Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 15S/12/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200413 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4015200413.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: B & B TEAM, s. r. o., Nánanská 107, 943 01 Štúrovo, IČO: 36 567 728, v konaní zastúpený: Advokátska spoločnosť s. r. o., Podzámska 32, 940 01 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. 1100305/1/133210/2015/5056 zo dňa 26.03.2015, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobca žalobou podanou dňa 06.05.2015 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného č. k. 1100305/1/133210/2015/5056 zo dňa 26.03.2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9201402/5/5398875/2014 zo dňa 05.01.2015, ktorým správca dane určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 4.250,67 eura a zároveň mu nepriznal nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní. Uvedené rozhodnutia považuje žalobca za nezákonné, vydané v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj európskou legislatívou a judikatúrou. Správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Tonezza s. r. o., ktoré sa týkajú nákupu pneumatík. Žalobca namietal nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ktorý svoje rozhodnutie oprel výlučne o skutočnosť, že konateľ tejto spoločnosti je zrejme subjektom, ktorý si neplní svoje daňové povinnosti, nespolupracuje so správcom dane, pričom ide o osobu s nepravými osobnými údajmi. Žiadna z týchto skutočností však nie je priamym dôkazom o tom, že spoločnosť Tonezza s. r. o. neposkytla žalobcovi plnenie a že žalobca plnenie neprevzal a nezaplatil zaň. Na ťarchu žalobcu žalovaný kladie nepreukázanie reálneho dodania tovaru a služby, hoci uskutočnené práce vo forme čistenia interiéru nie je možné preukázať po viac ako dvoch rokoch a nákup pneumatík, ktoré sú u žalobcu spotrebným materiálom, takisto nie. Žalobca sa na žiadnych nekalých praktikách nepodieľal a v priebehu daňovej kontroly sa vyjadril, že svoje tvrdenia vie podložiť okrem listinných dôkazov aj výpoveďami svedkov, ktorí od zástupcu spoločnosti Tonezza s. r. o. tovar prijali, pričom vychádzal z toho, že tovar bol ku dňu vykonania kontroly spotrebovaný. Takýto dôkaz však správca dane nevykonal a nepostupoval podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom vychádzal iba zo skutočností, ktoré žalobca ako daňový subjekt nevie ovplyvniť a za ktoré nezodpovedá. Bol toho názoru, že svoju povinnosť si splnil predložením prvotných dokladov a evidencií, pričom žalovaný pri spochybňovaní deklarovaného plnenia vychádzal len z toho, že dodávateľ tovaru nepotvrdil jeho dodanie z dôvodu, že daňové orgány nevedeli zabezpečiť jeho účasť na konaní. Správca dane sa však ani nepokúsil o predvedenie konateľa spoločnosti Tonezza s. r. o. Podľa názoru žalobcu ho správca dane zaťažil neprimeraným dôkazným bremenom, ktoré nevie uniesť ani pri vynaložení značného úsilia a v tejto súvislosti poukázal na záväznosť judikatúry Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej je prejudiciálny rozsudok spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie záväzný pre vnútroštátny súd (Benedetti, 52/76, 03.02.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24. 06. 1969, Zb. s. 165, bod 2). Poukázal tiež na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), v ktorých súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Do pozornosti súdu dal aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Sžf/1/2010, v ktorom súd otázku zásadného právneho významu vyriešil vyslovením právnej vety tak, že v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti v osobe dodávateľa, ktorý v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi, ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu a za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt. I keď v prípade žalobcu nejde o plnenie v reťazci, rovnako platí, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie tretej osoby. Jediným dôvodom, pre ktorý žalovaný spochybňuje nárok žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty je skutočnosť, že správcovi dane sa nepodarilo skontaktovať s dodávateľom tovaru, ktorý potom dodanie tovaru pre žalobcu nepotvrdil. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane je povinný preveriť všetky náležitosti deklarovaného zdaniteľného obchodu. Jedinú spoločníčku a konateľku spoločnosti Tonezza s. r. o. sa nepodarilo stotožniť a správca dane svoj záver o tom, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, resp. služby zo strany tejto spoločnosti podložil najmä zistením, že táto spoločnosť ako dodávateľ v daňovom priznaní nepriznala tuzemské dodania a nevykázala daňovú povinnosť, nebola registrovaná pre daň zo závislej činnosti a nemala ani zamestnancov. V priebehu daňovej kontroly mal žalobca povinnosť predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Nič mu nebránilo, aby predložil relevantné dôkazy o prijatom zdaniteľnom obchode, resp. identifikačné údaje o svojich zamestnancoch, ktorí jeho tvrdenia mali potvrdiť. Výzvu správcu dane na predloženie dôkazov o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu nemožno považovať za zaťaženie žalobcu neprimeraným dôkazným bremenom. Nemožno akceptovať ani odvolávanie sa žalobcu na závery a stanoviská súdov k otázke dokazovania pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa dodávateľa a jeho subdodávateľov, pretože v tomto prípade nešlo o transakcie v reťazci dodávok. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 30.09.2012, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 51 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo. Podľa § 71 ods. 1 citovaného zákona, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42. Úlohou súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 4.250,67 eura a zistiť, či daňové orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, keď vyslovili záver, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného dodávateľa tovaru (pneumatík) t. j. spoločnosti Tonezza s. r. o. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto hmotno-právne podmienky sú uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a), ako aj v § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca požaduje, aby platiteľ dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na odpočítanie, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúre), ktorá mala byť podľa tvrdenia žalobcu vystavená dodávateľom tovaru, t. j. spoločnosťou Tonezza s. r. o. Z § 49 ods. 1, 2 citovaného zákona vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu, čo znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky tovaru, ktorý mal nakúpiť od deklarovaného dodávateľa Tonezza s. r. o. len v prípade, ak by pri tomto tovare vznikla uvedenému dodávateľovi daňová povinnosť. V priebehu daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane faktúru č. 2012187 zo dňa 15.08.2012 vystavenú dodávateľom Tonezza s. r. o., ktorý mu mal dodať 20 kusov pneumatík zn. Michelin XTE 3 385/65 R 22,5 v sume 14.580 eur (12.150 eur + 20 % DPH vo výške 2.430 eur) a faktúru č. 2012195 zo dňa 23.08.2012 vystavenú dodávateľom Tonezza s. r. o., ktorý mu mal dodať 10 kusov pneumatík zn. Michelin XZA2 315/60 R 22,5 a 6 kusov pneumatík zn. Michelin SP252 435/50 R 19,5 v celkovej sume 10.924 eur (9.103,33 eura + 20 % DPH vo výške 1.820,67 eura). Obidve faktúry boli opatrené pečiatkou deklarovaného dodávateľa a podpisom pani Radovicovej. Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra, konateľkou spoločnosti Tonezza s. r. o. je Maria Radovicova. Uvedené doklady však sami o sebe ešte nepreukazujú, že deklarované plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Správca dane preto požiadal príslušného správcu dane spoločnosti Tonezza s. r. o. o vykonanie jej preverenia, avšak neúspešne, nakoľko zásielka s predvolaním bola dožiadanému správcovi dane vrátená s poznámkou poštového doručovateľa, že adresát je v mieste sídla spoločnosti neznámy. Preveriť dodanie tovaru spoločnosťou Tonezza s. r. o. sa nepodarilo ani prostredníctvom jej konateľky, ktorá si zásielku v odbernej lehote neprevzala. Vykonaným šetrením v evidencii obyvateľov Slovenskej republiky bolo navyše zistené, že rodné číslo osoby Maria Radovicova neexistuje a takáto osoba sa nenachádza ani v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území SR. Pravdepodobne ide o osobu s menom Maria Radovic s trvalým pobytom v Chorvátsku. Uvedené zistenia, vrátane informácie o tom, že spoločnosť nebola registrovaná na daň zo závislej činnosti a nemá zamestnancov, boli na ústnom pojednávaní dňa 04.11.2014 oznámené konateľovi žalobcu, ktorý uviedol, že zabezpečí z obchodného registra listiny s overeným podpisom spoločníčky a konateľky spoločnosti Tonezza s. r. o., ako aj ďalšie dôkazy o pohybe zakúpených pneumatík. Žalobca následne predložil správcovi dane zakladateľskú listinu spoločnosti Tonezza s. r. o., rozhodnutie jediného spoločníka tejto spoločnosti a podpisový vzor konateľa spoločnosti, ktoré získal z registrového súdu. Dňa 04.12.2014 bol spísaný protokol z daňovej kontroly, z ktorého vyplýva, že za zdaňovacie obdobie august 2012 žalobca podal aj dodatočné daňové priznanie dňa 25.03.2013, pričom za toto zdaňovacie obdobie si uplatnil nadmerný odpočet 2.714,65 eura, ale po daňovej kontrole bola zistená suma dane z pridanej hodnoty 1.536,02 eur, čo predstavuje celkový rozdiel 4.250,67 eura. Správca dane v protokole z daňovej kontroly uviedol, že obchodná transakcia deklarovaná na dodávateľských faktúrach č. 2012187 a 2012195 za uvedené zdaňovacie obdobie sa neuskutočnila tak, ako je deklarované a žalobcovi bol určený rozdiel odpočítania dane v sume 4.250,67 eura. Žalobca podal k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly zo dňa 04.12.2014 písomné vyjadrenie, v ktorom k zdaňovaciemu obdobiu august 2012 uviedol, že nespolupráca a neplnenie si povinností dodávateľa voči daňovému úradu a ostatným správnym orgánom nemôže byť na ťarchu kontrolovaného subjektu, pretože kontrolovali správnosť IČ DPH dodávateľa a vykonanie iného zisťovania platná legislatíva neumožňovala. Taktiež uviedol, že nie je možné jednoznačne konštatovať, že dodávateľ uvedený tovar nemohol dodať. Na fyzické dodanie tovaru mohol využiť tretie osoby, je však pravdepodobné, že dodanie tovaru fyzicky vykonávala tretia osoba, ktorá v tom čase nemala u neho legálny pracovný pomer. Všetky dodávky uskutočňoval ten istý človek, ktorého totožnosť žalobca nebol oprávnený legálne preverovať. S poukazom na zistenia vyplývajúce z predloženého administratívneho spisu súd považoval postup správcu dane pri preverovaní dodania tovaru deklarovaným dodávateľom za správny a s prihliadnutím na skutočnosti zistené o osobe konateľky spoločnosti Tonezza s. r. o., s ktorou žalobca navyše ani nejednal, nebol dôvod na jej predvedenie a vypočutie. Nakoľko žalobca neidentifikoval osobu, ktorá mala za spoločnosť dodávateľa konať a žalobcovi tovar dodať, výsluch jeho zamestnancov za účelom preukázania dodania tovaru by nemal právnu relevanciu. Vzhľadom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane dospel súd k záveru, že deklarovanému dodávateľovi žalobcu nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty, a preto nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011 a na rozsudok zo dňa 23.06.2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že "dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný." Daňový subjekt uplatňujúci odpočítanie dane z pridanej hodnoty má v daňovom konaní preukázať reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože jej uskutočnenie zákon automaticky nepredpokladá. Z uvedeného vyplýva, že cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdenej obchodnej transakcie v mesiaci august 2012 na základe ním predložených dokladov správca dane zistil, že deklarovaná obchodná transakcia sa neuskutočnila tak, ako je to uvedené na faktúrach č. 2012187 a 2012195, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania okrem týchto dokladov žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Daňové orgány dospeli k správnemu záveru, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť a že tovar bol reálne dodaný dodávateľovi uvedenému na faktúre. Ak má ísť o daňový doklad spôsobilý na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí ho vyhotoviť platiteľ tejto dane, t. j. osoba, ktorá atribúty platiteľa tejto dane spĺňa (vznikla jej povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty a súčasne táto reálne uskutočnila zdaniteľné plnenie). Žalobca žiadnym spôsobom neidentifikoval osobu, ktorá mu tovar dodala a neuviedol ani okolnosti dodania tovaru. Informácie týkajúce sa obchodného partnera si žalobca zrejme dostatočne neoveril, čo v kontexte zistených skutočností vzbudzuje dôvodné pochybnosti, či mu tovar dodal ním tvrdený dodávateľ a platiteľ dane z pridanej hodnoty a či faktúry, pri ktorých si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty, boli vystavené platiteľom tejto dane. Za daných okolností žalovaný vyvodil správny záver, keď konštatoval, že nebolo preukázané realizovanie zdaniteľného plnenia medzi dvoma deklarovanými platiteľmi dane z pridanej hodnoty a že si žalobca v daňovom priznaní nedôvodne uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Podľa názoru súdu žalovaný napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil a v dostatočnej miere sa vysporiadal aj so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, že tieto nemajú materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko. Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics, C-484/03 Bond House) a rozsudok Najvyššieho súdu SR (v konaní pod sp. zn. 3Sžf 1/2010), na ktoré žalobca na podporu svojich tvrdení v žalobe poukázal, súd je toho názoru, že ich závery nie sú na preskúmavanú vec aplikovateľné, nakoľko predpokladajú, že platiteľ v reťazci dodávok nevedel a ani vedieť nemohol o podvodnej povahe plnenia jednotlivých článkov obchodného reťazca a v prípade žalobcu nešlo o obchodný reťazec, na čo poukázal aj žalovaný vo svojom rozhodnutí. Keďže súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia, ako aj postup žalovaného a Daňového úradu Trnava boli v súlade so zákonom, žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 O. s. p.). Podľa § 250k ods. 1 veta prvá O. s. p., ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný, súd mu náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súdu bolo prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Nitre na Najvyšší súd Slovenskej republiky v dvoch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.