Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/228/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015201026 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4015201026.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY , Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Progress Trade, s.r.o., Podzáhradná 52/1298, Hurbanovo, IČO: 35 933 038, zastúpeného advokátskou kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 08. 06. 2015 č. 774898/2015, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového daňového orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že dňa 21. 04. 2010 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010, v ktorom uviedol daň 13.807,96 eur, odpočítanie dane v sume 13.465,26 eur, vlastnú daňovú povinnosť v sume 342,70 eur a nadmerný odpočet odpočítaný od vlastnej daňovej povinnosti v sume 342,70 eur. Daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 sa začala u žalobcu dňa 18. 06. 2012 (v zmysle oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 10. 05. 2012) a v tento deň bola s konateľom žalobcu spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom konateľ žalobcu predložil listinné doklady uvedené v priloženom zozname. 2. Správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu u žalobcu požiadal Daňový úrad Košice o vykonanie miestneho zisťovania v spoločnosti ISIAH, s.r.o., so sídlom Hlavná 658/56, Kráľovský Chlmec a o preverenie skutočností týkajúcich sa dodávok a faktúr uvedených v tomto dožiadaní (jednalo sa i o faktúru č. 210021 zo dňa 29. 03. 2010 so základom dane v sume 67.151,10 eur + daň z pridanej hodnoty v sume 12.758,71 eur za dodávku kukurice od dodávateľa ISIAH, s.r.o. pre žalobcu ako odberateľa). Dožiadaný správca dane v podaní zo dňa 31. 01. 2013 oznámil, že v rámci opakovaného miestneho zisťovania bolo zistené, že na udanej adrese sa spoločnosť nenachádza, nepreberá zásielky, pričom tieto nepreberá ani konateľka spoločnosti Dana Vengrínová (zásielky sa vrátili s poznámkou, že adresát je neznámy). 3. Výzvou zo dňa 20. 09. 2012 bol žalobca vyzvaný na predloženie dokladov a dôkazov (spôsob prepravy tovaru uvedeného na faktúrach, označenie prepravcov a subjektu, ktorému vznikli náklady na prepravu, miesto uskladnenia tovaru, spôsob jeho prepravy podľa odberateľských a dodávateľských faktúr, súpis pohybu tovarov v sklade, začiatočný stav obilia k 01. 01. 2010, prijatie tovaru, číslo faktúry, predaj tovaru a číslo faktúry) týkajúcich sa predložených faktúr za rok 2010. 4. Žalobca v podaní zo dňa 09. 10. 2012 oznámil, že prepravu pre neho v roku 2010 vykonávali spoločnosti METEOR d.o.v. - Tibor Tóth, ST OMEGA s.r.o. a Ľubomír Pichňa - ALTRANZ s tým, že ostatné prepravy zabezpečovali odberatelia alebo ich odberatelia, prípadne dodávatelia alebo ich dodávatelia a spôsob prepravy je uvedený na dodávateľských faktúrach. Zároveň žalobca oznámil, že okrem prepráv uvedených v dodávateľských faktúrach neeviduje, komu vznikli náklady na prepravu a tovar bol uskladnený u dodávateľov - prvovýrobcov, pričom vymenoval 13 subjektov s uvedením ich adresy, ktoré tovar skladovali vo vlastných alebo prenajatých skladoch, prípadne v iných skladoch, kde bol tovar uskladnený. Prílohou tohto podania žalobcu bola i listina „tovar - bilancia“, v ktorej je uvedená kukurica od dodávateľa ISIAH, s.r.o. v marci 2010 v množstve 404,21 ton a 227,62 ton v cene 43.251,005 eur a 23.900,100 eur. 5. V priebehu ďalšieho konania správca dane robil dožiadanie na Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. za účelom zistenia, či sa v elektronickom mýtnom systéme nachádzajú vozidlá s tam uvedenými evidenčnými číslami. Vyjadrenie Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. bolo doručené správcovi dane dňa 14. 03. 2013. 6. Na základe ďalšej výzvy na predloženie dokladov a dôkazov zo dňa 19. 03. 2013 správca dane vo vzťahu k deklarovanej dodávke od spoločnosti ISIAH, s.r.o. žiadal od žalobcu oznámiť miesto uskladnenia tovaru, miesto jeho nakladania, označenie osôb (s uvedením ich adresy) za dodávateľa a odberateľa, ktoré sa zúčastnili nakládky a môžu byť vypočuté ako svedkovia, označenie trasy pohybu tovaru a pod. Žalobca v podaní zo dňa 15. 04. 2013 oznámil, že spoločnosť ISIAH, s.r.o. zastupoval Jozef Hucovci a jedná sa o dodávku kukurice v mesiaci marec 2010 v množstve 404,21 ton a 227,62 ton s miestom nakládky Lenartovce a Tomášikovo, s tým, že „(subjekt nepoznáme)“ v hodnote celkom 79.909,81 eur, odberateľom ktorej bola spoločnosť CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o. s tým, že vozidlá poslal odberateľ na miesto nakládky, ktoré mu oznámili na základe informácie od ich dodávateľa a nevedia určiť, komu vznikli náklady na prepravu, nedisponujú ani označením prepravcu. 7. Následne správca dane predvolal na ústne pojednávanie Zsolta Hrašku, ktorý bol v mesiaci marec 2010 konateľom spoločnosti ISIAH s.r.o., ako i Jozefa Hucovciho, pričom zásielky sa vrátili späť s tým, že adresát je neznámy. 8. Správca dane požiadal o spoluprácu i Daňový úrad Banská Bystrica, a to o výsluch svedkyne Dany Vengrínovej, ktorá je konateľkou spoločnosti ISAH, s.r.o. od 20. 07. 2011. Dožiadaný správca dane však v podaní zo dňa 13. 05. 2013 oznámil, že svedkyňu nebolo možné vypočuť, nakoľko z miesta trvalého pobytu odišla asi pred 8 rokmi a ďalšie informácie o jej pobyte nie sú známe. Neúspešný bol i opätovný pokus o predvolanie Zsolta Hrašku z adresy N. H. P. XXX, nakoľko zásielka sa vrátila správcovi dane ako neprevzatá v odbernej lehote. 9. Dňa 17. 05. 2013 bola spísaná zápisnica o výsluchu svedka Jozefa Hucovciho na dožiadanom Daňovom úrade Banská Bystrica, pobočka Zvolen, pričom výsluchu sa zúčastnil i konateľ žalobcu Stanislav Ivanič. 10. Dňa 22. 05. 2013 bol spísaný protokol z daňovej kontroly u žalobcu na dani z pridanej hodnoty, pričom v časti zdaňovacie obdobie marec 2010 je uvedené, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane v sume 13.465,26 eur, pričom v tejto sume je zahrnutá i daň z pridanej hodnoty v sume 12.758,71 eur z faktúry vystavenej spoločnosťou ISIAH s.r.o. ako dodávateľom žalobcu a po daňovej kontrole je rozdiel odpočítania dane v sume 12.758,71 eur nakoľko žalobca v priebehu kontroly a ani jeho dodávateľská spoločnosť neposkytli žiadne dôkazy o reálnosti uskutočnenia deklarovaných dodávok tovaru a nedošlo teda k preukázaniu vzniku daňovej povinnosti pri tejto dodávke, v dôsledku čoho nebola naplnená ani zákonná podmienka na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. 11. Žalobca podal dňa 13. 06. 2013 vyjadrenie k protokolu, ku ktorému pripojil i prehlásenie Jozefa Hucovciho zo dňa 05. 06. 2013. 12. Dňa 27. 06. 2013 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov predložených žalobcom. 13. Správca dane vydal dňa 01. 07. 2013 rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 v sume 12.758,71 eur, proti ktorému podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol dňa 11. 11. 2013 tak, že toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia žalovaný uviedol, že zistenie skutkového stavu zo strany správcu dane je nedostačujúce na posúdenie veci, pretože v dostatočnom rozsahu neobjasnil všetky skutočnosti, ktoré by mohli preukázať alebo vyvrátiť existenciu dodávaného tovaru s tým, že v priebehu ďalšieho dokazovania bude potrebné vypočuť svedkov a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom správca dane bude viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. 14. V priebehu vyrubovacieho konania správca dane opätovne predvolal na pojednávanie Zsolta Hrašku, pričom predvolanie sa vrátilo ako neprevzaté v odbernej lehote a neúspešný bol i pokus o jeho predvedenie cestou Obvodného oddelenia PZ Šahy, ktoré správcovi dane v podaní zo dňa 04. 03. 2014 oznámilo, že Zsolt Hraško sa v čase predvádzania nezdržiaval na adrese trvalého pobytu a jeho miesto pobytu nebolo známe, v dôsledku čoho ho nebolo možné predviesť. 15. Výzvou zo dňa 13. 03. 2014 správca dane žalobcu opätovne vyzval, aby predložil dôkazy a preukázal tvrdenia obsiahnuté v dodávateľských faktúrach vystavených v roku 2010, okrem iného i spoločnosťou ISAH, s.r.o., aby oznámil mená vodičov vykonávajúcich prepravu tovaru za účelom ich vypočutia a predložil dôkazy o účasti spoločnosti na nakládke. Žalobca v mailovom podaní zo dňa 01. 04. 2014 správcovi dane oznámil, že nedisponuje osobnými údajmi vodičov vykonávajúcich prepravy, ktoré nezabezpečovala spoločnosť žalobcu, ale dodávatelia, prípadne odberatelia. Tieto údaje je oprávnený získať len správca dane na základe svojich kompetencií. Uviedol, že odberateľom kukurice nadobudnutej žalobcom na základe faktúry č. FD 310/10 od spoločnosti ISIAH, s.r.o. v množstve 404,215 ton a 227,62 ton bola podľa faktúr spoločnosť CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o. s tým, že vozidlá podľa prílohy faktúr poslal odberateľ na miesto nakládky, ktoré mu oznámili na základe informácie od ich dodávateľa a predpokladajú, že odberateľ by mal disponovať označením prepravcov. 16. Z predloženého administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol vo výzve zo dňa 09. 04. 2014 opätovne vyzvaný na predloženie dôkazov a preukázanie tvrdení obsiahnutých v dodávateľských faktúrach vystavených v roku 2010 spoločnosťou ISIAH, s.r.o., pričom správca dane žalobcovi jednoznačne uviedol, čo je potrebné preukázať a predložiť v predmetnej veci na preukázanie dôvodnosti odpočítania dane z pridanej hodnoty. Žalobca na túto výzvu reagoval v podaní, doručenom správcovi dane dňa 14. 05. 2014 (mailom), pričom pokiaľ ide o zdaňovacie obdobie marec 2010, opakovane uvádzal tie isté tvrdenia, ako vo svojom vyjadrení zo dňa 15. 04. 2013 a 01. 04. 2014. 17. Dňa 10. 06. 2014 bola za účasti konateľa žalobcu spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom bol ako svedok vypočutý Jozef Hucovci, konateľ spoločnosti ISIAH, s.r.o. od 27. 04. 2010 do 19. 07. 2011, ktorý okrem iného uviedol, že konal na základe splnomocnenia, ktoré mu vystavil Zsolt Hraško, ktorý bol konateľom spoločnosti ISIAH, s.r.o., o čom však nevie predložiť listinný dôkaz. Taktiež sa vyjadril ku konaniu za spoločnosť ISIAH, s.r.o., k jej činnosti, obchodným transakciám, k nákupu a k predaju tovaru, k jeho preprave a k subjektom, ktoré zabezpečovali prepravu. 18. Následne správca dane zameral dokazovanie na zistenie deklarovaného odberateľa kukurice od žalobcu v mesiaci marec 2010 a výzvou zo dňa 10. 06. 2014, resp. 11. 06. 2014 a 12. 06. 2014 vyzval spoločnosť CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o., aby oznámili údaje týkajúce sa prepravy tovaru (kukurice) podľa tam uvedených faktúr v mesiaci marec 2010, ktorý im mal dodať žalobca a zapožičali faktúry týkajúce sa prepravy. Spoločnosť CEREA spol. s r.o. zaslala listiny, v ktorých je uvedený ako dodávateľ žalobca a odberateľ spoločnosť CEREA, spol. s r.o., pričom sa jedná o listiny vystavené spoločnosťou žalobcu opatrené pečiatkou jeho spoločnosti a nečitateľným podpisom a dodávky (na základe faktúry č. 10/PT007K, č. 10/PT008K a 10/PT009K) sa mali uskutočniť v marci 2010. Spoločnosť IMPEX Trade, s.r.o. v podaní zo dňa 30. 06. 2014 správcovi dane oznámila názvy a sídla spoločností, ktoré vykonávali prepravu tovaru (19 subjektov, z ktorých len dva majú sídlo na Slovensku, ostatné majú sídlo v Poľskej republike, Maďarsku a v Rakúsku) a zároveň predložila i ňou vypracovaný zoznam, z ktorého vyplýva, že dodávateľom kukurice bol žalobca, odberateľom Y., štát S., N. vozidiel a ako dopravca je uvedený zahraničný subjekt. Spoločnosť AGROPEX s.r.o. najskôr zaslala správcovi dane čestné prehlásenie zo dňa 01. 07. 2014 o tom, že tovar (kukurica) dodaný v roku 2010 žalobcom bol vyfakturovaný faktúrou zo dňa 15. 03. 2010 č. 10PT 12K v množstve 101,545 ton. Až následne na základe opakovanej výzvy bola predložená faktúra č. 10/PT012K zo dňa 31. 03. 2010 s dátumom daňovej povinnosti 15. 03. 2010. Správca dane sa taktiež obrátil i na prepravcov, ktorí mali podľa výpovede Jozefa Hucovciho, resp. i podľa žalobcu prepravu tovaru realizovať. Spoločnosť MARKO LKV s.r.o. správcovi dane oznámili, že so spoločnosťou ISIAH, s.r.o. v roku 2010 nespolupracovali. Rovnaké oznámenie zaslala i spoločnosť Veľká Ryba spol. s r.o. 19. Výzvou zo dňa 23. 10. 2014 správca dane opätovne vyzýval žalobcu na vyjadrenie v predmetnej veci, pričom žalobcovi podrobne oznámil zistený skutkový stav v priebehu doterajšieho konania, vrátane oznámení prepravcov. Žalobca podal písomné vyjadrenie zo dňa 14. 11. 2014, v ktorom poukázal na povinnosti správca dane v priebehu daňovej kontroly a daňového konania. 20. Dňa 21. 11. 2014 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom bol konateľ žalobcu podrobne oboznámený s priebehom daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ako i s výsledkami zistení správcu dane ohľadne žalobcom tvrdených odberateľov a subjektov, ktoré mali vykonať prepravu. 21. Súčasťou predloženého administratívneho spisu je i faktúra zo dňa 15. 03. 2010 č. 210021 vystavená spoločnosťou ISIAH, s.r.o. ako dodávateľom pre žalobcu ako odberateľa na dodávku tovaru (ktorý nie je žiadnym spôsobom označený) v sume 79.909,81 eur. Podľa dodacieho listu zo dňa 15. 03. 2010 č. 21021 mala byť predmetom dodávky kukurica v množstve 404,215 ton a 227,62 ton. K tejto dodávke žalobca predložil i ďalší, bližšie neoznačený doklad, na ktorom je uvedené poradové číslo 1 - 25, dodávateľ - spoločnosť ISIAH, s.r.o., odberateľ - žalobca, dátumy v mesiaci marec, evidenčné čísla vozidiel a návesov, netto váha pri jednotlivých poradových číslach a evidenčných číslach vozidiel a návesov v celkovom množstve 631,835 ton. 22. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že nakúpenú kukuricu predal spoločnosti CEREA spol. s r.o. (podľa faktúry č. 10/PT007K, č. 10/PT008K a 10/PT009K), IMPEX Trade, s.r.o. (podľa faktúry č. 10/PT010K, 10/PT011K, 10/PT013K) a spoločnosti AGROPEX s.r.o. (podľa faktúry č. 10/PT012K). K týmto faktúram žalobca predložil dodacie listy ako i ďalšie, bližšie neoznačené doklady za marec 2010, na ktorých je uvedený dodávateľ - žalobca, odberateľ - uvedené spoločnosti, poradové číslo, dátum, evidenčné čísla vozidiel a návesov, vodič (nevyplnená kolónka) a údaj o množstve. II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia 23. Na základe takto zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania správca dane dňa 24. 11. 2014 vydal rozhodnutie č. 9410402/5/5152162/14/Bed, ktorým žalobcovi vyrubil za zdaňovacie obdobie marec 2010 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 12.758,71 eur s tým, že vlastná daňová povinnosť žalobcu uvedená v daňovom priznaní bola v sume 342,70 eur, daňová povinnosť zistená správcom dane bola v sume 13.101,41 eur. 24. Na základe odvolania žalobcu proti vyššie označenému rozhodnutiu správcu dane rozhodoval i žalovaný, ktorý rozhodnutím zo dňa 08. 06. 2015 č. 774898/2015 rozhodnutie správcu dane potvrdil. Vo svojom rozhodnutí žalovaný podrobne popísal priebeh daňovej kontroly u žalobcu a výsledky vykonaného dokazovania, pričom sa zaoberal i jednotlivými námietkami žalobcu v podanom odvolaní. Uviedol, že žalobca si uplatnil odpočítanie z faktúr, ktorými deklaroval dodanie tovaru (kukurica, repka olejná, pšenica) od dodávateľa ISIAH, s.r.o. v zdaňovacích obdobiach január 2010 až júl 2010. Ani v priebehu rozsiahleho dokazovania avšak neboli správcovi dane predložené žiadne dôkazy o reálnosti uskutočnenia deklarovaných dodávok práve touto spoločnosťou, čo má za následok, že nedošlo k preukázaniu vzniku daňovej povinnosti pri týchto dodávkach podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a tým nebola naplnená zákonná podmienka v ust. § 49 ods. 1 tohto zákona, čo znamená, že uplatnením práva na odpočítanie tejto dane žalobca porušil ust. § 51 ods. 1 vyššie citovaného zákona. K nevypočutiu svedkov - vodičov, ktorí mali vykonať prepravu tovaru, žalovaný uviedol, že správcovi dane neboli oznámené údaje o týchto vodičoch a z toho dôvodu ich nebolo možné vypočuť. Deklarované dodanie tovaru nebolo preukázanie ani výsluchom svedka Jozefa Hucovciho, ktorý v čase, keď sa mal obchod realizovať, t. j. v marci 2010, nebol ani konateľom spoločnosti ISIAH, s.r.o., a vykonanie prepravy nebolo potvrdené ani žalobcom deklarovanými prepravcami. III. Zhrnutie argumentov žalobcu v podanej žalobe 25. Žalobca sa žalobou zo dňa 19. 08. 2015, doručenou tunajšiemu súdu v ten istý deň, domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 5. júna 2015 č. 736012/2015, zo dňa 8. júna č. 774256/2015, zo dňa 8. júna č. 774898/2015, zo dňa 8. júna č. 775477/2015, zo dňa 8. júna č. 776194/2015, zo dňa 8. júna č. 780479/2015, zo dňa 8. júna č. 780513/2015, zo dňa 8. júna č. 780573/2015, zo dňa 8. júna č. 776648/2015, zo dňa 8. júna č. 760564/2015, zo dňa 5. júna č. 754244/2015 v spojení s rozhodnutiami správcu dane zo dňa 24. 11. 2014 týkajúcimi sa jednotlivých zdaňovacích období január 2010 až júl 2010 a september 2010 až december 2010. 26. V podanej žalobe žalobca uviedol, že týmito jedenástimi rozhodnutiami za zdaňovacie obdobia január 2010 - júl 2010 a september 2010 - december 2010 správca dane určil žalobcovi na dani z pridanej hodnoty rozdiel v sume 328.179,22 eur oproti dani uvedenej žalobcom v podaných daňových priznaniach za uvedené zdaňovacie obdobia. 27. Podkladom pre rozhodnutia správcu dane za predmetné zdaňovacie obdobia bola daňová kontrola u žalobcu začatá dňa 18. 06. 2012 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 10. 05. 2012, výsledky ktorej boli správcom dane zhrnuté v protokole zo dňa 22. 05. 2013, na základe ktorého správca dane vydal jedenásť rozhodnutí, ktoré vychádzajú z tých istých dôkazov, zistení, identického právneho a skutkového posúdenia a správca dane argumentuje identickým spôsobom. Žalovaný vydal vo veci taktiež jedenásť vyššie označených rozhodnutí, ktorými rozhodnutia správcu dane potvrdil, pričom žalobca považuje rozhodnutia správcu dane ako i rozhodnutia žalovaného za nezákonné z viacerých dôvodov, ktoré zhrnul do 9 bodov: Dôkazné bremeno. Základným argumentom žalovaného a správcu dane je, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dodanie tovaru od dodávateľa žalobcovi, čím nebola splnená podmienka na uplatnenie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr (faktúr vystavených dodávateľmi žalobcovi). Žalobca je toho názoru, že preukázal oprávnenosť uplatnených odpočtov dane z pridanej hodnoty kompletnou účtovnou a daňovou evidenciou, ktorú je povinný viesť, a to v rámci dodávateľských aj odberateľských vzťahov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 15. 03. 2011 v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, rozhodnutie NS SR zo dňa 28. 11. 2012 v konaní pod sp. zn. 6Sžf/10/2012 a rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 a uviedol, že dôkazné bremeno nezaťažuje platiteľa dane bezhranične, pretože po adekvátnom splnení dôkaznej povinnosti platiteľom dane prechádza dôkazné bremeno na správcu dane. Žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno v úplnosti a v tomto momente sa v zmysle judikatúry dôkazné bremeno prenáša na správcu dane. Neunesenie dôkazného bremena na strane správcu dane a žalovaného v žiadnom prípade nemôže byť na ťarchu daňového subjektu - žalobcu. Správca dane a žalovaný porušili povinnosti vyplývajúce z ust. § 24 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nedbali na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nepreukázali skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. V daňovom konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav zo zavinenia správcu dane a žalovaného a tento nezákonný postup vyústil do uloženia povinnosti žalobcovi. Aplikácia postupu „v pochybnostiach na neprospech" je absolútne neprípustná, a to najmä vo verejnom práve, kde subjekty žalobca - žalovaný (resp. správca dane) nemajú rovnocenné postavenie, lebo je na jednej strane súkromnoprávny subjekt a na druhej orgán verejnej moci s donucovacou autoritou. Vypočutie svedkov - prepravcov. Na jednej strane žalovaný tvrdí, že žalobca nedostatočne preukázal dodanie tovaru, no na druhej strane nevykonal dôkazy, ktoré žalobca navrhoval. Žalobca opakovane vo svojich podaniach správcu dane žiadal o vykonanie dokazovania vypočutím svedkov - vodičov jednotlivých vozidiel, aby jednoznačne potvrdili, že prepravovali predmetný tovar. Povinnosť vypočuť týchto svedkov mal správca dane dokonca uloženú aj nadriadeným orgánom, ktorý mu zrušil prvotné rozhodnutia týkajúce sa identickej veci - identických dodávok. Správca dane vykonal jediné, a to zaslal list prepravným spoločnostiam, v ktorom formuloval otázku nekompetentne a nesprávne, keď sa spýtal, či daní prepravcovia vykonávali prepravu pre spoločnosť ISIAH, s.r.o., resp. pre spoločnosť HK speed, s.r.o. a GYMO s.r.o. (teraz MALASZ s. r. o.), t.j. dodávatelia žalobcu a nech označia osobné údaje vodičov kamiónov. Žalobca správcu dane upozornil, že prepravcovia boli v zmluvnom vzťahu buď s odberateľmi žalobcu alebo v prípade, že prepravu objednávali dodávatelia, tak objednávali na český subjekt. Teda logicky odpoveď prepravcov musela byť, že prepravu pre označené spoločnosti - dodávateľov žalobcu (spoločnosť ISIAH, s.r.o., resp. HK speed, s.r.o. a GYMO s.r.o.) nevykonávali. Správca dane sa s touto odpoveďou uspokojil, nevyužil svoje kompetencie na zistenie totožnosti vodičov a paradoxne vyzýval žalobcu na označenie ich osobných údajov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 30. 06. 2011 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/49/2010. Žalovaný sa napriek tomu, že sám uložil správcovi dane povinnosť vypočuť daných svedkov, uspokojil s alibistickým a nezákonným prístupom správcu dane, ktorý nevyvinul dostatočné úsilie a nevyužil svoje autoritatívne kompetencie, aby zistil totožnosť týchto svedkov a zabezpečil ich výsluch. Zároveň týmto postupom správca dane v spolupráci so žalovaným znemožnili žalobcovi výkon práva vyplývajúci z ust. § 25 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje síce absolútnu povinnosť viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochybností nepreukážu relevantné skutočnosti, ale nevyužitie kompetencií správcu dane ani z časti pri získavaní podstatných dôkazov predstavuje porušenie povinností vyplývajúcich správcovi dane z ust. § 24 vyššie citovaného zákona. NDS. Zásadným dôkazom ignorovaným, správcom dane je potvrdenie NDS o pohybe 268 konkrétnych, presne identifikovaných nákladných vozidiel prepravujúcich tovar od dodávateľa k odberateľovi v reálnom čase presne zodpovedajúcom údajom uvedeným v prílohách faktúr preverovaných dodávok tovaru. Po získaní tohto dôkazu zaujal správca dane nepochopiteľne stanovisko, že potvrdenie NDS, že „dané vozidlá užívali vymedzené úseky ciest v požadovanom období" obsahuje iba údaje o pohybe palubnej jednotky, t. j. nie vozidiel ako takých. Je zrejmé, že takéto hodnotenie dôkazu je vyslovene účelové, keďže jediné alternatívy odpovede boli dopredu známe: • „dané vozidlá užívali vymedzené úseky ciest v požadovanom období“ • „dané vozidlá neužívali vymedzené úseky ciest v požadovanom období“ Správca dane tak dúfajúc v druhú alternatívu odpovede z vlastnej iniciatívy zabezpečil tento dôkaz a keď prišla odpoveď, ktorá mu nevyhovovala, úplne absurdne zaujal stanovisko, že to relevantný dôkaz nie je. Nesprávne hodnotenie svedeckých výpovedí konateľov spoločností dodávateľov. Správca dane vypočul konateľov spoločností dodávateľov ISIAH, s.r.o., HK speed, s.r.o., GYMO s.r.o., Jozefa Hucovciho a Miroslava Lapšanského. Obaja svedkovia svojou výpoveďou potvrdili reálne uskutočnenie deklarovaných dodávok tovaru žalobcovi tak, ako boli uvedené v daňových priznaniach žalobcu. Správca dane, ani žalovaný uvedené výpovede svedkov neoznačili za nepravdivé, ani ich nepravdivosť nepreukázali, napriek tomu ich nezobrali pri svojom rozhodovaní v úvahu ako dôkaz s odôvodnením, že nevedia svoje tvrdenia preukázať listinnými dôkazmi. Svedecká výpoveď je plnohodnotným dôkazom ako každý iný dôkazný prostriedok a pre jej akceptovanie zákon nevyžaduje preukázanie tvrdení ďalším z dôkazných prostriedkov. Ak má správca dane pochybnosť o pravdivosti tvrdení svedkov, zo zákona naň prešlo dôkazné bremeno a správca dane je povinný preukázať prípadnú nepravdivosť svedeckých výpovedí, čo neurobil. Pokiaľ správca dane a žalovaný neprihliadli na svedecké výpovede len z dôvodu, že tvrdenia svedkov neboli preukázané aj listinným dôkazom, postupovali arbitrárne a v rozpore s ust. § 24 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše Jozef Hucovci vypovedal aj v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe pod sp. zn. ORP/1384-4 VIS-B1-2011, že predmetné dodania žalobcovi sa uskutočnili tak, ako žalovaný deklaroval a priznal sa k neodvedeniu dane za predmetné dodania žalobcovi od spoločnosti ISIAH, s.r.o., v ktorej bol konateľom. Správca dane mal v rámci daňového konania vychádzať aj z dokazovania a informácií zistených v trestnom konaní. Žalobca nemá v uvedenom trestnom konaní postavenie osoby, ktorá má prístup k informáciám zo spisu, správca dane, resp. žalovaný naopak, takú možnosť majú. Ak mali správca dane a žalovaný pochybnosti o dodávkach tovaru, mali zaobstarať dôkazy a informácie aj z trestného konania, kde sa zas len potvrdili skutočnosti v prospech žalobcu. Zmena argumentácie správcu dane. Vo vyrubovacom konaní po zrušujúcich rozhodnutiach žalovaného, nastal právne významný posun v hodnotení skutkového stavu správcom dane a v stanovení skutočností, ktoré je správca dane (nie daňovník) povinný za tejto novej situácie preukazovať. Správca dane pod ťarchou dôkazov v prospech žalobcu a pri absencii dôkazov preukazujúcich opak, de facto ustúpil od svojej pôvodne vytýčenej doktríny o neexistencii dodávaného tovaru. Z dôvodu neúspechu správcu dane pri spochybnení existencie tovaru ako takého, sa tento snažil dosiahnuť dodanenie zástupným spôsobom, a to tak, že v podstate tvrdí, že obilniny, ktoré boli predmetom preskúmavanýčh obchodných transakcií „neboli nielen okolkované, ale keby aj okolkované boli, neboli tieto kolky skontrolované správcom, dane“ a z toho vyvádza záver, že i keď obilniny boli zobchodované, nie je preukázané, že sa jedná o totožné obilniny, ktoré deklaruje kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane tento svoj záver vyvodzuje so skutočnosti, že vo viacerých prípadoch sa mu nepodarilo uplatniť svoje zákonné právomoci a nepreveril iné, na predmetných transakciách zúčastnené subjekty, ktoré sú ale mimo sféry vplyvu žalobcu, resp. si preverované subjekty neplnili svoje zákonné povinnosti. Žalobca preukázal, že všetko, čo mu bolo dodané aj ďalej predal. V tomto prípade správca dane požaduje od žalobcu tzv. „probatio diabolica“, čiže nemožný dôkaz. Nie je zrejmé, akú konkrétnu evidenciu dodaného tovaru správca dane a žalovaný požadujú, aby bolo možné na 100 % bez pochybností stotožniť dodaný tovar s predaným tovarom. Pričom už samotná táto požiadavka je absurdná v prípade statickej dodávky, keď kúpa tovaru a jeho predaj prebehnú v tom istom momente, a preto ipso facto musí ísť o totožný tovar. Táto požiadavka správcu dane a žalovaného voči žalobcovi na dokazovanie je zjavným excesom. Preto v konaní správneho orgánu je taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Taktiež ide o nesprávne právne posúdenie dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Nerešpektovanie práva z rozsudkov SD EÚ a NS SR. Názor žalovaného, že je povinnosťou žalobcu dokazovať zhodnosť alebo podobnosť skutkového stavu z citovanej judikatury so skutkovým stavom v tejto veci je absurdný. Pokiaľ žalovaný len alibisticky konštatoval, že právne závery rozhodnutí vyšších súdov ho nezaujímajú, tak ide o arbitrárny a nepreskúmateľný záver. Z uvedeného dôvodu sú rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Neoddeliteľná obchodná transakcia. Právo nakladať s tovarom vzniklo z pohľadu kúpy od spoločnosti ISIAH, s.r.o. len žalobcovi, následne ďalšiemu kupujúcemu v reťazci, ktorý zas nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník od žalobcu. To, že tento proces prebehol v jednom momente, resp. v slede udalostí, ktoré prebehli v krátkom okamihu, je možno ťažko pochopiteľné pre správcu dane a žalovaného, ale nie je to v rozpore s akýmkoľvek ustanovením súkromného alebo daňového práva. Práve naopak, ide o úplne bežnú a legálnu obchodnú prax, ktorá sa označuje ako statická dodávka t. j. bez prepravy, ktorá je žalovanému dobre známa ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí. Posúdenie dodávok tovaru žalovaným je nesprávne, preto rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zodpovednosť za dodávateľa podľa ust. § 265 ObZ. Žalovaný argumentuje, že žalobca má znášať dôsledky neplnenia si daňových povinností jeho dodávateľov na základe ust. § 265 Obchodného zákonníka. Tento argument žalovaného je právne nezmyselný z viacerých dôvodov. Žalobca opakovane poukázal na rozhodnutie SD EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, podľa ktorého nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Svojvôľa žalovaného. Žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu, ktoré žalobca uviedol v odvolaniach proti rozhodnutiam správcu dane. 28. V závere žaloby žalobca zhrnul dôvody zrušenia žalobou napadnutých rozhodnutí v tom zmysle, že tieto rozhodnutia: - vychádzajú z neprávneho právneho posúdenia veci (nesprávna aplikácia ust. § 8 ods. 1, písm. a/, §19 ods. 1 a § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ust. § 3 ods. 3, § 25 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Dodanie sa uskutočnilo spôsobom a v čase tak, ako deklaroval žalobca v účtovnej a daňovej evidencii a tak ako preukázal počas daňového konania, preto mal nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo svojej daňovej povinnosti. Malo byť aplikované ust. § 49 ods. 2, písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Evidencia pohybu vozidiel podľa NDS, výpovede konateľov dodávateľov ako aj písomná dokumentácia predložená žalobcom mali byť vyhodnotené ako dôkaz v prospech žalobcu. Žalovaný neprihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, čím porušil povinnosť z citovaného ustanovenia. - zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (nevykonanie dôkazov navrhovaných žalobcom, ktoré boli podstatné, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, najmä neboli vykonané výsluchy svedkov - šoférov kamiónov vykonávajúcich prepravu). - sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov (žalovaný sa nevysporiadal správnymi názormi žalobcu podporenými judikatúrou, že právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nemôže byť ovplyvnené konaním iných subjektov v reťazci a na preukázanie skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. 29. Nakoľko žalobca v rámci jednej žaloby, pôvodne vedenej spod sp. zn. 11S/160/2015 navrhol preskúmať a zrušiť jedenásť rozhodnutí žalovaného zo dňa 05. 06. 2015 (rozhodnutia týkajúce sa zdaňovacieho obdobia január 2010 a december 2010) a zo dňa 08. 06. 2015 (rozhodnutia týkajúce sa zdaňovacieho obdobia február 2010 až júl 2010 a september 2010 až november 2010) súd uznesením zo dňa 30. 09. 2015 č. k. 11S/160/2015-347 vylúčil preskúmanie jednotlivých rozhodnutí na samostatné konanie. 30. Konanie o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 8. júna 2015 č. 774898/2015 týkajúce sa zdaňovacieho obdobia marec 2010 (t. j. konanie v predmetnej veci) sa vedie na tunajšom súde pod sp. zn. 11S/228/2015. 31. Rozhodnutím zo dňa 8. júna č. 774898/2015 žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 24. 11. 2014 č. 9410402/5/5152162/14/Bed, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel tejto dane v sume 12.758,71 eur za zdaňovacie obdobie marec 2010. IV. Zhrnutie vyjadrenia žalovaného 32. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 18. 01. 2016 žiadal žalobu v predmetnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 11S/228/2015, týkajúcej s rozhodnutia žalovaného zo dňa 08. 06. 2015 č. 774898/2015 (zdaňovacie obdobie marec 2010 a vyrubenia dane z pridanej hodnoty v sume 12.758,71 eur) zamietnuť. Uviedol, že trvá na výroku žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom poukázal na jeho dôvody ako i na dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Namietal tvrdenie žalobcu o preukázanom dodaní tovaru, nakoľko svedok ako konateľ dodávateľskej spoločnosti i keď prehlásil, že tovar bol žalobcovi dodaný, ale neuviedol žiadne podrobnosti o predmetnom obchode a jeho výpoveď nemá žiadnu preukaznú hodnotu. Z tohto dôvodu správca dane opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov, keďže uskutočnenie zdaniteľného plnenia je jednou zo základných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie jej zaplatenia a následného predaja tovaru odberateľom žalobcu, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, nakoľko nepreukazujú, že tovar dodal deklarovaný dodávateľ. Žalobca predložil listinné dôkazy, ktoré však správca dane vykonaným dokazovaním u dodávateľov, resp. označených prepravcov spochybnil a spochybnil i reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodávateľom uvedeným na faktúre. Bolo len na žalobcovi, aby predložil, resp. navrhol dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré preukazujú reálnosť dodania tovaru práve dodávateľom uvedeným na faktúre. Žalobca požadoval vypočuť vodičov motorových vozidiel vykonávajúcich prepravu napriek skutočnosti, že uvedené dodanie označil ako „tzv. statickú dodávku, t.j. bez prepravy“. Správca dane vykonal dokazovanie u prepravcov, ale ani toto dokazovanie nepotvrdilo, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené dodávateľom deklarovaným na faktúre. V tomto momente bolo dôkazné bremeno prenesené na žalobcu, ktorý sa však odvoláva na dôkazy, ktorých hodnotením nebol bezpochyby potvrdený dodávateľ uvedený na faktúre a nové dôkazy žalobca nepredložil, ani neuviedol nové dôkazy dostupné správcovi dane. Napriek výzvam správcu dane, žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by svedčili v prospech jeho tvrdenia. Žalobca v konaní uviedol, že sa jedná o statickú dodávku a tovar nakupoval v naloženom stave a takto predával, ale na ústnom pojednávaní u správcu dane uviedol, že jeho konateľ Stanislav Ivanič sa zúčastnil niektorých nakládok, čo vie aj preukázať. Na výzvu správcu dane na predloženie dôkazu o tomto tvrdení však nepredložil žiaden dôkaz. Správca dane sformuloval otázku pre prepravcov na základe vyjadrení žalobcu. Ak žalobca vedel vopred (i napriek skutočnosti, že v jeho prípade išlo o „statickú dodávku“), kto bol objednávateľom prepravy v prípade „statického dodania“ od jeho dodávateľa, bolo jeho povinnosťou v zmysle ust. § 24 ods. 1, písm. b/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, túto informáciu uviesť ako dôkaz správcovi dane. Žalovaný uviedol že práve svedecké výpovede konateľov dodávateľských spoločností hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo najavo. K nerešpektovaniu práva z rozsudkov SD EÚ žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky rozsudku, na ktorý sa odvoláva a na túto skutočnosť žalovaný poukázal i v odôvodnení svojho rozhodnutia. Z dôvodu všeobecného charakteru námietok možno s nimi na základe skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí nesúhlasiť, pričom žalobca ani neuviedol, s ktorou konkrétnou námietkou sa žalovaný nevysporiadal. Žalovaný uviedol, že správne aplikoval ust. § 8 ods. 1, písm. a/, § 19 ods. 1 a § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že tovar bol dodaný deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúre. Na základe predloženého administratívneho spisu a skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí mal žalovaný za preukázané dostatočné zistenie skutkového stavu, ktoré vychádzalo z dôkazov a vyjadrení predložených žalobcom. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale toto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konám vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Žalovaný na základe predloženého administratívneho spisu a skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí má za preukázané, že posúdil vec po právnej stránke správne a uvedené rozhodnutie je z tohto dôvodu preskúmateľné. V. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 33. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 246 ods. 1, ust. § 246a ods. 1 OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016), viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len „SSP“) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal na pojednávaní konanom dňa 07. 09. 2016 žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 08. 06. 2015, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol. 34. Podľa § 8 ods. 1, písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 04. 2010, dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 49 ods. 1, 2, písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1, písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo. Podľa § 71 ods. 1, vyššie citovaného zákona, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42. 35. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania žalovaného, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 46 ods. 5 vyššie citovaného zákona, sk vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Podľa § 74 ods. 2, 4 vyššie citovaného zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. 36. Úlohou súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2010 v sume 12.758,71 eur (ako rozdielu medzi daňovou povinnosťou žalobcu uvedenou v daňovom priznaní, t. j. 342,70 eur za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie a daňovou povinnosťou žalobcu zistenou správcom dane, t. j. 13.101,41 eur pri daňovej kontrole vykonanej u žalobcu v roku 2012 a 2013 a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného dodávateľa tovaru - kukurice, t.j. spoločnosti ISIAH, s.r.o. 37. Medzi účastníkmi konania bol sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 pri ním tvrdenej dodávke kukurice od dodávateľa ISIAH, s.r.o. deklarovanej na faktúre zo dňa 15. 03. 2010 č. 210021 (číslovanie faktúry u dodávateľa). Žalobca v podanej žalobe poukazoval na to, že splnil všetky podmienky stanovené vyššie citovaným zákonom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru od spoločnosti ISIAH, s.r.o.. Taktiež namietal nesprávnu aplikáciu vyššie citovaných ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tvrdiac, že v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predložil všetku účtovnú dokumentáciu, ktorú bolo možné v zmysle zákona od neho požadovať a splnil si teda svoju dôkaznú povinnosť. 38. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, ako i v ust. § 51 ods. 1, písm. a/ vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade, teda v tomto prípade na vyššie označenej faktúre zo dňa 15. 03. 2010 za mesiac marec 2010, ktorá mala byť podľa tvrdení žalobcu vystavená dodávateľom tovaru, t .j. spoločnosťou ISIAH, s.r.o. Z ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky tovaru, ktorý mal nakúpiť od ním deklarovaného dodávateľa, t.j. ISIAH, s.r.o. len v prípade, ak by pri tomto tovare vznikla tomuto dodávateľovi daňová povinnosť. V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a to vyžiadaním listinných dokladov, výsluchom konateľov žalobcu, svedkov, resp. i preverovaním spoločnosti ISIAH, s.r.o. 39. V priebehu daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane faktúru zo dňa 15. 03. 2010 č. 210021 vystavenú dodávateľom označeným ako ISIAH, s.r.o., ktorý mu mal dodať tovar (vo faktúre bližšie nešpecifikovaný) podľa dodacieho listu č. 210021 na základe objednávky (bližšie nešpecifikovanej), a to dňa 15. 03. 2010 v cene 79.909,81 eur (z toho daň z pridanej hodnoty v sume 12.758,71 eur). Taktiež žalobca predložil i dodací list vystavený deklarovaným dodávateľom dňa 15. 03. 2010, na ktorom je uvedený druh tovaru kukurica v množstve 404,21 ton a 227,62 ton, cena 79.909,81 eur (z toho DPH 12.758,71 eur a cena bez DPH 67.151,10 eur). 40. Predloženie uvedených dokladov (opatrených pečiatkou a podpisom) je však len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, ale nie je tým ešte preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Za účelom objasnenia deklarovaného obchodného vzťahu spoločnosti ISIAH, s.r.o. a žalobcu správca dane opakovane bezúspešne predvolával na pojednávanie ako svedka Zsolta Hrašku, ktorý bol podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I konateľom spoločnosti ISIAH, s.r.o. v marci 2010 (do 26. 04. 2010) a ktorého považoval za potrebné vypočuť, pričom využil i zákonom mu danú možnosť a požiadal príslušné oddelenie polície o jeho predvedenie, ktoré bolo takisto bezúspešné. Správca dane teda využil všetky zákonné možnosti za účelom zabezpečenia účasti bývalého konateľa spoločnosti ISIAH, s.r.o. Zsolta Hrašku na pojednávaní ako svedka, no napriek tomu túto osobu nebolo možné vypočuť (na pojednávanie sa na základe predvolania nedostavil, pričom predvolanie si v úložnej lehote ani neprevzal a nebol ani predvedený políciou). 41. Žalobca však ako osobu, ktorá zastupovala spoločnosť dodávateľa pri deklarovanej dodávke kukurice označil Jozefa Hucovciho a taktiež opakovane uvádzal, že nakládka kukurice sa uskutočnila v Lenartovciach a v Tomášikove (bez bližšieho označenia) s tým, že „subjekt nepoznáme“. Dožiadaný správca dane dňa 17. 05. 2013 vypočul Jozefa Hucovciho ako svedka a tento bol vypočutý i správcom dane dňa 10. 06. 2014 v rámci vyrubovacieho konania, kedy uviedol, že v marci 2010 nebol konateľom spoločnosti ISIAH, s.r.o. (čo vyplýva i z výpisu z obchodného registra tejto spoločnosti), konal však za ňu na základe splnomocnenia, ktoré nepredložil, pričom tvrdil, že so žalobcom obchodovali a sám vystavil a podpísal i faktúru pre žalobcu ako odberateľa. Z uvedeného vyplýva, že nebolo preukázané, že Jozef Hucovci bol v marci 2010 oprávnený konať za spoločnosť deklarovaného dodávateľa, t.j. za spoločnosť ISIAH, s.r.o. a s účinkami pre túto spoločnosť. S poukazom na výpoveď tohto svedka zo dňa 10. 06. 2014 a tvrdenia ním uvádzané (konal na základe splnomocnenia, ktoré mu vystavil Zsolt Hraško, o čom nevedel predložiť listinný dôkaz, svoju činnosť vyvíjal v prenajatých priestoroch v Nitre, adresu si nepamätá, nájomnú zmluvu o prenájme nemá, za spoločnosť ISIAH, s.r.o. konal osobne, faktúry vystavil, podpísal ich, pričom daňové priznania nepodával z dôvodu jeho nezodpovednosti, reálnosť deklarovaných dodávok nevedel preukázať listinnými dôkazmi, nepamätal si, odkiaľ spoločnosť ISIAH, s.r.o. nadobudla tovar, ktorý predala žalobcovi, bolo to buď od prvovýrobcov, alebo od obchodných spoločností, spoločnosť ISIAH, s.r.o. nemala vlastné skladové priestory a ani fyzicky nemanipulovala s tovarom, tovar bol už nakúpený v naloženom stave a odoslaný na miesto určené odberateľom, na nakládkach sa zúčastňoval osobne a v takom prípade boli tam prítomní i zástupcovia spoločnosti žalobcu alebo sa nakládky zúčastňovala ním poverená osoba G. S., spoločnosť predal pani Vengrínovej) a na tvrdenia predkladané na základe výziev správcu dane žalobcom v jeho písomných vyjadreniach zo dňa 09. 10. 2012, 15. 04. 2013 (spoločnosť ISIAH, s.r.o. zastupoval Jozef Hucovci, jednalo sa o dodávku kukurice v mesiaci marec 2010 v množstve 404,21 ton a 227,62 ton s miestom nakládky Lenartovce a Tomášikovo, „subjekt nepoznáme“, odberateľom bola spoločnosť CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o. s tým, že vozidlá poslal odberateľ na miesto nakládky, ktoré mu oznámili na základe informácie od ich dodávateľa a nevedia určiť, komu vznikli náklady na prepravu, nedisponujú ani označením prepravcu), správca dane podľa názoru súdu postupoval správne, keď požiadal Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Rimavská Sobota ako správcu dane príslušného podľa trvalého pobytu súčasnej konateľky spoločnosti ISIAH, s.r.o. (Dana Vengrínová) o jej vypočutie ako svedka na pojednávaní. Vykonanie tohto úkonu nebolo možné, nakoľko zásielka s predvolaním pre Danu Vengrínovú sa vrátila dožiadanému správcovi dane s tým, že adresát je na udanej adrese neznámy. Podľa oznámenia bývalého manžela sa Dana Vengrínová viac rokov nezdržuje v mieste trvalého pobytu, nemá o nej žiadne informácie, pričom adresa jej pobytu ostala nezmenená. Preverenie dodania tovaru zo strany spoločnosti ISIAH, s.r.o. žalobcovi nebolo možné ani v sídle tejto spoločnosti, t. j. na adrese Hlavná 658/56, Kráľovský Chlmec, zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Košice, nakoľko podľa oznámenia dožiadaného správcu dane - Daňového úradu Košice, pobočka Trebišov zo dňa 31. 01. 2013, udaná adresa nie je reálnym sídlom spoločnosti. 42. S poukazom na uvedené zistenia vyplývajúce z predloženého administratívneho spisu bol i podľa názoru súdu správny postup správcu dane, keď sa snažil preveriť dodanie tovaru u žalobcom deklarovaného dodávateľa, resp. u jeho bývalého konateľa (Zsolt Hraško) a súčasnej konateľky (Dana Vengrínová), pričom využil i všetky zákonom mu dané možnosti na zabezpečenie ich účasti na pojednávaní, vrátane toho, že požiadal príslušné oddelenie polície o predvedenie Zsolta Hraška a o vykonanie ústneho pojednávania a vypočutie Dany Vengrínovej žiadal príslušného správcu dane podľa miesta jej trvalého pobytu, s tým, že o zabezpečenie jej účasti na pojednávaní je potrebné požiadať príslušné oddelenie polície. Napriek uvedenému postupu nebolo možné zabezpečiť účasť menovaných osôb ako svedkov na pojednávaní a nebolo zistené ani miesto ich súčasného pobytu, odkiaľ by mohli byť predvedení na pojednávanie. 43. Žalobca bol v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania priebežne vyzývaný na predloženie dokladov a dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia (výzva zo dňa 20. 09. 2012, 19. 03. 2013, 13. 03. 2014, 09. 04. 2014, 23. 10. 2014) a taktiež bol oboznamovaný s priebehom konania, so zisteniami a výsledkami vykonaného dokazovania (zápisnica zo dňa 27. 06. 2013, 21. 11. 2014). V reakcii na tieto výzvy žalobca predkladal listinné doklady, písomné vyjadrenia zo dňa 09. 10. 2012, 15. 04. 2013, 01. 04. 2014, 29. 04. 2014 (ktoré zasielal i mailovou formou), pričom v priebehu daňovej kontroly ani vyrubovacieho konania sa konatelia žalobcu jednoznačne nevyjadrili k pôvodu kupovaného tovaru, neuvádzali okolnosti jeho nakládky a vykládky, neoznačili prepravcov tovaru, neuvádzali mená osôb vykonávajúcich prepravu tovaru - vodičov motorových vozidiel, ktorí by mohli byť vypočutí ako svedkovia. Dodanie tovaru žalobcovi zo strany spoločnosti ISIAH, s.r.o. nebolo preukázané ani výsluchom Jozefa Hucovciho, ktorý v marci 2010 nebol ani konateľom tejto spoločnosti a žalobca nepredložil ani neoznačil žiadny dôkaz oprávňujúci túto osobu konať za deklarovaného dodávateľa, t. j. spoločnosť ISIAH, s.r.o.. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že v prípade dodávky od tejto spoločnosti sa jedná o „statickú dodávku“, čo však podľa názoru súdu nezbavuje žalobcu povinnosti preukázať jej skutočnú realizáciu, najmä ak sa jedná o dodávku v reťazci (čo uviedol žalobca v podanej žalobe) kupujúcich a predávajúcich spoločností. I v prípade „statickej dodávky“ je potrebné preukázať existenciu dodávky tovaru, jeho pôvod, okolnosti uskutočnenia dodávky od deklarovaného dodávateľa a následne i okolnosti dodania tovaru ďalšiemu odberateľovi, vrátane prepravy tovaru. Tieto okolnosti musí preukazovať žalobca, ktorý si uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty a musí teda preukázať dôvodnosť tohto uplatnenia a reálnosť deklarovanej dodávky. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že existenciu žalobcom deklarovanej dodávky kukurice nepreukazujú ani ním predložené doklady o skladovej evidencii, nakoľko žalobca nemal vlastné ani prenajaté skladové priestory, v ktorých by bolo možné skladovať tovar v množstve 404,21 tony a 227,62 tony, tieto priestory nemala ani spoločnosť ISIAH, s.r.o. ako dodávateľ tovaru. Žalobca v podaní zo dňa 09. 10. 2012 uviedol názvy a sídla dodávateľov, prvovýrobcov, u ktorých mal byť tovar skladovaný v ich vlastných alebo prenajatých skladových priestoroch, pričom v ďalšom podaní zo dňa 15. 04. 2013 uviedol, že nakládka kukurice mala byť v Lenartovciach a v Tomášikove a subjekt nepoznajú. Nakládku kukurice v týchto miestach nepotvrdil ani Jozef Hucovci. 44. Za danej dôkaznej situácie potom treba prisvedčiť tvrdeniu správcu dane a žalovaného, že žalobca nepreukázal ním deklarovanú obchodnú transakciu (dodanie tovaru od spoločnosti ISIAH, s.r.o. ako dodávateľa). S poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je i súd toho názoru, že žalobcom deklarovanému dodávateľovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty, a preto nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011, ako i na ďalší jeho rozsudok zo dňa 23. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný“. 45. Daňový subjekt uplatňujúci si odpočítanie dane z pridanej hodnoty má v daňovom konaní preukázať reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože jej uskutočnenie zákon automaticky nepredpokladá. Z uvedeného potom vyplýva, že cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdenej obchodnej transakcie v mesiaci marec 2010 na základe ním predložených dokladov správca dane zistil a konštatoval, že deklarovaná obchodná transakcia sa neuskutočnila tak, ako je to uvedené na faktúre č. 210021 zo dňa 15. 03. 2010, nakoľko v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania žalobca okrem vyššie uvedených dokladov žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Daňové orgány si urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i reálne dodaný od dodávateľa uvedeného na faktúre (napr. rozsudok č. 2 Afs 177/2006-61). Obchodný prípad, ktorý žalobca považuje za uskutočnené zdaniteľné plnenie a ku ktorému predložil doklady (faktúru a dodací list vystavené dodávateľom žalobcu, faktúry a dodacie listy vystavené žalobcom pre jeho odberateľov - spoločnosť CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o., skladovú evidenciu, resp. doklady o úhrade faktúr), nespĺňa atribúty daňovej transakcie podľa zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a žalobca nepreukázal kauzu právneho úkonu podľa prezentovaného zámeru. Uvedené znamená, že v daňovom ani v súdnom konaní žalobca nepreukázal, že ním predložené doklady zodpovedajú reálnemu plneniu. Súd považuje za potrebné uviesť, že ak má ísť o daňový doklad spôsobilý na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí ho vyhotoviť platiteľ tejto dane, t.j. osoba, ktorá atribúty platiteľa tejto dane spĺňa (vznikla jej povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty a súčasne táto reálne uskutočnila zdaniteľné plnenie). V predmetnej veci je potrebné zdôrazniť, že sám žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania tvrdil, že za dodávateľa konal Jozef Hucovci (ktorý i potvrdil, že faktúru a dodací list vystavil), pričom ale nebolo preukázané, či a na základe čoho bol tento oprávnený konať za dodávateľa. Taktiež žalobca tvrdil, že nakúpený tovar ďalej dodal svojim vyššie označeným odberateľom, o čom predložil faktúry, dodacie listy a ďalšie ním vyhotovené a bližšie nešpecifikované doklady, na ktorých je okrem iného uvedené evidenčné číslo vozidiel a návesov, ale nie je tam uvedený prepravca, ani meno vodiča. Vo svojich odpovediach na výzvy správcu dane žalobca uvádzal, že vozidlá na miesto nakládky posielal odberateľ a nevie, komu vznikli náklady na prepravu, pričom nedisponuje označením prepravcov a neuviedol ani mená vodičov, napriek tomu, že ho správca dane k tomu opakovane vyzýval. Uvedené tvrdenia žalobcu, ako i ďalšie vyššie uvedené zistenia správcu dane jednoznačne spochybňujú žalobcom deklarované dodanie tovaru od spoločnosti ISIAH, s.r.o. a jeho následné dodanie deklarovaným odberateľom. 46. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, že si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty (pri tovare, ktorý mu mal dodať deklarovaný dodávateľ, t. j. spoločnosť ISIAH, s.r.o. a ktorý mal žalobca dodať svojim odberateľom), aby preukázal skutočnú existenciu zdaniteľného plnenia, vrátane prepravy tohto plnenia. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá prepravu tovaru vykoná. Žalobca si zrejme tieto informácie neoveril dostatočne, a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu fakturovaný tovar dodal ním tvrdený dodávateľ a platiteľ dane z pridanej hodnoty a či faktúra, pri ktorej si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty bola vôbec vystavená platiteľom tejto dane. Tu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že Jozef Hucovci, ktorý mal v marci 2010 konať za deklarovaného dodávateľa, nebol v tom čase konateľom spoločnosti ISIAH, s.r.o., čo je ľahko overiteľné v obchodnom registri. Za tejto situácie potom bolo potrebné preveriť si, či a na základe čoho bol Jozef Hucovci oprávnený konať v mene dodávateľa (napr. vyžiadaním si dokladu oprávňujúceho na konanie za spoločnosť, kontaktovaním konateľa spoločnosti ohľadne tejto transakcie a osoby, ktorá za spoločnosť vystupuje a pod.). Pokiaľ osoba, ktorá vystupovala ako zástupca dodávateľa mala pečiatku spoločnosti, toto ešte nie je dôkazom o tom, že skutočne je oprávnená konať za dodávateľa a koná v jeho mene. Pri preverovaní si spoločnosti dodávateľa by žalobca musel zistiť, že podľa verejne dostupného výpisu z obchodného registra Jozef Hucovci v marci 2010 nebol konateľom spoločnosti, za ktorú mal konať. Jednoznačne však treba pričítať na ťarchu žalobcu tú skutočnosť, že žiadnym spôsobom si neoveroval svojho dodávateľa, resp. to, či osoba, ktorá ako zástupca dodávateľa vystupuje, je skutočne oprávnená takto vystupovať a na základe čoho. Overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom. S poukazom na uvedené, je potom podľa názoru súdu dôvodné konštatovanie žalovaného, že nebolo preukázané, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma deklarovanými platiteľmi dane z pridanej hodnoty a žalobca si v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty nedôvodne uplatnil odpočítanie tejto dane. 47. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. 48. Súd je toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jeho svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlil podstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou. 49. K námietkam žalobcu v podanej žalobe, ktoré žalobca zhrnul do 9 bodov, je potrebné uviesť, že po oboznámení sa s obsahom predloženého administratívneho spisu i súd dospel k tomu záveru, že v priebehu daňovej kontroly ani následného vyrubovacieho konania žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o deklarovanej obchodnej transakcii s dodávateľom, t. j. so spoločnosťou ISIAH, s.r.o.. Dôkazné bremeno bolo jednoznačne na strane žalobcu, nakoľko skutočnosti vymedzené v ust. § 49 ods. 2 písm. a/ a v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, resp. dodávateľových subdodávateľov, pričom v tejto súvislosti žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 03. 2011 v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011. Tu je však potrebné zdôrazniť, že žalobca bol priamo účastný ním deklarovaného zdaniteľného plnenia (dodávka kukurice) ako odberateľ a takýto subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia dane z pridanej hodnoty (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 02. 2016 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/94/2014). V predmetnej veci teda dôkazná povinnosť neprešla na správcu dane, nakoľko táto je v daňovom konaní primárne na strane žalobcu, ktorý má povinnosť svoje tvrdenie o deklarovanej obchodnej transakcii i náležite preukázať, čo bolo žalobcovi v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správcom dane v súlade so zákonom i umožnené, keď bol opakovane vyzývaný, aby označil dôkazy a predložil doklady preukazujúce existenciu zdaniteľného obchodu, pri ktorom si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Je absurdná požiadavka žalobcu na výsluch svedkov - vodičov motorových vozidiel za situácie, keď neuviedol ani mená a adresy týchto svedkov, neuviedol ani to, kto bol ich zamestnávateľom v období, keď mala byť preprava vykonaná. Daňové konanie je ovládané zásadou prejednacou, nie vyhľadávacou, čo znamená, že bolo povinnosťou žalobcu označiť svedkov, ktorých navrhoval vypočuť a v prípade, ak by si žalobca túto povinnosť splnil, nastupovala by povinnosť správcu dane týchto svedkov predvolať a vypočuť, čo možno vyvodiť i z prvého rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. 11. 2013, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane zo dňa 01. 07. 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V prípade deklarovaných odberateľov (spoločnosť CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o.) žalobca opakovane uvádzal, že vozidlá na miesto nakládky posielal odberateľ a nevie, komu vznikli náklady na prepravu, pričom nedisponuje označením prepravcov. Tu je potrebné uviesť, že podľa predložených listinných dokladov (faktúr a dodacích listov) mal byť žalobca v obchodnom vzťahu s vyššie označenými odberateľmi a bolo výlučne jeho povinnosťou ako dodávateľa, aby označil a predložil dôkazy o preprave tovaru k jeho odberateľom alebo na nimi označené miesto, vrátane dôkazov o prevzatí tovaru konkrétnym prepravcom na prepravu s uvedením mena vodiča, dôkazov o vykonaní konkrétnej prepravy a o prevzatí tovaru odberateľom. 50. Za takejto dôkaznej situácie a neunesenia dôkazného bremena na strane žalobcu nemožno zo žiadneho ustanovenia zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyvodiť povinnosť správcu dane zisťovať totožnosť vodičov, ktorí mali prepravu vykonať, ako sa toho domáhal žalobca v podanej žalobe. Žalobca v priebehu celého konania nepredložil žiadny dôkaz o tom, že preprava tovaru - kukurice bola skutočne vykonaná (odkiaľ a kam), kto ju dojednal, vykonal a zaplatil, ale vo svojich písomných podaniach uvádzal, že „predpokladáme, že odberateľ by mal disponovať označením prepravcov“. V predmetnej veci žalobca deklaroval ako odberateľov spoločnosť CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o. a svedok Jozef Hucovci uviedol, že v prípade dodávok od spoločnosti ISIAH, s.r.o. zabezpečovala prepravu táto spoločnosť od subjektov: Veľká Ryba s.r.o., LKW Marko alebo Marko LKW a je dosť možné, že to zabezpečoval Expres Slovakia. Správca dane urobil dopyt na tieto spoločnosti (odberateľov žalobcu) s výzvou, aby oznámili údaje o preprave dodávok tovarov deklarovaných spoločnosťou žalobcu a ďalej urobil dopyt na spoločnosti Veľká ryba, spol. s r.o., MARKO LKW s.r.o., Express Group, a. s. (predtým Express Slovakia "Medzinárodná preprava a.s.") s výzvou, aby oznámili, čo vykonávali prepravu v prospech spoločnosti ISIAH, s.r.o.. S poukazom na tvrdenia žalobcu a svedka Jozefa Hucovciho ohľadne vykonávania prepravy sa podľa názoru súdu jedná o legitímne a správne otázky a nie je dôvodná námietku žalobcu v podanej žalobe, že správca dane nesprávne a nekompetentne formuloval otázku na prepravné spoločnosti, pretože podľa jeho tvrdenia „prepravcovia tovaru boli v zmluvnom vzťahu buď s odberateľmi žalobcu, alebo v prípade, ak prepravu objednávali dodávatelia, tak objednávali na český subjekt“. Dopytom na vyššie označené spoločnosti však neboli zistené žiadne údaje, resp. okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru a dokonca niektoré spoločnosti vykonanie prepravy výslovne popreli, teda vykonanie prepravy tovaru nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Žalobca nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy ani na preukázanie svojho tvrdenia v podaní zo dňa 09. 10. 2012 o tom, že prepravu pre neho v roku 2010 vykonávali spoločnosti METEOR d.o.v. - Tibor Tóth, ST OMEGA s.r.o. a Ľubomír Pichňa - ALTRANZ, resp. že ostatné prepravy zabezpečovali odberatelia alebo ich odberatelia, prípadne dodávatelia alebo ich dodávatelia a spôsob prepravy je uvedený na dodávateľských faktúrach. Neunesenie vlastnej dôkaznej povinnosti nemôže žalobca obhajovať tým, že správca dane nekompetentne formuloval otázky a nevyužil svoje kompetencie, keď nezistil totožnosť vodičov, ktorí prepravu vykonali, v dôsledku čoho potom podľa tvrdenia žalobcu nebol dostatočne zistený skutkový stav. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 nebolo žalobcovi uznané z dôvodu, že žalobca nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúry a reálne dodanie tovaru od spoločnosti ISIAH, s.r.o., v dôsledku čoho bolo potom spochybnené i žalobcom deklarované následné dodanie tovaru jeho odberateľom, pričom žalobca tieto pochybnosti v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania neodstránil. 51. K námietke ohľadne zisťovania pohybu 268 vozidiel, ktoré mali vykonávať prepravu tovaru u Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., resp. spoločnosti SkyToll, a.s. je potrebné uviesť, že ani pohyb vozidiel po spoplatnených úsekoch ciest nepreukazuje dodanie tovaru - kukurice žalobcom deklarovaným odberateľom. I v prípade, že bol pohyb vozidiel po monitorovaných úsekoch ciest zaznamenaný, nie je to dôkazom o tom, že vozidlá skutočne prepravovali deklarovaný tovar a že tento bol i dodaný deklarovaným dodávateľom. 52. Za nedôvodnú súd považuje i ďalšiu námietku žalobcu ohľadne hodnotenia svedeckej výpovede Jozefa Hucovciho správcom dane. Žalovaný sa s touto námietkou žalobcu v dôvodoch svojho rozhodnutia riadne vysporiadal a dostatočne ozrejmil svoje stanovisko k predmetnej výpovedi tohto svedka, pričom túto vyhodnotil osobitne i v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi. Výsluchom Jozefa Hucovciho jednoznačne nebolo preukázané deklarované dodanie kukurice zo strany spoločnosti ISIAH, s.r.o. pre žalobcu v marci 2010 (v tom čase nebol ani konateľom tejto spoločnosti) a žalobca ani nepreukázal jeho oprávnenie konať za túto spoločnosť. Vzhľadom na existenciu ďalších vyššie uvedených pochybností, potom na základe tejto svedeckej výpovede nemožno konštatovať, že žalobca nakúpil kukuricu od spoločnosti ISIAH, s.r.o. a následne predal spoločnosti CEREA spol. s r.o., IMPEX Trade, s.r.o. a AGROPEX s.r.o. 53. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics, C-484/03 Bond House) a rozsudok Najvyššieho súdu SR (v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011), súd je toho názoru, že žalobca si nesprávne vysvetľuje závery týchto rozsudkov na jeho obchodnú transakciu s deklarovaným dodávateľom a naviac ani neuviedol, v ktorých bodoch by bolo možné závery týchto rozsudkov aplikovať na jeho obchodný prípad podľa predloženej faktúry a v kontrolovanom zdaniteľnom období. 54. K ďalším námietkam žalobcu súd zaujal stavisko v predchádzajúcich častiach odôvodnenia rozsudku. 55. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 24. 11. 2014 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 v sume 12.758,71 eur. Správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane zo dňa 24. 11. 2014 potvrdil podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to rozhodnutím zo dňa 08. 06. 2015. Z obsahu preloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. 56. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale predovšetkým zo zistení, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využil a na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom poškodený. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia, pričom súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať. 57. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby a bez zistenia vád podľa ust. § 195 SSP, správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP. 58. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol) nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 167 ods. 3, písm. c/ SSP, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, žeby žalobcovi v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli. 59. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poučenie: Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.