Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 26CoE/75/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4205207707 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4205207707.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: U. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, T. A. N., o vymoženie sumy 580,89 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/489/2005-72 zo dňa 25. novembra 2014, v časti II. výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/489/2005-72 zo dňa 25. novembra 2014 v časti II. výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie p o t v r d z u j e . Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekúciu. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 574 ods. 2, § 37 ods. 1, § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 17.12.2004 zmluvu o úvere vo výške 10.000,-- Sk. Súčasťou tejto zmluvy je splnomocnenie, ktorým povinný splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (alebo jej zostatku v prípade čiastočného splatenia môjho dlhu) a jej príslušenstva. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný neplnil svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy riadne a včas, dňa 07.05.2005 bola na notárskom úrade spísaná notárska zápisnica. Za povinného konal a zápisnicu podpísal Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 21.883,-- Sk, z ktorej sumy predstavuje poskytnutý úver a poplatok sumu vo výške 18.000,-- Sk. Zároveň v mene povinného vyhlásil, že dlh spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy od 23.02.2005 do zaplatenia splatí v lehote do 01.06.2005, pričom v prípade nesplatenia dlhu súhlasí s exekúciou alebo súdnym výkonom rozhodnutia. Ďalej uviedol, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok, ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica môže obsahovať aj samotný hmotnoprávny úkon. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorý vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať, aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná. Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda má sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu. V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli osobitné znaky tohto exekučného titulu v porovnaní s inými exekučnými titulmi. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní. Otázku naplnenia formálnych a materiálnych náležitostí môže posudzovať len exekučný súd. To napokon znamená, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve. S poukazom na vyššie uvedené mal za to, že v danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Pretože účastníci v zmluve o úvere si dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom, potom podľa § 323 Obchodného zákonníka (ďalej len "ObZ") ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Ďalej konštatoval, že zákon za podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Bližšie však tento pojem nevymedzuje. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami jeho charakteristiky sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Pri takejto interpretácii vlastne niet obsahového rozdielu medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku (dlhu), resp. predmetu uznania. Uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takého uznania predpisuje obligatórne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je právna domnienka (vyvrátiteľná), že záväzok v čase uznania existoval (trval). K takýmto dôsledkom dochádza aj v prípade, keď právo zodpovedajúce uznanému záväzku v čase uznania už bolo premlčané (§ 407 ods. 4 ObZ). Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí. Právo ktoré môže v budúcnosti vzniknúť je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol byť Mgr. Tomáš Kušnír platne splnomocnený na takéto právo. Ak zmluvné zastúpenie v tejto veci bolo urobené absolútne neplatným právnym úkonom, potom Mgr. Tomáš Kušnír nemohol svojím konaním jednak uznať dlh povinného čo do dôvodu a výšky, ale ani za povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Súčasťou notárskej zápisnice je i vyhlásenie zástupcu povinného o tom, že uznaný dlh splatí v lehote, ktorú si zjavne určil zástupca povinného, bez toho, aby mu bola na to udelená plná moc povinným. Povinný bol takto zaviazaný na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemusel mať ani vedomosť, že začala plynúť, pričom jej uplynutím sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Ustanovenie v zmluve o úvere uvedené už v ich predtlači, obsahujúce súhlas dlžníka s exekúciou v prerokúvanej veci znamená, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Podľa názoru exekučného súdu notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul, spísaná osobou povinnou aj osobou oprávnenou, a nie ako to bolo v danom prípade, keď bola spísaná len so zástupcom povinného. Notárska zápisnica preto v danom prípade nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Vzhľadom na to je ústavne akceptovateľný názor exekučného súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Vzhľadom na to, že predmetná notárska zápisnica je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto notárskej zápisnice je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, nakoľko zmena súdneho exekútora v tomto štádiu exekúcie je už neúčelná, nakoľko súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O náhrade trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, neumožnil účastníkom viesť kontradiktórne konanie a vo veci nenariadil pojednávanie, pričom tak bol povinný učiniť. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozpornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal že zástupca povinného žiadny spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom zároveň navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. To všetko konštatoval s poukazom na slovenskú a európsku judikatúru. Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 27.07.2005, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 01.08.2005 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 09.08.2005 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice č. k. N 1960/2005, NZ 20070/2005 zo dňa 07.05.2005. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade je nutné sa zamýšľať nad otázkou vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorá je spôsobilým exekučným titulom, t. j. titulom na vykonanie rozhodnutia, iba v prípade, ak bola spísaná spôsobom a obsahuje náležitosti upravené v Notárskom poriadku. Zároveň musí obsahovať právny záväzok, v ktorom je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia ako aj údaj o tom, že povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z uvedeného teda vyplýva, že notárska zápisnica ako verejná listina musí byť po formálnej stránke spôsobilým exekučným titulom. Najmä s poukazom na vykonateľnosť notárskej zápisnice v exekučnom konaní v tomto smere vyvstáva otázka týkajúca sa oprávnenosti exekučného súdu skúmať hmotnoprávnu platnosť tohto právneho úkonu na účely exekučného konania. Notársku zápisnicu je potrebné považovať za verejnú listinu, ktorá ako každá verejná listina osvedčuje pravdivosť údajov v nej obsiahnutých a to až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Exekučný súd preto nie je oprávnený neposudzovať správnosť skutkových údajov uvedených v notárskej zápisnici, ale je oprávnený posudzovať iba naplnenie formálnych a materiálnych predpokladov vykonateľnosti. Uvedené naznačuje, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve. Odvolací súd je ďalej toho názoru, že absencia zákonom stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa § 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Na základe tohto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to zastavenie exekúcie, nakoľko je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvého stupňa sa správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. V predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom. Navyše odvolací súd konštatuje, že povinná zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrela dňa 17.12.2004, pričom splnomocnenie bolo súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho advokáta, bez možnosti výberu povinnou. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva to, že povinná splnomocnila Mgr. Tomáša Kušníra, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z rozhodovacej činnosti súdu je zrejmé aj to, že vo viacerých exekučných veciach podával ako právny zástupca práve oprávneného návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Aj z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve oprávnenému (keďže práve oprávnený ho zakomponoval do svojej zmluvy o úvere), splnomocnenie, ktoré povinná udelila pri podpise zmluvy o úvere Mgr. Tomášovi Kušnírovi v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia taktiež absolútne neplatným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Vo vzťahu k námietke oprávneného týkajúcej nenariadenia pojednávania, odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti, že súd prvého stupňa nebol povinný v tejto veci nariadiť ústne pojednávanie, nakoľko z ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania súdu, iba ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie a ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Nariadenie pojednávania je preto na úvahe, ktorý môže, ale nemusí predmetné pojednávanie nariadiť. Nariadi ho iba, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Ako už bolo uvedené vyššie Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súd prvého stupňa bol povinný na zákonné prekážky výkonu exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj bez návrhu (ustálená judikatúra Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 404/2010-16 zo dňa 30.09.2010, č. k. IV. ÚS 151/2011-14 zo dňa 15.04.2011 a č. k. II. ÚS 499/2010-12 zo dňa 25.11.2010). Skúmaním podmienok na zastavenie exekúcie (v tomto prípade splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť exekučného titulu, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, nakoľko notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou. Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t. j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neplatnosti splnomocnenia a následne aj notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje a navyše poznamenáva, že predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by okrem neprípustnosti prerušenia exekučného konania v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom na to, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre vydanie exekučného titulu. Súd prvého stupňa tak rozhodoval podľa ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka (ktoré danú problematiku riešia) bez potreby aplikácie komunitárneho práva a smernice Rady č. 93/13/EHS. Odvolací súd dospel na podklade uvedeného (v prípade, ak by aj pripustil možnosť prerušenia exekučného konania) k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť sám a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodnutie o predbežnej otázke totiž nenahrádza rozhodnutie vo veci samej jeho úlohou je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval. V časti výroku o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora odvolací súd nerozhodoval, nakoľko podľa obsahu odvolania tento výrok odvolaním napadnutý nebol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.