Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11CoE/109/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607202826 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4607202826.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: M. C., nar.: XX. XX. XXXX, O. XX/X, o vymoženie sumy 93,61 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Er/231/2007 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. Ex 4571/2010, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 8Er/231/2007-66 zo dňa 1. marca 2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie oprávneného o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania a zastavil exekúciu. Svoje rozhodnutie v časti o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania odôvodnil citáciou ustanovenia § 36 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v SR, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010). Mal za to, že zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov SR. Svoje rozhodnutie v časti o zastavení exekúcie odôvodnil citáciou ustanovenia § 374 ods. 4 OSP, ustanovení § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ustanovení § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch), ustanovení § 3, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a článkami Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom dňa 30. 04. 2012 č. k. 8Er/231/2007-28, bola predmetná exekúcia zastavená. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonnej lehote, následkom čoho došlo k zrušeniu tohto uznesenia a o veci opätovne rozhodol sudca súdu prvého stupňa. Konštatoval, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 6273/06 zo dňa 01. 12. 2006, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 30. 03. 2006, ktorej súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru a ktorá bola súdom posúdená ako spotrebiteľská zmluva. Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v tomto prípade, je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva alebo či sa jedná o absolútny obchod. Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak. Vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru oprávnený upravil viaceré sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia zmluvy. Medzi tieto sankcie patrí povinnosť povinného v prípade, že sa celý dlh stane splatný naraz, zaplatiť oprávnenému úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa celý dlh stal splatný, až do dňa jeho uhradenia. Ďalšou sankciou je zmluvná pokuta vo výške 9,96 eur za každý jeden prípad omeškania s platením niektorej splátky sedem dní a viac. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy. Rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah, mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že uznesenie je vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nevyhnutné považovať za arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že tento oprávneným prednesenú podstatnú argumentáciu odôvodňujúcu nutnosť prerušenia konania za účelom uskutočnenia postupu podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ právne neposúdil. Mal za to, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Zdôraznil, že poukaz súdu prvého stupňa na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku právne ako dôvod zamietnutia návrhu na prerušenie konania neobstojí, nakoľko konanie je v štádiu prejednávania odvolania možné prerušiť v záujme účastníkov na zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR, a to podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (zákonný dôvod prerušenia konania existuje). Tvrdil, že uplatnená požiadavka na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, ktorej cieľom je predloženie prejudiciálnej otázky vo formulovanom znení Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je legitímna a súd sa ňou musí riadne zaoberať a právne ju posúdiť na základe komplexného zhodnotenia celej právnej argumentácie oprávneného. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne oprávnený doplnil podané odvolanie, v ktorom namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Vo svojom odvolaní poukázal na množstvo judikatúry. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) pri skúmaní podmienok odvolacieho konania zistil, že oprávnený podal odvolanie a doplnenie odvolania proti uzneseniu č. k. 8Er/231/2007-66 zo dňa 1. marca 2013 na poštovú prepravu dňa 10. 04. 2013, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a preto bolo potrebné jeho odvolanie s doplnením zo dňa 09. 04. 2013 proti vyššie označenému uzneseniu odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. a/ OSP, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Podľa § 204 ods. 1 OSP, odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 57 ods. 1, 2, 3 OSP, do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. V predmetnej veci z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že napadnuté uznesenie bolo oprávnenému doručené dňa 19. 03. 2013. Táto skutočnosť je preukázateľná z doručenky pripojenej v spise, kde ako prijímateľ písomnosti (napadnutého uznesenia) je podpísaný právny zástupca oprávneného. Lehota na podanie odvolania začala oprávnenému s poukazom na ust. § 57 ods. 1 OSP plynúť dňa 20. 03. 2013 (streda) a uplynula dňa 03. 04. 2013 (streda). Oprávnený odvolanie s jeho doplnením zo dňa 09. 04. 2013 proti vyššie označenému uzneseniu zo dňa 01. 03. 2013 podal na poštovú prepravu až dňa 10. 04. 2013, teda jednoznačne po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a preto bolo potrebné jeho odvolanie odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. a/ OSP ako oneskorene podané. Krajský súd v Nitre dáva oprávnenému do pozornosti, že o návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ súd prvého stupňa rozhodol v napadnutom uznesení zo dňa 01. 03. 2013 tak, že tento návrh oprávneného zamietol, preto o ňom nemožno rozhodovať znova. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.