Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5CoE/161/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113237294 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4113237294.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: ADVOKÁTSKA JUDr. Andrea Cviková, s. r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, proti povinnej: E. V., r. č. XXXXXX/XXX, bytom Q. L. XXX, o vymoženie pohľadávky vo výške 2.362,72 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 10. marca 2014 č. k. 23Er/1417/2013-16, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 10. 03. 2014 č. k. 23Er/1417/2013-16 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Patriciusa Baďuru, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Štefana Rosívala 2, P. O. Box 14. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, 6, § 54 veta prvá Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 2, čl. 6 smernice Rady EÚ 93/13/EHS. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že oprávnený návrhom zo dňa 17. 10. 2013 žiadal, aby súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v neprospech povinnej a vymožením pohľadávky vo výške 2.362,72 eura s príslušenstvom. Exekučné konanie sa začalo dňa 28. 10. 2013, na podklade exekučného titulu rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-PC-1142/13-EK vydaného Stálym rozhodcovským súdom Victoria rozhodcovský súd v Žiline so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, dňa 24. 04. 2013, právoplatného dňa 30. 07. 2013 a vykonateľného dňa 03. 08. 2013. Rozhodcovským titulom bola povinnej uložená povinnosť na zaplatenie sumy 2 362,72 eura spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,065 % denne a ročným úrokom vo výške 3,275 % zo sumy 62,69 eura od 23. 01. 2012 do 26. 01. 2012, zo sumy 62,69 eura od 23. 03. 2012 do 14. 05. 2012, zo sumy 43,19 eura od 15. 05. 2012 do 01. 07. 2012, zo sumy 62,69 eura od 23. 04. 2012 do 01. 07. 2012, zo sumy 43,19 eura od 15. 06. 2012 do 30. 07. 2012, zo sumy 0,74 eura od 31. 07. 2012 do 21. 10. 2012, zo sumy 80,37 eura od 02. 07. 2012 do zaplatenia, zo sumy 62,69 eura od 23. 05. 2012 do zaplatenia, zo sumy 62,69 eura od 23. 06. 2012 do zaplatenia, zo sumy 2.194,15 eura od 26. 06. 2012 do zaplatenia, odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1.170 eur len 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.362,72 eura do zaplatenia, poplatok za rozhodcovské konanie 49,79 eura a trovy právneho zastúpenia vo výške 391,98 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd preskúmal exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Z formálnej stránky skúmal, či exekučný titul má všetky formálne náležitosti, ktoré vyžaduje § 34 ZoRK a z materiálnej stránky, či má exekučný titul splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu, napr. jeho rozpor s právom, t. j. dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi a podobne. Exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, túto podmienku je povinný skúmať ex officio, a to už pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne neskôr počas celého exekučného konania. V prípade zistenia nedostatku materiálnej vykonateľnosti je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo 11/2011). Toto oprávnenie a zároveň aj povinnosť exekučného súdu potvrdil Najvyšší súd SR aj v ďalších rozhodnutiach, napr. 3 Cdo 146/2011 a 6 Cdo 143/2011. Exekučný súd má tak právo skúmať rozhodcovskú doložku/zmluvu a rozsudok rozhodcovského súdu tak nevytvára prekážku rozhodnutej veci. Súd v zmysle uvedeného preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad, resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Súd prvého stupňa zistil, že oprávnený s povinnou uzavrel dňa 28. 10. 2011 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8400042264, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnej úver vo výške 1.170 eur, ktorý sa povinná zaviazala splatiť v 42 mesačných splátkach vrátane úrokov vo výške 62,69 eura v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol prílohou zmluvy. Povinná si svoje povinnosti zo zmluvy neplnila riadne, bola v omeškaní so splácaním úveru, a tak sa okamžite stali splatnými všetky jeho záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Právomoc na rozhodovanie prípadného sporu cestou rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej zmluvy k úveru č. 8400042264, uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa 28. 10. 2011. Podľa bodu 5 tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov: Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o. alebo Victoria rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený pri Victoria legal arbiter, s.r.o. Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť, spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. S poukazom na doručené listinné dôkazy súd vyhodnotil právny vzťah medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať kogentné spotrebiteľské právo. Z obsahu zmluvy vyplýva, že ide o spotrebiteľský úver a jeho účastníci uvedení aj v exekučnom titule sú tzv. veriteľ - oprávnený a spotrebiteľ - povinná. Svoje tvrdenia exekučný súd oprel aj o rozhodnutia Súdneho dvora ES, a to rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, rozsudok vo veci C-168/2005 zo dňa 26. 10. 2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, rozsudok vo veci C-243/2008 zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 03. 2012 č. k. 6 Cdo 1/2012. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že Zmluva o úvere, ktorú účastníci uzavreli, má formu štandardnej (typovej) spotrebiteľskej zmluvy. Jej súčasťou sú aj Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. V deň podpisu úverovej zmluvy oprávnený s povinnou uzavrel aj rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy o úvere, s porušením, ukončením, či neplatnosťou úverovej zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred príslušným rozhodcovským súdom. Rozhodcovská zmluva spolu so zmluvou o úvere má charakter štandardnej formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. Nakoľko bola rozhodcovská zmluva navrhnutá vopred, teda ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, nemožno považovať takúto rozhodcovskú zmluvu za individuálne dojednanú. V čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy ešte medzi účastníkmi neexistoval z uzavretej zmluvy žiadny spor. Podľa názoru súdu je uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy, ako podmienka uzatvorenia Zmluvy o úvere, ktorú oprávnený používa v prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu, pre neurčitý okruh spotrebiteľov, neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu povinná vopred vzdala svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Je pravdou, že rozhodcovská zmluva dáva dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej zmluvy (uzatvorená spolu so zmluvou o úvere v ten istý deň), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v Rozhodcovskej zmluve ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ je takáto rozhodcovská zmluva neplatná a bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná rozhodcovská zmluva sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto zmluvy odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ neplatná. S poukazom na uvedené mal súd za preukázané, že boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, a preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že postup súdu nemá oporu v žiadnom ustanovení právneho poriadku a domnieva sa, že súd nechce pripustiť exekúciu len z dôvodu, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Poukázal na to, že pojem spotrebiteľ z pohľadu uzatvárania jednotlivých zmlúv, transakcií či vykonávania úkonov je chápaný ako osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná. Ani európske právo nepribližuje chápanie tohto pojmu na úroveň subjektu zbaveného či obmedzeného v spôsobilosti na právne úkony, nespôsobilého a neschopného chápať význam a dôsledky vlastného konania. Rozhodcovská zmluva č. 8400042264 je samostatným právnym úkonom, ktorého existencia nie je podmienkou uzavretia úverovej zmluvy, resp. jej trvania ako takej. Ak exekučný súd tvrdí opak, možno konštatovať, že ide o výsledok hrubého porušenia procesnej povinnosti súdu ohľadom spôsobu vykonávania listinného dôkazu, alebo o zámer vykonať dôkaz listinou o tomto úkone spôsobom umožňujúcim vydanie rozhodnutia stanoveného už pred samotným posúdením žiadosti o udelenie poverenia a celej veci. Z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že jej uzavretie nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a že dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy. Dlžník môže podľa bodu 7 rozhodcovskej zmluvy odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Podotkol, že pri rozhodcovskej zmluve je dôležité, aby išlo o individuálne dohodnutú podmienku; ak nie je individuálne dohodnutou podmienkou, aby nespôsobovala hrubý nepomer v postavení strán. Podstatou individuálne dohodnutej podmienky je, či spotrebiteľ zahrnutie nejakej podmienky do vzájomných vzťahov vie alebo nevie ovplyvniť bez toho, aby to malo vplyv na vznik hlavného dodávateľsko - spotrebiteľského vzťahu. Uzavretá rozhodcovská zmluva vykazuje, že má všetky znaky individuálne dojednaného právneho úkonu. Tvrdenia súdu prvého stupňa nemajú podľa názoru oprávneného oporu v skutkovom stave. Rozhodcovská zmluva nebola zahrnutá do iného dokumentu, preto nemôže byť neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Vyššie uvedené v ňom vyvoláva pochybnosti o spôsobe posudzovania predmetnej veci, a to s ohľadom na ust. § 167 ods. 2 v spojení s § 153 ods. 1 OSP. Rozhodcovská zmluva obsahuje potrebné poučenie o možnosti, ale nie povinnosti zmluvu uzavrieť bez následkov súvisiacich so vznikom úverovej zmluvy. Z hľadiska účinkov rozhodcovskej zmluvy a samotného rozhodcovského konania poukázal na to, že spotrebiteľovi poskytuje minimálne rovnaký a v niektorých smeroch oveľa širší rozsah ochrany a možnosti uplatnenia práv oproti konaniu pred súdom. Rozhodcovská zmluva nespĺňa definíciu neprijateľnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Neprijateľným je len také ustanovenie v rozhodcovskej zmluve/doložke, ktoré by spotrebiteľovi nedávalo možnosť na výber pri podaní žaloby. Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Z uvedeného je zrejmé, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne. Do pozornosti odvolacieho súdu dal dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktorá podporuje uvedenú argumentáciu. Rovnako poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21. 11. 2013, 1CoE/328/2013 zo dňa 10. 12. 2013, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/4/2014-42 zo dňa 31. 01. 2014 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25CoE/22/2014-57 zo dňa 31. 01. 2014. V závere uviedol, že navrhuje, aby súd zaviazal povinnú zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 140,82 eura vrátane DPH (2 úkony - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie odvolania zo sumy 2 362,72 eura vo výške á 60,76 eura vrátane DPH (50,63 eura + 20 % DPH) + 2x paušálna náhrada nákladov vo výške á 9,65 eura vrátane DPH (8,04 eura + 20 % DPH). Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 28. 10. 2013, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Patriciusovi Baďurovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 31. 10. 2013 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-PC-1142/13-EK, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd Victoria rozhodcovský súd v Žiline, dňa 24. 04. 2013. Rozhodcovským titulom bola povinnej uložená povinnosť na zaplatenie sumy 2.362,72 eura spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,065 % denne a ročným úrokom vo výške 3,275 % zo sumy 62,69 eura od 23. 01. 2012 do 26. 01. 2012, zo sumy 62,69 eura od 23. 03. 2012 do 14. 05. 2012, zo sumy 43,19 eura od 15. 05. 2012 do 01. 07. 2012, zo sumy 62,69 eura od 23. 04. 2012 do 01. 07. 2012, zo sumy 43,19 eura od 15. 06. 2012 do 30. 07. 2012, zo sumy 0,74 eura od 31. 07. 2012 do 21. 10. 2012, zo sumy 80,37 eura od 02. 07. 2012 do zaplatenia, zo sumy 62,69 eura od 23. 05. 2012 do zaplatenia, zo sumy 62,69 eura od 23. 06. 2012 do zaplatenia, zo sumy 2.194,15 eura od 26. 06. 2012 do zaplatenia, odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1.170 eur len 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.362,72 eura do zaplatenia, poplatok za rozhodcovské konanie 49,79 eura a trovy právneho zastúpenia vo výške 391,98 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdny úradníkom rozhodol napadnutým uznesením tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). V zmysle § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň je povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorým je v danom prípade úverová zmluva. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinní boli zaviazaní k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V zmysle ustanovenia § 4 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente popísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Rozhodcovská zmluva predložená v prejednávanom prípade spĺňala zákonnú podmienku vyhotovenia v písomnej forme, avšak súd prvého stupňa jej preskúmaním zistil nedostatky v obsahu zakomponovanej rozhodcovskej doložky. Potrebné bolo ustáliť, či možno považovať rozhodcovskú doložku v Rozhodcovskej zmluve za takú, ktorá nespôsobuje hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o revolvingovom úvere a pripojenej rozhodcovskej zmluvy tak nie je zrejmé, že by rozhodcovská zmluva a rozhodcovská doložka spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, exekučné konanie, je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné konanie. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012). V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady nepreskúmateľnosti vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinnou správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, ktorý požíva zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovský súd od počiatku nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska všeobecného občianskeho práva alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov. V prejednávanej veci je nutné trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa nie je spôsobilé zaručiť už dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania), a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné teda treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tu modelovanom prípade inak len troma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Uplatnením záverov zhora, použijúc metódy právnej argumentácie „a minori ad maius (od menšieho k väčšiemu)“ potom bolo vylúčené dospieť k niečomu inému, než k tomu, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť považovaná rozhodcovská zmluva poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému súdu (závislý na okolnostiach, ktoré sám nemusí byť schopný ovplyvniť), nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci rozhodcu, tým skôr by musela byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani žiaden výber neposkytuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany spotrebiteľa je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vydaného orgánmi a postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúcej takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa. Takto teda exekučný súd správne preskúmal predpoklady, na ktorých stojí založenie právomoci rozhodcovského orgánu. Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu). Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a pod. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov. Takto koncipovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Problematickou sa zdá byť skutočnosť, že predmetná zmluva ako podmienka fakticky vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu úverového plnenia oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je Rozhodcovská zmluva súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere, ktorej uzavretie podmieňuje vznik úverového vzťahu medzi subjektmi sporu. Obsah tejto zmluvy ako aj Zmluvy o RÚ nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, preto bola súdom vyhodnotená ako neprijateľná podmienka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Zo spôsobu uzavretia a formulácie rozhodcovskej zmluvy je nutné konštatovať, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nebola platne založená. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tým, že ich náhradu úspešnej povinnej v tomto konaní nepriznal, pretože jej žiadne odvolacie trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.