Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5CoE/172/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4310207131 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4310207131.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej: P., rod. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., o vymoženie sumy 612,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 13. mája 2014, č. k. 7Er/340/2010-28, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Levice (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 13. 05. 2014 č. k. 7Er/340/2010-28 zastavil exekúciu vedenú pred týmto súdom pod sp. zn. 7Er/340/2010 a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie v sume 39,83 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 35, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b), zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, § 160 ods. 1, § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a ods. 1 písm. q) prílohy smernice. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že na Okresnom súde Levice sa vedie exekučné konanie o vymoženie 612,- eur s príslušenstvom, kde bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie poverením číslo 5402 071624* zo dňa 25. 10. 2010. Návrhom zo dňa 11. 05. 2010 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie 612,- eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zo dňa 29. 03. 2010, pod sp. zn. SR 01389/10, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 04. 2010 a vykonateľnosť dňa 22. 04. 2010. Uvedeným exekučným titulom rozhodca zaviazal povinnú zaplatiť oprávnenému sumu 612,- eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 612,- eur od 27. 10. 2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 612,- eur od 11. 01. 2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 177,56 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z exekučného spisu vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 4780196 zo dňa 03. 06. 2009, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnej ako dlžníkovi úver vo výške 350,- eur. Povinná je v zmluve označená ako fyzická osoba s uvedením mena, priezviska, bydliska, rodného čísla a čísla občianskeho preukazu a zároveň aj ako fyzická osoba podnikateľ (živnostník) s uvedením obchodného mena, miesta podnikania, identifikačného čísla osoby a čísla v Živnostenskom registri, pod ktorým vykonáva podnikateľskú činnosť. Dlžník v zmluve o úvere nijakým spôsobom neprehlásil, že peňažné prostriedky sú mu poskytnuté na účely podnikania, a preto mal súd za to, že dané finančné prostriedky mu boli poskytnuté na súkromné účely. Poskytnutý úver sa povinná zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 58,- eura počnúc dňom 22. 06. 2009. Súd vyzval povinnú, aby sa vyjadrila, za akým účelom si brala úver od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., a to na základe zmluvy o úvere č. 4780196 zo dňa 03. 06. 2009. Vyjadrenie povinnej bolo súdu doručené dňa 09. 10. 2013, v ktorom uviedla, že si daný úver brala, pretože jej rodina nevyhnutne potrebovala opraviť rodinný dom, v ktorom žila, pretože tento sa rozlomil v polovici. Z dôvodu, že jej žiadna z bankových inštitútov neposkytla úver a ani pôžičku, bola nútená požiadať o úver oprávneného. V situácii kedy sa povinnej a jej rodine doslova rútil dom, neriešila výšku mesačnej splátky a ani výšku úrokov daného úveru, pretože bola zúfalá. Povinná si až postupom času uvedomila nevýhodnosť úveru, ktorý jej poskytol oprávnený. Povinná je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi v sume 170,- eur mesačne, z čoho nevie riadne splácať úver. Povinná k veci viac neuviedla. Bod 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnenie zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/ B (ďalej len "rozhodcovský súd"), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Z dôvodu, že povinná neplnila riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bola v omeškaní so splácaním úveru, podal oprávnený v zmysle bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na rozhodcovskom súde žalobu. Súd mal zo zmluvy o úvere za preukázané, že sa v predmetnom konaní vymáha plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy. V predmetnej veci sa oprávnený domáha návrhom vykonanie exekúcie zo dňa 11. 05. 2010 vymoženia sumy 612,- eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s.. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd mal za preukázané, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, pretože jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zo samotného vyjadrenia povinnej je zjavné, že bola v takej zlej životnej a finančnej situácii, kedy pre ňu nebolo prioritou skúmať znenie rozhodcovskej doložky, ale potrebovala finančné prostriedky za účelom ochrany svojej rodiny, čo oprávnený zneužil a s povinnou uzatvoril nevýhodnú zmluvu o úvere. Ďalej súd uviedol, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd absolútne opomenul aplikovať príslušné kogentné vnútroštátne a európske normy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Súd v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorých bola uzatvorená Zmluva o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písm. r) OZ, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to zmenkový úrok v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. V predmetnej exekučnej veci spotrebiteľovi (povinnej) bol poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 350,- eura, avšak sa vymáha viac, a preto úver pri absencií RPMN mal byť bezúročný. Z exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) nie je možné zistiť, z akých zložiek pozostáva istina, poplatok za jeho poskytnutie. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok jeho nevykonateľnosť, preto nie je možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania. Na základe uvedených skutočnosti exekučný súd po preskúmaní podmienok exekučného konania rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia. Pretože oprávnený ako dodávateľ spôsobil stav, že sa domáhal na rozhodcovskom súde nedôvodného plnenia, preto táto skutočnosť bola rozhodujúca pri rozhodovaní o trovách konania. Sám oprávnený spôsobil, že sa domáhal nezákonných nárokov a nárokov v rozpore s dobrými mravmi a tomu predchádza z jeho strany nedostatok odbornej starostlivosti. Toto malo význam pri rozhodovaní o trovách exekučného konania, preto uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému v sume 39,83 eura (vrátane DPH), ktoré predstavujú odmenu súdneho exekútora v sume podľa § 14 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Ministerstva spravodlivosti o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (v znení účinnom od 01. 05. 2008). Vzhľadom k uvedenému súd zastavil exekučné konanie a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia podľa § 160 ods. 1 OSP. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 237 písm. f/ OSP), rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP), odňal svojím postupom účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Uviedol, že odvolanie podáva pre odňatie možnosti konať pred súdom, pretože exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Uviedol, že mu exekučný súd neumožnil konať pred súdom a viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom, súvisiacich s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Uviedol, že nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Tvrdil, že ak exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave. Všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, avšak všeobecný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 EP). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nebol legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Podotkol, že všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta práv a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže zastaviť konanie o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. V prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by nebola bez obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval, že je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by nemalo logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie, začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. Oprávnený sa domáhal prerušenia konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ v nasledujúcom znení: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2. či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3. či je v súlade s čl. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v znení účinnom do 31. 12. 2014. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 11. 05. 2010 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 612,- eur s príslušenstvom voči povinnej. Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., vedený pod sp. zn. SR 01389/10 zo dňa 29. 03. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 04. 2010 a vykonateľnosť dňa 22. 04. 2010 vydaný rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom. Exekučný súd poveril dňa 25. 10. 2010 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie. Výzvou zo dňa 06. 02. 2013 súd vyzval oprávneného, aby doručil súdu vyčíslenie trov exekúcie, ktoré si žiada priznať v súvislosti so zastavením exekúcie. Dňa 15. 03. 2013 doručil oprávnený súdu Zmluvu o úvere a všeobecné obchodné podmienky. Súdny exekútor dňa 19. 03. 2013 doručil súdu vyčíslenie trov exekúcie vo výške 39,83 eura. Následne exekučný súd preskúmal ex offo exekučný titul a vo veci rozhodol napadnutým uznesením tak, že exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví, sú uvedené v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd môže kedykoľvek v priebehu konania exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP. V danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie, obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, aj bez návrhu musí preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/ EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu. Právnym základom ochrany spotrebiteľa je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa aplikuje na našom území a smernica Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Občiansky zákonník v ust. § 52 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posúdenie spotrebiteľskej zmluvy je najmä skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky ovplyvniť. Zmluvy majú charakter formulárov, pričom nie je priestor na individuálne dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy alebo doložky treba skúmať, či nemá charakter neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, t. j. spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, rovnako ako v tomto prípade. Odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka vylúčila možnosť spotrebiteľa domáhať sa ochrany na všeobecnom súde. Rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, čím boli zneužité práva spotrebiteľa dodávateľom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa a má za to, že exekučný titul je v rozpore so zákonom, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí ako na svoje vlastné. Cieľom legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie ochrany spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy, pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od zmluvnej strany v postavení nespotrebiteľa a iná od spotrebiteľa. Súdnu ochranu nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské alebo súdne konanie sa musí javiť naplnená vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. Exekučný titul v tomto prípade je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si týmto spôsobom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolací súd považuje výkon práv oprávneného za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo správne aplikované ust. § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie malo byť aplikované už v štádiu, keď exekučný súd rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný. V tomto prípade rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa správne rozhodol o zastavení exekúcie. Záverom odvolací súd uvádza, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách exekúcie nebolo predmetom odvolacieho konania v zmysle ust. § 374 ods. 4 OSP. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní došlo k zmene Exekučného poriadku zákonom č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2013 okrem čl. I bodov 55 a 56, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2014, odvolací súd nemohol preskúmavať aj výrok napadnutého uznesenia o trovách konania, keďže v Exekučnom poriadku sa v ustanovení § 58 ods. 6 slová „je odvolanie prípustné“ nahradili slovami „nemožno podať mimoriadne dovolanie“. Od 1. novembra 2013 teda ustanovenie § 58 ods. 6 znie: Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie. V ustanovení § 243b ods. 1 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013 citovaného zákona č. 299/2013 Z. z.) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Podľa § 243b ods. 3 o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa: ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Napadnuté uznesenie, v ktorom bolo rozhodnuté aj o trovách konania (trovách exekúcie) vydal vyšší súdny úradník pred 1. novembrom 2013, pričom ním došlo k zastaveniu exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia) a Exekučný poriadok od 1. novembra 2013 v takomto prípade neumožňuje o podanom odvolaní proti takémuto uzneseniu rozhodovať podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní je treba pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzať z platného a účinného ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré neumožňuje podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania (teda aj trov exekúcie), takže o podanom odvolaní v časti výroku o trovách exekúcie rozhodne sudca Okresného súdu Levice. Od 1. novembra 2013 totiž zákon nepripúšťa odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, teda aj trov exekúcie a už nie je možné, aby o takomto odvolaní rozhodoval krajský súd ako súd odvolací. Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru ES návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. Októbra 2010). Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.). S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ OSP zamietol. Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.