Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/1041/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215200082 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215200082.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanej: Z. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. Q. XX, X., o zaplatenie 6.794,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 7. septembra 2015 č. k. 10C/9/2015-79 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.677,88 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 93,08 eura od 11. 01. 2012 do zaplatenia, zo sumy 93,08 eura od 11. 02. 2012 do zaplatenia, zo sumy 93,08 eura od 11. 03. 2012 do zaplatenia, zo sumy 93,08 eura od 11. 04. 2012 do zaplatenia, zo sumy 93,08 eura od 11. 05. 2012 do zaplatenia, zo sumy 93,08 eura od 11. 06. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 93,08 eura od 11. 07. 2012 do zaplatenia a zo sumy 5.026,32 eura od 29. 07. 2012 do zaplatenia. Súčasne zaviazal žalovanú na zaplatenie trov konania žalobcu v sume 992,17 eura, z toho titulom súdneho poplatku 273,51 eura a titulom trov právneho zastúpenia 718,66 eura na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v SLSP a. s., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Uviedol, že Zmluvou o splátkovom úvere č. 0212389505 uzatvorenou podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka medzi Slovenskou sporiteľňou a. s. a žalovanou dňa 22. 02. 2007 právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 175.000-Sk (5.808,93 eura) s premenlivou úrokovou sadzbou vo výške 12% ročne v deň uzavretia úverovej zmluvy. Úver sa žalovaná zaviazala splácať po 2.583,-Sk (82,98 eura) mesačne k 10. dňu v kalendárnom mesiaci po dobu 119 mesiacov. Prvá splátka bola splatná 10. 03. 2007, posledná 10. 01. 2017. Dňa 18. 04. 2008 bol uzatvorený dodatok k zmluve, ktorou sa dohodli mesačné splátky od 10. 05. 2008 do 10. 10. 2008 vo výške 0,- Sk a od 10. 11. 2008 vo výške 2.804,- Sk (93,08 eura). Dňa 27. 06. 2012 Slovenská sporiteľňa a. s. a žalobca uzatvorili Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/ CE, ktorou SLSP a. s. ako postupca postúpil žalobcovi, medzi inými, aj pohľadávku voči žalovanej, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 9.358,71 eura. Daný právny vzťah medzi účastníkmi konania súd v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, posúdil ako občianskoprávnu vec (spotrebiteľskú zmluvu), pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). Súd právny základ pohľadávky žalobcu mal za preukázaný, preto v ďalšom sa venoval otázke premlčania nároku. Súd poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia (vrátane § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.) nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015). Žaloba bola súdu doručená 07. 01. 2015. Jednotlivé splátky boli splatné k 10. dňu v mesiaci, preto splátky splatné do 10. 12. 2011 sú premlčané. Z uvedeného dôvodu súd žalobe vyhovel iba sčasti a to, čo do splátok splatných od 10. 01. 2012 do 10. 11. 2008 v počte 61, čomu zodpovedá suma 5.677,88 eura a vo zvyšnej časti žalobu pre premlčanie zamietol. Nakoľko žalovaná úver riadne a včas nesplácala, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto žalobcovi vznikol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka nárok na úrok z omeškania vo výške stanovenej § 3 ods. 1 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z. z. S platbou splatnou 10. 01. 2012 sa dostala žalovaná do omeškania od 11. 01. 2012, so splátkou splatnou 10. 02. 2012 od 11. 02. 2012, atď. Základná úroková sadzba ECB od 11. 12. 2011 do 11. 07. 2012 bola 1%, preto súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých dlžných splátok. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 OSP. Žalobca si uplatnil trovy konania sumou 1.772,04 eura, z toho titulom súdneho poplatku 407,50 eura a titulom trov právneho zastúpenia 1.365,04 eura za úkony: prevzatie veci v sume 237,24 eura (správne 237,34 eura), za pokus o zmier 237,24 eura, vyhotovenie žaloby 237,24 eura, zastúpenie na pojednávaní 237,24 eura, režijný paušál 2 x 8,04 eura a 2 x 8,39 eura = 32,86 eura, náhrada za stratu času vo výške 1/60 výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu, t.j. 6 x 13,98 eura = 83,88 eura, cestovné osobným motorovým vozidlom EČ: BA 214XN z Bratislavy do Komárna a späť 127 km x 2, pri spotrebe phm 7,844 lit./100 km = 25,36 eura, za opotrebovanie vozidla 254 km x 0,183 eura = 46,48 eura, 20% DPH zo sumy 1.137,54 eura, t. j.227,50 eura. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov vynaložených za pokus o zmier s výzvou na zaplatenie, tento úkon právnej pomoci považoval na nadbytočný, neúčelný a ani nejde o náklady spojené s uplatnením pohľadávky na súde ako jej príslušenstvo v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (napr. cestovné náklady, prípadne iné obdobné náklady priamo súvisiace s uplatnením pohľadávky). Účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 1.070,71 eura (za tri úkony: prevzatie veci, vyhotovenie žaloby a zastúpenie na pojednávaní vo výške uplatnenej po 237,23 eura = 711,72 eura, režijný paušál 1 x 8,04 eura + 2 x 8,39 eura = 24,82 eura, strata času 83,88 eura, cestovné náhrady 25,36 eura + 46,48 eura a DPH zo sumy 892,26 eura, t.j. 178,45 eura, spolu 1.070,71 eura). Žalobca mal vo veci 83,56% úspech, žalovaná 16,44 %, čo v konečnom dôsledku znamená právo žalobcu na náhradu účelne vynaložených trov vo výške 67,12% (83,56% - 16,44% = 67,12%), čiže z trov konania 1.070,71 eura + 407,50 eura (1.478,21 eura) to predstavuje sumu 992,17 eura. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcej časti, napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním jeho zmeny tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia súdu v jeho napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Poukázal na to, že úverová zmluva bola uzatvorená dňa 22. 02. 2007, pričom v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzatvorená zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak ako v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, ale tieto právne vzťahy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Žalobca poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7MCdo/9/2014 zo dňa 24. 03. 2015, sp. zn. 2MCdo/3/2011 z 28. 04. 2011, sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, ako i rozhodnutia krajských súdov, a to Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 15Co/28/2013 zo dňa 30. 10. 2013, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20. 02. 2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013 zo dňa 30. 09. 2014, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013 zo dňa 12. 09. 2013. Z uvedených dôvodov zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania. Ďalej uviedol, že nesúhlasí s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinnom od 01. 05. 2014, pričom poukázal na nálezy ÚS SR PL ÚS 16/95, PL ÚS 36/95, III ÚS 348/06, ako i na čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci a k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva. Právna úprava platná do 30. 04. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. súd taktiež porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keď si v konaní uplatnil svoj nárok žalobou zo dňa 02. 10. 2014, pričom ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014, nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Záverom poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II. zo dňa 17. 07. 2015 sp. zn. 36C/117/2014, ktorým prerušil konanie do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa je v nesúlade s ustanovením čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti, ako i vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 5. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 6.794,84 eura spolu s úrokom z omeškania z jednotlivých splátok, ako i náhrady trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa a. s., Tomášikova 48, Bratislava a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej. Postupca a žalovaná uzatvorili dňa 22. 02. 2007 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212389505, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa a. s. poskytla žalovanej úver vo výške 175.000,-Sk (5.808,93 eura). Platne uzatvorenou zmluvou sa žalovaná zaviazala uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach riadne a včas, platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať podmienky dohodnuté v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Dňa 18. 04. 2008 uzavrel postupca so žalovanou Dodatok č. 1 k Zmluve o splátkovom úvere č. 0212389505, ktorým si zmluvné strany dojednali zmenu výšky mesačnej splátky tak, že výška splátky od 10. 05. 2008 do 10. 10. 2008 predstavuje 0 eur a výška splátky od 10. 11. 2008 predstavuje 93,08 eura. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 9.358,71 eura, ktorá pozostávala z istiny 7.991,54 eura, riadneho úroku 761,64 eura, úroku z omeškania 575,63 eura a poplatkov vo výške 29,90 eura. Žalovaná odo dňa postúpenia pohľadávky až doposiaľ neuhradila žalovanú sumu ani čiastočne. Mimoriadna splatnosť úveru nastala v zmysle výzvy k úhrade a oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 18. 07. 2012. V tomto konaní si žalobca uplatňuje splátky úveru splatné od 10. 01. 2011 do 10. 01. 2017 v počte 73 a v celkovej výške 6.794,84 eura. 6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu 11. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. 13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 14. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 15. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 16. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu aj správne právne posúdil. S poukazom na uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, potvrdil. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho napadnutej časti, sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní. 17. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie správne skonštatoval, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6.794,84 eura s príslušenstvom, uplatnený podanou žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 07. 10. 2015 (žalobca v podanom odvolaní nesprávne uviedol dátum žaloby zo dňa 02. 10. 2014) je v časti žalobcom uplatneného plnenia za obdobie do 10. 12. 2011 premlčaný, z ktorého dôvodu správne podanú žalobu v tejto časti zamietol. Spornou, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu, ostala otázka, či predmetná zmluva o úvere, uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 22. 02. 2007, je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou a či sa predmetný právny vzťah, ako aj vzťahy z neho vyplývajúce posudzujú podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch alebo príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ktorý súd prvej inštancie správne v danej veci aplikoval) je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat les generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasledovné Občianskeho zákonníka upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď medzi stranami bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., a teda aj otázka premlčania nároku žalobcu sa posudzuje podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. 18. K uvedenému odvolací súd ešte dopĺňa, že aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, súčasne ide o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch, preto bolo potrebné predmetnú zmluvu posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z. z., ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. 19. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinné od 01. 04. 2015), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely (doplnením ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti odvolací súd len dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia (01. 04. 2015, súd prvej inštancie nesprávne uviedol dátum 01. 05. 2014, avšak bez vplyvu na správnosť právnych záverov súdu) sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je, toto ustanovenie neobsahuje prechodné ustanovenia. 20. S poukazom na uvedené, potom zhodne so súdom prvej inštancie je potrebné ustáliť taký právny záver, že žalobca v časti uplatneného plnenia titulom dlžných splátok za obdobie od 10. 01. 2011 do 10. 12. 2011 a tomu prislúchajúcemu uplatnenému úroku z omeškania, podal žalobu na súd po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. 21. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namietal aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č. 270/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01. 05. 2014, na danú právnu vec a následné posúdenie premlčania nároku žalobcu súdom prvej inštancie ex offo, a to napriek tomu, že žalobca podal žalobu na súd pred účinnosťou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. K aplikácii tohto zákonného ustanovenia, ktoré vstúpilo do účinnosti 01. 05. 2014 a k právnemu názoru, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona a s tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty strán tohto sporu, odvolací súd udáva, že takýto názor žalobcu ako odvolateľa nemožno považovať za správny. 22. Právna teória i prax rozlišuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo, že sa modifikuje, ruší, existujúce právne následky. 23. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. 24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda, pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 05. 2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa ňou riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka. 25. Otázkou aplikácie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. ochrane spotrebiteľa (ako i aplikáciou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 2015) na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou sa zaoberal i Najvyšší súd SR, pričom vo svojich rozhodnutiach pod sp. zn. 3MCdo/12/2014, 2MCdo 5/2015, 4MCdo 4/2014, 8MCdo 13/2014 konštatoval, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, poukazujúc na to, že právne predpisy, ktorých súčasťou sú tieto zákonné ustanovenia, nemajú prechodné ustanovenia, a preto sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred nadobudnutím ich účinnosti. 26. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti, ako i vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal, i keď v odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak tejto žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, keď o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia následne rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, riadiac sa zásadou, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP, odvolací súd rozhodol, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).