Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/344/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013201042 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4013201042.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu JUDr. Marty Molnárovej a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobcu: POTISSIMUS, s.r.o., Levická 7, Nitra, zastúpeného advokátskou kanceláriou Patakyová, Bartová, Kovácsová, s.r.o., J. M. Hurbana 2, Nové Zámky, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. júna 2013 č. 2013/41485/13733/OPČ-SSZ, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 29. 08. 2013 žalobca žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 12. 06. 2013 č. 2013/40010/13451/OPČ-SSZ (ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra zo dňa 14. 03. 2013 č. NR1/2013/19558, č. z. 2013/64201 a ktorým bola v zmysle ust. § 65 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi ako zamestnávateľovi uložená povinnosť zaplatiť odvod v sume 2.715,- eur za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2011 podľa ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa ust. § 63 ods. 1, písm. d/ vyššie citovaného zákona), ako i ďalšie rozhodnutie žalovaného zo dňa 13. 06. 2013 č. 2013/41485/13733/OPČ-SSZ (ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra zo dňa 14. 03. 2013 č. NR1/2013/19558, č. z. 2013/64126 a ktorým bola v zmysle ust. § 65 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi ako zamestnávateľovi uložená povinnosť zaplatiť odvod v sume 5.262,- eur za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010 podľa ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa ust. § 63 ods. 1, písm. d/ vyššie citovaného zákona). V podanej žalobe žalobca uviedol, že namieta rozpor vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného zo dňa 12. 06. 2013 a 13. 06. 2013, ako i rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý sa vzťahuje i na konanie správneho orgánu, predmetom ktorého je rozhodovanie o povinnosti zamestnávateľa zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím, a to vrátane základných pravidiel konania ako záväzných právnych nástrojov pre postup správnych orgánov, ako i ust. § 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3 a § 59 vyššie citovaného zákona. Žalobca v priebehu kontroly, ako aj v námietkach ku kontrolným zisteniam a taktiež v odvolaní proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu zo dňa 14. 03. 2013, opakovane poukazoval na skutočnosť, že pri vypĺňaní tlačiva Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím v bode A - 1 (priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách) a v bode A - 2 (počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí) postupoval v súlade s pokynom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra zo dňa 25. 08. 2011, podľa ktorého sa „v ročnom výkaze v bode A - 1 uvádzajú zamestnanci uvoľnení, respektíve dočasne pridelení na výkon práce v inej organizácii, ak im organizácia stáleho zamestnávateľa uhradila mzdu a táto mzda jej nebola refundovaná“ a v ročnom výkaze v bode A - 2 sa uvádza „počet zamestnancov uvoľnených, resp. dočasne pridelených na výkon práce v inej organizácii, ak im za vykonanú prácu žalobca neposkytuje mzdu alebo náhradu mzdy, alebo sú tieto plnenia refundované“. Správne orgány sa s námietkou žalobcu, v ktorej tvrdil, že postupoval v súlade s pokynom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevysporiadali. Podľa názoru žalobcu za dostatočné vysporiadanie sa s takouto námietkou nemožno považovať konštatovanie žalovaného v napadnutých rozhodnutiach, že „zamestnávateľ bol povinný uviesť všetkých zamestnancov, nakoľko zamestnancom vypláca mzdu a vykonáva z nej aj príslušné odvody. Ak by aj užívateľský subjekt za dočasne pridelených zamestnancov mzdu nerefundoval, stály zamestnávateľ, v danom prípade POTISSIMUS, s.r.o. by mal možnosť takúto situáciu riešiť z dôvodu porušenia rámcovej dohody podaním žalobného návrhu, t. j. súdnou cestou“. Nedostatočné vysporiadanie sa správneho orgánu s námietkami účastníka konania v odôvodnení rozhodnutí spôsobuje nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí. Žalobca bol toho názoru, že správne orgány nezistili presne a úplne skutočný stav veci, pričom si mali vyžiadať stanovisko pracovníka, ktorý predmetný pokyn vyhotovil. Tvrdil, že odvolací orgán mal s prihliadnutím na vady rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu (nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami žalobcu a skutočnosť, že rozhodnutia nevychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu vec) tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu. Odvolací orgán tak neurobil a z textu jeho rozhodnutí je zrejmé, že doterajšie konanie nedoplnil a zistené vady rozhodnutí neodstránil. Nakoľko žalobca v rámci jednej žaloby, pôvodne vedenej spod sp. zn. 11S/334/2013 navrhol preskúmať a zrušiť dve rozhodnutia žalovaného, a to rozhodnutie zo dňa 12. 06. 2013 č. 2013/40010/13451/ OPČ-SSZ (týkajúce sa roku 2011) a rozhodnutie zo dňa 13. 06. 2013 č. 2013/41485/13733/OPČ-SSZ (týkajúce sa roku 2010) súd zapísal preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. 06. 2013 pod č. 2013/41485/13733/OPČ-SSZ (týkajúce sa roku 2010) pod samostatnú spisovú značku 11S/344/2013 (konanie v tejto veci) a predmetom konania vedeného pod sp. zn. 11S/334/2013 ostalo preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. 06. 2013 č. 2013/40010/13451/OPČ-SSZ (týkajúce sa roku 2011). Žalovaný podal v predmetnej veci, teda vo veci vedenej pod sp. zn. 11S/344/2013, týkajúcej sa roku 2010, písomné vyjadrenie zo dňa 28. 10. 2013, v ktorom poukázal na to, že ust. § 63 ods. 1, písm. d/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upravuje povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, konkrétne povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím. Ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnávať takýchto občanov, má možnosť využiť tzv. náhradné plnenie zadaním zákaziek na účely plnenia povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím tak, ako to upravuje ust. § 64 vyššie citovaného zákona. V prípade, ak zamestnávateľ nezamestnáva občanov so zdravotným postihnutím a neuplatní, resp. nevyužije ani náhradné plnenie, je povinný podľa ust. § 65 ods. 1 vyššie citovaného zákona za každého občana, ktorý mu chýba do splnenia povinného počtu občanov so zdravotným postihnutím, odviesť na účet príslušného úradu odvod vo výške tak, ako to vymedzuje toto ustanovenie. Žalobca sa splneniu tejto povinnosti bráni, nakoľko ako zamestnávateľ svojich zamestnancov dočasne prideľuje užívateľskému subjektu na výkon práce, o čom predložil aj ročný výkaz. Žalobca opakovane poukazuje na skutočnosť, že postupoval v súlade s pokynom príslušného úradu zo dňa 25. 08. 2011, ku ktorému sa však žalovaný vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Rozčlenenie a vyplnenie ročného výkazu, na ktoré poukazuje žalobca, ho nezbavovalo a ani nezbavuje povinnosti, ktorú mu ukladá príslušným ustanovením § 63 ods. 1 písm. d/ vyššie citovaného zákona. Námietku žalobcu, že správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevysporiadali s pokynom úradu, považuje žalovaný za neopodstatnenú. Žalobca je spoločnosťou s ručením obmedzeným, bolo mu vydané povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania a uvedenú činnosť nemôže odčleniť od spoločnosti ako takej, nakoľko agentúra dočasného zamestnávania nevystupuje navonok ako samostatný právny subjekt. Spoločnosť žalobcu vznikla v roku 2004 ako spoločnosť s ručením obmedzeným za účelom podnikania, a teda za účelom zisku. Žalovaný poznamenal, že žalobca zamestnancov nepridelil k užívateľskému subjektu na celé obdobie jedného roka, to znamená, že po skončení výkonu práce pre užívateľský subjekt na základe dočasného pridelenia boli opätovne v hlavnom pracovnom pomere u žalobcu tak, ako to vyplýva zo zoznamu, ktorý tvorí prílohu k Protokolu o výsledku kontroly, a preto nie je možné, aby si takýchto zamestnancov nezapočítal do priemerného evidenčného počtu svojich zamestnancov. Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v žiadnom zo svojich ustanovení nevymedzuje, že zamestnávateľ, ktorý má vydané povolenie na činnosť agentúry dočasného zamestnávania si do celkového evidenčného počtu zamestnancov nezapočítava zamestnancov, ktorí sú dočasne pridelení na výkon práce k inému užívateľskému subjektu, resp., že v takomto prípade je zamestnávateľ oslobodený od plnenia si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 63 ods. 1 písm. d/ vyššie citovaného zákona. Žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol, pričom zdôraznil, že pri posudzovaní predmetnej veci nepochybil a zaoberal sa všetkými námietkami, ktoré žalobca uvádzal vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 13. 06. 2013 (týkajúce sa roku 2010), ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu podľa § 247 ods. 1 a nasl. OSP v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd takto rozhodol po vykonanom pojednávaní rozsudkom v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z predloženého administratívneho spisu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že žalobca správnemu orgánu prvého stupňa dňa 29. 07. 2011 predložil „Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010“, v ktorom v bode A „stav v zmysle § 63 zákona o službách zamestnanosti č. 5/2004 Z. z.“ pod A1 uviedol priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok - 8, pod A2 uviedol počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí - 0 a pod A3 uviedol ako 3,2 % podiel zamestnancov so zdravotným postihnutím za kalendárny rok - 0. V ďalšej časti tohto výkazu v bode B „skutočný stav“ pod B1 uviedol počet zamestnancov so zdravotným postihnutím, ktorých pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je vyšší ako 40 % a nižší alebo sa rovná 70 % - 0, pod B2 uviedol počet zamestnancov so zdravotným postihnutím, ktorých pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je vyšší ako 70 % - 0 a v bode B3 uviedol počet zamestnancov so zdravotným postihnutím spolu - 0. Súčasťou predloženého ročného výkazu za rok 2010 je i citácia ust. § § 9, 63, 64, 64a, 65, 65a zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom v poznámke je uvedené, že pri výpočte priemerného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím sa vychádza z priemerného evidenčného počtu zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok a do celkového počtu zamestnancov, z ktorého sa vypočítava povinný podiel zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. V poznámke tohto výkazu je zároveň uvedené, že údaj o priemernom evidenčnom počte zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok sa v súlade so štatistickým výkazom Práca 2-04 udáva a zaokrúhľuje na jedno desatinné miesto. Následne prebehla medzi zamestnankyňou správneho orgánu a žalobcom mailová komunikácia ohľadne počtu zamestnancov žalobcu, nakoľko zo zoznamov Sociálnej poisťovne bolo zistené, že žalobca mal uvedený priemerný evidenčný počet zamestnancov 257 za rok 2010, pričom v mesiaci október a november 2010 mal okolo 400 zamestnancov. V podaní zo dňa 25. 08. 2011 správny orgán prvého stupňa žalobcovi oznámil, že údaj o priemernom evidenčnom počte zamestnancov vo fyzických osobách sa udáva v súlade so štatistickým výkazom „Práca 2-04“, pričom toto podanie zároveň uvádza návod, resp. usmernenie (pokyn) na vyplnenie ročného výkazu v bode A-1 a A-2. Žalobca dňa 20. 09. 2011 predložil „Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010“, v ktorom v bode A „stav v zmysle § 63 zákona o službách zamestnanosti č. 5/2004 Z. z.“ pod A1 uviedol priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok - 0, pod A2 uviedol počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí - 278 a pod A3 uviedol ako 3,2 % podiel zamestnancov so zdravotným postihnutím za kalendárny rok - 0. Správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu kontrolu zameranú na dodržiavanie ust. §§ 63 - 65 zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za obdobie roku 2010 a 2011, pričom za obdobie roku 2010 je uvedené, že zamestnávateľ predložil ročný výkaz o plnení podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím s uvedením priemerného počtu zamestnancov 8, pričom v opravnom ročnom výkaze uviedol 0 zamestnancov. V databáze zo Sociálnej poisťovne bol pritom uvedený priemerný počet zamestnancov za rok 2010 v počte 257,7. Na základe predložených dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ v roku 2010 zamestnával 237 fyzických osôb (86.520 počet odpracovaných dní/ 365 počet dní v roku = 237). Z tohto počtu zamestnancov bol povinný zamestnávať 3,2 % občanov so zdravotným postihnutím, t. j. 8 občanov (237 x 3,2 % = 8 po zaokrúhlení). Podľa predložených listinných dokladov zamestnával žalobca ako zamestnávateľ dvoch občanov so zdravotným postihnutím, čo preukázal rozhodnutím zo Sociálnej poisťovne a nezadal ani zákazku vhodnú na zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím v zmysle ust. § 64 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V protokole o výsledku kontroly je ďalej uvedené, že zamestnávateľ, teda žalobca si nesplnil určený povinný podiel počtu občanov so zdravotným postihnutím a bol povinný do 31. 03. nasledujúceho kalendárneho roka odviesť na účet úradu odvod vo výške 0,9 násobku z celkovej ceny práce podľa § 49 ods. 4 vypočítanej z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za 1. až 3. štvrťrok kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, za ktorý zamestnávateľ tento odvod odvádza za každého chýbajúceho občana so zdravotným postihnutím. Priemerná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky + preddavok na poistné na zdravotné poistenie platené zamestnávateľom + poistné na sociálne poistenie platené zamestnávateľom = 975,54 eur. Povinný odvod za nezamestnávanie jedného občana so zdravotným postihnutím vo výške 0,9 násobku celkovej ceny práce je po zaokrúhlení v sume 877,- eur. Zamestnávateľ bol teda povinný do 31. 03. 2011 odviesť odvod za nezamestnávanie 6 občanov so zdravotným postihnutím v sume 5.262 eur. V protokole je taktiež uvedené, že žalobca vystupuje ako agentúra dočasného zamestnávania a väčšinu zamestnancov dočasne prideľuje k užívateľskému zamestnávateľovi na základe zmluvy o dočasnom pridelení. Agentúry dočasného zamestnávania sú povinné zahŕňať do evidenčného počtu zamestnancov svojej organizácie tiež všetkých dočasných zamestnancov, ktorých prideľujú na práce iným užívateľským zamestnávateľom. Žalobca s výsledkami kontroly nesúhlasil, čo je uvedené v protokole, ktorý bol dňa 12. 03. 2013 prerokovaný so zástupcom žalobcu. Dňa 14. 03. 2013 vydal správny orgán prvého stupňa rozhodnutie, ktorým žalobcovi ako zamestnávateľovi uložil podľa ust. § 65 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa ust. § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za kalendárny rok 2010, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d/ vyššie citovaného zákona v sume 5.262,- eur. Správny orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v ročnom výkaze o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010 uviedol priemerný evidenčný počet zamestnancov 8, pričom v databáze Sociálnej poisťovne bol u tohto zamestnávateľa uvedený priemerný počet zamestnancov za rok 2010 v počte 257,7 zamestnancov. Kontrolou bolo zistené, že tento zamestnávateľ v roku 2010 zamestnával vo fyzických osobách 237 osôb a z uvedeného počtu bol povinný zamestnávať 3,2 % občanov so zdravotným postihnutím, t.j. 8 občanov so zdravotným postihnutím. V období roku 2010 však ako zamestnávateľ zamestnával iba dvoch občanov so zdravotným postihnutím a nezadal ani vhodnú zákazku na zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím, v dôsledku čoho je potom povinný odviesť na účet úradu za nezamestnávanie 6 občanov so zdravotným postihnutím povinný odvod v sume 5.262,- eur (0,9 x 975,54 eur = 877,- eur x 6). Žalobca podal proti vyššie označenému rozhodnutiu správneho orgánu zo dňa 14. 03. 2013 odvolanie, v ktorom uviedol, že s ním nesúhlasí. Okrem iného namietal i to, že vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania a dočasne pridelenému zamestnancovi bola mzda preukázateľne refundovaná, čo bolo preukázané predložením rámcovej zmluvy o dočasnom pridelení a vydaných faktúr, z ktorých uvedené vyplýva. Zamestnancom, ktorí tvorili a tvoria zisk agentúry dočasného zamestnávania nie je mzda refundovaná, a preto boli nesprávne zaradení do priemerného evidenčného počtu zamestnancov, ktorí určujú výšku povinného podielu zamestnávania zamestnancov so zdravotným postihnutím. Ročné výkazy za rok 2010 boli teda vyplnené správne a spoločnosti nevznikla povinnosť uhradiť odvod. Žalobca poukázal na usmernenie vydané správnym orgánom prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že užívateľský zamestnávateľ má v prípade, že mu nie sú mzdy zamestnancov pracujúcich na finálnom výrobku refundované, zaradiť daných zamestnancov do priemerného evidenčného počtu zamestnancov pri vyplnení ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím. Skutočnosť, že mzda nebola subjektu refundovaná znamená, že tento subjekt využil činnosť zamestnanca a fakturoval finálne dielo odberateľovi. Žalovaný svojím rozhodnutím zo dňa 13. 06. 2013 rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 14. 03. 2013 potvrdil ako vecne správne, z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Vyššie uvedené zistenia vyplývajú z predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, pričom tieto spisy správneho orgánu sú založené v súdnom spise vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 11S/334/2013 a 11S/344/2013. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. 06. 2013 a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval alebo nepostupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 14. 03. 2013, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť odvod v sume 5.262,- eur za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným postihnutím za kalendárny rok 2010. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2010, občan so zdravotným postihnutím na účely tohto zákona je občan uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu. Podľa § 12, písm. t/ vyššie citovaného zákona, do pôsobnosti ústredia patrí t) vykonávať v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni rozhoduje úrad. Podľa § 13 ods. 1, písm. e/, bod 2 vyššie citovaného zákona, do pôsobnosti úradu patrí e) rozhodovať o 2. povinnosti zamestnávateľa zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 65. Podľa § 63 ods. 1, písm. d/, ods. 2, 3, 4, 5 vyššie citovaného zákona, zamestnávateľ je povinný d) zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím; ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím v počte, ktorý predstavuje 3, 2 % z celkového počtu jeho zamestnancov. Zamestnávateľovi, ktorý zamestnáva občana so zdravotným postihnutím, ktorý má pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť vyšší ako 70 %, si na účely plnenia povinného podielu zamestnávania zamestnancov so zdravotným postihnutím podľa odseku 1 písm. d) započítava, ako keby zamestnával troch takých občanov. Celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Zistený počet občanov so zdravotným postihnutím, ktorých je zamestnávateľ povinný zamestnávať, a skutočný počet občanov so zdravotným postihnutím, ktorých zamestnávateľ zamestnáva, sa zaokrúhľuje na celé čísla od 0, 5 vrátane smerom nahor. Zamestnávateľ preukazuje plnenie povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka na tlačive predpísanom ústredím. Podľa § 65 ods. 1, 3, 4 vyššie citovaného zákona, zamestnávateľ, ktorý nezamestnáva určený povinný podiel počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d), je povinný najneskôr do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka odviesť na účet úradu za každého občana, ktorý mu chýba do splnenia povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím, odvod vo výške 0, 9-násobku celkovej ceny práce podľa § 49 ods. 4 vypočítanej z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za prvý až tretí štvrťrok kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, za ktorý zamestnávateľ tento odvod odvádza. Výsledná suma vypočítaná podľa predchádzajúcej vety sa zaokrúhľuje na euro nadol. Príslušná pobočka Sociálnej poisťovne je povinná poskytovať úradu údaje z registra zamestnávateľov potrebné na účely posúdenia plnenia povinnosti zamestnávateľa podľa odseku 1 v rozsahu a spôsobom určeným ústredím. Ak si zamestnávateľ nesplní povinnosť podľa odsekov 1 a 2, rozhodne úrad o povinnosti zamestnávateľa zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím. Podľa § 70 ods. 1 vyššie citovaného zákona, na konanie podľa § 12 písm. l), t), ac) a ad) a § 13 ods. 1 písm. e) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 32 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 46 vyššie citovaného zákona, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne a napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 13. 06. 2013 bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade s právnym predpisom, a to zákonom č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2010. V konaní bolo dostatočne preukázané a nepochybné, že žalobca ako zamestnávateľ v roku 2010 zamestnával viac ako 20 zamestnancov (konkrétne bol za rok 2010 správnym orgánom zistený priemerný evidenčný počet zamestnancov žalobcu v počte 237 osôb) a príslušný úrad v tomto období viedol v evidencii uchádzačov o zamestnanie občanov so zdravotným postihnutím. Príslušná pobočka Sociálnej poisťovne pri plnení úloh vyplývajúcich jej z ust. § 65 ods. 3 vyššie citovaného zákona poskytla správnemu orgánu údaj o tom, že žalobca v roku 2010 zamestnával 257,7 zamestnancov. Žalobcovi ako zamestnávateľovi vznikla s poukazom na ust. § 63 ods. 1, písm. d/ vyššie citovaného zákona povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím v počte 3,2 % z celkového počtu zamestnancov, teda 3,2 % z počtu 237 zamestnancov, čo je po zaokrúhlení 8 občanov so zdravotným postihnutím. Na tejto skutočnosti nemôže nič meniť fakt, že žalobca je agentúrou dočasného zamestnávania a svojich zamestnancov, ktorí sú u neho zamestnaní v hlavnom pracovnom pomere dočasne prideľuje na výkon práce k inému zamestnávateľovi (užívateľský zamestnávateľ) na základe zmluvy uzavretej medzi ním a užívateľským zamestnávateľom. Stále sú to však zamestnanci žalobcu, ku ktorým si ako zamestnávateľ musí plniť záväzky a povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce ako i povinnosti voči iným orgánom vyplývajúce z osobitých právnych predpisov, napr. i zo zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Povinnosťou žalobcu vyplývajúcou z ust. § 63 ods. 5 vyššie citovaného zákona bolo teda okrem iného preukazovať plnenie povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov i za kalendárny rok 2010, a to do 31. marca 2011 na predpísanom tlačive. Týmto tlačivom je „Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010“, súčasťou ktorého je i citácia príslušných zákonných ustanovení (§ § 9, 63, 64, 64a, 65 a 65a vyššie citovaného zákona), podľa ktorých bolo treba postupovať pri vypracovaní predmetného výkazu. V poznámke tohto ročného výkazu je uvedené, že pri výpočte priemerného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím sa vychádza z priemerného evidenčného počtu zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok a do celkového počtu zamestnancov, z ktorého sa vypočítava povinný podiel zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Zároveň je v poznámke tohto výkazu uvedené, že údaj o priemernom evidenčnom počte zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok sa v súlade so štatistickým výkazom Práca 2-04 udáva a zaokrúhľuje na jedno desatinné miesto. Vyššie citované zákonné ustanovenia nerozlišujú medzi postavením zamestnávateľa, ktorý priamo prideľuje prácu svojim zamestnancom a postavením zamestnávateľa - agentúry dočasného zamestnávania, ktorý svojich zamestnancov prideľuje na výkon práce k inému (užívateľskému) zamestnávateľovi, ale jednoznačne ukladajú povinnosti zamestnávateľovi ako takému, ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov. Povinnosťou žalobcu bolo teda „Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010“ podať a uviesť v ňom priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách bez ohľadu na to, či títo zamestnanci vykonávajú prácu priamo pre žalobcu ako zamestnávateľa alebo sú dočasne pridelení na výkon práce k inému (užívateľskému) zamestnávateľovi. V súlade s poznámkou v predmetnom výkaze a ust. § 63 ods. 3 vyššie citovaného zákona sa do celkového počtu zamestnancov nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí Žalobca takýchto zamestnancov v kalendárnom roku 2010 nemal, nakoľko jeho zamestnanci vykonávali prácu u užívateľského zamestnávateľa so sídlom v Slovenskej republike, čo potvrdil i konateľ žalobcu prítomný na pojednávaní. S poukazom a uvedené zistenia žalobca ako zamestnávateľ s priemerným evidenčným počtom zamestnancov 237 za kalendárny rok. 2010 bol povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, a to v počte po zaokrúhlení 8 zamestnancov (237 zamestnancov x 3,2 %), pričom preukázateľne zamestnával len dvoch občanov so zdravotným postihnutím (s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenou posudkovým lekárom na 55 %, resp. 45 %), pričom nezadal ani zákazku na účely plnenia povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím (ust. § 64 vyššie citovaného zákona) ani neodoberal výrobky alebo služby na účely plnenia povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím (ust. § 64a vyššie citovaného zákona). V dôsledku neplnenia týchto povinností žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím v sume 877,- eur (0,9 x 975,54 eur) za nezamestnávanie jedného občana so zdravotným postihnutím, pričom pri nezamestnávaní 6 občanov tento odvod predstavuje sumu 5.262,- eur ( 877,- eur x 6 občanov), zaplatenie ktorej bolo žalobcovi uložené rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 14. 03. 2013, a to v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Správne rozhodol i žalovaný, keď dňa 13. 06. 2013 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 14. 03. 2013 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Žalovaný takto rozhodol z dôvodu, že žalobca ani v odvolacom konaní neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé spochybniť skutkový stav zistený správnym orgánom prvého stupňa a jeho právne posúdenie. Žalobca v priebehu vykonanej kontroly, v priebehu správneho konania ako i v podanej žalobe opakovane poukazoval na to, že postupoval podľa usmernenia zo dňa 25. 08. 2011, pričom správne orgány sa s touto jeho námietkou nevysporiadali a ich rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného stavu veci. V predmetnej veci je však podľa názoru súdu podstatná tá skutočnosť, že správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach dostatočne vysporiadali s povinnosťou žalobcu ako agentúry dočasného zamestnávania zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ako i s tým, že v prípade nezamestnávania určeného počtu týchto občanov žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie tejto povinnosti v sume 5.262,- eur za kalendárny rok 2010. K námietke žalobcu, že pri vypĺňaní ročného výkazu za rok 2010 postupoval podľa usmernenia správneho orgánu zo dňa 25. 08. 2011, pričom správny orgán nezdôvodnil, prečo tento postup (súladný s usmernením) nepovažuje za správny, súd uvádza, že žalobca mal povinnosť pri predkladaní výkazu postupovať v zmysle príslušných ustanovení vyššie citovaného zákona, ktoré sú preňho záväzné a ktoré sú i výslovne citované na tlačive „Ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010“. Na tejto jeho povinnosti nemôže nič meniť ani usmernenie, resp. pokyn správneho orgánu zo dňa 25. 08. 2011, ktorý okrem iného poukazuje na odlišný postup v prípade, ak sa mzda zamestnancovi refunduje alebo nerefunduje. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že vyššie citovaný zákon, podľa ktorého mal žalobca postupovať ako zamestnávateľ zamestnancov dočasne pridelených k inému (užívateľskému) zamestnávateľovi, v žiadnom zo svojich ustanovení nerozlišuje refundovanie, resp. nerefundovanie mzdy zamestnanca dočasne prideleného k užívateľskému zamestnávateľovi, v dôsledku čoho je potom pre účely vyššie citovaného zákona právne irelevantné zaoberať sa otázkou refundácie mzdy. Súd je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. 06. 2013 poskytuje dostatočný základ na jeho preskúmanie. Poukazovanie žalobcu na usmernenie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 25. 08. 2011 je právne irelevantné, pretože nejde o všeobecne záväzný právny predpis a postup správneho orgánu vo vzťahu k žalobcovi napriek vydanému usmerneniu bol v súlade so zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd je toho názoru, že pokyn (usmernenie) správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 25. 08. 2011 možno chápať len ako nezáväzné (a nesprávne) vysvetlenie na vyplnenie „Ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za príslušný kalendárny rok“, ktoré ale nemá žiadny vplyv na zákonom stanovenú povinnosť žalobcu postupovať pri vypĺňaní a predkladaní tohto výkazu v súlade so zákonom a uvádzať v ňom údaje, ktoré zodpovedajú príslušnému ustanoveniu zákona. Napokon je potrebné uviesť, že vydaniu toho usmernenia predchádzala mailová korešpondencia správneho orgánu a žalobcu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobca bol upozorňovaný na tú skutočnosť, že je zamestnávateľom i tých zamestnancov, ktorých dočasne prideľuje k užívateľskému zamestnávateľovi a vzniká mu povinnosť podľa ust. § 63 vyššie citovaného zákona. V prípade preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. 06. 2013, súd dospel k záveru, že toto rozhodnutie vychádza zo správneho a riadneho zistenia skutkového stavu. Žalovaný teda správne rozhodol, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 14. 03. 2013, pričom oba správne orgány dostatočne a presvedčivo zdôvodnili, prečo a na základe čoho žalobcovi vznikla povinnosť zamestnávať zákonom stanovený podiel občanov so zdravotným postihnutím, pričom nebolo spochybnené, že žalobca si túto povinnosť nesplnil a nevyužil ani možnosti náhradného plnenia, v dôsledku čoho potom je povinný zaplatiť odvod v sume 5.262,- eur, ktorého výška bola vypočítaná zákonom stanoveným spôsobom. Logicky a vecne správne sa žalovaný vysporiadal so všetkými okolnosťami podstatnými pre posúdenie predmetnej veci a námietka žalobcu spočívajúca v tom, že žalovaný náležite nezdôvodnil, prečo bol postup žalobcu nesprávny, keď postupoval v súlade s usmernením zo dňa 25. 08. 2011 je právne irelevantná. Povinnosťou žalobcu bolo postupovať v súlade so zákonom a akékoľvek iné zdôvodnenie jeho námietky týkajúcej sa postupu podľa usmernenia zo dňa 25. 08. 2011 nemôže priniesť pre žalobcu iné, priaznivejšie rozhodnutie v predmetnej veci, nakoľko mu zo zákona vznikla povinnosť platiť odvod za neplnenie podielu povinného zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím. Rozhodnutie správneho orgánu nie je možné zrušiť z procesných dôvodov, aby sa zopakoval proces, ktorý podľa názoru súdu nemôže priniesť iné, pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie. Nepodstatné je i tvrdenie žalobcu v priebehu správneho konania, že povinnosti stanovené zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov si vo vzťahu k jeho zamestnancom dočasne prideleným k inému (užívateľskému) zamestnávateľovi plní tento iný zamestnávateľ, pretože tomuto užívateľskému zamestnávateľovi takáto povinnosť vo vzťahu k zamestnancom žalobcu nevzniká. S poukazom na vyššie uvedené krajský súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).