Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/491/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111208922 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4111208922.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: I. G., bytom C. XXX XX, C. ul. XXX, zastúpený: Mgr. Róbert Čibrik, advokát so sídlom v Šali, Hlavná ul. 14, proti odporkyni: M. B., bytom C. č.d. XXX, zastúpená: JUDr. Diana Beresecká, advokátka so sídlom v Nitre, Farská ul.33, o zaplatenie istiny 3.900 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. decembra 2014, č. k. 19C/175/2011-175, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Nitra ( ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 OSP) rozsudkom zo dňa 19.decembra 2014, č. k. č. k. 19C/175/2011-175 ( ďalej len „ napadnutý rozsudok“) návrh zamietol a vo výroku rozsudku uviedol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 29.3.2011 domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy 3900 eur spolu s úrokom z omeškania, ako aj k náhrade trov konania titulom nesplatenej pôžičky, ktorú jej mal poskytnúť na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 11.1.2010 vo výške 4500 eur a ktorú mu odporkyňa splatila len čiastočne a to v sume 600 eur. Súd vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 15Ro/115/2011-16 zo dňa 19.7.2011, proti ktorému podala odporkyňa v zákonnej lehote odpor, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu zo zákona a súd vo veci nariadil pojednávanie. Odporkyňa v odpore namietala, že Zmluvu o pôžičke neuzavrela, nikdy si pôžičku od navrhovateľa nezobrala a sumu 600 eur si navrhovateľ ponechal z jej mzdy, ktorú jej v plnej výške nevyplatil, nakoľko jej tvrdil, že mu spôsobila manko alebo škodu. Rovnako neurobila s navrhovateľom ani dohodu o splátkovom kalendári a podpis na Zmluve o pôžičke nemôže byť jej. Vykonaným dokazovaním z hľadiska skutkového stavu prvostupňový súd zistil, že odporkyňa pracovala u manželky navrhovateľa v pohostinstve od roku 1.6.2004 (vyplynulo to z vyjadrenia odporkyne a manželky navrhovateľa svedkyne R. G., ako aj z potvrdenia Sociálnej poisťovne) a podľa vyjadrenia navrhovateľa a na základe ním predloženého dokladu „Zmluva o pôžičke" zo dňa 11.1.2010 mal navrhovateľ ako veriteľ odporkyni ako dlžníčke požičať sumu 4500 eur, ktorej prevzatie mala odporkyňa potvrdiť svojím podpisom na zmluve za účasti svedkov C. G. a F. G.. Požičanú sumu sa zaviazala splácať v 30 mesačných splátkach po 150 eur do 15. dňa príslušného mesiaca (do rúk veriteľa v mieste jeho bydliska) počnúc mesiacom nasledujúcim po uzatvorení zmluvy. V rovnaký deň (11.1.2010) mala odporkyňa podpísať aj listinu „Uznanie dlhu" v ktorej uznala dlh čo do dôvodu aj do výšky a prehlásila, že I. G. zaplatí dlhovanú sumu 4500 eur v 30 pravidelných mesačných splátkach po 150 eur v hotovosti do 15.teho dňa príslušného mesiaca osobne veriteľovi do rúk v mieste jeho bydliska a dlh začne splácať od februára 2010. Veriteľ bol oprávnený od dlžníčky žiadať zaplatenie celého zostatku pohľadávky naraz, ak si nesplní niektorú zo splátok a neuhradí ju riadne a včas. Neuhradením ktorejkoľvek splátky sa staval zročným celý dlh. Odporkyňa chcela odísť z C. za M. W., s ktorým čakala dieťa a potrebovala peniaze na byt. Navrhovateľ v návrhu uvádzal, že odporkyňa mu uhradila 4 splátky v mesiacoch február až máj 2010 spolu vo výške 600 eur a právny zástupca navrhovateľa zaslal odporkyni Predžalobnú výzvu zo dňa 23.2.2011, v ktorej ju vyzýval na zaplatenie celej dlžnej sumy vo výške 3900 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 16.6.2010 do zaplatenia a to bez zbytočného odkladu po doručení výzvy. Z potvrdenia ORPZ č. Čp:ORP-2475/ZM-2011 súd zistil, že odporkyňa dňa 29.12.2011 podala trestné oznámenie vo veci podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221/1,2 TZ. Odporkyňa aj v odpore proti platobnému rozkazu vydanému súdom namietala, že Zmluvu o pôžičke, ani dohodu o splátkovom kalendári neuzavrela, listiny za ňu musel podpísať niekto iný a nespôsobila ani manko, ako navrhovateľ tvrdil. Na pojednávaní uviedla, že sa podpisuje inak, dĺžne nepíše zvisle, ale vodorovne, a bodku v priezvisku nedáva nad "i" ale nad "k" v priezvisku. Zo strany PZO bola súdu predložená Zmluva o prenájme bytových priestorov, ktorú uzatvoril dňa 6.2.2010 druh odporkyne M. W. ako nájomca so Z. Y. ako prenajímateľkou , ktorej predmetom bol 1- izbový byt v H., na M. ul.č.XXXX a výška mesačného nájomného bola dohodnutá na sumu 270 eur vrátane poplatkov a energií. Zmluva bola uzatvorená na 1 rok. Z výpisu vkladnej knižky odporkyne vyplýva, že ku dňu 2.12.2008 mala našetrenú sumu 431,52 eur a ku dňu 11.6.2010 sumu 400 eur. Z Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 14.3.2012 vyplýva, že manželka navrhovateľa evidovala odporkyňu ako svoju zamestnankyňu od 1.6.2004 do 11.6.2010 a odhlásila ju zo Sociálnej poisťovne dňa 4.8.2010. Výkazy poistného a príspevkov za obdobie od jún 2004 až august 2007 boli prijaté v lehote a mesačné výkazy za obdobie od septembra 2007 do decembra 2009 boli prijaté až dňa 15.2.2011. Výkazy poistného a príspevkov za obdobie od januára 2010 do júna 2010 boli prijaté dňa 1.3.2011 a za obdobie evidencie pracovného pomeru zamestnávateľ nemal uhradené poistné na nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, úrazové poistenie, garančné poistenie, poistenie v nezamestnanosti a poistné do rezervného fondu solidarity spolu vo výške 9404,10 eur. Z výpisu účtu navrhovateľa v Slovenskej sporiteľni je zrejmé, že na jeho účte bola ku dňu 31.12.2009 suma 26.672,79 eur, podľa jeho vyjadrenia však 4500 eur, ktorú požičal odporkyni neboli finančné prostriedky uložené na účte, ale finančné prostriedky našetrené a uložené doma. Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0233968370 zo dňa 10.6.2008 vyplýva, že navrhovateľ s manželkou si ako dlžníci zobrali úver vo výške 76.346,01 eur (2.300.000,-Sk), ktorý sa zaviazali splácať po dobu 240 mesiacov mesačnými splátkami vo výške 539,50 eur (16.253,-Sk) počnúc prvou splátkou splatnou dňa 20.7.2008 a splatnosť poslednej splátky bola dojednaná na 20.6.2028. Z daňového priznania manželky navrhovateľa za rok 2009 vyplýva, že príjmy zo živnosti mala vo výške 149 896 eur a výdavky vo výške 148 818 eur, teda základ dane mala vo výške 1078 eur. Z daňového priznania za rok 2010 je zrejmé, že vykázala príjmy vo výške 150.340,02 eur a výdavky vo výške 148 953,04 eur, teda základ dane ,mala vo výške 1386,98 eur. Z daňových priznaní navrhovateľa za roky 2009 a 2010 vyplýva, že jeho príjmy a výdavky boli v uvedených rokoch nulové. Navrhovateľkou namietaný podpis na Zmluve o pôžičke a na Uznaní dlhu nebolo možné podrobiť znaleckému skúmaniu grafológom, pretože mu neboli predložené originály týchto listín. Zistený skutkový stav posúdil prvostupňový súd podľa § 657 a § 558 Občianskeho zákonníka (OZ) a z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný dôvodne .Poukázal na to, že samotný navrhovateľ na pojednávaní tvrdil, že v čase, keď odporkyni požičiaval sumu 4500 eur, ešte nevedel o manku, ktoré po jej nenastúpení do práce zistil, na druhej strane však vypovedal, že u odporkyni zistil manko každý rok cca vo výške 150 eur, preto je nepravdepodobné, aby poskytol pôžičku osobe, ktorá mu každý rok od roku 2004 spôsobovala manko. Rovnako nepreukázal výšku manka, ktoré mal zistiť po odchode odporkyne, teda po mesiaci jún 2010, o manku nemala vedomosť ani manželka navrhovateľa svedkyňa R. G., ktorá pohostinstvo prevádzkovala a nemala o ňom vedomosť ani W. H., ktorá sa s odporkyňou v pohostinstve po týždni striedala. Pri rozhovore navrhovateľa so svedkyňou T., ako aj pri jeho rozhovore s priateľom odporkyne svedkom W., navrhovateľ hovoril vždy len o manku a nie o pôžičke, ktorú mal odporkyni poskytnúť. Navrhovateľ tiež v konaní nepreukázal, že mal finančné prostriedky, ktoré mohol odporkyni požičať, nakoľko z daňových priznaní manželky navrhovateľa za rok 2009 je zrejmé, že príjmy zo živnosti mala vo výške 149.896 eur a výdavky vo výške 148.818 eur, teda základ dane mala len vo výške 1078 eur a z daňového priznania za rok 2010 je zrejmé, že vykázala príjmy vo výške 150.340,02 eur a výdavky vo výške 148.953,04 eur, základ dane mala len vo výške 1386,98 eur, teda o ziskovom podnikaní nemožno hovoriť. Z daňových priznaní navrhovateľa za roky 2009 a 2010 vyplýva, že jeho príjmy a výdavky boli v uvedených rokoch nulové. Navrhovateľ predložil síce výpis z účtu v Slovenskej sporiteľni z ktorého vyplýva, že na jeho účte bola ku dňu 31.12.2009 suma 26.672,79 eur, podľa jeho vyjadrenia však suma 4500 eur, ktorú požičal odporkyni neboli finančné prostriedky uložené na účte, ale finančné prostriedky našetrené a uložené doma. Toto jeho tvrdenie o úsporách uložených doma je tiež nepravdepodobné s poukazom na výšku úveru a výšku mesačnej splátky úveru, ktorý si navrhovateľ bral v súvislosti so stavbou domu, keď zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0233968370 zo dňa 10.6.2008 vyplýva, že navrhovateľ si s manželkou ako dlžníci zobrali úver vo výške 76.346,01 eur (2.300.000,-Sk), ktorý sa zaviazali splácať po dobu 240 mesiacov mesačnými splátkami vo výške 539,50 eur ( 16.253,-Sk) počnúc prvou splátkou splatnou dňa 20.7.2008 a splatnosť poslednej splátky bola dojednaná na 20.6.2028. O finančnej situácii navrhovateľa a jeho manželky tiež vypovedajú aj skutočnosti zistené dopytom na Sociálnu poisťovňu, kde bolo zistené, že za obdobie evidencie pracovného pomeru odporkyne (od 7.6.2004 do 4.8.2010) zamestnávateľ (podnikajúca manželka navrhovateľa) nemal uhradené poistné na nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, úrazové poistenie, garančné poistenie, poistenie v nezamestnanosti a poistné do rezervného fondu solidarity spolu vo výške 9404,10 eur. Výpoveď svedka C. G.- syna navrhovateľa, ktorý vyhotovoval Zmluvu o pôžičke, súd považoval s poukazom na vykonané dokazovanie za účelovú. Rovnako za nehodnovernú považoval výpoveď svedka F. G. v časti týkajúcej sa okolností pôžičky, ktorý tvrdil, že bol prítomný ako svedok pri odovzdávaní peňazí odporkyni, podpísal Zmluvu o pôžičke a odporkyňa mala podpísať len jeden doklad - túto zmluvu a iný doklad (Uznanie dlhu) nepodpisovala. Zároveň tvrdil, že bol prítomný pri tom, keď navrhovateľ s odporkyňou robili inventúru pri ktorej navrhovateľ zistil nezrovnalosti, odporkyňa mala plakať a prosiť navrhovateľa, aby nevolal políciu, že ona si to odrobí. Malo to byť v období pred poskytnutím pôžičky, nakoľko podľa svedka sa odporkyňa z obce odsťahovala tesne po pôžičke. Navrhovateľovi mala odporkyňa manko splácať tak, že jej navrhovateľ dával len časť výplaty, čo by potvrdzovalo tvrdenia odporkyne o tom, že navrhovateľ jej nevyplácal celú dojednanú mzdu, ale len jej časť a tvrdenia navrhovateľa o tom, že manko zistil až po poskytnutí pôžičky odporkyni a že jej vyplácal celú mzdu sú nepravdivé a potom splátky, ktoré odporkyňa navrhovateľovi splatila neboli titulom poskytnutej pôžičky, ako to tvrdil navrhovateľ, ale titulom splátok v minulosti zisteného manka. Svedok W. tiež vypovedal, že svedok G. pri návšteve u nich sa opakovane vypytoval odporkyne, či podpisovala navrhovateľovi nejaký čistý papier, alebo niečo podobné. Svedok G. na pojednávaní potvrdil, že bol trestne stíhaný za ublíženie na zdraví, naposledy pracoval v roku 2006 a žije z úspor, ktoré nekonkretizoval. Samotná odporkyňa uviedla, že sa o pôžičke prvý krát dozvedela až keď jej bola doručená s predžalobnou upomienkou. Namietala podpis na Zmluve o pôžičke, ako aj na Uznaní dlhu, uvádzala, že sa podpisuje inak, dĺžeň v priezvisku nepíše zvisle nad písmenom „a", ale vodorovne a bodku na „i" nepíše nad písmenom „i", ale nad písmenom „k". Uvedený rozdiel v podpise navrhovateľky oproti jej podpisu na Zmluve o pôžičke a na Uznaní dlhu je zrejmý porovnaním jej podpisu na doručenke pripojenej k platobnému rozkazu ako aj z jej podpisov na doručenkách pripojených k termínu pojednávaní a z jej podpisu na Plnomocenstve pre právnu zástupkyňu, ktorá ju zastupuje v tomto konaní. Z tohto dôvodu bolo na mieste vykonať dokazovanie znalcom grafológom a overiť skutočnosť tvrdenú odporkyňou, že uvedené listiny (Zmluvu o pôžičke a Uznanie dlhu) nepodpísala. Navrhovateľ doručil súdu spolu s návrhom na začatie konania Zmluvu o pôžičke a Uznanie dlhu vo fotokópii a na pojednávaní konanom dňa 6.2.2012 právny zástupca navrhovateľa predložil súdu k nahliadnutiu originál Zmluvy o pôžičke, ktorý zodpovedal v spise založenej fotokópii a bol mu po nahliadnutí súdom vrátený, nakoľko navrhovateľ uviedol, že ich potrebuje pre účely trestného konania, keďže týždeň pred pojednávaním bol navrhovateľ kontaktovaný vyšetrovateľom. Z potvrdenia ORPZ vyplýva, že odporkyňa dňa 29.12.2011 podala trestné oznámenie vo veci podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221/1,2 TZ a v trestnom konaní sa malo vykonať vyššie spomenuté znalecké dokazovanie. Z Úradného záznamu spísaného kpt. JUDr. Adrianou Weissovou, ako aj z výpovede tejto svedkyne vyplynulo, že navrhovateľ bol v trestnom konaní predvolaný na výsluch na 13.4.2012 a zároveň bol vyzvaný, aby predložil na tomto výsluchu originál Zmluvy o pôžičke. Navrhovateľ sa na výsluch dostavil, originál Zmluvy o pôžičke však nepredložil a v priebehu týždňa po výsluchu predložil na ORPZ zošit, v ktorom boli originály podpisov odporkyne, a keďže originál Zmluvy o pôžičke nepriniesol ani s týmto zošitom, vyššie uvedená svedkyňa - vyšetrovateľka sa s navrhovateľom kontaktovala telefonicky a vyzvala ho, aby predložil originál Zmluvy o pôžičke ku grafologickému skúmaniu, na čo jej navrhovateľ tvrdil, že originál Zmluvy o pôžičke nechal ležať u nej na stole už pri prvom výsluchu dňa 13.4.2012 v obale, čo však nebola pravda, inak by to bolo zaprotokolované v zápisnici o výsluchu I. G., v trestnom konaní vypočutého ako svedka. Z tohto dôvodu sa vyšetrovateľka kontaktovala so súdnou zapisovateľkou v tomto súdnom konaní a dopytovala sa, či sa v tomto súdnom spise nachádza originál Zmluvy o pôžičke, pričom jej bolo oznámené, že v tomto súdnom spise sa nachádza len fotokópia Zmluvy o pôžičke a rovnako fotokópia Uznania dlhu, o ktorom dovtedy vyšetrovateľka vedomosť nemala. Preto predvolala navrhovateľa na výsluch na deň 3.10.2012, na ktorom navrhovateľ znovu zopakoval to, čo uviedol v telefóne, že originál Zmluvy o pôžičke nechal u vyšetrovateľky na stole pri prvom výsluchu dňa 13.4.2012 a keď bol následne vyzvaný na predloženie ďalšej veci dôležitej pre trestné stíhanie a to originálu Uznania dlhu, začal tvrdiť, že aj tento doklad nechal u vyšetrovateľky na stole spolu s originálom Zmluvy o pôžičke pri prvom výsluchu dňa 13.4.2012. Uvedená skutočnosť je nepravdepodobná, pretože vyšetrovateľka v čase vytyčovania termínu výsluchu na deň 13.4.2012 nemohla mať vedomosť o existencii Uznania dlhu a v predvolaní na výsluch navrhovateľa vyzývala len na predloženie originálu Zmluvy o pôžičke. Že navrhovateľ uvedené listiny v origináloch nenechal ležať na stole u vyšetrovateľky pri svojom prvom výsluchu potvrdila aj v kancelárii spolu sediaca vyšetrovateľka Ing. M. Y. svojim podpisom na Úradnom zázname a ako nepravdivé sa ukázalo aj tvrdenie navrhovateľa na súdnom pojednávaní dňa 1.10.2014, kedy tvrdil, že keď bol na výsluchu na ORPZ v Zlatých Moravciach, u policajtov nechal aj originály Zmluvy o pôžičke a Uznania dlhu a keď po výsluchu odchádzal, už v aute si uvedomil, že policajti ich tam chceli mať len prefotené, preto sa pre originály vrátil. Zo zápisnice o výsluchu navrhovateľa na polícii v Zlatých Moravciach dňa 9.2.2012 (čl.85 pripojeného vyšetrovacieho spisu) však vyplýva, že navrhovateľ do zápisnice predložil len kópiu zmluvy o pôžičke, teda nie jej originál a už vôbec nie originál Uznania dlhu, nakoľko Uznanie dlhu tam nepredložil ani vo fotokópii. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že navrhovateľ chcel svojim konaním zmariť znalecké dokazovanie - overenie pravosti podpisu odporkyne na Zmluve o pôžičke, ako aj na Uznaní dlhu znalcom grafológom, a keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by odporkyni sumu 4500 eur dňa 11.1.2010 požičal a rovnako neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by vôbec mal finančné prostriedky v takejto výške nasporené mimo peňažného ústavu , súd návrh navrhovateľa ako nedôvodne podaný zamietol. Pokiaľ ide o trovy konania súd uviedol, že o nich rozhodne podľa § 151 ods. 3 OSP do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím okresného súdu sa nemôže stotožniť a považuje ho za nesprávne. Nesúhlasil s názorom súdu, podľa ktorého je nepravdepodobné, že by navrhovateľ poskytol pôžičku odporkyni ako osobe, ktorá mu každý rok od roku 2004 spôsobovala manko. Tento názor súdu nekorešponduje s tým, aký nadštandardne dobrý vzťah mali navrhovateľ a celá jeho rodina a odporkyňa pred týmto sporom, čo vyplynulo nielen z výsluchu navrhovateľa, ale bolo zároveň potvrdené samotnou odporkyňou. Vzhľadom na skutočnosť, že s odporkyňou trávila rodina odporcu aj voľné chvíle, pričom boli spoločne aj na dovolenke, je podľa jeho názoru práve naopak vysoko pravdepodobné, že práve navrhovateľ je osobou, ktorú by odporkyňa v prípade potreby požiadala ako prvú o poskytnutie pôžičky, pričom každoročne zistené manko v pohostinstve prevádzkovanou manželkou navrhovateľa nemalo nikdy na ich vzťah žiadny vplyv. Taktiež nemôže súhlasiť so záverom súdu o nepreukázaní existencie peňažných prostriedkov, ktoré by mohol navrhovateľ odporkyni požičať, pričom takýmto dôkazom podľa prvostupňového súdu nie je ani výpis z bežného účtu, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ mal na ňom ku dňu 31.12.2009 ( jedenásť dní pred poskytnutím pôžičky) sumu 26.672,79 €. Uvedený dôkaz podľa jeho názoru jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukazuje, že navrhovateľ disponoval dostatočnými finančnými prostriedkami na to, aby mohol odporkyni požičať 4.500€. Uvedená suma je zlomkom sumy uloženej v banke a zároveň toho, čím navrhovateľ bežne v hotovosti disponoval, preto názor súdu o nepreukázaní dostatočných finančných prostriedkov nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Napriek tomu, že dôvody, pre ktoré súd považoval výpoveď svedka C. G. za účelovú, nie sú v rozsudku zdôvodnené, vzhľadom na príbuzenský pomer s navrhovateľom možno predpokladať, že práve táto skutočnosť bola pre súd rozhodujúcou, čo však ale nemôže akceptovať. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akého dôvodu súd považoval za nehodnovernú výpoveď F. G., blízkeho priateľa odporkyne, pričom navrhovateľ, na rozdiel od názoru súdu považuje tieto výpovede za hodnoverné a jednoznačne preukazujúce odovzdanie peňažných prostriedkov odporkyni, ako aj záväzok vrátiť tieto peňažné prostriedky navrhovateľovi , a teda existenciu záväzkovo právneho vzťahu zmluvy o pôžičke medzi navrhovateľom a odporkyňou. Vzhľadom na uvedené nemôže súhlasiť s názorom súdu, podľa ktorého navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by odporkyni sumu 4500 € dňa 11.01.2010 požičal, pretože táto skutočnosť bola jednoznačne preukázaná výpoveďou dvoch svedkov prítomných pri odovzdávaní peňazí a podpise zmluvy o pôžičke, pričom jedným zo svedkov ( C. G.) je osoba blízka navrhovateľovi a druhým svedkom ( F. G.) osoba blízka odporkyni. Poukázal na fakt, že zatiaľ čo výpovede svedkov G. a G. považoval súd za nedôveryhodné, v prípade svedka W.- partnera odporkyne, takéto pochybnosti nemal a nekriticky akceptoval všetky ním uvádzané skutočnosti, pričom na jeho tvrdenia sa odvoláva v odôvodnení rozsudku. Ak niečo nebolo vykonaným dokazovaním jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukázané, tak len to, že podpis na zmluve patrí odporkyni, ktorý dôkaz bol v dôsledku pochybení a nesprávneho postupu vyšetrovateľky zmarený. Navrhovateľ sa rázne ohradzuje proti tvrdeniu prvostupňového súdu, podľa ktorého chcel on svojím konaním zmariť znalecké dokazovanie, keďže toto pravdou nie je, pričom v tejto súvislosti poukazuje navrhovateľ na veľmi „zvláštny“ postup vyšetrovateľky PZ pri práci s listinnými dôkazmi. Ak aj vzhľadom na nemožnosť preukázania pravosti podpisu na zmluve o pôžičke, k čomu došlo bez pričinenia navrhovateľa, nie je možné preukázať existenciu písomnej formy zmluvy o pôžičke, vzhľadom na charakter tohto právneho úkonu ako reálneho konsenzuálneho právneho úkonu, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu, tak táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na existenciu samotného právneho vzťahu založeného na základe reálneho odovzdania a prevzatia finančných prostriedkov. V tejto súvislosti citujúc ustanovenie § 657 OZ poukázal aj na rozhodnutie NS ČR zo 14.5.2004 sp. zn. 21 Cdo221/2003, podľa ktorého „K zmluve o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657 OZ nedochádza len na základe dohody strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky.“ Keďže právnym dôvodom vzniku predmetu pôžičky (causa debendi) je odovzdanie druhovo určenej veci, platným titulom nároku z pôžičky nie je samotný dlžobný úpis, teda písomná listina o právnom úkone, ale právny úkon, na základe ktorého bol dlžobný úpis vystavený. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že k vzniku zmluvy o pôžičke medzi navrhovateľom a odporkyňou skutočne došlo a to tak, ako je uvedené v podanom návrhu, teda odovzdaním peňažnej sumy 4.500 €, pričom faktická nemožnosť preukázania pravosti podpisu na zmluve, ktorou navrhovateľ disponuje už len forme kópie, nemá a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani nemôže mať žiadny vplyv na platnosť, resp. existenciu samotného záväzkovo právneho vzťahu. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok podľa § 221 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.), dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods.1 OSP potvrdil. Podľa § 219 ods.1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods.2 OSP vychádza zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie (s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 <.), ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a vo veci aj správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 <. OSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne práve posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového , ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003). Podľa § 1 zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občianske súdny poriadok (ďalej len „OSP“) Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práva a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonom, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie, Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené ( § 3 OSP). V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práva bola rýchla a účinná (§ 6 OSP). Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti , označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods.1 OSP). Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( § 120 ods.1 OSP). Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 OSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (132 OSP). Obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania , pokiaľ o nej nerozhoduje samostatne (§ 155 ods.1 OSP). V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods.2 OSP). Podľa § 213 ods,1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4. Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ods.2). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a (ods.3). Podľa § 657 zákona č.40/1964 Zb. znení neskorších predpisov Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky ( § 658 ods.1 OZ). Podľa § 35 ods.1 OZ prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom ( ods.2). Zmluvou o pôžičke vzniká medzi veriteľom a dlžníkom právny vzťah - pôžička. Zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana (veriteľ) druhé strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia dohodnuté doby veci rovnakého ( toho istého) druhu, pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný právny vzťah. Tento právny vzťah nevyžaduje osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne, konkludentne ( mlčky) alebo v písomnej forme. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú: a/ prenechanie veci na voľné nakladanie, b/ druhovo určené veci, c/ dočasnosť ( prenechanie na dohodnutú dobu) , d/ povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a e/ doba splatnosti jej vrátenia. Aj keď je zmluva o pôžičke neformálnym právnym úkonom, je reálnou zmluvou ( kontraktom), čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný predmet pôžičky ( peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým predaním peňazí alebo napr. bezhotovostným spôsobom. V prípade, že účastníci takéhoto záväzkového právneho vzťahu uzavreli písomnú zmluvu, je k existencii vzniku ( platnosti) takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu pôžičky. Ak účastníci síce uzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) reálne ( fakticky) nedošlo, potom takto urobený prejav účastníkov zmluvy o pôžičke nezodpovedá skutočnému stavu, ide len o pro forma uzavretá písomnú zmluvu o pôžičke, ktorá je absolútne neplatná. V danom prípade ani podľa právneho názoru odvolacieho súdu navrhovateľ ako veriteľ neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, aby nad všetky pochybnosti preukázal, že dňa 11. 01. 2010 v C. osobne odovzdal odporkyni ako dlžníkovi predmet pôžičky, t.j. sumu 4500 eur, pričom ani neuviedol, v akých bankovkách mala byť táto suma odovzdaná. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je základným predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Za unesenie dôkazného bremena v tejto časti navrhovateľom nebolo možné považovať samotný obsah časti II. Bod 1 Zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 01. 2010 o tom, že veriteľ dňa 11.01.2010 pri podpise tejto zmluvy požičiava dlžníkovi peniaze v hotovosti v sume 4.500 €, slovom štyritisícpäťsto eur a pod bodom 2, že Dlžník dňa 11.01.2010 pri podpise tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky peňazí v sume 4.500€, pretože tu práve absentuje moment faktického odovzdania predmetu pôžičky odporkyni, ktorý v konaní nepreukázal a najmä v konaní ani nad všetky pochybností nebolo preukázané, že by odporkyňa predmetnú Zmluvu o pôžičke vlastnoručne podpísala, čo od začiatku konania jednoznačne popierala. V sporovom konaní, kde platí zásada dispozičná a prejednávacia (takým konaním bolo i konanie v tejto veci), musí žalobca ( navrhovateľ) už v podanej žalobe uviesť rozhodné skutočnosti, z ktorých vyvodzuje uplatňované právo a musí k tomu uviesť potrebné dôkazy (§ 79 ods. 1 OSP). Túto povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú má žalobca i počas konania (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 OSP). Nesplnenie tejto povinnosti postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v spore. Posúdenie, či medzi účastníkmi vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe písomne uzavretej zmluvy, v ktorej sa odporkyňa zaviazala zaplatiť navrhovateľovi 4.500 €, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho vzťahu). Ak sa teda navrhovateľ domáhal proti odporkyni zaplatenia žalovanej sumy a tvrdil, že táto suma súvisí s písomne uzavretou zmluvou medzi účastníkmi, leží na ňom dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú, ako celkom správne dôvodil prvostupňový súd, i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Predmetom súdneho sporu v prejednávanej veci bolo plnenie na základe písomnej zmluvy o pôžičke, ktorej uzavretie a vlastnoručný podpis ako aj plnenie z nej , t.j. odovzdanie sumy 4.500 € navrhovateľom odporkyni, druhá strana (odporkyňa) po celý čas popierala. Zo zákonného ustanovenia § 657 OZ vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 98/2000, sp.zn. 25 Cdo 695/2003, 25 Cdo 696/2003). Podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom je v súlade s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Za situácie, keď uzavretie písomnej zmluvy medzi účastníkmi vyplývalo iba z tvrdenia navrhovateľa, prvostupňový súd správne vychádzal pri posudzovaní jej existencie zo skutkových zistení. V odôvodnení svojho rozsudku riadne uviedol, na základe akých skutočnosti dospel k záveru, že navrhovateľ v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 OSP neuniesol procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností (nad všetky pochybnosti), čo malo v danej veci za následok zamietnutie žalobného návrhu. Pri hodnotení dôkazov nemožno prvostupňovému súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré navrhovateľ namieta v odvolaní. Možno teda konštatovať, že námietky navrhovateľa nie sú dôvodné, a preto nebolo možné jeho odvolaniu vyhovieť. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutým za vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 224 ods.4 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 OSP nerozhodol, pretože prvostupňový súd v zmysle § 151 ods.3 OSP rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, preto prvostupňový súd rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.