Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/141/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200723 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4015200723.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Vladimír Andel, ul. Mieru 1339/7, Topoľčany, IČO: 47 522 046, zastúpený JUDr. Ľubomírom Kišacom, advokátom, Škultétyho 1597/7, Topoľčany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. júna 2015 č. 859605/2015, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou osobne podanou na tunajší súd dňa 06. 08. 2015 domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zo dňa 11. júna 2015 č. 859605/20155, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 17. 02. 2015 č. 9414401/5/359871/2015, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi ako dedičovi po poručiteľke H. U. na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012 rozdiel v sume 34.003,24 eur. Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj nezákonný postup oboch orgánov, ktorých rozhodnutia podanou žalobou napáda. Nesúhlasil so závermi žalovaného ohľadom toho, že v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok na odpočítanie DPH, keďže podľa jeho názoru neboli splnené základné podmienky v zmysle ust. § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. teda, že nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Správnemu orgánu vytýkal nedodržanie ust. § 3 ods. 1, 3 zákona č. 563/2009 Z. z., keďže vykonané dôkazy nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, a teda že daňovému subjektu nevznikol nárok na odpočet dane. Pritom v konaní boli produkované dôkazy v jeho prospech, teda, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Ďalej namietal, že správca dane neviedol dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2, 4 zákona č. 563/2009 Z. z. a tiež nesprávnu aplikáciu ust. § 68 a § 74 zákona č. 563/2009 Z. z. Konštatoval, že rozhodnutiami správnych orgánov bol porušený zákon, keďže rozhodnutia žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu. Mal za to, že prvostupňový orgán a po ňom aj odvolací orgán (žalovaný) sa v prvom rade opakovane nevyporiadali s otázkami a skutočnosťami, bez ktorých je minimálne sporné, či mal a mohol vôbec ďalej konať, takže na úvod z procesného hľadiska: kedy bola začatá kontrola? kedy H. U. zomrela? kedy sa stal žalobca dedičom a zodpovedným za uvedené obdobie? Ďalej mal za to, že prvostupňový správny orgán sa nevyporiadal ani so skutočnosťami a konkrétnymi faktami a nedokáže odpovedať na jednoduché otázky, a to kedy sa H. U. stala platcom DPH a potom požiadala o vrátenie DPH a za aké obdobie a na základe čoho to požiadala? Zdôraznil, že H. U. sa stala platcom DPH zo zákona a zo zákona jej vznikol nárok na vrátenie DPH a ak by o vrátenie DPH nepožiadala, porušila by zákon, pričom v tom čase nemal s prípadom nič spoločné. Uviedol, že H. U. nikomu nič nedĺži, dane riadne a včas odvádzala štátu, zdravotnej a sociálnej poisťovni riadne a včas odvádzala odvody za zamestnávateľa i zamestnancov, zamestnávala ľudí a prvostupňový orgán účelovo, cielene a absolútne bez dôkazov a dokladov, ktorými by preukázal hodnovernosť a oprávnenosť svojich tvrdení dokázať, že stavbu, ktorá mimochodom stojí na svojom mieste, bola postavená na základe stavebného povolenia a skolaudovaná na základe kolaudačného rozhodnutia, stavali fiktívne firmy. Žalovaný uvedenú vec opomenul, resp. nijakým spôsobom nebral do úvahy, taktiež ako skutočnosť, že H. U. nemohla predsa po zaplatení ceny na základe uzatvorenej zmluvy o dielo za dodané práce, tovary a služby vniknúť do účtovníctva inej firmy a zaujímať sa o to, či odviedli DPH. Ak H. U. nejaký dodávateľ prác alebo tovaru a služieb doniesol faktúru na úhradu v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo, nebola povinná si overovať, či takýto dodávateľ odviedol DPH a za tým účelom od neho žiadať o tom nejaký doklad. Poznamenal, že prvostupňový správny orgán začal u H. U. vykonávať kontrolu v máji 2012 (správne má byť 2013) a bol viackrát pozvaný aj priamo na stavbu OC MIKADO, ale nikto z kontrolnej skupiny prvostupňového orgánu neprišiel, pričom si mohol priamo na mieste overiť, či stavbu niekto staval, či tovar a služby niekto dodával. Prvostupňový správny orgán si mohol a mal skutočnosti a tiež aj "údajné fiktívne firmy overiť" a nie následne spochybňovať stavbu OC MIKADO. Namietal, že sa prvostupňový správny orgán nevyporiadal so skutočnosťou, kedy bola kontrola začatá, za aké kontrolované obdobie, čiže to bol on maloletým, tak do akej miery môže byť udelená sankcia pokračovateľovi živnosti, čiže jemu, ak tento je pokračovateľom až od roku 2013 v nadväznosti na právoplatné rozhodnutie o dedičstve. Zdôraznil, že nie je jeho povinnosťou, tak ako nebolo povinnosťou jeho matky H. U. chodiť, loziť, snoriť, či nejaká firma je alebo nie platcom DPH, či odvádza dane štátu alebo či nejaký subjekt podal daňové priznanie. Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobou bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 859605/20155 zo dňa 11. 06. 2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany zo dňa 17. 02. 2015 č. 9414401/5/359871/2015, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. určil na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012 rozdiel v sume 34.003,24 eur tým, že znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty zo sumy 34 161,71 eur na sumu 158,47 eur. Trval na výroku v žalobou napadnutom rozhodnutí o odvolaní, pričom poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Uviedol, že nedošlo k splneniu podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. nakoľko nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia od deklarovaných dodávateľov, Daniel Trangoš - DaTra, MAJLES s.r.o. a VENER NOVA spol. s.r.o. (podané daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobia 1. štvrťrok až 4. štvrťrok 2012 s nulovou povinnosťou), ale aj z dôvodu, že dodávateľ Daniel Trangoš - DaTra nebol od 01. 01. 2012 platiteľom DPH. Dodávateľ Daniel Trangoš - DaTra podal posledné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009 a dodávateľ MAJLES s.r.o. bol registrovaný na DPH od 01. 02. 2010 do 30. 06. 2013. Správne daňové priznania boli podané len za zdaňovacie obdobia 1. - 4. štvrťrok 2010, máj a jún 2011. Posledné podané daňové priznanie podal dňa 25. 10. 2012 za 3. štvrťrok 2012 a odvtedy nepodal žiadne daňové priznanie k DPH. V uvedenom konaní teda nebolo preukázané, že dodávatelia deklarovaní faktúrami tovar a služby aj dodali, a tým nebolo preukázané, že im v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. vznikla daňová povinnosť. Poznamenal, že žalobca síce predložil ku kontrole doklady, na základe ktorých si uplatňoval právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., avšak samotná existencia dokladov, ktorými deklaruje dodanie tovaru, príp. služieb sama o sebe nepreukazuje, že boli vystavené na základe reálneho obchodu. Predložením dokladov daňový subjekt len deklaruje, že k určitému plneniu došlo, musí však byť schopný ho preukázať aj v skutočnosti. Skutočnosť, že dodávatelia (MAJLES s.r.o. a Daniel Trangoš - DaTra) v ústnych pojednávaniach síce, na jednej strane vypovedali, že dodania uskutočnili, ale na druhej strane nepredložili správcovi dane žiadne relevantné dôkazy, nemožno tieto výpovede považovať za určujúci dôkaz na účely uplatnenia práva na odpočítanie dane. Zdôraznil, že žalobca je zaťažený dôkazným bremenom. Uviedol, že v rozhodnutiach nebolo spochybnené vykonanie ("prebehnutie") prác na stavbe, ani ich zaúčtovanie a ani ich úhrady v hotovosti, avšak uhradenie faktúr nie je zákonnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Žalovaný ani správca dane nespochybnili "stavbu ako takú", ale v danom prípade nebolo preukázané, že tovar, resp. práce dodali deklarovaní dodávatelia, ktorí na to nemali technické (žiaden z dodávateľov nevlastnil stroje na úpravu terénu a pod.) a ani personálne vybavenie (žiaden z dodávateľov nemal zamestnancov - nepodali "hlásenia"). V prípade tejto stavby išlo o rozsiahlu rekonštrukciu, stavebnú úpravu a prestavbu administratívnej budovy na obchodno-administratívne centrum, ktorá si vyžadovala nielen rozsiahle stavebné práce, ale aj elektroinštalačné a vodoinštalačné práce. Pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo podstatné, že sa nepreukázalo dodanie stavebných prác a tovaru deklarovanými dodávateľmi a jeden z dodávateľov nebol v čase dodania platiteľom dane. Dodávateľom nevznikla daňová povinnosť a existujú tu len doklady a ústne tvrdenia, ktoré napriek snahe správcu dane neboli relevantnými dokladmi zo strany dodávateľov preukázané, ktoré nepreukazujú fakturované plnenia. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. 02. 2011 konštatoval, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06. 07. 2010, v ktorom súd poukázal: "nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikateľ, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené". K "pozvaniam na stavbu" sa žalovaný vyjadril v odôvodnení rozhodnutia, pričom uviedol, že daňová kontrola začala dňa 19. 02. 2013 a predmetná stavba "Stavebná úprava a prestavba administratívnej budovy s. č. 1013 na obchodno-administratívne centrum OC MIKADO" bola skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím zo dňa 10. 12. 2012, t. j. v čase začatia daňovej kontroly bola stavba ukončená a nikto tam už nepracoval. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, v ktorom bola aplikovaná zásada voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na povinnosť v zmysle § 3 ods. 1, 3 zákona č. 563/2009 Z. z. a tiež s prihliadnutím na povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostačujúce. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho dôkazné bremeno nie je absolútne a aj s prechodom dôkazného bremena na správcu dane v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľa. Žalobca nepredložil žiadne iné listinné dôkazy, resp. neoznačil iné dôkazy na podporu svojich tvrdení, že predmetné stavebné práce a dodania tovaru na predmetnú stavbu vykonali deklarovaný dodávatelia. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v situácii dôkaznej núdze. Konštatoval, že v danom prípade je zarážajúca skutočnosť, že ani jeden dodávateľ (Daniel Trangoš - DaTra, Handlová, MAJLES s.r.o. Žilina a VENER NOVA spol. s.r.o. B. Štiavnica) nepreukázal dodanie fakturovaných služieb, resp. tovaru. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 11. 06. 2015, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), na pojednávaní, v neprítomnosti žalobcu a žalovaného (§ 101 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že H. U. podala dňa 25. 04. 2012 daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za 1. štvrťrok 2012. Na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 9414401/5/416752/2013 zo dňa 09. 05. 2013 správca dane dňom 24. 05. 2013 začal vykonávať daňovú kontrolu u daňového subjektu H. U. (v priestoroch daňového poradcu žalobcu Ing. U., R. 1, W.), ktorej predmetom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 07. 01. 2013 vyplýva, že ústneho pojednávania sa zúčastnil Milan Fraňo - konateľ spoločnosti MAJLES s.r.o. ako svedok, ktorý bol vypočutý v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u daňové subjektu H. U.. V súvislosti s výkonom daňovej kontroly u daňové subjektu H. U. preveroval správca dane formou dožiadaní požadované skutočnosti. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 15. 01. 2014 vyplýva, že sa ústneho pojednávania zúčastnil žalobca ako dedič za H. U. a Ing. J. U., daňový poradca, člen SKDP za účelom spísania poslednej zápisnice v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012 a oboznámenie kontrolovaného daňového subjektu s výsledkom dožiadaní a vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu ku kontrolným zisteniam. Správca dane vyhotovil o výsledku zistenia vykonanej daňovej kontroly protokol č. 9414401/5/207005/2014 zo dňa 24. 03. 2014. Správca dane vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Daňový úrad Nitra, pobočka Topoľčany dňa 17. 02. 2015 vydal rozhodnutie, ktorým platiteľovi dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil rozdiel v sume 34.003,24 eur tým, že znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty zo sumy 34 161,71 eur na sumu 158,47 eur za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012 (dodávateľské faktúry vystavené vyššie uvedenými dodávateľmi, ktoré sú špecifikované v rozhodnutí). Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal rozhodnutie zrušiť. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 11. 06. 2015 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany zo dňa 17. 02. 2015. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období, ďalej len zákon o DPH), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 55 ods. 14 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní /daňový poriadok/ v znení neskorších predpisov, povinnosť zaplatiť daň, ktorá vznikla pred smrťou fyzickej osoby, prechádza na dediča do výšky hodnoty nadobudnutého majetku v dedičskom konaní. Podľa § 3 ods. 1 až 3 zákona c. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Povinnosť zaplatiť daň za právnickú osobu, ktorá zanikla s právnym nástupcom, prechádza na tohto nástupcu. V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim správnym konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu), pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). Správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia daňových orgánov teda nie je súdom skutkovým (okrem prípadov podľa § 250i ods. 2 OSP), ale súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia daňového orgánu. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok), v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 3 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa Daňového poriadku, ako uvádza žalobca, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov a zabezpečil si dôkazy cestou dožiadaných Daňových úradov Trenčín, B. Bystrica, Trenčín Ak sa správcovi dane pri hodnotení obsahu listinných dôkazov javí potrebné preveriť ich vierohodnosť, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Je pochopiteľné a bežnou praxou, že preverenie nákupu tovaru daňovým subjektom uplatňujúcim si nárok na vrátenie DPH a splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, správca dane preveruje u dodávateľa tovaru výsluchom konateľa (alebo povereným zástupcom), prípadne kontrolou ním vedeného účtovníctva a iných skutočností, ktoré potom správca dane vyhodnotí každú zvlášť a všetky vo vzájomnej súvislosti. Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spornou zostala otázka výkladu ust. § 49 ods. 1, 2 zákona v spojení s v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2012 pri dodaní fakturovaných služieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru na stavbu "obchodno-administratívne centrum OC MIKADO" (skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím zo dňa 10. 12. 2012) od dodávateľov, Daniel Trangoš - DaTra (5 faktúr) ,MAJLES s.r.o. (3 faktúry) a VENER NOVA spol. s.r.o. (2 faktúry), deklarovaných na faktúre vystavených za 1. štvrťrok 2012 špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného i správcu dane (obe rozhodnutia tvoria jeden celok). Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania nárok na odpočet uplatňuje, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade, teda v tomto prípade na vyššie označených faktúrach, ktoré mali byť podľa tvrdení žalobcu vystavené dodávateľom stavebných prác a tovaru, t. j. spoločnosťou Daniel Trangoš - DaTra, MAJLES s.r.o. a VENER NOVA spol. s.r.o. Z ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru, resp. služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky služieb (stavebných prác) a tovaru, ktoré mu mali dodať vyššie uvedení deklarovaní dodávatelia, len v prípade, ak by pri dodaní tejto služby vznikla dodávateľovi daňová povinnosť. V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a to zadovážením vyjadrenia konateľov spoločností VENER NOVA spol. s r.o., MAJLES s.r.o. a spoločnosť Daniel Trangoš - DaTra na ústnych pojednávaniach správcu dane uviedli, že dodania podľa predložených faktúr uskutočnili avšak správcovi dane nepredložili žiadne relevantné dôkazy o preukázaní dodania tovaru a služieb (ako i dodania tovaru a služieb subdodávateľsky inými dodávateľmi im), tak ako je to deklarované vo faktúrach žalobcu, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočet dane podľa zákona o DPH. Spoločnosť VENER NOVA spol. s r.o. ako platiteľ DPH podala daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok - IV. štvrťrok 2012, avšak s negatívnym daňovým priznaním a deklaroval za toto obdobie nevykonávanie ekonomickej činnosti. Spoločnosť MAJLES s.r.o. bola registrovaná na DPH od 01. 02. 2010 do 30. 06. 2013, avšak správne podané daňové priznania boli len za zdaňovacie obdobie I. - IV. štvrťrok 2010, máj a jún 2011, pretože spoločnosť prekročila zákonom stanovený obrat a tento daňový subjekt sa stal platcom DPH s mesačnými platbami a preto spoločnosť bola povinná podávať daňové priznania k DPH za príslušné zdaňovacie obdobie každý kalendárny mesiac samostatne. Daňový úrad Žilina tohto dodávateľa upozornil a priebežne vyzýval na podanie daňových priznaní k DPH za príslušné kalendárne mesiace. Výzvy správca dane zasielal na adresu spoločnosti ako i konateľa spoločnosti a tieto sa vracali správcovi dane s poznámkou "adresát je neznámy". Posledné podané daňové priznanie bolo urobené dňa 25. 10. 2012 za III. štvrťrok 2012 a odvtedy nepodal daňový subjekt žiadne daňové priznanie k DPH. Táto spoločnosť je registrovaná na dani z príjmov právnických osôb od 13. 10. 2009 a posledné a zároveň jediné daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb podala za zdaňovacie obdobie 2009. Žalobca mal v priebehu daňovej kontroly opakovane možnosť preukázať správnosť a dôvodnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťroku 2012 (aj iné kontrolované zdaňovacie obdobie, napr. vec vedená na tunajšom krajskom súde pod sp. zn. 11S/89/2015, 11S/142/2015) pri ním tvrdených dodávkach stavebných prác a tovaru od deklarovaných dodávateľov. Predloženie dokladov (faktúr, pokladničných dokladov, príp. i zmlúv) je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Nestačí predložiť riadne doklady so všetkými predpísanými náležitosťami, nakoľko takéto doklady, i keď riadne zaúčtované, nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky došlo. Ak teda spoločnosť VENER NOVA spol. s r.o. ako platiteľ DPH podala daňové priznanie k DPH s negatívnym daňovým priznaním (k dani z príjmov právnických osôb nepodala vôbec, posledné za zdaňovacie obdobie 2009) a spoločnosť MAJLES s.r.o. nepodala správne daňové priznania k DPH, hoci bola správcom dane upozornená, nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V preskúmavanej veci krajský súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a daňového konania, hodnovernými dôkazmi nepreukázal dodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t. j. deklarovanými subjektmi na predložených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Tak, ako uvádza žalovaný a zo spisového materiálu nesporne vyplýva, že vypočutí konatelia označených dodávateľov ústne prehlásili, že faktúry vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli na stavbu OC MIKÁDO, avšak bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie fakturovanej dodávky tovaru a prác. Správne konštatoval žalovaný ako i správca dane, že je zarážajúca skutočnosť, že ani jeden dodávateľ na predmetnú stavbu nepreukázal dodanie fakturovaných služieb resp. tovaru. Námietka žalobcu, vzhľadom na vyššie uvedené, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by označené spoločnosti tovar resp. služby nedodali, je v danom prípade právne bezvýznamná (irelevantná), keďže daňový subjekt je povinný pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti viesť účtovné evidencie tak, aby mal v každej situácii dostatočné dôkazy na relevantné preukázanie zdaniteľných plnení. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje ("ignorantia iuris non excusat"), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Bolo povinnosťou žalobcu (daňového subjektu) zachovať zákonnosť postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH (napr. či deklarovaný subjekt riadne daň odviedol, či má kapacity a výrobné prostriedky na dohodnuté služby resp. dodaný tovar, od ktorého dodávateľa on nadobudol tovar, uzavretie kúpnej zmluvy vrátane dohodnutej sankcie pri nedodržaní záväzku a pod.) Účelom zákona o DPH, ktorý transponoval Smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006, bolo upraviť vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k štátu stanovením povinností daňovému subjektu, ale určil i jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných plnení ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákona o DPH vyžaduje preukázanie pôvodu a účel zdaniteľného plnenia dodaného v zmysle vystavenej faktúry pre odberateľa, ktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k štátu zmysle zákona o DPH. Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly overuje, či daňový subjekt deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových dokladov. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/52/2011, sp. zn. 5Sžf/63/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011 (na ktorý poukazuje i žalovaný), z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 ods. 2 daňového poriadku, v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Súd dospel k záveru, že v danej veci, ak sa daň stala splatnou iba z dôvodu uvedenia na faktúre nevzniklo ešte žalobcovi právo na odpočet dane. Súd poukazuje na závery ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok č. C-255/02 Helifax), keď konštatoval, že právo na odpočet dane stanovené v šiestej smernici (teraz nahradená Smernicou 2006/112/EÚ) je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené, ale iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti zdaniteľného plnenia. Smernicu rady EÚ treba vykladať tak, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú jeho zneužitie za účelom získania daňovej výhody. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd námietky žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie a pod. považoval za nedôvodné lebo súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Obdobne s prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS 63/2014, II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07). Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie lebo žalobca spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH a oslobodenia dane v zmysle zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a podľa predložených dokladov za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach o porušení § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH, keďže neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých služieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru od spoločností Daniel Trangoš - DaTra, MAJLES s.r.o. a VENER NOVA spol. s.r.o., zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP. K námietkam žalobcu (kedy začala daňová kontrola, kedy zomrela H. U., kedy sa stal dedičom žalobca a pod.) súd poznamenáva, že daňový subjekt J. U., podnikala na základe živnostenského oprávnenia (živnostenský reg Ob.Ú Topoľčany č. 406-7128), ktorá dňa 28. 12. 2012 zomrela. Podľa oznámenia žalobcu, živnostenský úrad zaregistroval (úradný záznam z 08. 01. 2013), že vo vykonávaní živnosti ako oprávnená osoba podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní bude pokračovať žalobca. Podľa osvedčenia o dedičstve č. 2D 12/2013, D not21/2013-57, vydané notárkou JUDr. Vatrskovou M., ako súdnou komisárkou so sídlom v Topoľčanoch, vyplýva, že žalobca po poučení podľa §§ 463 až 467, § 469 a § 484 OZ vyhlásil že dedičstvo neodmieta a je spôsobilý dediť a bola určená čistá hodnota dedičstva /nebolo ukončené pre nedostatok majetku a aktív/. Žalobca sa teda stal nástupcom pôvodného daňového subjektu a účastníkom daňového konania v ktorom na jeho zastupovanie poveril Ing. U. (daňový poradca), ktorý sa dostavil i na ústne pojednávanie dňa 15. 01. 2014. Žalobca v podanej žalobe poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, avšak podľa názoru súdu si nesprávne vysvetľuje ich závery na zdaniteľný obchod a ani neuvádza, v ktorých bodoch by bolo možné tieto závery aplikovať na jeho obchodné transakcie podľa predloženej faktúry a vykonaného šetrenia správcom dane v kontrolovanom zdaniteľnom období. Bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov uvádzaných súdov, a nie len uvádzať závery z týchto rozhodnutí. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu. Odpočítanie dane nenastáva ex lege podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Zhodne ako žalovaný, i súd poukazuje na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, že základným predpokladom pre uplatnenie práva odpočtu dane platiteľom podľa § 49 ods. 2 písm. a/ cit. zákona, je skutočnosť, že daň je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré boli reálne dodané. Súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť, preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného súdu, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).