Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 7Co/404/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112241550 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4112241550.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: R.. O. N., bytom O. XX, XXX XX I., proti žalovaným: 1. M. J., bytom K. XX, J., a 2. R. M., bytom K. XX, J., o zaplatenie sumy 6.370 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/333/2012-175 zo dňa 09.12.2014 rozhodol r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur s 8,25 % úrokom z omeškania od 01.12.2012 do zaplatenia a žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.780 eur s 8,25 % úrokom z omeškania od 01.12.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca poskytol žalovanej v 1. rade pôžičku na základe ústnej zmluvy dňa 10.12.2009 vo výške 1.500 eur, ktorej vrátenie žalovaná nepreukázala, a žalovaný v 2. rade sa stal dlžníkom tiež na základe ústnej zmluvy o pôžičke vo výške 1.900 eur, ktorú mu žalobca poskytol z vlastnej pôžičky poskytnutej Tatrabankou dňa 28.09.2010, pričom žalovaný z nej vrátil len 120 eur, a tak nesplatený zvyšok činil 1.780 eur. Písomné zmluvy o pôžičkách zo dňa 16.06.2010 a zo dňa 09.10.2010 súd považoval za neplatné právne úkony, lebo nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí; zmluva je pritom reálnym kontraktom, čo znamená, že jej obsahom musí byť nielen dohoda strán o výške pôžičky, ale musí dôjsť aj k reálnemu odovzdaniu sumy a dodatočné vypracovanie zmluvy o pôžičke môže byť považované iba ako dôkaz potvrdzujúci poskytnutie pôžičky v predchádzajúcom období. Dlžníkom voči Poštovej banke zostal sám žalobca, ktorému bola poskytnutá pôžička vo výške 5.000 eur. Účastníci nepotvrdili, že celú túto sumu žalobca potom požičal žalovanému v 2. rade, a navyše ani nedošlo k platnému prevzatiu dlhu žalovaným v 2. rade za dlh žalovanej v 1. rade v zmysle ustanovenia § 531 Občianskeho zákonníka. Preto argumentácia, že z pôžičky žalobcu, ktorú si vzal vo výške 5.000 € a z ktorej mala byť splatená pôžička žalovanej v 1. rade žalovaným v 2. rade, je právne irelevantná. Ďalšia argumentácia týkajúca sa notebooku a hodnoty notebooku je právne bezvýznamná, lebo predmetom sporu nebolo vydanie hnuteľnej veci, ktorú nadobudol žalobca do vlastníctva titulom kúpy zo spotrebiteľského úveru od spoločnosti Cetelem; vydania tejto veci sa nedomáhal a navyše nepreukázal, že ho žalovanej odovzdal a ona mu ho nevrátila. Tento nárok nemožno považovať za nárok z pôžičky, keďže sa ani nedomáha vydania hnuteľnej veci. Žalovaní splatenie uvedených súm žiadnym objektívnym a vierohodným dôkazom nepreukázali, a preto ich súd na vrátenie žalobcovi zaviazal. Ostatné tvrdenia žalobcu v konaní neboli preukázané, hoci na ňom spočívala dôkazná povinnosť, preto návrh vo zvyšku súd zamietol. Súd zároveň žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania od 01.12.2012 s odôvodnením, že žaloba na súd bola podaná dňa 30.11.2012 a deň nasledujúci po podaní návrhu možno považovať za deň, ktorým sa dostali do omeškania v súlade s výzvou žalobcu. Rozhodnutie vo veci samej súd oprel o ustanovenie § 517, § 531 ods. 1,2,3, § 657 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.03.2013 a § 120 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti, v ktorej bol jeho návrh zamietnutý, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s predmetom konania, nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa jeho názoru v prípade pôžičky postačí, ak dlžník reálne s predmetom pôžičky nakladá napríklad tým, že veriteľovi dá pokyn na zaplatenie nejakej pohľadávky a ten to spraví bez toho, aby dlžník požičané finančné prostriedky čo len uvidel, bez ich reálnej držby. Súd podľa neho opomenul aplikovať ustanovenie § 35, resp. § 51 Občianskeho zákonníka a ďalšie. Žalovaní sa zaviazali zaplatiť všetko, čo sa z požičanej sumy 5.000 eur platilo, t. j. aj príslušenstvo, ktorým boli poplatky a náklady spojené s obstaraním finančných prostriedkov formou úverov. Súd nebral do úvahy, že finančné prostriedky a aj notebook zaobstaral v omyle spočívajúcom v prísľube žalovanej o riadnom a včasnom splatení jej záväzkov s príslušenstvom ešte pred splatením jeho záväzkov. Písomné prejavy žalovaní vlastnoručne vyhotovili. Podľa neho súd sa s predmetom konania dôsledne nevysporiadal. Žalovaní sa k odvolaniu nevyjadrili. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP. Po prejednaní veci v napadnutom zamietajúcom výroku dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne a odvolanie nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Použijúc toto zákonné ustanovenie odvolací súd nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Rozsudok v prvých dvoch výrokoch, ktorými súd čiastočne žalobe vyhovel, v dôsledku absencie odvolania žalovaných nadobudol právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty. S ohľadom na to, že odvolací súd je v odvolacom konaní, ktoré má charakter sporového konania, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, odvolanie prejednal v nadväznosti na tie právne významné dôvody, ktoré žalovaný v podanom odvolaní namietal. Zároveň hodnotil, aké stanoviská a prednesy žalobca a žalovaní mali v priebehu prvostupňového konania, čo tvrdili a aké dôkazy na svoje tvrdenia navrhovali, pričom dospel k záveru, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť výsledok prvostupňového konania. Žalobca v priebehu prvostupňového konania uvádzal rôzne skutočnosti, avšak na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonať také právne významné dôkazy, ktorými by nad všetky pochybnosti preukázal, že voči žalovaným má aktuálne pohľadávku vo vyšších sumách, než aké mu priznal súd prvého stupňa. Ako vyplýva z obsahu spisu, z písomných podaní žalobcu a aj z jeho prejavov na pojednávaniach, jeho tvrdenia boli v niektorých momentoch vzájomne rozporné a ani na záver nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy tak, aby jednoznačne uniesol dôkazne bremeno v smere preukázania toho, že žalovaným poskytol pôžičku vo vyššej sume, než vo výške 1.500 eur (u žalovanej v 1. rade) a 1.900 eur (u žalovaného v 2. rade, z ktorej zostal nesplatený dlh 1.780 eur). V odvolaní poukazoval na niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak sám opomenul na ustanovenie § 43 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú účastníci povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. V prípade, že by hneď na začiatku boli účastníci uzavreli taký právny úkon (zmluvu o pôžičke), z ktorého by nesporne vyplýval jeho jednoznačný a preukázateľný obsah, eliminoval by sa stav nejasnosti a neunesenia dôkazného bremena pri absencii dôkazov v prípadnom súdnom konaní. Odvolací súd z uvedených dôvodov na základe odvolania žalobcu, ktorý v ňom uvádzal mnohé skutkové tvrdenia bez toho, aby na ne v priebehu konania na súde prvého stupňa označil a navrhol vykonať relevantné dôkazy, urobil záver o neopodstatnenosti tohto odvolania. Preto dospel k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné ako vecne správny potvrdiť. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval v súlade s ustanovením § 224 ods. 4 OSP, podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 <aspi://module='F.'&link='XX/XXXX Zb.%XXXXXXX'&ucin-k-dni='XX.XX.XXXX'>, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.