Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/71/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200410 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4015200410.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: B&B TEAM, s.r.o., Nánanská 107, Štúrovo, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska spoločnosť s.r.o., Podzámska 32, Nové Zámky, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. marca 2015 č. 1100305/1/133167/2015/5056, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca podanou žalobou zo dňa 04. 05. 2015 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 26. 03. 2015 č. 1100305/1/133167/2015/5056, ako i rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Trnava zo dňa 05. 01. 2015 č. 9201402/5/5398263/2014. Týmto rozhodnutím správca dane podľa ust. § 68 ods. 6 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 4.152,- eur a zároveň mu znížil nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2012 zo sumy 6.066,43 eur na sumu 1.914,43 eur. Uvedené rozhodnutia považuje žalobca za nezákonné, vydané v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako i v rozpore s európskou legislatívou a judikatúrou. Správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Tonezza s.r.o., ktoré sa týkajú nákupu pneumatík. Takýto záver však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ale bol vyvodený na základe všeobecných poznatkov o osobe konateľa tejto spoločnosti, čo je neprípustné. Žalobca namietal nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ktorý svoje rozhodnutie oprel výlučne o skutočnosť, že v osobe konateľa spoločnosti Tonezza s.r.o. sa jedná zrejme o subjekt, ktorý si neplní svoje daňové povinnosti, nespolupracuje so správcom dane a podľa jeho tvrdenia má ísť o osobu s nepravými osobnými údajmi. Žiadna z týchto skutočností nie je priamym dôkazom o tom, že spoločnosť Tonezza s.r.o. neposkytla žalobcovi plnenie a že žalobca plnenie neprevzal a nezaplatil zaň. Na ťarchu žalobcu žalovaný kladie nepreukázanie reálneho dodania tovaru a služby, ale uskutočnené práce vo forme čistenia interiéru nie je možné preukázať po viac ako dvoch rokoch a nákup pneumatík, ktoré sú u žalobcu spotrebným materiálom, rovnako nie. Žalobca sa na žiadnych nekalých praktikách nepodieľal a v priebehu daňovej kontroly sa vyjadril, že ako dôkaz uskutočnenia obchodu, okrem listinných dôkazov, vie podložiť svoje tvrdenia výpoveďami svedkov, ktorí od zástupcu spoločnosti Tonezza s.r.o. tovar prijali, pričom vychádzal práve z toho, že tovar bol ku dňu vykonania kontroly spotrebovaný. Takýto dôkaz však správca dane nevykonal a nepostupoval teda podľa ust. § 24 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom vychádzal iba zo skutočností, ktoré žalobca ako daňový subjekt nevie ovplyvniť a za ktoré nezodpovedá. Bol toho názoru, že svoju povinnosť si splnil predložením prvotných dokladov a evidencií, pričom žalovaný pri spochybňovaní deklarovaného plnenia vychádzal len z tej skutočnosti, že dodávateľ tovaru nepotvrdil jeho dodanie z dôvodu, že daňové orgány nevedeli zabezpečiť jeho účasť na konaní. Správca dane sa však ani nepokúsil o predvedenie konateľa spoločnosti Tonezza s.r.o. Bol toho názoru, že správca dane ho zaťažil neprimeraným dôkazným bremenom, ktoré nevie uniesť ani pri vynaložení značného úsilia a v tejto súvislosti poukázal na záväznosť judikatúry Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej je prejudiciálny rozsudok spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, záväzný pre vnútroštátny súd (Benedetti, 52/76, 03. 02. 1977, Zb. s. 163, bod 26), ako i pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24. 06. 1969, Zb. s. 165, bod 2). Taktiež poukázal i na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Do pozornosti súdu dal i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/1/2010, kde súd otázku zásadného právneho významu vyriešil vyslovením právnej vety, v zmysle ktorej v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti v osobe dodávateľa, ktorý v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi, ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu a za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt. Ďalej poukazoval i na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-80/11 (Mahageben Kft.) a C-142/11 (Péter Dávid), ako i na výklad Šiestej smernice o práve na odpočet dane z pridanej hodnoty. I keď v prípade žalobcu nejde o plnenie v reťazci, rovnako platí, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie tretej osoby, pritom je nad všetky pochybnosti zrejmé, že jediným dôvodom, pre ktorý žalovaný spochybňuje nárok žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty, je skutočnosť, že správcovi dane sa nepodarilo skontaktovať s dodávateľom tovaru, ktorý potom dodanie tovaru pre žalobcu nepotvrdil. Žalobca bol toho názoru, že nie on, ale žalovaný trpí dôkaznou núdzou, keď svoje tvrdenie o nedodaní tovaru a služby ničím nepreukázal a z tejto dôkaznej situácie mal vyvodiť prislúchajúci záver. Z týchto dôvodov žalobca spochybňuje zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorý sa od citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ neoprávnene odchýlil v neprospech žalobcu a len na základe nemožnosti skontaktovať sa s konateľom dodávateľa tovaru uzavrel vec v neprospech žalobcu. Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby súd žalobu ako zamietol. Uviedol, že správca dane je povinný preveriť všetky náležitosti deklarovaného zdaniteľného obchodu. Jedinú spoločníčku a konateľku spoločnosti Tonezza s.r.o. sa nepodarilo stotožniť a správca dane svoj záver o tom, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, resp. služby zo strany tejto spoločnosti, podložil najmä zistením, že dodávateľ, t. j. spoločnosť Tonezza s.r.o. v daňovom priznaní nepriznal tuzemské dodania a nevykázal daňovú povinnosť, nebol registrovaný pre daň zo závislej činnosti a nemal ani zamestnancov. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobca má povinnosť v priebehu daňovej kontroly predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Nič mu nebránilo, aby si túto svoju povinnosť splnil a predložil relevantné dôkazy o prijatom zdaniteľnom obchode, resp. identifikačné údaje o svojich zamestnancoch, ktorí jeho tvrdenia mali potvrdiť. Výzvu správcu dane na predloženie dôkazov o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu nemožno považovať za zaťaženie žalobcu neprimeraným dôkazným bremenom. Nemožno akceptovať ani odvolávanie sa žalobcu na závery a stanoviská súdov k otázke dokazovania pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty v právnych vzťahoch, týkajúcich sa dodávateľa a jeho subdodávateľov, pretože v tomto prípade nešlo o transakcie v reťazci dodávok. Bol toho názoru, že nemožno akceptovať ani názor žalobcu o neoprávnenom odchýlení sa žalovaného od judikatúry Súdneho dvora EÚ v neprospech žalobcu. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 26. 03. 2015, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V konaniach o žalobách podľa § 247 a nasl. OSP súd v intenciách žaloby (§ 249 OSP účinný do 30. 06. 2016) predovšetkým skúma jej dôvodnosť a v procese preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP) a dokazovanie na súde sa zásadne nevykonáva. Úlohou súdu v správnom súdnictva nie je nahradzovať činnosť správneho (daňového) orgánu pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať "zákonnosť" vydaného rozhodnutia, teda, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd teda nie je súdom skutkovým (okrem prípadov podľa § 250i ods. 2 OSP), ale súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia daňového orgánu. Podľa § 8 ods. 1, písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 09. 2012, dodaním tovaru je a/ prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 49 ods. 1, 2, písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1, písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/, c/ alebo písm. d/ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/. Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/ do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/. Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo. Podľa § 71 ods. 1, vyššie citovaného zákona, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42. Úlohou súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 4.152,- eur (ako rozdielu medzi nadmerným odpočtom uplatneným žalobcom v daňovom priznaní, t. j. 6.066,43 eur za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie a daňou zistenou správcom dane, t. j. 1.914,43 eur pri daňovej kontrole) a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného dodávateľa tovaru - pneumatík, t. j. spoločnosti Tonezza s.r.o. Medzi účastníkmi konania bol teda sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a to, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 pri ním tvrdenej dodávke prác a služieb (čistenie interiéru nákladných vozidiel v dňoch 14. a 15. 05. 2012 a v dňoch 29. a 30. 05. 2012) od dodávateľa Tonezza s.r.o. deklarovaných na faktúrach zo dňa 16. 05. 2012 č. 2012034 (číslovanie faktúry u dodávateľa) a zo dňa 31. 05. 2012 č. 2012043 (číslovanie faktúry u dodávateľa) a pri ním tvrdenej dodávke pneumatík zn. Michelin od dodávateľa Tonezza s.r.o. deklarovanej na faktúre zo dňa 22. 05. 2012 č. 2012039 (číslovanie faktúry u dodávateľa). Žalobca v podanej žalobe poukazoval na to, že splnil všetky podmienky stanovené vyššie citovaným zákonom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru od spoločnosti Tonezza s.r.o. Účelom zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý transponoval Smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006, bolo upraviť vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k štátu stanovením povinností daňovému subjektu, ale určil i jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných plnení ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákona o DPH vyžaduje preukázanie pôvodu a účel zdaniteľného plnenia dodaného v zmysle vystavenej faktúry pre odberateľa, ktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k štátu zmysle zákona o DPH. Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly overuje, či daňový subjekt deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových dokladov. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH). V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a to vyžiadaním listinných dokladov a výsluchom konateľa žalobcu, resp. i preverovaním spoločnosti Tonezza s.r.o. V priebehu daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane dve faktúry zo dňa 16. 05. 2012 a zo dňa 31. 05. 2012 vystavené dodávateľom označeným ako Tonezza s.r.o., ktorý mu mal dodať práce a služby - čistenie interiéru nákladných vozidiel v dňoch 14. a 15. 05. 2012 a v dňoch 29. a 30. 05. 2012 v cenách 5.610,- eur (z toho DPH 935) a 6.630,- eur (z toho DPH 1.105) a jednu faktúru zo dňa 22.05.2012 vystavenú dodávateľom označeným ako Tonezza s. r. o., ktorý mu mal dodať celkom 16 (8 + 8) kusov pneumatík zn. Michelin X Energy rozmer: 385x65x22R a Michelin XT 3 rozmer: 385x65x22R, a to dňa 22. 05. 2012 v cene 10.560,- eur (z toho DPH 2.112). Predmetné faktúry sú opatrené pečiatkou deklarovaného dodávateľa, t. j. Tonezza s.r.o., a nečitateľným podpisom, resp. by sa mohlo jednať o podpis S.. Taktiež žalobca predložil i dodacie listy vystavené deklarovaným dodávateľom, na ktorých je uvedený totožný druh služieb a tovaru ako na faktúrach, pričom tieto doklady sú takisto opatrené pečiatkou spoločnosti Tonezza s.r.o. a podpisom S.. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra je konateľkou tejto spoločnosti E. S.. Predloženie uvedených dokladov je však len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým ešte preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Za tým účelom správca dane vypočul konateľa žalobcu ako odberateľa tovaru od spoločnosti Tonezza s.r.o. (deklarovaného dodávateľa) a požiadal príslušného správcu dane pre túto spoločnosť o vykonanie jej preverenia, čo však nebolo možné, nakoľko zásielka s predvolaním sa vrátila dožiadanému správcovi dane s tým, že adresát je na udanej adrese (zapísanej v obchodnom registri ako sídlo spoločnosti) neznámy. Preverenie dodania služieb a tovaru zo strany spoločnosti Tonezza s.r.o. nebolo možné ani u jej konateľky, nakoľko zásielka zaslaná na jej adresu sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Šetrením v evidencii obyvateľov Slovenskej republiky však bolo zistené, že rodné číslo osoby s menom E. S. neexistuje a takáto osoba sa nenachádza ani v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území SR. Malo by sa však jednať o osobu s menom E. S. s trvalým pobytom v Chorvátsku. Uvedené zistenia (vrátane toho, že spoločnosť nebola registrovaná na daň zo závislej činnosti, čo vyplýva z analytického listu tejto spoločnosti a nemala teda zamestnancov) boli dňa 04. 11. 2014 oznámené na ústnom pojednávaní konateľovi spoločnosti žalobcu, ktorý uviedol, že zabezpečí z obchodného registra listiny s overeným podpisom spoločníčky a konateľky spoločnosti Tonezza s.r.o., ako i ďalšie dôkazy o pohybe zakúpeného tovaru - pneumatík. Následne správcovi dane predložil zakladateľskú listinu spoločnosti Tonezza s.r.o. zo dňa 02. 01. 2012, 29. 03. 2012, rozhodnutie jediného spoločníka tejto spoločnosti ako i podpisový vzor konateľa spoločnosti, ktoré získal zo súdu (ako je uvedené v mailovej komunikácii). Dňa 04. 12. 2014 bol spísaný protokol z daňovej kontroly, z ktorého vyplýva, že za zdaňovacie obdobie máj 2012 si žalobca uplatnil nadmerný odpočet - 6.066,43,- eur. Správca dane v protokole z daňovej kontroly uviedol, že obchodné transakcie deklarované na dodávateľských faktúrach č. 11120555 (externé číslo faktúry 2012034), 11120556 (externé číslo faktúry 2012043) a 11120557 (externé číslo faktúry 2012039) za uvedené zdaňovacie obdobie sa neuskutočnili tak, ako je to deklarované a žalobcovi bol určený rozdiel odpočítania dane v sume 4.152,- eur. Žalobca podal k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 04. 12. 2014 z daňovej kontroly písomné vyjadrenie, v ktorom k zdaňovaciemu obdobiu máj 2012 uviedol, že nespolupráca a neplnenie si povinnosti dodávateľa voči správcovi dane nemôže byť na ťarchu žalobcu, pretože kontrolovali správnosť IČ DPH u dodávateľa a vykonanie iného zisťovania im legislatíva neumožňovala. Taktiež uviedol, že v priebehu kontroly ani netvrdili, že by jednali s konateľkou spoločnosti a od začiatku boli v kontakte s osobou, ktorá vyhlásila, že je zástupcom spoločnosti Tonezza s.r.o. a ktorá mala u seba i registračnú pokladňu a taktiež mala i pečiatku a je pravdepodobné, že dodanie tovaru fyzicky vykonávala osoba (ktorej totožnosť neboli oprávnení preveriť), ktorá v tom čase nemala u dodávateľa legálny pracovný pomer. S poukazom na uvedené zistenia vyplývajúce z predloženého administratívneho spisu bol i podľa názoru súdu správny postup správcu dane, keď sa snažil preveriť dodanie služieb a tovaru u žalobcom deklarovaného dodávateľa, resp. u jeho konateľky, pričom bolo ale zistené, že osoba s menom E. S. nie je vedená v evidencii obyvateľov SR a nenachádza sa ani v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území SR, malo by sa však jednať o osobu s menom E. S. s trvalým pobytom v Chorvátsku. Žalobca potvrdil, že s konateľkou dodávateľa nejednal a žiadnym spôsobom neoznačil ani osobu (neuviedol, či to bol muž alebo žena, meno tejto osoby, resp. na základe čoho táto osoba mala jednať za dodávateľa), s ktorou jednal ako so zástupcom dodávateľa. Za takejto situácie ani podľa názoru súdu nebol dôvod, aby správca dane za účelom vypočutia osoby zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Nitra ako konateľka spoločnosti Tonezza s.r.o. požiadal o jej predvedenie. Rodné číslo tejto osoby uvedené v žalobcom predložených listinách (zakladateľská listina zo dňa 29. 03. 2012, podpisový vzor z toho istého dňa) nebolo stotožnené so žiadnym občanom Slovenskej republiky, takéto rodné číslo neexistuje a takáto osoba sa nenachádza ani v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území SR. Žalobca bol o týchto zisteniach a výsledkoch dokazovania oboznamovaný (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 04. 11. 2014) a vyzývaný na označenie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia (výzva zo dňa 04. 12. 2014). V reakcii na tieto výzvy žalobca predkladal listinné doklady, pričom v priebehu daňovej kontroly ani vyrubovacieho konania neuvádzal mená osôb, ktoré by mohli byť vypočutí ako svedkovia. Za danej dôkaznej situácie, keď žalobca žiadnym spôsobom neidentifikoval osobu, ktorá mala konať za spoločnosť dodávateľa a žalobcovi tovar dodať, podľa názoru súdu nie je relevantným dôkazným prostriedkom na preukázanie dodania tovaru ani vypočutie zamestnancov žalobcu, ako sa toho žalobca domáhal v podanej žalobe. V preskúmavanej veci, poukazom a na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je i súd toho názoru, že žalobcom deklarovanému dodávateľovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty, a preto nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011, ako i na ďalší jeho rozsudok zo dňa 23. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že "dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný". Daňový subjekt, uplatňujúci si odpočítanie dane z pridanej hodnoty, má v daňovom konaní preukázať reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože jej uskutočnenie zákon automaticky nepredpokladá. Z uvedeného potom vyplýva, že cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdených obchodných transakcií v mesiaci máj 2012 na základe ním predložených dokladov správca dane zistil a konštatoval, že deklarované obchodné transakcie sa neuskutočnili tak, ako je to uvedené na faktúrach č. 11120555 (externé číslo faktúry 2012034), 11120556 (externé číslo faktúry 2012043) a 11120557 (externé číslo faktúry 2012039), nakoľko v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania žalobca okrem vyššie uvedených dokladov žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Daňové orgány si urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i reálne dodaný od dodávateľa uvedeného na faktúre (napr. rozsudok č. 2 Afs 177/2006-61). Obchodný prípad, ktorý žalobca považuje za uskutočnené zdaniteľné plnenie a ku ktorému predložil doklady (faktúry, dodacie listy, doklady z registračnej pokladne), nespĺňa atribúty daňovej transakcie podľa zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a žalobca nepreukázal kauzu právneho úkonu podľa prezentovaného zámeru. Žalobca, že v daňovom, ani v súdnom konaní žalobca nepreukázal, že ním predložené doklady zodpovedajú reálnemu plneniu. Súd považuje za potrebné uviesť, že ak má ísť o daňový doklad spôsobilý na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí ho vyhotoviť platiteľ tejto dane, t. j. osoba, ktorá atribúty platiteľa tejto dane spĺňa (vznikla jej povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty a súčasne táto reálne uskutočnila zdaniteľné plnenie). V predmetnej veci je potrebné zdôrazniť, že sám žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania žiadnym spôsobom neidentifikoval osobu, ktorá mu služby a tovar dodala, neuvádzal okolnosti dodania služby a tovaru, čo jednoznačne spochybnilo žalobcom deklarované dodanie služby a tovaru od spoločnosti Tonezza s.r.o. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil pri službe a tovare, ktoré mu mal dodať deklarovaný dodávateľ, t. j. spoločnosť Tonezza s.r.o., aby preukázal skutočnú existenciu zdaniteľného plnenia, vrátane prepravy tohto plnenia. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá prepravu tovaru vykoná. Žalobca si zrejme tieto informácie neoveril dostatočne, a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu fakturované služby a tovar dodal ním tvrdený dodávateľ a platiteľ dane z pridanej hodnoty a či faktúry, pri ktorých si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty, boli vôbec vystavené platiteľom tejto dane. Tu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že konateľ žalobcu sám potvrdil, že s konateľkou spoločnosti Tonezza s.r.o. nejednali. Za tejto situácie potom bolo potrebné preveriť si totožnosť osoby, ktorá vystupovala v jej mene vrátane toho, či je oprávnená takto konať (napr. vyžiadaním si dokladu oprávňujúceho na konanie za spoločnosť, kontaktovaním konateľky spoločnosti ohľadne tejto transakcie a osoby, ktorá za spoločnosť vystupuje a pod.). Pokiaľ osoba, ktorá vystupovala ako zástupca dodávateľa, mala registračnú pokladňu a pečiatku spoločnosti, toto ešte nie je dôkazom o tom, že skutočne je oprávnená konať za dodávateľa a koná v jeho mene. Pri preverovaní si spoločnosti dodávateľa by žalobca musel zistiť, že podľa verejne dostupného výpisu z obchodného registra sa jedná o spoločnosť, ktorá bola do obchodného registra zapísaná v januári 2012 a v apríli 2012 mala už tretieho konateľa, čo nie je znakom stabilnej spoločnosti. S poukazom na uvedené, je potom podľa názoru súdu dôvodné konštatovanie žalovaného, že nebolo preukázané, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma deklarovanými platiteľmi dane z pridanej hodnoty a žalobca si v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty nedôvodne uplatnil odpočítanie tejto dane. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Faktúry a dodacie listy, ktoré predložil žalobca obsahovali popis zdaniteľného plnenia (čistenie interiéru nákladných vozidiel a 16 kusov pneumatík zn. Michelin a ich typ), ktoré je však nepreskúmateľné bez predloženia napríklad dokladov o preprave pneumatík k žalobcovi, skladových listov, dokladov preukazujúcich, do ktorých motorových vozidiel a kedy žalobca tieto pneumatiky namontoval, resp. ako s nimi naložil a pod. Jednoznačne však treba pričítať na ťarchu žalobcu tú skutočnosť, že žiadnym spôsobom si neoveroval svojho dodávateľa, resp. to, či osoba, ktorá ako zástupca dodávateľa vystupuje, je skutočne oprávnená takto vystupovať a na základe čoho a v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania žiadnym spôsobom túto osobu ani neidentifikoval, pričom mal vedomosť, že to nie je konateľka dodávateľa. Takýto postup žalobca odôvodňoval tým, že sa jednalo o dodávateľa, ktorý z hľadiska množstva dodávaného tovaru nebol pre neho významný. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje ("ignorantia iuris non excusat"), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Súd je toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlil podstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou. K námietke žalobcu, že správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane na základe všeobecných poznatkov o osobe konateľky spoločnosti Tonezza s.r.o., je potrebné uviesť, že táto námietka nie je dôvodná. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 nebolo žalobcovi uznané z dôvodu, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúr a reálne dodanie služby a tovaru od spoločnosti Tonezza s.r.o. a jeho spotrebovanie, nakoľko, ako žalobca sám uviedol v podanej žalobe, pneumatiky sú u neho spotrebný materiál. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics, C-484/03 Bond House, C-80/11 Mahagében Kft., C-142/11 Péter David) a rozsudok Najvyššieho súdu SR (v konaní pod sp. zn. 3Sžf 1/2010), súd je toho názoru, že žalobca si nesprávne vysvetľuje závery týchto rozsudkov na jeho obchodnú transakciu s deklarovaným dodávateľom a naviac ani neuviedol, v ktorých bodoch by bolo možné závery týchto rozsudkov aplikovať na jeho obchodný prípad podľa predloženej faktúry a v kontrolovanom zdaniteľnom období. V uvádzaných rozhodnutiach sa okrem iného predpokladá skutočnosť, že platiteľ v reťazci dodávok nevedel a ani vedieť nemohol o podvodnej povahe plnenia jednotlivých článkov obchodného reťazca. V prípade žalobcu sa obchodný reťazec nejednalo, na čo poukázal i žalovaný vo svojom rozhodnutí, nakoľko pneumatiky, ktoré nakupuje sú u neho spotrebným materiálom, čo i sám potvrdil. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 05. 01. 2015 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 4.152,- eur, t. j. znížil nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2012 zo sumy 6.066,43 eur na sumu 1.914,43 eur. Správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane zo dňa 05. 01. 2015 potvrdil podľa § 68 ods. 6 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného súdu, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).