Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25Co/151/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4101899956 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4101899956.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Mamateyova 17, proti žalovaným: 1/ H. R., nar. XX. XX. XXXX, 2/ T. R., nar. 19. XX. XXXX a 3/ H. R., nar. XX. XX. XXXX, všetci bývajúci v A. XXX, žalovaní v 1.-3. rade zastúpení JUDr. Petrom Koscelanským, advokátom v Nitre, Fr. Mojtu 24, o zaplatenie 17.694,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30. 01. 2013 č. k. 19C/241/2001-473, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému v 3. rade z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou žiadala zaviazať žalovaných v 1.-3. rade zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 17.694,44 eura (533.063,-Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania od 01. 10. 2001 do 31. 12. 2004 z titulu náhrady nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poškodeným pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným v 3. rade ako maloletým. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že dňa 02. 09. 1999 žalovaný v 3. rade spôsobil na poľnej ceste v katastri obce A. motorovým vozidlom H. bez ŠPZ dopravnú nehodu, v čase ktorej mal 14,7 roka, alkohol u neho nebol zistený, a preto s poukazom na jeho vek bolo trestné stíhanie uznesením ORPZ ČTK: ORP-0126/DI-99 zo dňa 04. 11. 1999 odložené. Pri dopravnej nehode spolujazdci G. Q. a C. T. utrpeli zranenia, v súvislosti s čím boli vynaložené náklady na liečebnú starostlivosť poskytnutú zmluvnými poskytovateľmi v rámci pobočky v VšZP Nitra v období od 01. 1999 do 20. 09. 1999 vo výške 48.237,81 Sk, v rámci pobočky VšZP Bratislava - Mesto v období od 02. 09. 1999 do 21. 09. 1999 vo výške 451.239,55 Sk a v rámci pobočky VšZP Dunajská Streda v období od 21. 09. 1999 do 27. 09. 1999 vo výške 33.586,07 Sk, pričom znaleckým posudkom G.. H. L. bolo zistené, že poškodeným bola poskytnutá primeraná a nevyhnutná starostlivosť a ich liečba súvisela so zraneniami pri dopravnej nehode dňa 02. 09. 1999. Poukazujúc na ust. § 22 ods. 1 a § 31 ods. 1, 2 OZ, ako i organizačný poriadok žalobkyne konštatoval, že pokiaľ riaditeľ žalobkyne ako štatutárny orgán splnomocnil G.. K. R., právničku pobočky Nitra, aby menom žalobkyne v rozsahu právomocí delegovaných na pobočku organizačným poriadkom podávala návrhy na súdy, prokuratúru, štátne orgány, orgány činné v trestnom konaní a exekútorské orgány, pred týmito orgánmi ich zastupovala, podávala vyjadrenia, odvolania a dovolania a vykonávala ďalšie potrebné úkony, bola oprávnená podať na súd žalobu len v časti sumy 48.237,81 Sk z titulu náhrady nákladov vynaložených na liečebnú starostlivosť poskytnutú zmluvnými poskytovateľmi v rámci pobočky Nitra a vo zvyšnej časti bola žaloba podaná v rozpore s udeleným plnomocenstvom, v dôsledku čoho by žalobe v časti, týkajúcej sa sumy 484.825,59 Sk nebolo možné vyhovieť. Následne vec posudzoval podľa § 422 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého pre záver o existencii zodpovednosti maloletých za škodu musia navzájom popri sebe existovať rozumová zložka, ktorá zahŕňa schopnosť rozpoznať protiprávnosť zamýšľaného úkonu a zhodnotiť jeho dôsledky, ako i vôľová zložka, ktorá spočíva v schopnosti ovládnuť svoje konanie. Dospel k záveru, že v danom prípade neboli naplnené obidve tieto zložky, keďže v čase skutku maloletý žalovaný v 3. rade si plne neuvedomoval dôsledky svojho konania a absencia rozumovej zložky preto exkulpuje žalovaného v 3. rade zo zodpovednosti za škodu. Vychádzal pritom zo znaleckého posudku G.. H. U., ktorým bolo preukázané, že žalovaný v 3. rade mal v čase inkriminovaného činu 14 rokov a 7 mesiacov a s ohľadom na svoj vek a okolnosť, že nemal žiadne praktické skúsenosti s riadením motorového vozidla, pričom jeho osobnosť vodiča nebola vyvinutá, nemohol ovládnuť svoje konanie, ktorým je riadenie motorového vozidla a nebol schopný posúdiť ani následky svojho konania. V prípade, že by zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že žalovaný v 3. rade za škodu zodpovedá, poznamenal, že by sa zaoberal aj otázkou spoluzavinenia poškodených poistencov. Pri posudzovaní zodpovednosti žalovaných v 1. a 2. rade ako rodičov maloletého žalovaného v 3. rade, ktorí boli povinní vykonávať nad ním dohľad, dôvodil, že v zmysle § 422 ods. 2 OZ sa svojej zodpovednosti zbavili, keď preukázali, že náležitý dohľad nad žalovaným v 3. rade nezanedbali. Žalovaný v 3. rade ako žiak si totiž plnil svoje povinnosti voči škole, nemal väčšie problémy v správaní ani v učení, žalovaní v 1. a 2. rade sa zaujímali o jeho prospech v škole, rodina v obci požívala dobrú povesť, žije usporiadaným životom, zo strany spoluobčanov voči ním neboli vznesené žiadne námietky a v rozhodnom období sa riadne starali o svoje deti. Naviac, ku skutku došlo v čase osobného voľna žalovaného v 3. rade, keď bol staršími kamarátmi ovplyvňovaný a vyprovokovaný a v čase skutku bol psychicky nezrelý a pubescentný. Žalobu žalobkyne preto ako nedôvodnú zamietol. Využijúc postup podľa § 151 ods. 3 OSP vyslovil, že o trovách konania a trovách konania štátu rozhodne samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, žiadala ho zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Označila ho za nesprávny pre nesprávne právne posúdenie veci. Nestotožnila sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že G.. K. R. bola oprávnená podať na súd žalobu len v časti, týkajúcej sa sumy 48.237,81 Sk ako náhrady nákladov vynaložených na liečebnú starostlivosť poskytnutú zmluvnými poskytovateľmi v rámci pobočky v Nitre. Poukazujúc na v rozhodnom čase platnú smernicu riaditeľa žalobkyne č. 20, podľa ktorej príslušnosť na uplatňovanie vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť sa riadi pobočkou žalobkyne, v ktorej je poistenec, ktorému bola spôsobená ujma na zdraví prihlásený podľa trvalého bydliska, dôvodila, že poškodený mali trvalé bydlisko v okrese Nitra, čo znamená, že na vymáhanie náhrady škody bola príslušná pobočka Nitra. Táto si preto vymáhala náhradu škody komplexne, t.j. za zdravotnú starostlivosť, ktorá bola poskytnutá na území Slovenskej republiky, pričom žalobkyňa pri vymáhaní náhrady škody tak postupuje už od jej vzniku do súčasnosti a žiaden zo súdov, ani inštitúcia uvedené plnomocenstvo nespochybnila a akceptovala ho. Ďalej dôvodila, že je všeobecne známym faktom, že hranica trestnej zodpovednosti bola posunutá z 15 rokov na 14 rokov veku a jedným z argumentov pre zníženie vekovej hranice bolo i poukázanie na rýchlejšie dospievanie a psychický vývoj osobnosti. Žalovaný v 3. rade v čase skutku mal 14,7 roka, bol priemerne inteligentným chlapcom, ktorý dosahoval dobré študijné výsledky, jeho intelekt a osobnosť boli vo fáze vývoja a v tom čase bol schopný primerane ovládať svoje konanie. Pokiaľ súd prvého stupňa jednoznačne vychádzal zo záverov znaleckého posudku Mgr. H. U., znalca z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých argumentoval, že ide o dôkazný prostriedok, ktorý nie je pre rozhodnutie súdu záväzný a tento musí súd podrobiť hodnoteniu. V tejto súvislosti konštatoval, že znalecký posudok bol vypracovaný po 13 rokoch od dopravnej nehody, znalkyňa v ňom uvádza, že sa domnieva, že žalovaný v 3. rade nebol schopný posúdiť následky svojho konania a posudok nezodpovedá ani odbornej terminológii klinickej psychológie, pričom sa snaží podsúvať ako samozrejmé skutočnosti, ktorých zistenia a spôsob zistenia v ňom absentujú. V tomto smere tiež poukázala i na závery odvolacieho súdu v jeho uznesení zo dňa 30. 11. 2010 č.k. 25Co/115/2010-380, ktorým bol zrušený prvý rozsudok prvostupňového súdu. Naviac, u žalovaného v 3. rade sa vedomosť o tom, že viesť motorové vozidlo bez vodičského oprávnenia je v rozpore so zákonom a aké následky nezvládnutie riadenia vozidla vyvoláva sa predpokladá o to viac, že bol zvyknutý na užívanie rodinného auta, zaujímal sa o veci s motorizmom súvisiace, s ktorými ho zoznamoval jeho otec a rodičia ho museli finančne podporovať, pretože za požičanie vozidla musel platiť 400,-Sk. V prípade žalovaných v 1. a 2. rade argumentovala, že náležitý dohľad rodičov nad maloletým dieťaťom neznamená len bezprostredné zabránenie, či zákaz určitého škodlivého konania, ale i celkový prístup rodičov k doterajšej výchove maloletého a ich výchovné pôsobenie, aby nedochádzalo k závadným javom v jeho chovaní. Výpovede žalovaného v 3. rade potvrdili, že jeho rodičia veľmi dobre vedeli, že sa na motorovom vozidle s kamarátmi vozil opakovane pred dopravnou nehodou a okrem toho pri úvahe, že závery znaleckého posudku zodpovedajú realite a že osoba, ktorá nie je schopná rozpoznať 14,7 roku veku nebezpečenstvo svojho konania, je takýto zvýšený dohľad jednoznačnou nevyhnutnosťou. Záverom poznamenal, že z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že adolescenti v 20. storočí, ktorí nedosiahli vek svojej zodpovednosti, mohli konať v rozpore so zákonom, spôsobovať škodu rôznym inštitúciám a ťažkú ujmu na zdraví iným osobám, ale za ich protiprávne konanie nie je nikto zodpovedný a vymožiteľnosť práva, ktorá je jedným z pilierov demokracie, je nedostatočná. Žalovaní v 1.-3. rade vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, keď súd prvého stupňa sa náležite a podrobne vyporiadal so skutkovým, ako aj právnym stavom a rozhodol správne po hmotnoprávnej aj procesnoprávnej stránke, pokiaľ žalobu zamietol. V súlade so závermi prvostupňového súdu zastali jednoznačný právny názor, že na základe obsahu udelenej plnej moci mohla splnomocnená právna zástupkyňa žalobkyne podať žalobu iba v mene pobočky Nitra a nie v mene pobočky Bratislava - Mesto a pobočky Dunajská Streda, v dôsledku čoho predmetom sporu môže byť iba vymáhanie nárokov, ktoré predstavujú výšku 48.237,81 Sk. Uviedli, že zásadnou otázkou pre tento súdny spor je otázka, či žalovaný v 3. rade bol schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky, ktorá bola v rámci súdneho konania jednoznačne vyriešená už druhým znaleckým posudkom, ktorý sa v podstate stotožnil s prvým posudkom podaným znalkyňou G.. M. Q.. Novoustanovená znalkyňa G.. H. U. dospela k záveru, že žalovaný v 3. rade vzhľadom na svoj vek nemohol ovládnuť svoje konanie a nebol schopný posúdiť následky svojho konania, v dôsledku čoho nie je zodpovedný za spôsobenú škodu, a preto i všetky ostatné námietky sú právne irelevantné. Vyjadrili názor, že je povinnosťou súdov prijať záver odborníka a špecialistu - súdom riadne ustanoveného znalca a neprináleží mu vyslovovať odborné závery, ktoré patria výlučne do jeho kompetencie. Správne preto súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný v 3. rade nie je zodpovedný za spôsobenú škodu a vykonávanie ďalšieho dokazovania by bolo nadbytočné a kontraproduktívne. Poukázali tiež na to, že súd prvého stupňa opätovne rozobral, vysvetlil a vykonanými dôkazmi podporil svoj správny právny názor, že žalovaní v 1. a 2. rade ako rodičia nezanedbali náležitý dohľad nad žalovaným v 3. rade a to s ohľadom i na stále platné a aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu publikované pod č. R 4/1970. Na záver konštatovali, že žalobkyňa pochybila, keď v súlade s platnou právnou úpravou nežalovala za spôsobenú škodu prevádzkovateľa motorového vozidla s ohľadom na jeho objektívnu zodpovednosť. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobkyne na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP, na ktorom doplnil dokazovanie opätovným výsluchom účastníkov konania, znalkyne G.. H. U., ako i oboznámením Smernice riaditeľa žalobkyne č. 20 z februára 2000 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné len čiastočne. V tomto konaní sa žalobkyňa svojou žalobou domáha od žalovaných v 1.-3. rade, aby jej spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 17.694,44 eura (533.063,-Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania od 01. 10. 2001 do 31. 12. 2004 ako náhrady liečebných nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť poskytnutú jej poistencom z dôvodu poškodenia ich zdravia pri dopravnej nehode dňa 02. 09. 1999, ktorá bola zavinená protiprávnym konaním v tom čase mal. žalovaného v 3. rade a za ktorú zodpovedajú i žalovaní v 1. a 2. rade ako jeho rodičia. Z hľadiska skutkového stavu bolo v konaní bezpečne preukázané, že 02. 09. 1999 o 16.00 hod. žalovaný v 3. rade ako maloletý viedol osobné motorové vozidlo H. XXX bez ŠPZ v katastri obce A. po poľnej ceste, kde neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, dostal šmyk a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej spolujazdci vo vozidle G. a C. utrpeli zranenia, ktoré si vyžiadali ústavnú i ambulantnú starostlivosť. V súvislosti s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou náklady žalobcu u G. Q. činili 17.467,70 eura (526.232,-Sk) a C. T. sumu 226,76 eura (6.831,40 Sk), t.j. celkovo predstavovali sumu 17.694,46 eura (533.063,40 Sk), pričom znaleckým posudkom znalca G.. H. L., znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológia bolo preukázané, že poskytnuté lekárske výkony podľa rozpisu nákladov predložených žalobkyňou súviseli iba so zraneniami, ktoré poškodení utrpeli pri dopravnej nehode a tieto výkony boli nevyhnutné pre zdravie poškodených. Uznesením ORPZ Okresný dopravný inšpektorát Nitra zo dňa 04. 11. 1999 ČPK: ORP-0126/DI-99 bola vec pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona pred začatím trestného stíhania odložená pre maloletosť žalovaného v 3. rade ako vodiča, ktorý dopravnú nehodu zapríčinil porušením ust. § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z.. Opierajúc sa o tieto skutkové zistenia, žalobkyňa nárok uplatnený v tomto konaní právne oprela o ust. § 57 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení účinnom v čase vzniku nároku, podľa ktorého poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v dôsledku zavineného protiprávneho konania voči poistencom a ust. § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúce zodpovednosť maloletého za spôsobenú škodu a zodpovednosť za škodu toho, kto je povinný vykonávať nad maloletým dohľad. V súdenej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie prvostupňového súdu, keď jeho skorší zamietajúci rozsudok zo dňa 24. 02. 2010 č.k. 19C/241/2001-339 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 24. 05. 2010 č.k. 19C/241/2001-361 bol uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 11. 2010 č.k. 25Co/115/2010-380 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie pre nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Nakoľko odvolací súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sa podrobne zaoberal právnou úpravou, z ktorej žalobkyňa svoj nárok vyvodzuje a poskytol i hľadiská významné pre jej aplikáciu, na ktorých ako stále platných zotrváva, tieto preto duplicitne opakovať nebude a v podrobnostiach na ne len poukazuje. Súd prvého stupňa preskúmavané zamietajúce rozhodnutie opätovne založil na zistení, že u žalovaného v 3. rade, ktorý v čase spáchania skutku bol maloletý, absentovala práve rozumová zložka jeho spôsobilosti k zavinenému protiprávnemu úkonu, keďže si plne neuvedomoval dôsledky svojho konania, čím nebol splnený predpoklad jeho zodpovednosti za škodu. Pokiaľ ide o žalovaných v 1. a 2. rade ako jeho rodičov, mal za preukázané, že ich zodpovednosť za škodu nebola daná, pretože náležitý dohľad nad maloletým žalovaní v 1. a 2. rade nezanedbali. S ohľadom na dôvody predkladané žalobkyňou v jej odvolaní, ktoré spochybňovali práve uvedené závery, bolo potrebné prioritne posúdiť správnosť týchto záverov. V prípade žalovaného v 3. rade súd prvého stupňa nedostatok jeho rozumovej schopnosti posúdiť následky a protiprávnosť jeho konania - riadenie motorového vozidla v čase skutku, ktorý ho exkulpoval zo zodpovednosti za škodu, ustálil výlučne na záveroch znaleckého posudku Mgr. H. U., znalkyne z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých. Úvodom je potrebné poznamenať tak, ako to správne konštatoval i súd prvého stupňa, že v prípade zodpovednosti maloletých za škodu zákon neustanovuje žiadne vekové vymedzenie, a preto maloletí bez ohľadu na vek zodpovedajú za nimi spôsobenú škodu len za predpokladu, že podľa stavu svojich duševných schopností v dobe spôsobenia škody boli schopní posúdiť (predvídať alebo rozpoznať) následky svojho konania a súčasne svoje konanie ovládnuť. Preto pri konajúcom subjekte je vždy potrebné skúmať jeho intelektuálnu stránku (rozumovú schopnosť zahrnujúcu schopnosť rozpoznať protiprávnosť úkonu a zhodnotiť jeho následky) a súčasne vôľovú stránku (schopnosť jeho vôle rozhodovať sa pre konanie alebo od neho upustiť), pričom oba tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Na zisťovanie rozumovej a ovládacej schopnosti maloletého sa spravidla priberá do konania znalec z odboru detskej psychológie, ktorého úlohou je posúdiť najmä osobnostné rysy a dosiahnutú úroveň zrelosti maloletého, dôsledky rodinného a sociálneho prostredia na utváranie jeho osobnosti, formy ovplyvnenia konania maloletého jeho osobnostnými rysmi, úroveň rozpoznávacích a ovládacích schopností vo vzťahu k skutku a podobne. Znalecký posudok je však len jedným z dôkazných prostriedkov slúžiacich na zistenie skutkového stavu (§ 125 OSP), ktorý podlieha sudcovskému hodnoteniu podľa § 132 OSP obdobne ako ostatné dôkazné prostriedky. Oproti iným dôkazom, ktoré súd hodnotí priamo a bezprostredne, znalecký posudok môže hodnotiť len nepriamo tým, že skúma, či odôvodnenie posudku je v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami, či jeho zdôvodnenie je logické a či znalec prihliadol ku všetkému, čo mu bolo pre posúdenie predostreté. Pri hodnotení skutočností dôležitých pre rozhodnutie preto súd nemôže bez ďalšieho prijať závery, ktoré znalec učinil, nie je teda nimi viazaný a teda nesmie ani bez vlastného hodnotenia týchto záverov prijať príslušné skutkové zistenia. Súd prvého stupňa však týmto spôsobom nepostupoval, keď bezvýhradne za podklad svojho rozhodnutia prevzal len závery znaleckého posudku. V tomto smere totiž bolo nevyhnutné prihliadnuť k tomu, že do konania boli pribraté celkovo 2 znalkyne z totožného odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých na posúdenie otázky formulovanej súdom prvého stupňa v znení: „či maloletý žalovaný v 3. rade bol dňa 02. 09. 1999 schopný ovládnuť svoje konanie (riadenie motorového vozidla, ktorým spôsobil dopravnú nehodu a ublíženie na zdraví C. T. a G. Q.) a či bol schopný posúdiť následky svojho konania s poukazom na jeho vek a skutočnosť, že nebol držiteľom vodičského preukazu.“ Znalkyňa G.. M. Q. vo svojom znaleckom posudku zo dňa 15. 01. 2010 uviedla, že pri aktuálnom znaleckom vyšetrení, kedy mal žalovaný v 3. rade už 24 rokov, nezistila u neho žiadnu patológiu v mentálnych schopnostiach, poznávacích funkciách, či v osobnosti, z ktorého dôvodu nepredpokladá u neho pred 10-timi rokmi žiadne patologické manko intelektu, či osobnosti. V dobe inkriminovaného činu však mal 14 a pol roka, mal vedomosť, že nevlastní vodičský preukaz a že by nemal riadiť motorové vozidlo, bol schopný primerane ovládať svoje konanie, avšak s ohľadom na to, že jeho osobnosť bola ešte psychicky nezrelá, pubescentná, extrovertovaná, živá, ľahko ovplyvniteľná a žalovaný v 3. rade nemal žiadne teoretické, ani praktické skúsenosti potrebné na vedenie motorového vozidla, nebol schopný v plnom rozsahu posúdiť ani dôsledky svojho nerozvážneho konania. Zo záverov tohto posudku teda vyplýva, že u žalovaného v 3. rade v čase skutku absentovala rozumová schopnosť posúdiť následky svojho konania. Znalkyňa G.. H. U. vo svojom znaleckom posudku zo dňa 18. 05. 2012 uviedla, že s ohľadom na skutočnosť, že od doby, kedy sa stal skutok, uplynulo takmer 13 rokov, je veľmi náročné sa presne a zodpovedne vyjadriť ku skutočnosti, či bol v čase vykonania skutku žalovaný v 3. rade schopný posúdiť následky svojho konania. Uzavrela však, že s ohľadom na vek, osobnosť žalovaného v 3. rade, ako i na to, že nemal vodičské oprávnenie, sa domnieva, že nebol schopný posúdiť následky svojho konania. Svoj záver podporila tým, že predpokladá, že žalovaný v 3. rade bol v uvedenej dobe priemerne inteligentným chlapcom, jeho intelekt a osobnosť boli však ešte vo fáze vývoja a hoci mal teoretické vedomosti o vozidlách a doprave, nebola u neho prítomná zručnosť vo vedení motorového vozidla. Naviac bol vo veku 14,7 roka v procese sebapoznania, ktorý je najintenzívnejší vo veku puberty, a preto v jeho prípade sa môže hovoriť o sebaprecenení a o nedostatočnom poznaní vlastnej osoby. Táto znalkyňa bola vypočutá i na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 30. 01. 2013, kde okrem iného uviedla, že hoci žalovaný v 3. rade sa vyvíjal ako zdravý jedinec a neboli s ním žiadne výchovné problémy, ako osobnosť vodiča ešte nebol vyvinutý, a preto nebol schopný ovládnuť svoje konanie a ani posúdiť následky svojho konania. Poukázala tiež na to, že žalovaný v 3. rade mal síce normálne vyvinuté kognitívne funkcie, bol však skôr tichý, utiahnutý jedinec, značne ovplyvniteľný a za situácie, keď chcel vyhovieť rovesníkom a starším priateľom, nemohol ovládnuť svoje konanie a ani posúdiť dôsledky svojho konania s ohľadom na absenciu zručnosti vodiča, schopnosti vyhodnotenia situácie na ceste, posúdenia stavu vozidla, vozovky, počasia a podobne. Na odvolacom pojednávaní ale znalkyňa už uviedla, že pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzala z obsahu spisu a vlastného vyšetrenia, ktoré považovala za postačujúce, u žalovaného v 3. rade nezistila žiaden z biologických činiteľov spôsobujúcich odchýlky v jeho rozpoznávacej a ovládacej schopnosti od normálu, keďže bol zdravý pubescent a žiadne známky patológie u neho neboli zaznamenané, a preto sa domnieva, že jeho rozpoznávacia schopnosť ani nemusela byť narušená. Vzhľadom na vyšetrenie však predpokladala, že v čase skutku mal labilnú emotivitu, bol sugestibilný a ovplyvniteľný, čím bola narušená jeho ovládacia schopnosť, pretože žalovaný v 3. rade bol pod tlakom situácie, kamarátov a za daných okolností sa nesprávne rozhodol. Uvedené závery znaleckého posúdenia vykonané znalkyňou G.. U. v priebehu konania sa tak podstatne odlišujú a neposkytujú jednoznačnú odpoveď na to, či u žalovaného v 3. rade absentovala jeho rozumová schopnosť alebo jeho schopnosť ovládacia. Berúc na zreteľ i protichodnosť záverov oboch znaleckých dokazovaní (znalkyňa G.. Q. zistila nedostatok intelektuálnej stránky žalovaného v 3. rade a G.. U. naostatok nedostatok vôľovej stránky žalovaného v 3. rade), ako i skutočnosť, že obe znalkyne svoje závery opreli v podstate len o svoje predpoklady a domnienky založené na maloletosti žalovaného v 3. rade v čase spáchania skutku, ako i nedostatku jeho teoretických a praktických vedomostí o riadení motorového vozidla, oba znalecké posudky sú tak nielenže v rovine všeobecnej, ale predovšetkým nepresvedčivé a vnútorne logicky rozporné. Konštatáciu znalkyne G.. U., že v uvedenom období bol žalovaný v 3. rade emočne labilný, výrazne spochybňuje i tvrdenie samotných žalovaných v 1. a 2. rade ako rodičov žalovaného v 3. rade, že v tej dobe išlo o rozumného a uvážlivého chlapca. Významným v tomto smere je tiež vyjadrenie samotného žalovaného v 3. rade na odvolacom pojednávaní, na ktorom žalovaný v 3. rade uviedol, že vedel, že nemá vodičské oprávnenie, že nevie šoférovať auto a že môže tým spôsobiť dopravnú nehodu, pričom si však neuvedomoval dôsledky svojho konania. Zároveň však uviedol aj to, že nikdy nežiadal od svojho otca, aby mu dovolil riadiť ich motorové vozidlo, pretože by mu to otec bez vodičského oprávnenia nikdy nedovolil a tiež že rodičom nepovedal o tom, že deň pred tým, t.j. 01. 09. 1999 sa vozili s kamarátmi v aute, pretože rodičia by mu to nedovolili a potrestali by ho za to. Spravujúc sa zásadou elementárnej logiky, tieto vyjadrenia žalovaného v 3. rade svedčia o tom, že jeho rozumová schopnosť a schopnosť posúdiť následky konania nebola narušená; ak žalovaný v 3. rade totiž vedel, že už len samotné vozenie sa v aute s kamarátmi, ktorí tiež nemali vodičské oprávnenie, je nedovolené, tobôž si musel byť vedomý protiprávnosti svojho konania, keď sám bez vodičského oprávnenia auto riadil. Rovnako tak poukaz žalovaného v 3. rade na to, že G. ho donútil šoférovať vozidlo tým, že mu povedal, aby si sadol za volant a vyskúšal, čo to dá, nie je spôsobilý spochybniť bez ďalšieho ani jeho ovládaciu schopnosť. V konaní tak najavo nevyšiel žiaden dôkaz nad akúkoľvek pochybnosť preukazujúci, že žalovaný v 3. rade v čase činu nebol schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky, ktorý by mal za následok zbavenie sa zodpovednosti žalovaného v 3. rade za ním spôsobenú škodu. Podporne je toho dôkazom i to, že v uvedenom období mal žalovaný v 3. rade 14 rokov a 7 mesiacov (vek takmer na hranici už trestnej zodpovednosti, ktorá aj z dôvodu všeobecnej vyspelosti maloletých jedincov bola zák. č. 300/2005 Trestný zákon od 01. 01. 2006 znížená (z 15 na 14 rokov), išlo o zdravo, rozumovo i citovo vyspelého jedinca bez zistenia patologických činiteľov majúcich negatívny dopad na jeho rozpoznávacie alebo ovládacie schopnosti a žijúceho v období vyspelého technického rozvoja, rozmachu automobilizmu, vysokej informovanosti obyvateľstva, ako aj so skúsenosťami s užívaním rodinného auta. Posudzujúc tieto skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti a komplexne, je preto dôvodný záver, že zodpovednosť žalovaného v 3. rade za škodu je daná v zmysle § 422 ods. 1 OZ. Odlišná situácia je, pokiaľ ide o žalovaných v 1. a 2. rade ako rodičov v čase skutku maloletého žalovaného v 3. rade. Zákon v ust. § 422 ods. 1 OZ zakladá spoločnú (solidárnu) zodpovednosť osôb povinných dohľadom, v danom prípade rodičov s maloletým, ktorý spôsobil škodu. Predpokladom zbavenia sa zodpovednosti týchto osôb je, že nezanedbali náležitý dohľad nad maloletým a v tomto smere na nich leží i dôkazné bremeno. Náležitý dohľad nad maloletým neznamená len bezprostredné zabránenie, či zákaz určitého škodlivého konania, až keď k nemu už došlo, ale i celkový prístup rodičov k doterajšej výchove maloletého a ich výchovné pôsobenie k tomu, aby nedochádzalo k závadným javom v jeho chovaní. Adekvátne výchovné pôsobenie nezanecháva mnoho dokumentárnych stôp vhodných pre účely formálnych dôkazov, ale pre unesenie dôkazného bremena v týchto prípadoch je typické, že o úrovni rodičovského dohľadu možno si spraviť úsudok viac z nepriamych dôkazov a to zvlášť z poznatkov sprostredkovaných okolím, v ktorom sa maloletý prejavuje. Pre posúdenie náležitého dohľadu sú významne okolnosti konkrétneho prípadu, týkajúce sa maloletého, ktorými sú jeho vek, povahové vlastnosti a celkové chovanie maloletého, ako aj okolnosti vzniku škody. Odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v danej veci žalovaný v 1. a 2. rade preukázali, že nezanedbali náležitý dohľad nad žalovaným v 3. rade, keď z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, najmä zo správy zo základnej školy, zo správy o povesti z miesta bydliska, ako aj z výpovede svedkov vyplýva, že v čase skutku mal maloletý už takmer 15 rokov, do tejto doby závady v jeho správaní, či už na verejnosti alebo v škole zaznamenané neboli, dosahoval primeraný prospech v škole, kde jeho správanie bolo na požadovanej úrovni a žalovaní v 1. a 2. rade sa výchove syna venovali, zaujímali sa i o jeho školské výsledky a sledovali i jeho správanie. Naviac, skutok sa stal v poobedňajších hodinách a teda v čase voľna žalovaného v 3. rade, pričom od žalovaných v 1. a 2. rade i s ohľadom na vek dieťaťa nebolo možné požadovať, aby dohľad vykonávali nepretržite a bezprostredne. Odhliadnuc od toho, že u takmer pätnásťročného chlapca je takýto dozor i ťažko realizovateľný, podstatným je, že žalovaní v 1. a 2. rade do doby škodlivej udalosti neboli konfrontovaní so žiadnym nezdarom svojich výchovných snáh u žalovaného v 3. rade a jeho dovtedajšie chovanie pred touto udalosťou si preto z ich strany nevyžadovalo zvýšený záujem o správanie sa žalovaného v 3. rade, jeho záujmy a záľuby, o jeho činnosť vo voľnom čase a pod. Odvolací súd sa preto stotožnil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade ako vecne správnym, keďže zo strany žalovaných v 1. a 2. rade v zmysle § 422 ods. 2 OZ došlo k zbaveniu sa ich zodpovednosti za spôsobenú škodu. Keďže súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 3. rade založil na nesprávnom právnom závere, že zodpovednosť žalovaného v 3. rade nie je daná v zmysle § 422 ods. 1 OZ, následne už ďalej ani neskúmal mieru jeho zodpovednosti z hľadísk upravených v 6. časti, II. hlave (§ 420 a nasl. OZ) o zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti žalovaný v 3. rade predovšetkým namietal nedostatok jeho pasívnej legitimácie v konaní majúc za to, že zodpovedným subjektom je prevádzateľ motorového vozidla v zmysle § 427 ods. 2 OZ, keďže škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla. Úvodom je preto potrebné poznamenať, že podľa § 427 ods. 1 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky a podľa ods. 2 tohto ustanovenia rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. Podľa § 430 ods. 1 OZ namiesto prevádzateľa zodpovedá ten, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa, pričom prevádzateľ zodpovedá spoločne s ním, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil. Zodpovednosť prevádzateľov motorových vozidiel za škodu podľa citovaných zákonných ustanovení je založená na princípe zodpovednosti objektívnej bez zreteľa na zavinenie, čo znamená, že jej subjektom je zásadne prevádzateľ dopravného prostriedku a to i vtedy, pokiaľ v okamžiku vzniku škody sám motorové vozidlo neriadil. Len v prípade, že motorové vozidlo bolo použité bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa, zodpovedá za škodu ten, kto týmto spôsobom motorové vozidlo použil. Táto zásada je čiastočne prelomená v prospech spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti pôvodcu škody a prevádzateľa v prípadoch, kedy prevádzateľ zneužitie svojho motorového vozidla umožnil svojou nedbanlivosťou. Uvedená úprava dopadá i na vzťah prevádzateľa a na užívateľa, ktorým je maloletý. Z hľadiska ust. § 430 ods. 1 vety druhej OZ k naplneniu podmienky nedbalosti postačuje aj nedbalosť nevedomá, ktorá predstavuje psychický vzťah prevádzateľa k zákonom predvídanému následku, ktorým je možnosť zneužitia jeho motorového vozidla a ktorá je charakteristická tým, že prevádzateľ nechcel, aby dopravný prostriedok bol zneužitý, ani nevedel, že spôsob jeho zabezpečenia, ktorý zvolil, nie je dostačujúci na zneužitie prostriedku v dobe jeho neprítomnosti, hoci to vzhľadom k okolnostiam a k svojmu postaveniu, či osobným pomerom vedieť mal a mohol. Ustanovenie o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 a nasl. OZ) nie je vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 (a tiež i § 422 OZ ustanovením špeciálnym, ale obe skutkové podstaty stoja vedľa seba. Zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú jeho prevádzkou preto nevylučuje zodpovednosť vodiča tohto vozidla (vrátane maloletého), ktorý spôsobil škodu pri tej istej škodnej udalosti porušením právnej povinnosti. Je preto na vôli poškodeného, voči ktorému zo škodcov (či voči obom) nárok na náhradu škodu uplatní tak, ako tieto závery vyplývajú z konštantnej judikatúry. Ak má teda v zmysle ust. § 57 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z. poisťovňa právo postihu proti tretím osobám na náhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania voči poistencom, svedčí jej toto právo i voči vodičovi tohto vozidla. Bolo by totiž proti zmyslu tohto ustanovenia, keby postih nebol možný proti osobe, ktorá za škodu zodpovedá na základe zavinenia; opačný výklad by možnosť postihu totiž neprimerane zúžil. V súdenej veci s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu je potrebné prisvedčiť argumentácii žalovaného v 3. rade, že poškodenie zdravia poistencov žalobkyne, na zdravotnú starostlivosť ktorých vynaložila náklady, bolo spôsobené pri dopravnej nehode motorového vozidla a teda boli spôsobené osobitnou povahou tejto prevádzky, keďže išlo o okolnosti, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla, čím v zmysle § 427 ods. 2 OZ je daná objektívna zodpovednosť prevádzateľa tohto motorového vozidla. Je tomu tak i za situácie, že motorové vozidlo nebolo vedené v evidencii motorových vozidiel a nemalo pridelenú ani štátnu poznávaciu značku, pretože ako vyplýva z potvrdenia ORPZ v Nitre, Okresný dopravný inšpektorát zo dňa 29. 12. 1998, v uvedený deň bolo na žiadosť držiteľa vozidla D. vyradené z evidencie motorové vozidlo H. XXX, rok výroby 1966, EČV: NR XX-XX. Žalobkyňa sa tak môže domáhať svojho regresného nároku voči prevádzateľovi tohto motorového vozidla podľa § 427 OZ na základe objektívneho princípu a proti žalovanému v 3. rade ako vodičovi tohto motorového vozidla podľa § 422 ods. 1 OZ na základe zodpovednosti založenej na zavinení. S ohľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu o zodpovednosti žalovaného v 3. rade je tak žalovaný v 3. rade v spore pasívne vecne legitimovaný a jeho námietka v tomto smere je preto nedôvodná. Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne (§ 433 ods. 1 OZ); v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody (§ 438 ods. 2 OZ). Toto ustanovenie je nepochybne ustanovením všeobecnej povahy, ktoré platí ako pre prípady všeobecnej zodpovednosti, tak i v jednotlivých prípadoch zodpovednosti osobitnej. Rovnako tak sa týka ako zodpovednosti objektívnej, tak i zodpovednosti založenej na princípe zavinenia, pričom z hľadiska jej aplikácie nezáleží na tom, či ide o konkurenciu objektívnej zodpovednosti a subjektívnej zodpovednosti. Pokiaľ teda škodu spôsobilo viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne a len vtedy, keď to odôvodňujú okolnosti konkrétneho prípadu, súd môže rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody. Tento princíp delenej zodpovednosti predstavuje výnimku zo zásady solidárnej zodpovednosti za škodu, kedy súd v odôvodnených prípadoch môže rozhodnúť, že každá zo zodpovedných osôb nesie len určitý podiel na škode a to podľa miery účasti na jej vzniku, čo však neznamená iba zohľadnenie miery zavinenia, ale je potrebné uplatniť širší výklad s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Naviac podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená poškodenému nie je v plnom rozsahu výsledkom jednania škodcu, ale sa na jej vzniku čiastočne, či celkom podieľalo i konanie samotného poškodeného. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktoré sa podieľali na vzniku škody, o odškodnenie ktorej ide a to o príčinu podstatnú. Konanie poškodeného, prípadne jeho opomenutie konať tak, ako mal, sa naviac nemusí časove zhodovať s protiprávnym konaním škodcu, ale môže mu predchádzať alebo ho nasledovať. Predpokladom použitia § 441 OZ teda je, aby konanie, či opomenutie poškodeného bolo jednou z príčin vzniku škody, v danom prípade vzniku dopravnej nehody. V tomto smere je významné i ust. § 415 OZ, ktoré ukladá povinnosť každému počínať si tak vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, čo platí aj pre konanie poškodeného. Všeobecná prevenčná povinnosť sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, teda aj na toho, komu riziko vzniku škody hrozí. Preto porušenie prevenčnej povinnosti samotným poškodeným môže tiež zakladať jeho spoluzavinenie na vzniku škody, keďže každý je povinný zachovávať taký stupeň obozretnosti, ktorý je na ňom možné vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii rozumne požadovať a ktorý pri objektívnom posudzovaní je spôsobilý zabrániť, či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd. Ak si niekto v súlade s takto všeobecne stanovenou právnou povinnosťou nepočína, chová sa protiprávne a v prípade, že je jeho konanie jednou z príčin vzniku škody na jeho strane, nesie svoju škodu pomerne v zmysle § 441 OZ. V neposlednom rade pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody je súd povinný ex offo skúmať, či sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 450 OZ, podľa ktorého môže z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane znížiť. Ide o tzv. moderačné právo súdu, ktorého zmyslom je zmiernenie vplyvu zodpovednosti za škodu na škodcu tam, kde by uloženie povinnosti v plnom rozsahu predstavovalo s prihliadnutím na všetky okolnosti prílišnú tvrdosť. Môže tak učiniť len z dôvodov hodných osobitného zreteľa so zreteľom najmä na to, ako ku škode došlo, na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila, ako i na pomery poškodeného, pričom zníženie nemožno vykonať, pokiaľ ide o škodu spôsobenú úmyselne. Nie je pritom rozhodujúce, či škodca zodpovedá za škodu na základe princípu zavinenia alebo na základe zodpovednosti objektívnej. Posúdením miery zodpovednosti žalovaného v 3. rade a v nadväznosti na to i rozsahu jeho povinnosti na náhradu žalobkyňou v tomto konaní uplatneného regresného nároku, vo svetle zhora uvedených hľadísk však súd prvého stupňa neučinil, ako už bolo vyššie konštatované pre nesprávne právne posúdenie veci a za týmto účelom ani nevykonal potrebné dokazovanie. Musí preto v ďalšom konaní si zabezpečiť relevantné skutkové podklady v tomto smere a prioritne nad akúkoľvek pochybnosť zistiť prevádzateľa motorového vozidla Škody XXX, ktoré žalovaný v 3. rade v čase nehody riadil (i keď z obsahu spisu sa javí, že ním bol C. W.) a vyhodnotiť, či je daná zodpovednosť prevádzateľa tohto motorového vozidla i za použitia ust. § 430 ods. 1 OZ. V prípade, ak dospeje k záveru, že objektívna zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla je daná, zváži, či sú v danej veci splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 438 ods. 2 OZ pre stanovenie delenej zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla a žalovaného v 3. rade a následne určí mieru účasti každého z nich na spôsobení škody. Rovnako tak bude ďalej skúmať v zmysle § 441 OZ i spoluzavinenie poškodených G. Q. a C. T. na vzniku dopravnej nehody, keď doterajšie skutkové zistenia (výpovede účastníkov nehody) evokujú záver, že žalovaný v 3. rade ako najmladší zo štvorice kamarátov bol práve týmito kamarátmi nahovorený a povzbudzovaný k jazde s vozidlom bez vodičského oprávnenia a prípadné zistenie o zavinení poškodených následne premietne i do obmedzenia zodpovednosti žalovaného v 3. rade v dôsledku spoluzavinenia poškodených, ako i do určenia rozsahu náhrady požadovanej žalobkyňou. Tiež neopomenie vyhodnotiť splnenie podmienok pre použitie sudcovského moderačného práva zakotveného v ust. § 450 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd dáva len do pozornosti, že podľa platnej judikatúry pri úvahe súdu o znížení náhrady škody spôsobenej viacerými škodcami a zároveň aj spoluzavinením poškodeného je najskôr potrebné určiť podiel škody, ktorý nesie poškodený a náhradu zvyšného podielu na škode rozvrhnúť medzi jednotlivých škodcov podľa ich účasti na spôsobenej škode a až takto rozvrhnutú škodu na jednotlivých škodcov súd môže primerane znížiť. K vyriešeniu týchto otázok však bude môcť súd prvého stupňa pristúpiť až po doplnení dokazovania na skutkové okolnosti významné pre ich posúdenie. Spornou v tomto konaní medzi účastníkmi sa stala i otázka aktívnej legitimácie žalobkyne v časti, týkajúcej sa zaplatenia sumy 16.093,26 eura (484.825,62 Sk), ktorú spochybňovali žalovaní a s ktorou sa stotožnil i súd prvého stupňa. Konštatoval s poukazom na ust. § 22 ods. 1 a § 31 ods. 1, 2 OZ, ako i organizačný poriadok žalobkyne, že žalobkyňa bola oprávnená domáhať sa len nárokov, ktoré vznikli jej pobočke Nitra, pretože len v takomto rozsahu bola G.. K. R., právnička pobočky Nitra, splnomocnená na podanie žaloby na súd riaditeľom žalobkyne. Odvolací súd tento jeho záver však nepovažuje za správny. Kto je v občianskom súdnom konaní oprávnený vystupovať za právnickú osobu, určuje ust. § 21 ods. 1-3 OSP. Naproti tomu ust. § 20 ods. 1 OZ upravuje subjekty, ktoré sú oprávnené robiť právne úkony za právnickú osobu a to tak, že právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom, tzv. štatutárne orgány s tým, že konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby. Druhú skupinu osôb, ktoré môžu robiť právne úkony za právnickú osobu, vymedzuje ust. § 20 ods. 2 OZ tak, že sú to pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. V danom prípade žalobkyňa bola zriadená zák. č. 273/1994 Z.z. ako verejnoprávna inštitúcia na vykonávanie zdravotného poistenia (§ 28 ods. 1 zákona) a je definovaná ako právnická osoba (§ 28 ods. 2 zákona), ktorá vykonáva svoju činnosť samosprávnymi a výkonnými orgánmi (§ 40 zákona). Za výkonné orgány žalobkyne zákon označil riaditeľstvo a pobočky a expozitúry, ktoré sú detašovanými pracoviskami pobočiek (§ 44 ods. 1 zákona) a štatutárnym orgánom žalobkyne určil riaditeľa, ktorého volí a odvoláva správna rada (§ 44 ods. 3 zákona). Ako vyplýva z ust. § 46 zákona pobočky a ich expozitúry vykonávajú zdravotné poistenie a plnia úlohy zdravotného poistenia v jednotlivých územných celkoch, pre ktoré boli zriadené, pričom sídla a územnú pôsobnosť ustanovuje organizačný poriadok žalobkyne, ktorý zároveň upravuje i organizáciu a postavenie organizačných zložiek žalobkyne. V prípade regresného nároku žalobkyne voči tretím osobám na náhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť podľa § 57 ods. 1 zákona, v ust. § 57 ods. 3 zákona je zakotvené, že uvedené právo uplatňuje poisťovňa v súdnom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s tým, že jednotný postup pri uplatňovaní práva určuje poisťovňa (§ 57 ods. 7 zákona). V súlade s uvedenou právnou úpravou žalobkyňa i v októbri 2000 vydala organizačný poriadok, ktorým upravila vnútornú organizáciu, pôsobnosť a hlavné činnosti pracovísk, právomoc a zodpovednosť vedúcich zamestnancov, delegovanie právomoci a ďalšie otázky jej vnútornej organizácie. Medzi iným v ňom bode 2.2 upravila i oprávnenie konať za žalobkyňu tak, že okrem riaditeľa toto oprávnenie majú i riaditelia pobočiek v rozsahu delegovaných právomocí, pričom oprávnenie zastupovať žalobkyňu navonok vzniká udelením písomného plnomocenstva štatutárnym orgánom, v ktorom okrem ostatných náležitostí musí byť vymedzený rozsah splnomocnenia (bod 2.2.4). Delegovanie právomocí riaditeľa žalobkyne na riaditeľov jej pobočiek bolo upravené v bode 2.4 a to i pre oblasť právnych vzťahov (bod 2.4.6), z ktorého vyplýva, že v tejto oblasti bolo na riaditeľov pobočiek delegované uzatváranie zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, so zhotoviteľmi zdravotníckych pomôcok, zastupovanie pred orgánmi štátnej správy v súdnom a exekučnom konaní a uplatňovanie a vymáhanie náhrad škôd v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti občanovi, ktorému poškodenie zdravia vzniklo treťou osobou. Bližšiu úpravu postupu pri uplatňovaní práva na náhradu vynaložených nákladov podľa § 57 zák. č. 273/1994 Z.z. upravovala smernica riaditeľa žalobkyne č. 20 s dňom účinnosti 15. 02. 2000 tak, že príslušnosť na uplatňovanie vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť sa riadi pobočkou žalobkyne, v ktorej je poistenec, ktorému bola spôsobená ujma na zdraví prihlásený podľa trvalého bydliska s tým, že v sporných prípadoch rozhodne o príslušnosti na žiadosť pobočky riaditeľstvo žalobkyne (časť I. bod 3 smernice). S ohľadom na uvedené niet takto sporu, že plnomocenstvo udelené G.. K. R. riaditeľom žalobkyne dňa 27. 04. 2001 (č.l. 3 spisu) bolo udelené na to oprávneným štatutárnym orgánom. Za situácie, že predmetné plnomocenstvo spĺňalo i ďalšie náležitosti potrebné pre jeho platnosť a to jeho písomnú formu, ako i určenie rozsahu splnomocnencovho oprávnenia, bola Mgr. K. R. oprávnená v mene žalobkyne robiť právne úkony, vrátane vymáhania nákladov za poskytnutú liečebnú starostlivosť. Pokiaľ potom žalobkyňa v súlade so zákonom svojou smernicou upravila i jednotný postup pri uplatňovaní práva na náhradu vynaložených nákladov tak, že príslušnosť sa riadi pobočkou podľa trvalého bydliska poistenca, ktorému bola spôsobená ujma na zdraví, pričom v danom prípade poškodený G. Q. a C. T. mali trvalé bydlisko v územnom obvode pobočky Nitra, bola splnomocnenkyňa oprávnená podať žalobu na náhradu nákladov vynaložených na ich liečebnú starostlivosť v celom rozsahu bez ohľadu na to, že liečebná starostlivosť bola poskytnutá i zmluvnými poskytovateľmi v rámci iných pobočiek žalobkyne tak, ako na to dôvodne poukazuje i žalobkyňa vo svojom odvolaní. Iný výklad, podľa ktorého by síce pri jednom poškodení zdravia poistenca, ale vyžadujúceho výkony poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vo viacerých územných obvodoch pobočiek žalobkyne musela každá táto pobočka osobitne uplatňovať právo na náhradu len ňou vynaložených nákladov, je nielen rozporný s označenou právnou úpravou, keď opomína žalobkyňou určený princíp príslušnosti podľa bydliska poistenca, ale nesie i prvky prílišného formalizmu a postráda pravidlá logiky. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a vo vzťahu k žalovanému v 3. rade podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) doplní dokazovanie v potrebnom rozsahu a vo veci opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne i o náhrade trov celého konania (prvostupňového i odvolacieho), vrátane trov konania štátu, ktoré mu za konania vznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.