhovateľa, pretože si ani nemožno dosť dobre predstaviť „zhodnovernenie“ tvrdenia domáhajúceho sa účastníka o jeho vedomosti o tomto spornom dôvode, ad absurdum, aj po 40 rokoch od právoplatného rozhodnutia, ktoré má byť napádané. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 OSP a vyhl. č. 635/2004 Z. z. s tým, že ich náhradu pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia spolu v sume 77,29 eura (57 eur za 1 úkon právnej služby - 1x režijný paušál 7,41 eura + DPH 12,88 eura) priznal odporcovi, ktorý mal v tomto konaní úspech. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.