Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9CoE/169/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309208664 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4309208664.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: Z. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., E. X., o vymoženie sumy 147,37 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 4. marca 2014 č. k. 6Er/531/2009-31 takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/531/2009 a u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 4170/09 a ďalším výrokom určil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 56 ods. 2, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 879l, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4 písm. r), § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 5, ako aj smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zistením, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom bolo odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým bol spotrebiteľ, nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere, konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Mal za to, že takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Okrem toho bol toho názoru, že rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so všeobecnými podmienkami, obsahom ktorých bola takáto doložka), reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Nemohol byť preto zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. S poukazom na uvedené mal súd prvého stupňa za to, rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v Zmluve v časti Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (čl. 17.), bola už v čase uzatvárania Zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie sa tým uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemohol byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný). Z vyššie rozvedených dôvodov dospel k záveru, že exekúcia bola vykonávaná na podklade materiálne nevykonateľného exekučného titulu a vzhľadom na to, prebiehajúcu exekúciu zastavil. Keďže v čase rozhodovania o zastavení exekúcie, nemal k dispozícii poklady pre rozhodnutie o trovách exekúcie, rozhodne o nich samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, alternatívne prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení špecifikovanom v odvolaní. Odňatie možnosti konať pred súdom vzhliadol v tom, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Rovnako bol toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice č. 93/13/EHS v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Preto alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v odvolaní. Zaoberajúc sa aktuálnou rozhodovacou činnosťou uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nebolo možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie z takého dôvodu považoval za nezákonné. Okrem toho navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť aj ďalšiu prejudiciálnu otázku. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho dospel k názoru, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Zvýraznil tiež skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Záverom sa vyjadril k návrhu na prerušenie konania. Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu oprávneného nemienila vyhovieť, pretože sa stotožnila so skutkovým a právnym posúdením veci tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí (§ 374 ods. 4 OSP). Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Okrem toho žiadal o predloženie prejudiciálnej otázky v znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na margo návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. Naviac, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010). V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil, keďže zisti rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom a s dobrými mravmi. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP zamietol. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom, spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 24. 06. 2009, požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 147,37 eura s príslušenstvom. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 13. 05. 2009, sp. zn. SR 13986/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01. 06. 2009 a vykonateľnosť dňa 04. 06. 2009. Súdny exekútor doručil dňa 23. 07. 2009 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, plnomocenstvo a výpis oprávneného z obchodného registra. Súd prvého stupňa poveril dňa 28. 07. 2009 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Následne po predložení zmluvy o úvere spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru vo veci rozhodol napadnutým uznesením. Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok") exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku). Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b)). Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c), ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré boli základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, bol potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej správnosti a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo či nezaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 09. 07. 2008 súd prvého stupňa správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, teda postupoval správne podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 09. 07. 2008 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 4 OSP nerozhodoval, pretože súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách exekučného konania rozhodne osobitným uznesením. Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.