Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 15S/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4016200418 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Lukáč ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4016200418.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Q. M., nar. XX. XX. XXXX, G.. H. XX, U. Q., zast. advokátkou JUDr. Ema Zacharová advokát s. r. o., Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Ministra spravodlivosti SR č. 43966/2014/OK/S z 09. 12. 2014 a Ministerstva spravodlivosti SR č. 43966/2014/23 z 19. 09. 2014, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Priebeh administratívneho konania začal podaním žiadosti zo dňa 08. 09. 2014, ktorou žalobkyňa žiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu. MS SR vydalo dňa 19. 09. 2014 rozhodnutie pod č. 43966/2014/23, ktorým žalobkyni nepriznáva príplatok za výkon funkcie sudcu. Proti predmetnému rozhodnutiu podala žalobkyňa rozklad zo dňa 14. 10. 2014, o ktorom rozhodol Minister spravodlivosti SR, rozhodnutím č. 43966/2014/23/OK/S zo dňa 09. 12. 2014 tak, že rozklad zamietol a potvrdil rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti č. 43966/2014/23 zo dňa 19. 09. 2014. 2. Žalovaný, Ministerstvo spravodlivosti SR vo svojom rozhodnutí č. 43966/2014/23 zo dňa 19. 09. 2014 o nepriznaní príplatku za výkon funkcie sudcu, poukázal na to, že žalobkyňa nespĺňa základnú podmienku priznania príplatku za výkon funkcie a to výkon funkcie sudcu k 1. januáru 2001, pričom poukázal na ust. § 151 ods. 1, § 95 ods. 1, § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z. z. s tým, že predmetný zákon o sudcoch a prísediacich nemá žiadne prechodné a záverečné ustanovenie, ktoré by umožnilo aplikovať predmetný zákon aj na osoby, ktorým v účinnosti predmetného zákona funkcia sudcu zanikla. Vzhľadom na to, že výkon funkcie sudcu žalobkyne skončil v roku 1992, ku dňu 31. 12. 2000, nespĺňa podmienky priznania príplatku za výkon funkcie sudcu. 3. Žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 08. 01. 2015 domáhala, aby súd zrušil rozhodnutie Ministra spravodlivosti SR č. 43966/2014/OK/S z 09. 12. 2014 a rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR č. 43966/2014/23 z 19. 09. 2014, pričom v odôvodnení poukázala na to, že dňa 20. 12. 1973 bola zvolená za sudcu z povolania, predpísaný sľub zložila 03. 01. 1974 a s účinnosťou od 01. 01. 1974 bola ustanovená do funkcie predseda senátu Okresného súdu Nové Zámky. Túto funkciu vykonávala do 30. 06. 1992. Predsedníctvo SNR uznesením z 23. 03. 1992 vzalo na vedomie jej vzdanie sa funkcie sudkyne s tým, že jej funkcia zanikla 30. 06. 1992. Dôkazy o pravdivosti týchto tvrdení predložila žalovanému spolu so žiadosťou o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu. Súčasne predložila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 495 912 2610 z 30. 05. 2007, čím preukázala, že dňom 12. 03. 2007 jej vznikol nárok na výplatu starobného dôchodku. 4. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že „nová právna úprava, zakotvujúca nové práva, uplatňuje sa na skôr existujúce právne vzťahy zásadne iba vtedy ak tak zákonodarca (najmä) v prechodných ustanoveniach tejto právnej úpravy výslovne určí. Zákon č. 385/2000 Z. z. však žiadne špecifické ustanovenie k mojej situácii pozitívne neupravuje a moje pozitívne práva nezakladá. Nejde tu o prípad medzery v práve, ktorú by snáď správny orgán mal vyplniť svojou rozhodovacou činnosťou, ale zrejmý zámer zákonodarcu.“ V rozhodnutí citoval ustanovenia §§ 1, 25 ods. 1 a 95 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z. z. a z nich vyvodil, že „ je zrejmé, že tento zákon (t. j. aj jeho ustanovenia druhej časti ôsmej hlavy upravujúce sociálne zabezpečenie sudcov vrátane príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu) sa týka výhradne sudcov, t. j. osôb, ktorým do dňa nadobudnutia účinnosti citovaného zákona mandát sudcu nezanikol“. Nešpecifikoval, o čo opiera svoje tvrdenie, že zákonodarca mal zrejme takýto zámer. 5. V ustanovení § 151 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. je teda výslovne uvedené, že sudca, ktorý bol do funkcie ustanovený podľa doterajších predpisov sa považuje za sudcu ustanoveného podľa tohto zákona. Ani z tohto a ani z iných ustanovení však nevyplýva, že podmienkou je aby takáto osoba vykonávala funkciu sudcu aj v čase od účinnosti tejto právnej úpravy. Ak by zákonodarca mal úmysel priznať nároky podľa tohto zákona len sudcom, ktorí funkciu vykonávali v čase, keď zákon nadobudol účinnosť, bol by to výslovne uviedol. Keď sa teda sudca, ktorý bol do funkcie ustanovený podľa doterajších predpisov, považuje za sudcu ustanoveného podľa tohto zákona, má rovnaké práva bez ohľadu na skutočnosť či funkciu sudcu v čase od účinnosti tohto zákona vykonáva alebo nie. 6. Z tohto ustanovenia vyplýva, že za čas výkonu funkcie sudcu sa považuje okrem doby výkonu funkcie sudcu rovnako aj doba výkonu „iných funkcií“ ak sa oprávnený stal sudcom do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. U toho, kto sa stal sudcom po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, sa doba výkonu iných funkcií za dobu výkonu funkcie sudcu nepovažuje. 7. Zákon teda určuje, že nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu budú mať aj tí, ktorí sa stali sudcami do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z tohto znenia tiež vyplýva, že zákonodarca priznal nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu aj za dobu vykonávania funkcie sudcu alebo dobu výkonu „iných funkcií“, ktorá uplynula pred účinnosťou Zák. č. 385/2000 Z. z. 8. Zákaz retroaktivity je založený na názore, že právo má pôsobiť do budúcnosti. Pravá retroaktivita sa v zásade odmieta ako nezlučiteľná s princípmi právneho štátu. Právna teória európskych krajín už pomerne dlho rozlišuje medzi tzv. pravou a nepravou spätnou účinnosťou právnych predpisov. 9. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise uznáva skutočnosti, ktoré vznikli v čase platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv či povinností, ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti. Podotýkam, že túto argumentáciu uvádza sám žalovaný v dôvodovej správe k inému zákonu. Ide o nepravú retroaktivitu, že pri určení doby výkonu funkcie sudcu sa započíta aj doba, ktorá uplynula pred účinnosťou Zák. č. 385/2000 Z. z. A niet žiadneho právneho dôvodu, aby sudca, ktorý pred účinnosťou nového zákona prestal vykonávať funkciu sudcu, nemal za dobu výkonu tejto funkcie nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu, a sudca, ktorý čo i len 1 deň po účinnosti nového zákona funkciu sudcu vykonával, tento nárok mal. 10. K podanej žalobe sa písomne vyjadril žalovaný, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. V obsahu písomného vyjadrenia ďalej poukázal na to, že v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 19. 12. 2014 sa odvolací orgán zaoberal aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 z č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, pričom poukázal na to, že ani v spojení s § 151 ods. 5) nie je možné dospieť k záveru, že ide o ustanovenia, ktorých účelom by bolo riešiť a zabezpečiť špecificky vznik nároku osôb, ktoré neboli ku dňu účinnosti zákona sudcami. Nová právna úprava priznala (ďalšie) práva (sociálnej povahy) iba osobám, ktoré boli ku dňu jej účinnosti sudcami. Podľa všeobecne uznávaných výkladových pravidiel právnych predpisov sa nová právna úprava, zakotvujúca nové práva (t. j. vytvárajúca nové pozitívne práva), uplatňuje na skôr existujúce právne vzťahy zásadne iba vtedy, ak tak zákonodarca (najmä) v prechodných ustanoveniach tejto právnej úpravy výslovne určí. Odvolací orgán dospel k záveru, že zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich však žiadne špecifické ustanovenia k situácii žalobkyne pozitívne neupravuje a jej pozitívne práva nezakladá (ani nerozširuje), pričom poukázal na to, že tu nejde o prípad medzery v práve, ktorú by správny orgán mal vyplniť svojou rozhodovacou činnosťou, ale zrejmý zámer zákonodarcu. Ustanovenie § 151 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich je prechodným ustanovením vo vzťahu k „sudcom a prísediacim“, ktorí vykonávajú funkciu sudcu ku dňu účinnosti tohto zákona. Žalobkyňa ku dňu účinnosti zákona nebola sudkyňou, jej funkcia zanikla 30. 06. 1992, a teda „nová“ právna úprava pre ňu nezaložila žiadne nové pozitívne právo. Správnosti tohto právneho názoru nasvedčuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to napr. rozsudok NS SR zo dňa 23. Mája 2002, sp. zn. 7Sž 5/02, v zmysle ktorého „Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. januára 2001 vo viacerých smeroch novým spôsobom upravil postavenie sudcov. Okrem iného, v ustanoveniach druhej časti ôsmej hlavy podstatne novým spôsobom upravil otázky sociálneho zabezpečenia sudcov, vrátane príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu. 11. Z dikcie ustanovení citovaného zákon, vrátane ustanovenia § 95 a ich vzájomných vzťahov, predovšetkým so zreteľom na ustanovenie § 1 § 25 ods. 1 zákona je však zrejmé, že tento zákon (t. j. aj jeho ustanovenia druhej časti ôsmej hlavy) sa týkajú výhradne sudcov, t. j. osôb, ktorým do dňa účinnosti citovaného zákona mandát sudcu nezanikol.“ Práva a povinnosti z právnych vzťahov sa zásadne posudzujú podľa predpisov platných v čase, keď došlo ku skutočnostiam rozhodným pre ich vznik, zmenu alebo zánik. Nová právna úprava sa na skôr existujúce právne vzťahy zásadne vzťahuje, iba ak tak príslušný právny predpis ustanoví vo svojich prechodných a záverečných ustanoveniach. Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov však nemá žiadne prechodné a záverečné ustanovenie, ktoré by pripustilo aplikovať tento zákon (vrátane ustanovení jeho druhej časti ôsmej hlavy) na osoby, ktorým do účinnosti tohto zákona (t. j. do 1. januára 2001) výkon sudcovskej funkcie zanikol. 12. Krajský súd v Nitre ako správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 13. Úlohou tunajšieho súdu predmetnej veci bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov pri vydaní rozhodnutí Ministerstvom spravodlivosti SR č. 43966/2014/23 zo dňa 09. 09. 2014 a následne Ministrom spravodlivosti SR č. 43966/2014/23/OK/S zo dňa 09. 09. 2014. Vychádzajúc z obsahu spisu, dôvodov podanej žaloby predložených listinných dôkazov, ako aj pripojených administratívnych spisov bolo v konaní preukázané, že žalobkyňa bola v čase od 03. 01. 1974 do 30. 06. 1992 sudkyňou Okresného súdu Nové Zámky, pričom jej funkcia sudkyne zanikla dňom 30. 06. 1992. Podľa oboch preskúmávaných rozhodnutí žalobkyni nebol priznaný príplatok za výkon funkcie sudcu, nakoľko nespĺňala podmienky vyplývajúce z ust. § 95 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. 14. Podľa ust. § 95 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. sudca má za každý rok výkonu funkcie sudcu právo na príplatok za výkon funkcie sudcu, ak má nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa osobitného predpisu. Predmetné zák. ust. s účinnosťou od 01. 01. 2001, teda upravil finančné nároky sudcov, avšak výhradne sudcov, ktorí boli odo dňa účinnosti vyššie citovaného zák. ust. sudcami, a teda ich funkcia sudcu nezanikla. 15. V tomto smere sa súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorý poukázal na rozhodnutie NS SR v Bratislave sp. zn. 7Sž 5/02, podľa ktorého práva a povinnosti správnych vzťahov sa zásadne posudzujú podľa predpisov platných v čase, keď došlo ku skutočnostiam rozhodným pre ich vznik, zmenu alebo zánik. Nová právna úprava sa na skôr existujúce právne vzťahy zásadne vzťahuje iba ak, tak príslušný právny predpis ustanoví vo svojich prechodných záverečných ustanoveniach. Zák. č. 385/2000 Z. z. nemá žiadne prechodné a záverečné ustanovenie, ktoré by pripustilo aplikovať tento zákon na osoby, ktorým do účinnosti tohto zákona, t. j. do 01. 01. 2001, výkon sudcovskej funkcie zanikol. 16. S poukazom na uvedené, ako už bolo vyššie konštatované, funkcia sudkyne žalobkyni zanikla dňom 30. 06. 1992, dňom 12. 03. 2007 jej vznikol nárok na výplatu starobného dôchodku, avšak keďže ku dňu 01. 01. 2001, sudkyňou už nebola, nevznikol jej nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu v zmysle ust. § 95 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. Vzhľadom na uvedené, teda súd považoval jednak rozhodnutie žalovaného, ako aj Ministra spravodlivosti SR, ktorý rozhodol o rozklade za dôvodné a v celom rozsahu zákonné. Súd taktiež nezistil v rámci procesného postupu žiadne pochybenie, a preto podľa ust. § 190 SSP, rozhodol o zamietnutí žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 17. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 168 SSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci podľa § 175 ods. 2 SSP. 18. Rozhodnutie bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1,2,3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1,2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedeného jedného mesiaca od dourčenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body,,), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.