Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5CoE/70/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115228663 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115228663.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, advokátkou so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnému: R. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XX, o vymoženie sumy 513,68 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu Okresného súdu Nitra zo dňa 27. novembra 2015, č. k. 25Er/1083/2015-24, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 27. 11. 2015, č. k. 25Er/1083/2015-24 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha, Exekútorský úrad Nitra, Piaristická 2, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z., § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že oprávnený podaním zo dňa 15. 03. 2015, žiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp. zn. PV-C/0112/0158 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave dňa 27. 09. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 11. 2013 a vykonateľnosť dňa 03. 12. 2013. Exekučné konanie sa začalo dňa 31. 03. 2015. V zmysle exekučného titulu bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 513,68 eura, úrok vo výške 24 % ročne zo sumy 513,68 eura odo dňa 04. 10. 2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 513,68 eura odo dňa 04. 10. 2011 do zaplatenia, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 03. 10. 2011 vo výške 137,- eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 eura, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 101,98 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súdny exekútor spolu s návrhom na vykonanie exekúcie doručil rozhodcovský rozsudok č. k. PV-C/0112/0158, zmluvu o poskytnutí úveru č. 9671032608 zo dňa 24. 10. 2008. Súd si následne vyžiadal všeobecné obchodné podmienky a uvedené listiny preskúmal a zistil, že ide o spotrebiteľský právny vzťah. Právny predchodca súčasného oprávneného (Poštová banka, a. s.) uzavrel s povinným dňa 24. 10. 2008 zmluvu, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 995,82 eura. Povinný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť v 70 pravidelných mesačných splátkach po 29,21 eura. Povinný poskytnutý úver nesplácal v zmysle úverovej zmluvy riadne a včas, následkom čoho Poštová banka, a. s., uplatnila možnosť predčasného splatenia celého úveru. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 18. 12. 2012 došlo k postúpeniu pohľadávky povinného spolu s príslušenstvom a všetkými právami z postupcu (Poštová banka, a. s.) na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, 8 Gregory Afxentiou, následne Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 01. 2013 došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky spolu s príslušenstvom na spoločnosť PRO CIVITAS, s. r. o. Právomoc rozhodcovského súdu je založená rozhodcovskou doložkou, ktorá je obsiahnutá v článku 10.2 OP Riešenie sporov. V zmysle č. l. 10.2.2 OP: Banka a klient sa dohodli sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy a) Pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré súd platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. b) Pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré súd platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. Ak klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí má sa za to, že ju prijal. V zmysle č. l. 2: Definícia pojmov rozhodcovským súdom je Stály rozhodcovský súd zriadená pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŹNA a MEDIAĆNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísané v OR SR OS Bratislava I., odd. Sa, vl. 3157/B. Exekučný súd posúdil uvedenú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka je obsiahnutá aj v samotnom texte úverovej zmluvy a to v č. l. 2 ods. 7 zmluvy: Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ vrátane sporov o platnosť, výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach. Súd považoval rozhodcovskú doložku uvedenú v podmienkach pre úver, ktoré tvoria súčasť Zmluvy za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ OZ. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal. Doložka bola v obchodných podmienkach formulovaná tak, že splynula s ostatnými štandardnými podmienkami. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je neplatná. Podpis na zmluve nie je možné považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Zo zmluvnej podmienky sa nestáva individuálne dohodnutá podmienka len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpil. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú plne namieste. Uvedené skutočnosti bránia tomu, aby rozhodcovský rozsudok vydaný za uvedených okolností mohol byť relevantným exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky, má v spore vyplývajúcom z práv spotrebiteľa za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Preto súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia tak, že ju zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Do pozornosti odvolacieho súdu dal znenie ustanovenia § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd nemal skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Okrem iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku toho, že súd prekročil rámec zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Ďalej súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie interpretačný. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania. Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy vydajú. Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, boli nezákonne zvýhodnení len na základe svojho postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu povinného, svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi, so sídlom Exekútorského úradu v Nitre, Piaristická 2, dňa 31. 03. 2015 v neprospech povinného o vymoženie sumy 513,68 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PV-C/0112/0158 zo dňa 27. 09. 2013 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 11. 2013 a vykonateľnosť dňa 03. 12. 2013. Exekučným titulom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) oprávnenému dlžnú istinu vo výške 513,68 eura, úrok vo výške 24 % ročne zo sumy 513,68 eura od 04. 10. 2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 513,68 eura od 04. 10. 2011 do zaplatenia, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 03. 10. 2011 vo výške 137,- eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 eura a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 101,98 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd navyše poznamenáva, že konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné konanie. V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov. Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd odvolil svoju právomoc od čl. 2 ods. 7 Zmluvy o úvere v spojení s čl. 10 Riešenie sporov a rozhodcovská doložka, bod 10.2 Riešenie sporov, bod 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaným zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú rozhodované primárne v rozhodcovskom konaní. Takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne. Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním citovanú úpravu zo zákona o bankách. Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení, viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1 zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia. Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.