Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11CoE/39/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115210864 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115210864.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, proti povinnému: M. W., nar. XX. XX. XXXX, H. XXXX/X, N., o vymoženie sumy 12.494,56 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19Er/391/2015 a u súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha, Piaristická 2, Nitra pod sp. zn. Ex 334/15, o odvolaní spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 19Er/391/2015-38 zo dňa 13. augusta 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 2 písm. d/ (správne malo znieť § 41 ods. 2 písm. d/), § 44 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovení § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovení § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch), ustanovení § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a článkami Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdu zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. dňa 15. 08. 2014 pod sp. zn. IA-C/0614/0520. Konštatoval, že povinnosť plniť bola povinnému uložená na základe Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 03. 03. 2011, z ktorej vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 13.050,- eur, pričom povinný sa zaviazal zaplatiť ho veriteľovi (oprávnenému) v pravidelných mesačných splátkach so splatnosťou uvedenou v Zmluve. Keďže povinný svoj dlh riadne neuhradil, a to aj napriek výzve, ako aj pokusu o mimosúdny zmier, oprávnený pristúpil k vymáhaniu svojej pohľadávky cestou rozhodcovského konania. Ďalej z odôvodnenia vyplýva, že právomoc rozhodcu na rozhodovanie sporu je podľa žalujúcej strany daná rozhodcovskou doložkou uzatvorenou medzi oboma stranami v rámci Všeobecných obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou Zmluvy - čl. 10, bod 10.2.2. Po posúdení veci súd prvého stupňa zistil, že sa v tomto prípade jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musí použiť spotrebiteľské právo. Zo samotnej zmluvy a jej súčasti - obchodných podmienok - je zrejmé, že boli pripravené už vopred dodávateľom - veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov - dlžníkov, a preto povinný dlžník nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu sa na uvedený právny vzťah použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve, a to konkrétne zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. o spotrebiteľských zmluvách v § 52 až § 54, t. j. ide o právne normy spotrebiteľského práva. Súd prvého stupňa zistil, a to z obchodných podmienok pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že v týchto je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní, a to pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že priamo z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka vyplýva, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Proti tomuto uzneseniu podala spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietala, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Tvrdila, že mu súd prvého stupňa ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, pričom nedostatočne zistil skutkový stav a prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. S poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uviedla, že exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Inak povedané, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo ako súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp.zn. 4Cdo 159/2009 a nález Ústavného súdu pod sp. zn. II. ÚS 499/2012. Mala za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda je tu prekážka "res iudicata" a uvedeným konaním dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. Nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznila, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s. postupoval v súlade s ust. § 93 b/ zákona o bankách a dal možnosť klientovi návrh rozhodcovskej doložky neprijať. Poukázala i na nesprávne aplikovanie ustanovení Občianskeho zákonníka a ust. § 153 ods. 1 OSP a odlišný postup iných súdov v tento oblasti. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, odňal oprávnenému ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil. Zároveň tak neprimerane zvýhodnil povinného a porušil princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, nezákonne ho zvýhodnil len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahradil pasivitu povinného bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite. Všetko uvedené spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. konštatovala s poukazom na rozsiahlu judikatúru súdov a Ústavného súdu SR v tejto oblasti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že súd žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, súd napadnuté uznesenie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) pri skúmaní podmienok odvolacieho konania zistil, že spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. podala odvolanie proti uzneseniu č. k. 19Er/391/2015-38 zo dňa 13. 08. 2015, avšak nebola osobou oprávnenou na podanie odvolania, a preto bolo potrebné jej odvolanie zo dňa 09. 09. 2015 proti vyššie označenému uzneseniu odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Podľa § 24 zákona č. 99/1963 Zb. (OSP), účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide o zastúpenie podľa § 25. Podľa § 25 ods. 1 OSP, ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť. Podľa § 27 ods. 1, 2, 3 OSP, účastník sa môže dať zastúpiť aj ktoroukoľvek fyzickou osobou spôsobilou na právne úkony. Tento zástupca môže konať jedine osobne. Súd rozhodne, že zastúpenie podľa odseku 1 nepripúšťa, ak zástupca zrejme nie je spôsobilý na riadne zastupovanie, alebo ak ako zástupca vystupuje v rôznych veciach opätovne. Vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže, v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo, v sporoch z právnych vzťahov týkajúcich sa zmeniek, šekov alebo iných cenných papierov, v sporoch súvisiacich s ochranou práva duševného vlastníctva, v konaní s cudzím prvkom, v konaní podľa piatej časti tretej hlavy tohto zákona, vo veciach podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka a v konaní podľa Exekučného poriadku sa zastúpenie podľa odseku 1 nepripúšťa. To neplatí, ak zástupca účastníka konania podľa odseku 1 má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo a účastník konania je jeho blízkou osobou. Podľa § 28 ods. 1, 2 OSP, zástupcovi, ktorého si účastník zvolil, udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé konanie alebo len pre určité úkony. Plnomocenstvo udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník. Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým účastník môže napadnúť zásadne každé rozhodnutie súdu prvého stupňa. Preto sa tento opravný prostriedok považuje za univerzálny procesný úkon, ktorým sa účastník môže brániť proti výsledku postupu a konania prvostupňového súdu v riadnom opravnom konaní. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty, nepriznanie náhrady trov konania alebo naopak priznanie náhrady trov konania, atď.). K podaniu odvolania je teda oprávnený len ten účastník konania, ktorému bola rozhodnutím súdu prvého stupňa spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností účastníka konania. Pod ujmou treba rozumieť ujmu formálnu aj materiálnu. Pod formálnou ujmou sa rozumie odchýlenie výroku rozhodnutia od posledného podaného návrhu účastníka urobeného vo veci samej, a to k jeho nevýhode, pričom sa navzájom porovnáva ich obsah a rozsah. Možnosť ujmy existuje vtedy, ak nebolo návrhu účastníka vyhovené úplne alebo z časti, súd prekročil návrh účastníka (ultra petitum) a prisúdil viac, než čoho sa účastník domáhal alebo súd prisúdil účastníkovi niečo iné, než čoho sa domáhal. Materiálna ujma sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojím obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok, t. j. či právne účinky rozhodnutia zhoršujú jej právne postavenie (zúžením jej práv, rozšírením jej povinností) a či preto u nej existuje možnosť požadovať na súde vyššieho stupňa odchylné rozhodnutie vo svoj prospech. Nestačí však, keď sa ujma len tvrdí, musí aj skutočne existovať, pričom je nezávislá od správnosti alebo nesprávnosti vydaného rozhodnutia. Na podanom odvolaní bol ako oprávnený uvedený Poštová banka, a. s., konajúca prostredníctvom BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. a odvolanie bolo podpísané konateľom spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. JUDr. Markom Regulim. Keďže po preskúmaní predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa neodstraňoval vady odvolacieho konania, nakoľko v spise absentoval doklad preukazujúci oprávnenie odvolateľa (spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.) na podanie odvolania za oprávneného - Poštovú banku, a. s., vrátil predmetnú vec prípisom č. k. 11CoE/370/2015-58 zo dňa 30. 11. 2015 súdu prvého stupňa na odstránenie uvedeného nedostatku. Súd prvého stupňa následne prípisom zo dňa 02. 12. 2015 vyzval oprávneného Poštovú banku, a. s. na predloženie plnomocenstva udeleného spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., nakoľko toto plnomocenstvo nebolo súdu doposiaľ doručené a pre postup v odvolacom konaní je nevyhnutné. Písomným podaním zo dňa 22. 12. 2015 oprávnený Poštová banka, a. s. oznámil súdu prvého stupňa, že spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. poveril Komisionárskou zmluvou zo dňa 27. 02. 2010, ktorá je pri vymáhaní pohľadávky oprávnená realizovať všetky zákonné úkony a opatrenia za účelom úhrady pohľadávky. Oprávnený túto Komisionársku zmluvu s príslušnou časťou prílohy registrované v správe registra súdu pod sp. zn.: Spr 398/15 súdu prvého stupňa predložil vo fotokópii. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Obdo V 6/2009, odvolací súd uviedol, že komisionárska zmluva zakladá právny vzťah medzi komisionárom a komitentom, ktorý má povahu tzv. nepriameho zastúpenia. Komisionár ako nepriamy zástupca komitenta, koná na účet komitenta, ale vo vlastnom mene, preto z jeho konania voči tretím osobám nevznikajú priamo žiadne práva a povinnosti zastúpenému. Aby mohol komisionár vymáhať pohľadávku komitenta, musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť. Vo vzťahu k dlžníkovi potom komisionár vystupuje ako vlastník pohľadávky. Plnenie dlžníka komisionárovi má účinky splnenia záväzku dlžníka len u pohľadávky, ktorá patrí komisionárovi, lebo plnenie tretej osoby komisionárovi nemá voči komitentovi žiadne účinky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nebolo možné považovať spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. za zástupcu oprávneného - Poštová banka, a. s., ktorý by bol oprávnený v mene oprávneného podať odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa č. k. 19Er/391/2015-38 zo dňa 13. 08. 2015 a realizovať zákonné úkony a opatrenia za účelom úhrady pohľadávky oprávneného. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENNTS, s.r.o. podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP odmietol ako podané niekým, kto na podanie odvolania nebol oprávnený. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.