Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 26S/7/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200375 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4014200375.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci žalobcu: C. E., nar. XX.XX.XXXX, Č. XXX/XX, U. zast.: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/66263/2014 zo dňa 03.02.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Súd žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.04.2014 domáhal zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - DÚ Nitra č. 9401402/5/4543665/2013/Hus zo dňa 08.10.2013, ktorým správny orgán žalobcovi vyrubil za zdaňovacie obdobie jún 2010, rozdiel dane z priadnej hodnoty v sume 19.697,83 eura. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že dňa 08.10.2014 Daňový úrad Nitra vydal rozhodnutia číslo: 9401402/5/4543665/2013/Hus, ktorým Daňový úrad Nitra vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 19.697,83 eur. Proti rozhodnutiu Daňového úradu Nitra podal žalobca odvolanie, ktorým napadol vyrubený rozdiel dane. Žalobca poukázal na skutočnosť, že svoju podnikateľskú činnosť - predaj ojazdených vozidiel vykonával od roku 1992, platcom DPH sa stal v roku 1993. Pri predaji ojazdených vozidiel postupoval v zmysle zákona o DPH § 66 odsek 3, ktorý sa nachádza v časti zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH označeného ako Osobitná úprava uplatňovania dane. Už aj z tohto vyplýva, že režim DPH bude v tomto prípade osobitný, t. j. iný ako u bežného tovaru, resp. nových dopravných prostriedkov. V priebehu posledných približne piatich rokov bol viackrát volaný na Daňový úrad v Nitre z dôvodu miestneho zisťovania, prípadne medzinárodného dožiadania, kde vždy predložil požadované doklady (faktúry za ojazdené vozidlá nakúpené z Nemecka a z Rakúska a vystavené faktúry) s tým, že ho správca dane zakaždým ubezpečil, že pri vystavovaní dokladov a zdanení postupuje správne a všetko robí v súlade so zákonom. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v roku 2009 mu vykonal správca dane kontrolu dane z pridanej hodnoty za rok 2007. Na potvrdenie svojho tvrdenia k odvolaniu zo dňa 22.01.2014 doložil aj protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly číslo 827/320/54406/2009/Rum zo dňa 28.09.2009, ktorý bol výsledkom kontroly dane z pridanej hodnoty za I. - IV. štvrťrok 2007. Výsledkom kontroly bolo konštatovanie správcu dane, citujem: „Kontrolou predložených dokladov neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z..“ Vzhľadom na vývoj a zmenu legislatívy ako aj náš vstup do EÚ, sa viackrát (predajcovia ojazdených vozidiel) informovali tak u svojich dodávateľov, ako aj na daňových úradoch v Nemecku, Rakúsku ako aj u nás, či postupujú správne. Vždy bol žalobca, ako aj ostatní predajcovia ojazdených vozidiel ubezpečovaní, že práve takto majú pri predaji postupovať. Žalobca po celý čas so súhlasom správcu dane postupoval rovnako, daň na vstupe si neodpočítal a keďže pri predaji motorových vozidiel daň v zmysle § 66 nevyčísloval, daň štátu riadne odviedol, avšak nikto si ju nemohol odpočítať, t. j. celá DPH bola odvedená do štátneho rozpočtu. Suma, ktorú vypočítal správca dane je fiktívna, takýto príjem nikdy nemal, ani by ho nedokázal dosiahnuť. Jeho zisk tvorila iba marža z predaja ojazdených vozidiel po odpočítaní súvisiacich nákladov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane postupoval v rozpore s právnymi predpismi, keď posúdil, že žalobca mal postupovať podľa § 22 odsek 1 a § 19 odsek 1 a nie podľa § 66 odsek 3 zákona 222/2004 Z. z. o DPH. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, protokol tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, v dôsledku čoho je aj samotné rozhodnutie nezákonné, a to najmä z nasledovných dôvodov: 1. Dátum začatia daňovej kontroly môže byť len jeden. Na túto skutočnosť žalobca upozornil už vo vyjadrení k protokolu. Napriek tomu sú v platobnom výmere uvedené 2 dátumy začatia kontroly, a to tak 09.08.2011 ako aj 13.09.2011. 2. Pri prerokúvaní zápisnice ako aj protokolu sa zamestnanci správcu dane dopustili viacerých pochybení, na ktoré upozornil aj vo vyjadrení k protokolu, t. j. postupovali v rozpore s § 15 a základnými zásadami daňového konania. S niektorými skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení v protokole sa správca dane nevysporiadal dostatočne a s niektorými sa nevysporiadal vôbec. 3. Kontrola nebola vykonaná v súlade s ustanoveniami § 15. Správca dane porušil ustanovenie § 15 ods. 17 ukončiť kontrolu do 6 mesiacov, a tak isto ustanovenie o možnosti jej predĺženia, pretože orgán nadriadený správcovi dane môže uvedenú lehotu v zložitých prípadoch primerane predĺžiť pred jej uplynutím. Z protokolu vyplýva, že daňová kontrola bola začatá dňa 09.08.2011 (13.09.2011?), a zamestnanci správcu dane Daňového úradu Nitra požiadali Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly, avšak až žiadosťou č. 9400403/5/2265462/2012 zo dňa 20.08.2012. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky žiadosti vyhovelo a lehotu na vykonanie daňovej kontroly predĺžilo o šesť mesiacov, o čom bol daňový subjekt písomne oboznámený upovedomením č. 9400403/5/2536779/2012 zo dňa 13.09.2012. Navyše zo samotného rozhodnutia vyplynulo, že napriek tomu, že kontrola začala dňa 09.08.2011 resp. 13.09.2011, žiadosť o medzinárodnú informáciu Daňový úrad Nitra poslal až dňa 16.02.2012, t. j. po viac ako 6-tich (resp. 5-tich) mesiacoch, a to napriek tomu, že daňový úrad vedel, že musí daňovú kontrolu ukončiť do 6 mesiacov. Medzinárodné dožiadanie nie je dôvodom na prerušenie konania, a pokiaľ správca dane chcel požiadať o predĺženie lehoty, bol povinný tak urobiť skôr ako uplynula lehota šesť mesiacov od začatia kontroly, t. j. najneskôr do 08.02.2012, resp. 12.03.2012. Daňové konanie tak obsahuje vady konania, ktoré nie je možné konvalidovať a protokol z daňovej kontroly tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno v daňovom konaní použiť. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím, ktorým rozhodnutie Daňového úradu Nitra potvrdil. Žalovaný vo svojom obsiahlom rozhodnutí argumentuje tým, že neexistuje žiadne písomné stanovisko, ktoré by potvrdilo tvrdenie, že žalobca postupoval presne podľa pokynov správcu dane. Počas kontroly, ako aj vo všetkých vyjadreniach a odvolania žalobca argumentoval skutočnosťou, že ten istý žalovaný Daňový úrad Nitra mu urobil kontrolu faktúr od tých istých dodávateľov, ako aj dodávateľa, spoločnosti BCA Autoauktion GmbH, Liesinger Flurgasse 12, Wien, Rakúsko, ktorý mu dodával tovar od roku 2005 v tom istom režime. Napriek tomu, že žalobca počas celej kontroly ako aj v odvolaní ako jeden z najzávažnejších argumentov uvádzal skutočnosť, že žalovaný v dvoch totožných prípadoch rozhodol rozdielne, nakoľko výsledok kontroly za rok 2007 bol presne opačný ako výsledok kontroly za roky 2008, 2009 a 2010, a to napriek tomu, že išlo o dodanie tovaru tým istým dodávateľom s tým istým daňovým režimom, žalovaný rozdielnosť týchto rozhodnutí nijako nezdôvodnil. Žalovaný svojim rozhodnutím a procesným postupom ukrátil žalobcu na jeho právach. Na základe vyššie uvedených argumentov má žalobca za to, že obidve rozhodnutia by mali byť súdom zrušené. K žalobe sa podaním zo dňa 10.07.2014 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že vyrubeniu dane predchádzala daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia 1. - 4. štvrťrok 2008, január - december 2009 a január - december 2010 (ďalej aj „kontrola“), ktorá bola vykonávaná na podnet Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) - ďalej aj „finančné riaditeľstvo“. Výsledkom kontroly bol protokol č. 9400403/53480437/2012 zo dňa 23.11.012 a z dôvodu vyjadrenia sa daňového subjektu k protokolu aj dodatok č. 1 zo dňa 07.12.2012, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 07.02.2012. Žalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku nesprávne určil základ dane podľa § 66 ods. 3 zákona o dani z pridanej hodnoty a odviedol daň z pridanej hodnoty v nižšej sume, ako bol povinný platiť podľa § 69 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, preto správca dane vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v celkovej sume 19.697,83 eura. Správca dane vykonaným šetrením preukázal, že tovar, ktorý bol predmetom vyrubenia dane pochádzal od platiteľov dane z iného členského štátu - BCA Autoauktion GbbH, Liesinger Flurgasse 12, Wien, Rakúsko, Weltauto Porsche Inter Auto GmbH & Co KG, Kärntner Strasse 29, Graz, Rakúsko, Herzog GmbH, Gleisdorferstr 98, Welz, Rakúsko, Porsche Bank AG, Porsche Versicherungs AG, Vogelweiderstrase 75, 5021 Salzburg, Rakúsko a Lease-Car HG Autohandels GmbH, Bachl 32, Wien, Rakúsko. Daňový subjekt z faktúry od BCA Autoauktion GmbH, Wien, Rakúsko odviedol daň iba v sume 287,14 eura, správne mal z celkovej predajnej ceny motorových vozidiel v sume 22.500,-- eur odviesť daň v sume 3.592,44 eura. Rozdiel nepriznanej a neodvedenej dane v sume 3.305,30 eura správca dane vyrubil. Daňový subjekt z faktúr od Weltauto Porsche Inter Auto GmbH & Co KG odviedol daň iba v sume 1.301,26 eura, správne mal z celkovej predajnej ceny motorových vozidiel v sume 52.350,-- eur odviesť daň v sume 8.358,40 eura. Rozdiel nepriznanej a neodvedenej dane v sume 7.057,14 eura správca dane vyrubil. Daňový subjekt z faktúry od Herzog GmbH odviedol daň iba v sume 1.165,55 eura, správne mal z celkovej predajnej ceny motorových vozidiel v sume 52.650,-- eur odviesť daň v sume 8.406,30 eura. Rozdiel nepriznanej a neodvedenej dane v sume 7.240,75 eura správca dane vyrubil. Daňový subjekt z faktúry od Porsche Bank AG odviedol daň iba v sume 60,83 eura, správne mal z celkovej predajnej ceny motorových vozidiel v sume 6.300,-- eur odviesť daň v sume 1.005,88 eura. Rozdiel nepriznanej a neodvedenej dane v sume 945,05 eura správca dane vyrubil. Daňový subjekt z faktúry od Lease-Car HG Autohandels GmbH odviedol daň iba v sume 79,83 eura, správne mal z celkovej predajnej ceny motorových vozidiel v sume 7.700,-- eur odviesť daň v sume 1.229,41 eura. Rozdiel nepriznanej a neodvedenej dane v sume 1.149,58 eura správca dane vyrubil. Žalobca pri predaji tovaru, ktorý nadobudol z iného členského štátu mal určiť základ dane podľa § 22 ods. 1, prvá veta zákona o dani z pridanej hodnoty, a nie podľa § 66 ods. 3 zákona o dani z pridanej hodnoty. Podstatné v celej veci je preukázanie skutočnosti, že žalobca nadobudol tovar od platiteľa dane z iného členského štátu, ktorý túto skutočnosť preukázal nielen podaním súhrnného výkazu, ktorým deklaroval dodávku tovaru oslobodenú od dane v zmysle obdobného zákona, akým je v Slovenskej republike § 43 zákona o dani z priadnej hodnoty, ale najmä uvedením odkazu - Innergemeinschftliche steuerbefreite Lieferung It. Art T (1) UStF, t. j. dodávka od oslobodená od dane podľa čl. 6 (1) zákona o dani z predaja. Uvedené skutočnosti sú nespochybniteľným dôkazom toho, že sa jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie vozidiel z iného členského štátu v zmysle § 11 zákona o dani z priadnej hodnoty, ktoré je dodávané v bežnom režime. V takom prípade, ako je už vyššie uvedené, nadobúdateľ tovaru musí tovar nadobudnutý z iného členského štátu zdaniť v zmysle § 20 ods. 1 v nadväznosti na § 11 ods. 1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, pričom základ dane určí podľa § 23 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Následne, po splnení zákonom stanovených podmienok môže uplatniť a odpočítať daň z nadobudnutých tovarov podľa § 51 ods. 1 písm. a) až c) a ods. 2 a § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona o dani z priadnej hodnoty. Žalobca tovar nadobudnutý z iného členského štátu nezdanil a ani si neuplatnil právo odpočítať daň z takto nadobudnutého tovaru. Žalobca pri ďalšom predaji tovaru v tuzemsku nezdanil tovar v riadnom režime a neurčil základ dane podľa § 22 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, t. j. z celkovej hodnoty dodávaného tovaru, ale osobitnom režime, pričom určil základ dane podľa § 66 ods. 3 zákona o dani z pridanej hodnoty, t. j. z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou zníženú o daň. Námietku daňového subjektu, týkajúcu sa začatia daňovej kontroly považuje odvolací orgán za neopodstatnenú a účelovú. Neopodstatnenú preto, lebo ako vyplýva z administratívneho spisu, uvedenou námietkou sa zaoberal nielen správca dane, ktorý sa k nej vyjadril v dodatku č. 1 k protokolu, ale ja odvolací orgán sa k nej vyjadril v rozhodnutí odvolacieho orgánu, a ktorý preveril namietanú skutočnosť a konštatoval, že daňová kontrola začala dňa 13.09.2011, t. j. dňom uvedeným v oznámení o začatí daňovej kontroly zo dňa 09.08.2011. V oznámením o začatí daňovej kontroly je presne uvedený dátum, čas a miesto začatia daňovej kontroly - „Daňová kontrola začne dňa 13.09.2011 o 8:30 hod. v priestoroch Daňového úradu Nitra II. Dátum, 09.08.2011, ktorým daňový subjekt argumentuje, sa viaže na dátum vystavenia listinného dokumentu - oznámenia o výkone daňovej kontroly. K námietke daňového subjektu týkajúcej sa dĺžky trvania daňovej kontroly odvolací orgán uvádza, že daňová kontrola začala dňa 13.09.2011. V zmysle vyššie citovaného § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov mal správca dane daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia, t. j. do 13.03.2012. Správca dane v šesť mesačnej lehote na výkon daňovej kontroly, z dôvodu vykonávania medzinárodného preverovania rozhodnutím č. 9400403/1/144626/2012 zo dňa 17.02.2012 prerušil daňovú kontrolu na obdobie do doby obdržania odpovede na medzinárodné dožiadanie. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo daňovému subjektu doručené dňa 17.02.2012, odpoveď na medzinárodné dožiadanie bola správcovi dane doručená dňa 14.08.2012. Keďže daňová kontrola bola prerušená na 180 dní (od 17.02.2012 do 14.08.2012), o tieto dni sa posunula aj lehota na výkon daňovej kontroly, t. j. z 13.03.2012 na 08.09.2012. V tejto de facto šesťmesačnej lehote správca dane podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov listom č. 9400403/5/265462/2012 zo dňa 20.08.2012 požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly. Nadriadený orgán listom č. 10202é1/1/555294-1143849/2012 zo dňa 28.08.2012 žiadosti správcu dane ešte pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na výkon daňovej kontroly vyhovel, a lehotu na výkon daňovej kontroly predĺžil o šesť mesiacov. O predĺžení lehoty bol daňový subjekt upovedomený listom č. 9400403/5/2536779/2012 dňa 13.09.2012, doručeným dňa 19.09.2012. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že daňová kontrola bola predĺžená pred uplynutím šesťmesačnej lehoty a s prerušením a predĺžením bola ukončená v súlade s ustanovením § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane vykonal kontrolu a vyrubil daň v súlade s právnymi predpismi (najmä zákon o dani z pridanej hodnoty a zákon o správe daní), platnými v kontrolovanom zdaňovacom období. S odvolaním sa žalobcu na ustanovenie § 3 ods. 9 daňového poriadku, že išlo o skutkovo zhodné prípady, sa žalovaný nemôže stotožniť, pretože správca dane pri kontrole vykonanej za zdaňovacie obdobia roku 2007 a za zdaňovacie obdobie roku 2011 vychádzal z diametrálne odlišných skutkových zistení. Správca dane preto v žiadnom prípade nemohol dospieť k rovnakým záverom. Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Po oboznámení sa s obsahom žaloby, vyjadrenia a administratívneho spisu, dospel súd k záveru, že postup a rozhodnutia správnych orgánov sú v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 19.697,83 eur a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca z daňového hľadiska nesprávne postupoval pri predaji ojazdených osobných motorových vozidiel, (ktoré mu ako odberateľovi dodávali subjekty - dodávatelia z iného členského štátu Európskej únie identifikované na daň z pridanej hodnoty v tomto štáte), keď použil osobitný spôsob zdaňovania podľa ust. § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona bez toho, aby na takýto spôsob zdaňovacia boli splnené podmienky. Vzhľadom na námietku žalobcu týkajúcu sa začatia a trvania daňovej kontroly sa súd v predmetnej veci prioritne zameral na zistenie, či bola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2010. Z predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že oznámenie zo dňa 09.08.2011 o výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 bolo žalobcovi preukázateľne doručené dňa 15.08.2011 a je v ňom uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 13.09.2011, čo je v súlade s ust. § 15 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Tento dátum začatia daňovej kontroly je uvedený i v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 23.11.2012 a nie je potom zrejmé, na základe čoho žalobca pochybuje o dni začatia daňovej kontroly, nakoľko tento je celkom jednoznačne uvedený v oznámení zo dňa 09.08.2011 o výkone daňovej kontroly ako i v ďalších listinných dokladoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise, ktoré boli žalobcovi doručené, resp. bol s nimi oboznámený. Predmetná daňová kontrola sa teda u žalobcu začala dňa 13.09.2011 a s poukazom na ust. § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov ju mal správca dane ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia, teda do 13.03.2012 (v prípade jej neprerušeného plynutia a nepredĺženia lehoty jej ukončenia). Dňa 17.02.2012 správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu požiadania o medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktoré žalobca prevzal v ten istý deň. Daňová kontrola u žalobcu začatá dňa 13.09.2011 bola teda vykonávaná do 17.02.2012 vrátane (t. j. 158 dní), kedy bolo vydané rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií v zmysle čl. 7 a 15 Nariadenia č. 2010/904/ES zo dňa 07.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z priadnej hodnoty. Podľa názoru súdu vzhľadom na žalobcom predložené listinné doklady a žalobcom predložené daňové priznanie bolo potrebné požiadal príslušné daňové orgány Rakúskej republiky o poskytnutie informácií týkajúcich sa žalobcom deklarovaných dodávateľov ojazdených motorových vozidiel a dôvodné bolo potom i prerušenie daňovej kontroly. Súd nemal pochybnosti o tom, že ust. §25a vyššie citovaného zákona o prerušení konania sa vzťahuje i na daňovú kontrolu, ktorú teda na základe tohto zákonného ustanovenia bolo možné v odôvodnených prípadoch i prerušiť a táto otázka bola už opakovane predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR. Z ust. § 25a ods. 5 tohto zákona jednoznačne vyplývalo, že ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona, teda i lehoty na vykonanie daňovej kontroly zakotvené v ust. § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona, neplynú. Žalovaný na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane predĺžil lehotu na vykonanie daňovej kontroly o šesť mesiacov, o čom bol žalobca upovedomený v podaní zo dňa 13.09.201ľ, a to v súlade s ust. § 15 ods. 18 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v zmení neskorších predpisov, pričom správca dane mu zároveň oznámil i dôvod, pre ktorý nebolo možné daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia. Súd je toho názoru, že vzhľadom na viaceré zdaňovacie obdobia, ktorých sa daňová kontrola týkala, množstvo listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ktoré bolo potrebné preveriť, ako i potrebu požiadať o poskytnutie daňových informácií na základe medzinárodného dožiadania vzhľadom na obchodné aktivity žalobcu súvisiace s nákupom ojazdených motorových vozidiel v iných štátoch Európskej únie, správca dane bol oprávnený využiť i inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly, čo bolo v predmetnej veci plne opodstatnené. V predmetnej veci je podľa názoru súdu podstatná tá skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly u žalobcu neprekročila 12 mesiacov (t. j. zákonom stanovenú maximálnu lehotu 6 mesiacov + 6 mesiacov, o ktoré bola v súlade so zákonom predĺžená). K tvrdeniu, že medzinárodné dožiadanie nie je dôvodom na prerušenie daňovej kontroly, resp. daňového konania, súd uvádza, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú, nakoľko správca dane pri vydaní tohto rozhodnutia vychádzal priamo z dikcie ust. § 25a ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktoré mu umožňuje prerušiť daňové konanie (vrátane daňovej kontroly), najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Jedná sa o tzv. demonštratívny výpočet dôvodov prerušenia daňového konania, čo znamená, že konanie (vrátane daňovej kontroly) možno prerušiť i z iných právne relevantných dôvodov. Následne po zistení, že daňová kontrola u žalobcu po jej prerušení a predĺžení žalovaným v rámci zákonom mu danej kompetencie neprekročila zákonom stanovenú lehotu, sa súd zaoberal námietkami žalobcu uvedenými v podanej žalobe, týkajúcimi sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených motorových vozidiel z členských štátov Európskej únie, konkrétne z Rakúskej republiky. Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie - teda zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií v oblasti dane z priadnej hodnoty), ako i z výsledkov multilaterálnej kontroly MLC 188 začatej na podnet rakúskej daňovej správy zistil, že žalobca ako osoba identifikovaná na daň z pridanej hodnoty nadobúdal použitý tovar z Rakúskej republiky, a to osobné motorové vozidlá od zahraničných dodávateľov z Rakúska (BCA Autoauktion GbbH, Liesinger Flurgasse 12, Wien, Rakúsko, Weltauto Porsche Inter Auto GmbH & Co KG, Kärntner Strasse 29, Graz, Rakúsko, Herzog GmbH, Gleisdorferstr 98, Welz, Rakúsko, Porsche Bank AG, Porsche Versicherungs AG, Vogelweiderstrase 75, 5021 Salzburg, Rakúsko a Lease-Car HG Autohandels GmbH, Bachl 32, Wien, Rakúsko) identifikovaných na daň z pridanej hodnoty v tomto členskom štáte Európskej únie. Išlo teda nepochybne o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na daň z priadnej hodnoty v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systému uplatňovania dane z priadnej hodnoty v členských štátoch Európskej únie platí základný princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru. Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nie je sporné, že dodávatelia žalobcu v inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používali „bežný režim zdaňovania“, teda uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského štátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturovali dodanie týchto vozidiel v cenách bez dane z priadnej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr), a takéto intrakomunitárne dodanie tovaru uviedli i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Dodávatelia žalobcu potvrdili intrakomunitárne dodanie tovaru žalobcovi, pri ktorom neuplatnili osobitnú sadzbu dane. Vykonaným preverovaním a dokazovaním bolo teda preukázané, že v predmetnej veci došlo k uplatneniu mechanizmu dane z pridanej hodnoty, pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v Slovenskej republike, a to v zmysle ust. § 11 ods. 1, 2 a § 20 ods. 1, 2 a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a jedná sa teda o tzv. bežný režim zdanenia tovaru, čo bolo potvrdené i v rámci multilaterálnej daňovej kontroly MLC 188. V predmetnej veci bol teda rozhodujúci postup, ktorý použili zahraniční dodávatelia vo vzťahu k žalobcovi ako kupujúcemu. V prípade, že použili bežný režim zdanenia, takýto režim s určením základu dane podľa ust. § 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Napriek tomu však v rozpore s vyššie citovaným zákonom tento, tzv. osobitný spôsob zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel žalobca použil a postupoval podľa ust. § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona bez toho, aby na použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola daň z pridanej hodnoty uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar mu bol nepochybne dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru nebolo oslobodené od dane podľa ust. § 42, resp. ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z.. S poukazom na vyššie uvedeného zistenia potom súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade so zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z priadnej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa ust. § 66 ods. 3 vyššie citovaného zákona, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa ust. § 22 ods. 1 tohto zákona, a teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel mala byť uplatnená z celkovej predajnej ceny (priadnej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytli jeho dodávatelia v inom členskom štáte, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a nepreložil, resp. neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel podľa ust. § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona. Správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzali výslovne použitý spôsob zdaňovania (a práve preto mal žalobca použiť tzv. „bežný“ spôsob zdaňovania) vykonal zisťovania prostredníctvom medzinárodného systému VIES aj formou medzinárodnej výmeny informácií od rakúskej daňovej správy a z informácií získaných z multilaterálnej daňovej kontroly u rakúskeho dodávateľa žalobcu nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, teda o intrakomunitávne nadobudnutie tovaru podľa ust. § 11 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z priadnej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré podlieha dani a že dodávatelia žalobcu pri dodaní tovaru postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z priadnej hodnoty. Súd považuje za potrebné uviesť, že správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Žalobca nepredložil ani neoznačil žiadne rozhodnutie správcu dane ani žalovaného, ktorý by potvrdzovalo jeho tvrdenie o rozdielnom rozhodovaní daňových orgánov v obdobných, resp. skutkovo totožných prípadoch u žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 28.09.2009 je výsledkom kontrolnej činnosti správcu danie (nie rozhodovacej) a nepochybne z neho vyplýva, že v jej priebehu neboli kontrolované faktúry od zahraničných dodávateľov žalobcu, nebolo vykonané medzinárodné dožiadanie, ale najmä v čase jej konania neboli správcovi dane známe výsledky multilateránej kontroly MLC 188 (v tom čase nebola ani vykonaná), ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili postup správcu dane pri ďalšej daňovej kontrole u žalobcu vykonávanej v roku 2011 a 2012, ktorá sa týkala zdaňovacích období 1. až 4. štvrťroku 2008, január až december 2009 a január až december 2010. Pokiaľ pri daňovej kontrole vykonanej u žalobcu v roku 2009 (týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia 1. až 4. štvrťroku 2007) dospel k inému záveru (nezistil porušenie zákona zo strany žalobcu pri dovoze a zdaňovaní dovezených ojazdených motorových vozidiel) ako pri daňovej kontrole vykonanej v roku 2011 a 2012 (týkajúcej sa 1. až 4. štvrťroku 2008, január až december 2009 a január až december 2010), nemožno z toho vyvodiť záver, že pri tejto neskoršej daňovej kontrole postupoval nesprávne. Podľa názoru súdu, pokiaľ by správca dane pri vykonaní predchádzajúcej daňovej kontroly u žalobcu nepostupoval v súlade so zákonom, resp. by pochybil (posudzovanie jeho postupu pri predchádzajúcej daňovej kontrole však nie je predmetom tohto konania), nemožno očakávať, že rovnako nesprávne musí postupovať pri posudzovaní ďalších zdaňovacích období, i keď sa jedná podľa názoru žalobcu o skutkovo obdobné prípady. S poukazom na uvedené potom nemožno považovať za nesprávny a nezákonný postup správcu dane pri posudzovaní daňovej povinnosti žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2010 a nemožno mu ani vyčítať, že prehodnotil svoj záver a právny názor na spôsob zdaňovania ojazdených motorových vozidiel pri ich dovoze z iného členského štátu, nakoľko musel vziať do úvahy i výsledky multilaterálnej kontroly MLC, ktoré vzhľadom k ich závažnosti nemohol ignorovať. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal i s touto námietkou žalobcu (týkajúcou sa rozdielneho prístupu pri posudzovaní skutkovo podobných prípadov), keď uviedol, že daňová kontrola zdaňovacieho obdobia jún 2010 bola vykonaná i na základe výsledkov multilaterálnej kontroly MLC 188 a s prihliadnutím na medzinárodné dožiadanie a boli vyžadované i ďalšie listinné doklady (faktúry vystavené dodávateľmi žalobcu v inom členskom štáte). Táto daňová kontrola teda nepochybne bola vykonaná v neporovnateľne širšom rozsahu dokazovania a jej závery vychádzajú z odlišných skutkových zistení. S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri predaji vozidla použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy v zmysle ust. § 69 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože podmienky na postup podľa ust. § 66 ods. 2, 3 tohto zákona splnené neboli. Správne a v zmysle vyššie citovaného zákona potom postupoval správca dane, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 08.10.2013 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty na zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 19.697,83 eur, pričom správne postupoval i žalovaný, keď toto rozhodnutie správcu dane potvrdil rozhodnutím zo dňa 03.02.2014 podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý bolo potrebné aplikovať od 30.12.2012. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom a nevedel preukázať, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobou uvedenou v ust. § 66 ods. 2 tohto zákona alebo za podmienok tam uvedených, a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich predaji. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR, cestou podpísaného súdu, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).