Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/962/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113221037 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4113221037.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľky: H. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, proti odporcovi: R. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., U. XX, o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 13. augusta 2015 č. k. 25C/210/2013-195 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 46 ods. 1, § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133, § 134 ods. 1, 3, § 865 ods. 3, § 868, § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 135a ods. 1, § 135a ods. 2, 3, 4, § 199 ods. 1, § 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zák. č. 131/1982 Zb. a vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že podaným návrhom sa navrhovateľka domáhala určenia vlastníctva k domu súp. č. XX a parcely pod ním v kat. území A.. Návrh bol podaný voči piatim osobám a rozšírený o ďalšie osoby. Celkovo bolo deväť odporcov, všetko právnych nástupcov T. N. a T. N., ktorí boli poslední evidovaní vlastníci predmetnej nehnuteľnosti, ktorú na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02. 04. 1969 kúpili a užívali. V priebehu konania prišlo k ukončeniu dedičského konania po uvedených osobách a ako výlučný vlastník nehnuteľností bol zapísaný odporca. Na základe tejto skutočnosti došlo k zastaveniu konania voči odporcom v 2. až 9. rade. Zároveň došlo k rozšíreniu návrhu o určenie vlastníctva v podiele 1/6-ina k parc. č. 111 kat. úz. A., ktorá tvorí príslušenstvo predmetného domu. Z výsluchu účastníkov aj pôvodných, aj svedkov bolo preukázané, že T. a T. N. sa z predmetného domu odsťahovali v r. 1980. V dome začala bývať J. R., sestra T. N. so svojim synom H. R.. Navrhovateľka, svedok W. S. a svedkyňa P. S. uvádzali, že J. R. od N. dom kúpila, resp. zobrala si mladomanželskú pôžičku, za čo N. zariadila dom na X.. Odporca a pôvodní odporcovia popierali, že by rodičia dom predávali J. R., len ju v dome nechali bývať. Ako svedok bol vypočutý H. R., syn J. R., ktorý si však nepamätal, od kedy do kedy v dome býval, ale býval tam. Pamätal si na rozhovor matky s T. N., ktorý sa jej bol opýtať, či dom predá W. N., na čo ona povedala, že: „áno". Uviedol, že dom predala matka W. N., nevedel uviesť, od koho ho kúpila. W. N. bol jedným zo synov T. a T. N. a manželom pôvodnej odporkyne v 6. rade. Táto potvrdila, že v dome bývala tri - štyri mesiace a v r. 1992 jej manžel W. N. zomrel. Čo sa dialo s domom potom, uviesť nevedela. Žiadna písomná zmluva o prevode vlastníctva medzi T. a T. N. a J. R. zistená nebola. Navrhovateľka uvádzala, že od R. kúpili dom Z. U. a W. U., pričom W. U. ako svedkyňa uvádzala, že dom pred vyše 20 rokmi kupovala od sestry H. X.. So sestrou žiadne papiere nepodpisovala, ani nevedela, od koho sestra dom kupovala. V dome bývala krátko, keďže jej susedia robili zle. V čase, keď tam bývala, mal syn štyri roky. V r. 2015 bude mať 26 rokov. Svedok Z. U. potvrdil, že býval v dome v A., ale bližšie si to nepamätal, teda to, či dom kupovali a následne predávali. W. U. - svedkyňa uviedla, že dom predali W. S. za 20.000,-Sk. Podpisovali sa aj nejaké papiere. W. S. tiež potvrdil, že dom kupovala J. R. od rodičov odporcu, následne ho kúpil nebohý X. s manželkou a od toho Z. U. s manželkou, od ktorého kúpil dom on s manželkou. V dome býval ich syn W. S. tri - štyri roky a následne dom predali navrhovateľke, pričom bola spísaná aj zmluva. Svedkyňa P. S. uviedla, že dom bol v zlom stave, ich syn W. si ho prerobil, taktiež potvrdila, že rodičia odporcu dom predali pred viac ako tridsiatimi rokmi. Dom kupovali aj s pozemkom. Podľa informácií medzi rodičmi odporcu a J. R. a následne aj medzi X. žiadna písomná zmluva nebola. J. R. zaplatila T. N. 8.000,-Sk z mladomanželskej pôžičky. Svedkyňa S. S. uviedla, že navrhovateľka bývala v dome od r. 2003 a asi po troch rokoch jej hovorila, že nemá k domu LV, vtedy debatovali o tom, že by vec mali vyriešiť, vtedy ešte so žijúcou T. N., ktorá predbežne súhlasila s vysporiadaním vzťahov s navrhovateľkou. T. N. nevedela, že je vlastníčkou predmetného domu, keď v danej obci kupovala iný dom, a túto skutočnosť potvrdil aj odporca, preto výsluch ďalšieho svedka k tejto skutočnosti považoval súd za nadbytočný. Odporca navrhovateľke zasielal aj výzvu na platenie nájomného dňa 13. 06. 2012, po čom navrhovateľka vec začala riešiť, keď dovtedy sa považovala za vlastníčku domu. Navrhovateľka spísala dohodu o predaji domu s W. a P. S. dňa 25. 09. 2003. W. S. a P. S. spísali dohodu s Z. U. a W. U. dňa 12. 04. 1995. W. N. v predmetnom dome býval do r. 1992. T. N. a T. N. sa odsťahovali 22. 01. 1980 (správa Obce A. z č.l. 10). Podľa správy tam následne bývali R. a od r. 2000 S.. Navrhovateľka mala za to, že predmetnú nehnuteľnosť vydržala ona v spojení so svojimi právnymi predchodcami od r. 1980. Mala za to, že jej držba bola dobromyseľná a minimálne bola oprávnená si započítať do vydržacej doby obdobie od 12. 04. 1995, kedy nehnuteľnosť kúpili S.. Dom bol kúpený v dezolátnom stave, bez elektriny, vody. Tento si opravila a upravila aj priľahlý dvor, ktorý považovala za súčasť vlastníctva, keďže aj tento prebrala od predchádzajúcich vlastníkov. Predmetným návrhom sa teda domáhala zosúladenia faktického stavu so stavom právnym. Aj v prípade, že je zmluva neplatná alebo výnimočne nadobúdací titul vôbec nie je, mala za to, že ako dobromyseľný držiteľ, predpokladajúc, že existuje titul nadobudnutia, bola oprávneným držiteľom. Odporca s návrhom nesúhlasil, mal za to, že odkedy vyzýval odporkyňu na vrátenie nehnuteľností, nemohla jej bežať vydržacia doba. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb, účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ oprávnená držba, b/ uplynutie vydržacej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Uvedené predpoklady sú stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť ani potvrdiť existenciu dobej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľnosti - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj napríklad Cpj 69/83 z 30. marca 1992). Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľom so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne, a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. 04. 2006 sp. zn. 22Cdo 984/2006). Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo, napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. K týmto záverom dospel Najvyšší súd v týchto aj citovaných rozhodnutiach - sp. zn. 1 Cdo 137/2011, 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010. Aj v rozhodnutí, na ktoré poukazovala navrhovateľka, dospel NS SR k rovnakému záveru (5Cdo 30/2010). V tomto prípade súd vylúčil, že by išlo o nejasné znenie zákona, ktoré by pripúšťalo rôzny výklad. Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť, vzhľadom na všetky okolnosti, v dobrej viere, že je vlastníkom veci, aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti. Jedna zo základných zásad súkromného práva je zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet" (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného („pravého") vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 71/2011, podobne aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2012 sp. zn. 2 MCdo 20/2011). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou "nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. Ak je titul prechodu vlastníctva absolútne neplatným právnym úkonom, nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (rozhodnutie senátu US SR I ÚS 50/2010-11 zo dňa 10. 02. 2010). V zmysle citovaného zákonného ustanovenia, vzhľadom na hore uvedené skutočnosti, súd návrh zamietol. V zásade sú vzťahy medzi fyzickými osobami alebo právnickými vždy iné, výnimočné, osobité na základe konkrétneho skutkového stavu. Napriek tomu sa môže právny stav tých-ktorých veci zhodovať. O právnom stave veci záväzne rozhodujú súdy. Pri rozhodovaní sa súdy neradia len zákonmi, ale aj judikatúrou v tej-danej právnej oblasti pre ten-ktorý právny stav veci. Okresný súd je takouto judikatúrou viazaný. Judikatúra, aj vyššie citovaná, vždy pripúšťa, že môže nastať osobitná situácia, na ktorú sa ten-ktorý judikát nevzťahuje alebo, že nie je možné judikatúru použiť. V danom prípade mal súd za to, že uvádzaná judikatúra sa na predmetnú vec vzťahuje, a napriek skúmaniu, výnimočnosť právneho stavu účastníkov nezistil. Navrhovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti písomnou kúpnu zmluvu a takisto aj jej bezprostredný právni predchodcovia. Ďalší právni predchodcovia však vlastníctvo k nehnuteľnostiam nenadobudli na základe písomnej zmluvy. V katastri nehnuteľnosti boli stále ako vlastníci vedení T. a T. N.. Podľa názoru súdu, podľa vykonaného dokazovania títo pôvodní vlastníci predmetné nehnuteľnosti opustili v tom zmysle, že ich začali užívať iné osoby bez toho, že by to títo pôvodní vlastníci ovplyvňovali. Pôvodní vlastníci si fakticky nárok na nehnuteľnosti nerobili. Súd nemá pochybnosti o tom, že prišlo k faktickému prechodu vlastníctva na J. R., W. N., H. X. s manželom, W. U. a Z. U., manželov S. a navrhovateľku. Určitú pochybnosť v danom nadobúdaní nehnuteľnosti vyvolávalo užívanie nehnuteľnosti W. N. s manželkou, avšak vzhľadom na výpoveď svedka H. R., ktorý o predaji medzi jeho matkou a menovaným počul rozhovor, ako aj svedkyne S. S., podľa ktorej pôvodná vlastníčka T. N. vedela, že jej nehnuteľnosť nepatrí, mal súd za to, že menovaný bol súčasťou faktického prechodu vlastníctva daných nehnuteľností. Po právnej stránke však k prevodu vlastníctva nedošlo. Od pôvodných evidovaných vlastníkov až po W. U. a Z. U. prechádzali nehnuteľnosti medzi jednotlivými osobami bez písomnej zmluvy. Podľa Občianskeho zákonníka platného tak v roku 1980, keď došlo k prvej faktickej zmene u vlastníka nehnuteľnosti a aj v súčasnosti bolo možné nehnuteľnosť nadobudnúť kúpnou zmluvou, ktorá je písomná. V prípade, že kúpna zmluva nebola urobená písomne, k právnemu nadobudnutiu nehnuteľnosti mohlo dôjsť až na základe vydržania držiteľom nehnuteľnosti a to aj so započítaním doby pred rokom 1992, ktorá naposledy upravila znenie Občianskeho zákonníka ohľadne držby nehnuteľností i pozemku. Základnou podmienkou držby bola dobromyseľnosť osoby, ktorá mala za to, že jej nehnuteľnosť patrí. Podľa ustálenej judikatúry osoba, ktorá užíva nehnuteľnosť bez písomnej zmluvy, nemôže byť dobromyseľným držiteľom. J. R., W. N., H. X. s manželom, W. U. a Z. U. tak ani na základe vydržania nemohli predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť, keď písomná zmluva o nadobúdaní nehnuteľnosti od pôvodných vlastníkov neexistovala. Manželia S., ani následne navrhovateľka, i keď mali písomné kúpne zmluvy, sa tak nemohli stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností, keďže ich nemohli nadobudnúť od nevlastníkov. Navrhovateľka síce malá písomnú zmluvu, predmetnú nehnuteľnosť však nemohla nadobudnúť, vzhľadom na to, že jej právni predchodcovia neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľnosti a zo zákona a judikatúry navrhovateľka ani nemohla od roku 2003, kedy uzavrela kúpnu zmluvu, byť dobromyseľnou držiteľkou predmetných nehnuteľností a nadobudnúť ich na základe vydržania, keďže o spôsobe nadobúdania nehnuteľností ohľadne jej právnych predchodcov až po pôvodných vlastníkov mala vedomosť, a tak ako pre právny omyl neboli dobromyseľní držitelia, jej právni predchodcovia, pre rovnaký neospravedlniteľný právny omyl spočívajúci v znalosti faktického prechodu nehnuteľností od pôvodných vlastníkov až po ňu, nebolo možné jej držbu považovať za dobromyseľnú. V roku 2007 hovorila navrhovateľka svedkyni S. S., že kúpila dom a nemá LV, keď dom je písaný na T. S.. Opätovne navrhovateľke držbu spochybnil odporca, ktorý od nej žiadal nájomné. Rovnaký právny názor možno vyvodiť aj u manželov S. ohľadne toho, že neboli dobromyseľní držitelia predmetných nehnuteľností, keď rovnako ako navrhovateľka o nadobúdaní nehnuteľnosti svojimi právnymi predchodcami mali vedomosť, o čom vypovedali v tomto konaní ako svedkovia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nezákonný a nespravodlivý. Navrhovateľka je presvedčená, že súd nesprávne posúdil otázku jej dobrej viery a má za to, že v skutočnosti vydržala vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Navrhovateľka bola v dobrej viere, že nadobúda nehnuteľnosť od vlastníkov, manželov S., keď kúpna zmluva, ktorou nehnuteľnosti kúpila, bola písomná a podpisy účastníkov zmluvy boli úradne overené na Obecnom úrade v M., pričom rovnakým spôsobom bola spísaná písomná zmluva predchádzajúcich vlastníkov W. U. a Z. U.. Na základe danej zmluvy a úradného osvedčenia podpisov nemá navrhovateľka žiadne pochybnosti, že nadobudla nehnuteľnosti od vlastníkov, ktorí nehnuteľnosť vlastnili a užívali. Dobromyseľnosť ohľadne existencie vlastníckeho práva opierala objektívne i o skutočnosť, že obec A. s ňou konala ako s vlastníkom nehnuteľnosti, keď vykonávala drobnú stavbu - oplotenie, realizovala elektrickú prípojku a platila dane a poplatok za odpad. Jej vlastníctvo nebolo nikdy zo strany pôvodných vlastníkov - manželov N. napadnuté alebo rozporované. Odporca, respektíve jeho právni predchodcovia sa viac ako 30 rokov o nehnuteľnosti nezaujímali a neuplatňovali si vlastnícke právo k nim ani voči navrhovateľke, ani voči jej právnym predchodcom a to z dôvodu, že nehnuteľnosti preukázateľne previedli a boli si vedomí, že nepatria do ich vlastníctva. Z týchto dôvodov podľa navrhovateľky nie je záver súdu, že právni predchodcovia navrhovateľky i navrhovateľka neboli dobromyseľní pre neospravedlniteľný právny omyl, správny. Súd rozsudkom poprel inštitút vydržania, keď v zmysle odôvodnenia rozsudku by v danom prípade bezprostredným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľky nebolo vydržanie, ale samotný prevod vlastníckeho práva písomnou a vkladuschopnou kúpnou zmluvou. Navrhovateľka poukázala aj na ustanovenie § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, ale postačí existencia domnelého právneho dôvodu, ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Navrhovateľka má preto za to, že splnila zákonné predpoklady vydržania predmetných nehnuteľností. Súd 1. stupňa tiež nesprávne zistil skutkový stav, keď v rozsudku uviedol, že nemá pochybnosti o tom, že prišlo k faktickému prechodu vlastníctva po J. R. na W. N. a súd, vzhľadom na výpoveď svedka H. R. a svedkyne S. S., mal za to, že W. N. bol súčasťou faktického prechodu vlastníctva daných nehnuteľností. Výpoveďou svedka H. R. bola preukázaná skutočnosť, že manželia N. v skutočnosti previedli nehnuteľnosti na J. R., keď následne mali záujem, aby ich J. R. ďalej predala ich synovi W. N.. Vedomosť svedka o predaji domu jeho matkou W. N. vyplýva len z rozhovoru, v zmysle ktorého chcela jeho matka nehnuteľnosti predať, avšak jednoznačne nepreukazuje, že tieto aj naozaj predala W. N.. Ani svedkyňa J. N., manželka W. N. nepotvrdila, že manžel nehnuteľnosti kúpil. Skutočnosť, že W. N. so súhlasom J. R. krátku dobu býval v dome, nepreukazuje, že ich od nej aj kúpil. Poukázala tiež na to, že výpoveďou žiadneho svedka nebolo preukázané, že by tieto nehnuteľnosti W. N. niekedy vlastnil, ani fakticky. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že jej hnuteľnosti boli prevedené T. a Štefániou N. na J. R., ktorá ich predala manželom X., pričom túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa W. U., keď uviedla, že nehnuteľnosti kúpila od sestry H. X.. Súd sa pri odôvodnení rozsudku obmedzil na závery judikatúry, pričom sa nevysporiadal s námietkou navrhovateľky, ktorou poukazovala v prípade zamietnutia návrhu súdom na rozpor rozhodnutia s dobrými mravmi a extrémnym rozporom so spravodlivosťou. Tvrdenie súdu, že vzhľadom na platnú judikatúru nemohol súd zohľadniť reálne vzťahy medzi navrhovateľkou a jej právnymi predchodcami, považuje navrhovateľka za nedôvodné. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Navrhovateľka poukázala na nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1241/12 zo dňa 13. 03. 2013. Uviedla, že súd rozhodol bez toho, aby prihliadal na individuálne okolnosti prípadu, keď v danom prípade sa nejedná len o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam - pozemkom, ale predovšetkým k nehnuteľnosti - domu, ktorý navrhovateľka kúpila v dezolátnom stave bez zavedenej vody a elektriny, ktorý navrhovateľka počas držby opravila do obývateľného stavu a dala zaviesť vodu a elektrinu, opravila k domu prislúchajúcu časť spoločného dvora a tým investovala do domu množstvo finančných prostriedkov a na ktorý dom je navrhovateľka odkázaná bývaním. Týmito skutočnosťami uvedenými navrhovateľkou sa súd v konaní vôbec nezaoberal a neposudzoval ich komplexne tak, aby rozhodnutie súdu bolo nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Navrhovateľka má za to, že v danej veci rozsudkom poskytnutá ochrana vlastníctva odporcu proti vlastníckemu právu a iným základným ústavným právam navrhovateľky je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozsudkom došlo k extrémnemu zásahu do základných práv navrhovateľky a práva na spravodlivé súdne konanie, bez zohľadnenia špecifických okolností prejednávanej veci vrátane zohľadnenia významného záujmu navrhovateľky, ktorá je odkázaná na bývanie v daných nehnuteľnostiach, a preto je nutné považovať rozsudok za rozhodnutie v rozpore so spravodlivosťou. Neurčením vlastníckeho práva navrhovateľky k predmetným nehnuteľnostiam získal odporca nesporne oveľa hodnotnejšiu a bývania schopnú nehnuteľnosť v porovnaní so stavom a hodnotou nehnuteľnosti v čase, keď ju užívali právni predchodcovia odporcu, pričom je dôvodné predpokladať, že navrhovateľke sa už nikdy nevrátia finančné prostriedky vynaložené na predmetnej nehnuteľnosti, ktoré podľa rozsudku postaveného na bezvýhradnom uplatňovaní judikatúry nemohla nadobudnúť vydržaním. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že určí, že navrhovateľka je vlastníčkou predmetných nehnuteľností a navrhovateľke prizná i náhradu trov konania. Vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky podané nebolo. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil. Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala určenia vlastníctva k domu súp. č. XX a pozemku pod ním v kat. území A.. Po rozšírení návrhu sa domáhala i podielu na parc. č. 111 kat. úz. A. v 1/6-ine. Návrh odôvodnila tým, že pôvodní vlastníci T. N. a T. N. nadobudli predmetné nehnuteľnosti v r. 1969 a užívali ich do r. 1980, kedy ich darovali J. R. a odsťahovali sa. J. R. predala nehnuteľnosť Z. U. a W. U., ktorí nehnuteľnosť užívali do r. 1995, kedy ju predali W. a P. S.. Dňa 25. 09. 2003 kúpila predmetnú nehnuteľnosť navrhovateľka od W. S.. Od r. 2003 dobromyseľne nehnuteľnosť užíva, pričom si započítava vydržaciu dobu svojich predchodcov od r. 1980. Od r. 2004 platí za nehnuteľnosť daň a v r. 2007 vykonala stavebné úpravy. Dňa 18. 06. 2012 dostala výzvu na vypratanie nehnuteľnosti od odporcu, z dôvodu, že nehnuteľnosť užíva neoprávnene. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa, k dôvodom odvolania navrhovateľky odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa sa správne zaoberal postupným prevodom nehnuteľností od pôvodných vlastníkov až po navrhovateľku a tým, na základe akých právnych úkonov dochádzalo k zmene užívania predmetnej nehnuteľnosti. Správne tiež posudzoval platnosť zmlúv, vzhľadom na nedodržanie ich písomnej formy a tiež následnú možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľky vydržaním so započítaním vydržacej doby aj jej právnych predchodcov a s týmito jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje. K dobrej viere právnych predchodcov navrhovateľky ako predpokladu nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 432/2003, v ktorom sa uvádza, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda aj k existencii písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľností na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľností postačuje. Držba nehnuteľností, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. K dobrej viere samotnej navrhovateľky ako predpokladu nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 4742/2014, podľa ktorého pokiaľ sa niekto chopí držby nehnuteľnosti na základe zmluvy absolútne neplatnej pre nezrozumiteľnosť, nemôže byť vzhľadom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci. Držba, ktorej sa nadobúdateľ na základe takej zmluvy ujme, nie je oprávnená a nemôže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva k veci, a to ani v prípade, že držiteľ je presvedčený, že vec mu patrí. V danej veci boli prvé prevody nehnuteľností uskutočňované na základe ústnych zmlúv a dohoda zo dňa 12. apríla 1995, uzavretá medzi Z. U. a W. U. a W. S. a P. S., ako aj následná dohoda o predaji zo dňa 25. 09. 2003, uzavretá medzi W. S. a P. S. a navrhovateľkou, boli práve takýmito zmluvami, ktoré síce mali písomnú formu, ale boli absolútne neplatné, keď ani predmet prevodu - nehnuteľnosť nebola riadne špecifikovaná, preto je záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nenadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním správny, pričom v ňom boli zohľadnené aj špecifiká daného prípadu a aj doterajšia rozhodovacia prax súdov. Záver súdu prvého stupňa považuje odvolací súd nielen za zákonný, ale aj spravodlivý. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že navrhovateľka do predmetnej nehnuteľnosti investovala, pretože investície nemôžu, vzhľadom k už uvedenému, prelomiť záver o tom, že navrhovateľka nenadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Otázka investícií do nehnuteľnosti je otázkou vyporiadania sa medzi účastníkmi, prípadne môže byť predmetom ďalšieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.