Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 4To/82/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316010004 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4316010004.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Petra Kaňu, v trestnej veci obžalovaného V.. I. Y., pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno c/ (§ 138 písmeno a/) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného V.. I. Y. proti rozsudku Okresného súdu Levice (ďalej len „súd prvého stupňa") z 09.08.2016 sp. zn. 2T/1/2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok") na verejnom zasadnutí konanom v Nitre 08. decembra 2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku z r u š u j e s a napadnutý rozsudok. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku s a obžalovaný V.. I. Y. , narodený XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F. číslo XXX, u z n á v a v i n n ý m , ž e : 02.04.2015 o 05.45 hodine na ulici Q. armády v obci Y. nad R., po tom, čo bol ako vodič motorového vozidla značky MAZDA 3 evidenčného čísla LV XXX DI prichádzajúceho z miesta zákazu vjazdu všetkých vozidiel s výnimkou autobusov zastavený hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Y. nad R. zloženou z nadstrážmajstra V.. I. C. a podpráporčíka C. G., tejto predložil vyžiadané doklady potrebné na vedenie motorového vozidla, avšak počas výkonu kontroly napriek opakovaným výzvam, aby na jej mieste až do jej ukončenia zotrval, nasadol do motorového vozidla a tvrdiac, že má príslušníkov hliadky Policajného zboru v ženskom pohlavnom orgáne a že oni sú mužskými pohlavnými orgánmi prehlásil, že ide preč, a hoci sa mu obaja príslušníci hliadky Policajného zboru snažili v tom slovnými výzvami „Stoj“ aj držaním za telo zabrániť, motorové vozidlo naštartoval, pohol sa s ním v čase, keď sa v snahe zabrániť mu v odchode pred jeho ľavú prednú stranu postavil podpráporčík C. G., ktorý musel uskočiť a nadstrážmajster V.. I. C., ktorý ho držal za ľavú ruku, ho musel po prejdení asi troch metrov pustiť, takto z miesta výkonu kontroly odišiel unikajúc ulicami obce a nerešpektujúc hliadkou Policajného zboru, ktorá ho na služobnom motorovom vozidle prenasledovala, mu svetelnými a zvukovými signálmi dávaný príkaz na zastavenie a zastavil až pred budovou Obvodného oddelenia Policajného zboru Y. nad R., t e d a : použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, t ý m s p á c h a l : prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona. Z a t o s a o d s u d z u j e : Podľa § 323 odsek 1 Trestného zákona a s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 Trestného zákona) na trest odňatia slobody 1 (jeden) rok. Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona s a výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á. Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona s a u r č u j e skúšobná doba na 2 (dva) roky. Podľa § 50 odsek 2 a § 51 odsek 4 písmeno i/ Trestného zákona s a obžalovanému u k l a d á povinnosť spočívajúca v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve zameranom na zistenie a odstránenie príčin, ktoré boli kriminogénnym faktorom spáchania trestného činu. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa konajúci samosudcom napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného V.. I. Y. (ďalej len „obžalovaný“) vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno c/ (§ 138 písmeno a/) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: dňa 02.04.2015 v čase 05.45 h na ulici Q. armády v obci Y. nad R., počas výkonu hliadkovej služby príslušníkov Obvodného oddelenia PZ v Y. nad R. (ďalej len „OO PZ“) v zložení veliteľa hliadky nstržm. V.. I. C. a člena hliadky ppráp. C. G., ktorí predpísaným spôsobom vykonávali dohľad nad plynulosťou a bezpečnosťou cestnej premávky spočívajúci v zastavení motorového vozidla zn. MAZDA 3 červenej farby s evidenčným číslom LV-XXXDI (ďalej len „vozidlo“) vedeného obžalovaným prichádzajúceho z miesta zákazu vjazdu všetkým vozidlám s okrem autobusov, miesta riadne označeného zákazovou značkou, po zákonnom zastavení vozidla a predložení dokladov potrebných na pre riadenie motorového vozidla po tomto sa otočil a nasadol do motorového vozidla so slovami „MÁM VÁS V P...Č... VY K...K...T..., IDEM PREČ“, pričom po opakovaných výzvach príslušníkmi OO PZ naštartoval svoje vozidlo aj napriek uvedeným výzvam ako aj skutočnosti, že pred vozidlom sa nachádzal člen hliadky ppráp. C. G. a veliteľ hliadky nstržm. V.. I. C. bránil odchodu vodiča držaním za jeho ľavú ruku, tieto opakované výzvy nerešpektoval, kládol aktívny odpor, pričom zaradil rýchlostný stupeň a odišiel preč z miesta zastavenia, pričom zasahujúcemu policajtovi ppráp. C. G. sa v poslednej chvíli podarilo pred odchádzajúcim motorovým vozidlom uskočiť, pričom v prípade, že by neuskočil, obžalovaný by ho zasiahol ľavou prednou časťou vozidla priamo do tela a zasahujúci veliteľ hliadky nstržm. V.. I. C. bol vlečený s vodičom v smere jazdy cca 3 metre a následne obžalovaný s uvedeným motorovým vozidlom unikal ulicami obce Y. nad R., pričom sa ho nepodarilo zastaviť ani prostredníctvom následne vykonaných opatrení a to použitím zvukového a svetelného signálu, opakovanej výzvy do megafónu na zastavenie, ako aj použitím svetelného signálu „STOP“ na služobnom motorovom vozidle, pričom zastavil až pri OO PZ. Za tento zločin súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil obžalovanému podľa § 323 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a po nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 Trestného zákona), § 51 odsek 1 a § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere tri roky, výkon ktorého podmienečne odložil, podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona ustanovil „skúšobnú dobu probačného dohľadu“ v trvaní štyri roky a podľa § 51 odsek 4 písmeno g/, písmeno e/ Trestného zákona obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze jednak podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, jednak osobne sa ospravedlniť poškodeným. Napadnutý rozsudok bol obžalovanému, jeho obhajcovi a prokurátorovi Okresnej prokuratúry Levice (ďalej len „okresný prokurátor“) oznámený vyhlásením v ich prítomnosti na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom 09.08.2016, po ktorom obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 23.08.2016, teda včas, podal odvolanie smerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste napadnutého rozsudku. Vyššie uvedeným spôsobom riadne a včas podané odvolanie obžalovaný odôvodnil tvrdením, že v prejednávanej veci nebol náležite zistený skutkový stav ako predpoklad jeho stíhania zo zákonných dôvodov a tiež pola porušená zásada, podľa ktorej ak vykonané dôkazy v konaní pred súdom nebudú stačiť na uznanie viny obžalovaného a nebude možné vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby. Tiež tvrdil, že zločin, pre ktorý je v prejednávanej veci stíhaný, bol vykonštruovaný vyšetrovateľkou PZ a zástupcom náčelníka OO PZ, pretože keď sa obhajca obžalovaného ráno 02.04.2015 na tento útvar dostavil, bol z jeho objektu vyhodený s vyhrážkou začatia konania aj voči jeho osobe. Poukázal na vyjadrenie vyšetrovateľky PZ pred obhajcom obžalovaného prednesené v ten istý deň, ktorá hoci v tej dobe bol vypočutý len jeden z policajtov už vedela, že proti obžalovanému bude začaté trestné stíhanie, čo považuje za zarážajúce. Citujúc z uznesenia o začatí trestného stíhania v prejednávanej veci zažalovaný skutok a poukážuc na výsledky dokazovania bol toho názoru, že ide o vyšetrovateľkou PZ za účelom preukázania jeho úmyslu ujsť účelovo vykonštruovaný skutok, pretože nemá žiadnu logiku, policajtom odovzdal nimi požadované doklady, ktoré boli v poriadku, podrobil sa dychovej skúške s negatívnym výsledkom a na otázku obhajcu obžalovaného akú súčinnosť policajti ešte od neho požadovali, títo odpovedali že žiadnu, teda nič mu nebránilo, aby si pokojne sadol do vozidla a čakal na záznam z kontroly, ktorý mali policajti vyhotoviť. Poukázal aj na rozpory ohľadne obžalovaným použitých urážlivých oplzlých slov a jeho konania na mieste činu a to jednak vo výpovediach policajtov, jednak v obrazovo - zvukovom kamerovom zázname (ďalej len „OZKZ“) na strane jednej a napokon v prejednávanej veci zažalovanom skutku na strane druhej. Zvlášť poukázal na OZKZ a tvrdil, že konal v nutnej obrane, použitia ustanovení § 25 odsek 1, odsek 2 a odsek 3 Trestného zákona o ktorej a dôvodiac aj judikatúrou (R II/1965) sa v prejednávanej veci domáhal, pretože policajti zaútočili na neho, pričom on po útoku policajta stále nečinne sedel vo vozidle a evidentne k jeho naštartovaniu a odchodu došlo až po tom, čo sa ho policajt C. snažil z vozidla vytiahnuť bez akéhokoľvek právneho dôvodu a obžalovaný tak konal v silnom rozrušení, v strachu a v uľaknutí majúc dôvodné obavy o svoju bezpečnosť a zdravie. Upozornil, že pri nutnej obrane sa nevyžaduje subsidiarita, pričom zvolil menšie zlo keď utiekol namiesto toho, aby sa pustil s policajtmi do bitky. Jednoznačným dôkazom zľaknutia je, že bol nútený vyhľadať odbornú pomoc psychiatra a bol asi tri mesiace ambulantne liečený. Zo všetkých týchto dôvodov mal obžalovaný tiež za to, že ním, v dobe keď si išiel sadnúť do vozidla pre seba utrúsené oplzlé slová, ktoré agresívne sa správajúci policajti počuli, ich „vytočili“ do tej miery, že sa neovládli a zaútočili na neho, o čom jednoznačne svedčí OZKZ a o to, že ide o agresívnu hliadku, ktorá bežne prekračuje svoje právomoci a majú s ňou problém aj iní vodiči, jednoznačne nasvedčuje výpoveď policajta G., ktorý na otázku okresného prokurátora odpovedal, že vodiči sa takto zvyknú správať, o čom si obžalovaný myslí, že to nie je normálne a ani štandardné u iných slušných policajných hliadok. Za vážny výmysel vyšetrovateľky PZ považuje obžalovaný tvrdenia o uskočení policajta G. a o vlečení policajta C., v ktorej súvislosti poukázal zvlášť na OZKZ a z neho vyplývajúce údaje o pohybe všetkých účastníkov ním zaznamenaného skutkového deja v priestore a v čase a na odpoveď policajta na otázku obhajcu obžalovaného položenú mu v dobe jeho odchodu z budovy OO PZ, čo sa vlastne stalo. Aj samotná obžaloba je účelová, bez akejkoľvek pridanej hodnoty, kopírujúca a vychádzajúca z výmyslov a klamstiev polície, čo je pre (zrejme obhajcu obžalovaného píšuceho odôvodnenie odvolania vo svojom mene, hoci tak podľa § 44 odsek 2 Trestného poriadku má robiť v mene obžalovaného) zarážajúce a je dôvodné sa domnievať, že tu medzi nimi (polícia - prokuratúra) nastala zhoda bez záujmu o objektívne zistenie skutkového stavu veci. Tvrdil, že tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd prvého stupňa hrubo porušili zásadu trestného konania uvedenú v § 2 odsek 12 Trestného poriadku zvýrazniac, že voľné uváženie pri hodnotení dôkazov neznamená možnosť ľubovôle a že v odôvodnení rozsudku je súd povinný uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, ako sa vyrovnal s obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov. Podľa jeho názoru zaujatosť okresného prokurátora preukazujú tvrdenia obsiahnuté v jeho vopred písomne pripravenej záverečnej reči, vychádzajúce z útoku vykonštruovaného vyšetrovateľkou PZ, ktoré boli aj vďaka OZKZ jednoznačne vyvrátené a zaujatosť súdu prvého stupňa preukazuje to, že napriek vykonávanému dokazovaniu ešte v deň vyhlásenia napadnutého rozsudku bolo už vo veci vopred rozhodnuté, čo jednoznačne preukazuje a potvrdzuje nedostatočné a neprijateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku (zrejme samosudcom) po jeho vyhlásení, pretože mal aspoň v hrubých rysoch načrtnúť, na základe akých skutkových zistení dospel k predmetnému rozhodnutiu, a preto sa k nim nevedel vyjadriť v tomto písomnom odôvodnení odvolania, nakoľko do dňa jeho vyhotovenia mu písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku nebolo doručené. Pokiaľ ide o uznesenie MV SR Úradu inšpekčnej služby z 13.08.2015 toto je výsledkom práce človeka bez najmenšieho záujmu o zistenie objektívnej pravdy potrebnej na komplexné posúdenie a spravodlivé rozhodnutie, je to výsledok toho, keď policajt vyšetruje policajta, pričom v tomto prípade zastáva právny názor, že aj vyšetrujúci policajt je na odbornej aj charakterovej úrovni vyšetrovaného policajta a preto je pre neho nepochopiteľné, že takýto človek môže byť zamestnancom úradu inšpekčnej služby. Zo všetkých týchto dôvodov obžalovaný Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že ho spod obžaloby oslobodí. Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne právne kvalifikoval konanie obžalovaného a pokiaľ ide o uložený mu trest, tento tiež považuje za zákonný a to tak čo do druhu, ako aj výmery, v ktorej súvislosti však považuje za potrebné poznamenať, že priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona nebolo vzhľadom na početné priestupky, ktorých sa obžalovaný v cestnej premávke dopustil, opodstatnené, avšak vzhľadom na absenciu odvolania okresného prokurátora podaného v neprospech obžalovaného, už nemožno túto chybu výroku o treste napadnutého rozsudku napraviť. Preto v konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvajúc na písomných dôvodoch obžalovaným podaného odvolania tieto doplnil v tom smere, že pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku odôvodňoval nevieryhodnosť výpovede obžalovaného zvlášť pokiaľ ide o jeho snahu odraziť útok poškodených policajtov a vyhľadať pomoc na obvodnom oddelení PZ, práve táto skutočnosť bola nepochybne preukázaná a preto nemôže slúžiť ako dôvod opodstatňujúci záver o nevieryhodnosti jeho obrany. Pokiaľ ide o tvrdenie, že útok obžalovaného smeroval na telo poškodených, zvlášť z OZKZ a v ňom zaznamenaných údajov o postavení a pohybe poškodených v priestore a v čase obsiahnutých aj v odôvodnení napadnutého rozsudku a posudzovaných k vodorovnému dopravnému značeniu nachádzajúcemu sa na ceste je nepochybné, že obaja policajti stáli vedľa motorového vozidla. Tvrdil, že obžalovanému nebolo preukázané zavinenie vo forme úmyslu, podrobiť sa všetkým požiadavkám policajtov, ktoré voči nemu počas kontroly vzniesli. V konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Obžalovaný sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu pripojil k vyjadreniu aj ku konečnému návrhu svojho obhajcu tvrdiac, že je nevinný, naopak a cíti sa byť ukrivdený tým, že ho napadli. Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku. V rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia Trestného poriadku a v jej rozsahu, odvolací súd v prejednávanej veci (ktorá mu bola predložená na rozhodnutie 10.10.2013 a v ktorej bola obžaloba podaná 05.01.2016) preskúmal výrok o vine a výrok o treste napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolanie obžalovaného smerovalo a správnosť postupu konania týmto výrokom napadnutého rozsudku predchádzajúceho, a to aj v rozsahu zistenia prípadných, odvolaním obžalovaného nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 odsek 1 Trestného zákona. Plnením svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti odvolací súd predovšetkým zistil, že súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach v prejednávanej veci vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie všetkých skutočností a okolností dôležitých pre trestné stíhanie a pre rozhodnutie o vine obžalovaného a o uloženom mu treste tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/ až písmeno d/ Trestného poriadku. Plnením svojej prieskumnej povinnosti v hore uvedenom rozsahu odvolací súd tiež zistil, že v konaní predchádzajúcom obom preskúmavaným výrokom napadnutého rozsudku sa súd prvého stupňa nedopustil žiadnych takých podstatných chýb, ktoré by boli porušením ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci alebo právo obhajoby (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku). Aj z dôvodov vyššie uvedených skutkové zistenia, ktoré mohol mať a (s výnimkami ďalej uvedenými aj) mal súd prvého stupňa za preukázané, mohli vychádzať z výsledkov úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a následne zodpovedať aj všetkým kritériám uvedeným v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku). Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, ktorou súdu prvého stupňa vytkol nevykonanie ním (rovnako ako dvakrát už v prípravnom konaní) aj v rámci postupu podľa § 272 odsek 2 Trestného poriadku navrhnutej rekonštrukcie, aj odvolací súd považuje odmietnutie vykonania tohto dôkazu podľa § 272 odsek 3 Trestného poriadku súdom prvého stupňa za opodstatnené, pretože tento dôkaz sa týkal okolností (zistenie pohybu a postavenia obžalovaného a poškodených na mieste činu v čase jeho spáchania), ktoré bolo možné zistiť (a ako to bude ďalej uvedené aj bez dôvodných pochybností zistené boli) inými už skôr vykonanými dôkazmi, vrátane (a zvlášť) prehraním ZOKZ. Na opodstatnenosť tohto záveru nemôže mať (a v konečnom dôsledku ani nemá) žiadny zásadný vplyv a význam ani nesporná skutočnosť, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, prečo návrhu obžalovaného na vykonanie tohto dôkazu nevyhovel, hoci mu je takáto povinnosť uložená ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku. Plnením svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd tiež zistil, že súd prvého stupňa pri hodnotení všetkých, ním v prejednávanej veci vykonaných dôkazov tak (a predovšetkým) v otázke viny obžalovaného (ale aj ukladaného mu trestu) s výnimkami ďalej uvedenými postupoval v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, pretože ich v prejednávanej veci hodnotil tak jednotlivo ako aj v ich súhrne, nepochybne podľa svojho vnútorného presvedčenia súčasne založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a napokon súčasne (a predovšetkým) tiež v súlade s logickou metódou myslenia a uvažovania. Z dôvodov vyššie uvedených je odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa jeho výroku o vine v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku v tom smere, že súd prvého stupňa v ňom v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a to najmä tých, ktoré si navzájom odporujú a napokon aj ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a pokiaľ ide o skutkové zistenia opodstatňujúce záver, že v prejednávanej veci zažalovaný skutok sa (s výnimkami ďalej uvedenými) stal v rozsahu ustálenom vo výroku napadnutého rozsudku popísanom skutku a že ho spáchal obžalovaný, s týmito sa aj odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na v podstate úplné a správne poukazuje, považujúc však za potrebné tieto doplniť a pozmeniť v tom smere, že: - skutkové zistenie majúce spočívať vo vlečení poškodeného nadstrážmajstra V.. I. C. na vzdialenosť asi tri metre za vozidlom obsiahnuté v popise v prejednávanej veci zažalovaného skutku uvedenom vo výroku o vine napadnutého rozsudku, ktorý súd prvého stupňa (spolu s ďalšími v ňom sa vyskytujúcimi gramatickými a štylistickými chybami, nepresnosťami a zjavne pre rozhodnutie o vine obžalovaného nerelevantnými skutočnosťami a okolnosťami) nekriticky prevzal z obžalobného návrhu okresného prokurátora (a okresný prokurátor z uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia v prejednávanej veci vydaného vyšetrovateľkou PZ), nebolo zistené žiadnym v prejednávanej veci vykonaným dôkazom (a to dokonca ani výpoveďou poškodeného nadstrážmajstra V.. I. C.) a v konečnom dôsledku ani súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (hoci mu to tiež ukladá ustanovenie § 168 odsek 1 Trestného poriadku) vôbec neuviedol, ako k nemu dospel. Slovo vliecť totiž podľa svojho prvého, základného významu uvedeného v Slovníku slovenského jazyka znamená: „niekoho alebo niečo ťahať za sebou, ťahaním, šúchaním po zemi alebo po vode niekoho alebo niečo niekam premiestňovať, dopravovať, mať vo vleku, vliecť niečo po zemi“, a preto žiadnemu z týchto významov slova vliecť resp. byť vlečený nemôže zodpovedať vykonaným dokazovaním bez akýchkoľvek (tobôž dôvodných) pochybností preukázaná skutočnosť, že poškodený nadstrážmajster V.. I. C. držiac obžalovaného sediaceho vo vozidle na mieste vodiča za plece ľavej ruky z miesta sa pohýňajúcim a rýchlosť zvyšujúcim vozidlom prešiel resp. pobehol na vzdialenosť asi tri metre a potom od takejto snahy zabrániť obžalovanému v odchode upustil preto, aby si neublížil. - výsledkom vykonaného dokazovania nezodpovedá ani popis útoku obžalovaného na telesnú integritu poškodeného podpráporčíka C. G., ktorého sa mal dopustiť v prejednávanej veci zažalovaným skutkom tak, ako je uvedený vo výroku o vine napadnutého rozsudku, pretože bez akýchkoľvek (tobôž dôvodných) pochybností síce možno mať za preukázanú skutočnosť, že sa tento poškodený pred vozidlom nachádzal v čase, keď sa s ním obžalovaný pohol, avšak pre rozhodnutie o vine obžalovaného je v prejednávanej veci podstatnou (tiež bez akýchkoľvek pochybností zistená) skutočnosť, že poškodený podpráporčík C. G. sa pred ľavú prednú stranu vozidla postavil až potom, čo sa mu spolu s nadstrážmajstrom V.. I. C. nepodarilo obžalovanému zabrániť cez ľavé predné dvere nasadnúť do motorového vozidla a keď zistil, že obžalovaný vozidlo naštartoval a chce s ním odísť, pričom nespornou sa javí skutočnosť, že potom, v dôsledku pohybu vozidla vedeného obžalovaným musel poškodený podpráporčík C. G. aj od zámeru takýmto spôsobom (postavením sa pred ľavú prednú stranu vozidla) zabrániť obžalovanému v odchode z miesta činu, upustiť a to spôsobom, ktorému podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá význam „uskočiť“ a nie aj v popise zažalovaného skutku obsiahnutého vo výroku o vine napadnutého rozsudku uvedené tvrdenie, že sa mu uskočiť podarilo v poslednej chvíli, ktoré zrejme nezodpovedá výsledkom v prejednávanej veci vykonaného dokazovania, pretože zámer obžalovaného s vozidlom z miesta činu odísť, musel byť (a nepochybne aj bol) poškodenému podpráporčíkovi C. G. známy už v dobe, keď sa pred ľavú prednú stranu vozidla rozhodol postaviť a preto ho pohyb vozidla dopredu, smerom na neho, nemohol prekvapiť tak, aby sa mu (v dôsledku jeho neočakávanosti) uskočiť „podarilo v poslednej chvíli“. Odvolacie námietky obžalovaného, ktorými sa pri hodnotení všetkých, v prejednávanej veci súdom prvého stupňa zákonným spôsobom vykonaných dôkazov domáhal dôsledného použitia (zo zásady prezumpcie neviny uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku) vyplývajúceho pravidla „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“, odvolací súd považuje za relevantné a opodstatnené iba v hore uvedenom rozsahu, v ktorom bola jeho aplikácia opodstatnená s tým, že ohľadne ostatných skutkových otázok, ktoré bolo potrebné v prejednávanej veci podľa § 119 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku dokazovať, nezostali také dôvodné pochybnosti, ktoré nebolo možné odstrániť vykonaným ďalších dostupných dôkazov a ktoré by opodstatňovali potrebu rozhodnúť v prospech obžalovaného spôsobom zodpovedajúcim dôvodom jeho oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný). Navyše na tie skutočnosti, ktorými obžalovaný v písomnom odôvodnení podaného odvolania argumentoval a ktoré mali byť zistené komunikáciou obhajcu, ku ktorej malo dôjsť pri jeho styku s poškodenými policajtmi, vyšetrovateľkou PZ a zástupcom riaditeľa OO PZ, súd prvého stupňa pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom prihliadnuť ani nemohol, lebo neboli prebraté na hlavnom pojednávaní a preto neopierajú sa o žiadny na ňom vykonaný dôkaz (§ 278 odsek 2 Trestného poriadku). Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje aj právne úvahy súdu prvého stupňa, ktorými sa spravoval, keď dokázané skutočnosti posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného, tieto sú však neúplné a preto ich odvolací súd považuje za potrebné doplniť, a to tak vzhľadom na obe vyššie uvedeným spôsobom doplnené a pozmenené skutkové zistenia, ako aj z dôvodu potreby reagovať na niektoré právne úvahy, ktorými obžalovanie tiež odôvodnil ním proti napadnutému rozsudku podané odvolanie. Podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný tým konaním, ktorého spáchanie mu z dôvodov vyššie uvedených bolo bez dôvodných pochybností preukázané a spočívajúcim v tom, že 02.04.2015 o 05.45 hodine na ulici Q. armády v obci Y. nad R., po tom, čo bol ako vodič vozidla prichádzajúceho z miesta zákazu vjazdu všetkých vozidiel s výnimkou autobusov zastavený hliadkou OO PZ zloženou z nadstrážmajstra V.. I. C. a podpráporčíka C. G., tejto predložil vyžiadané doklady potrebné na vedenie vozidla, avšak počas výkonu kontroly napriek opakovaným výzvam, aby na jej mieste až do jej ukončenia zotrval, nasadol do vozidla a tvrdiac, že má príslušníkov hliadky Policajného zboru v ženskom pohlavnom orgáne a že oni sú mužskými pohlavnými orgánmi prehlásil, že ide preč, a hoci sa mu obaja príslušníci hliadky Policajného zboru snažili v tom slovnými výzvami „Stoj“ aj držaním za telo zabrániť, motorové vozidlo naštartoval, pohol sa s ním v čase, keď sa v snahe zabrániť mu v odchode pred jeho ľavú prednú stranu postavil podpráporčík C. G., ktorý musel uskočiť a nadstrážmajster V.. I. C., ktorý ho držal za ľavú ruku, ho musel po prejdení asi troch metrov pustiť, takto z miesta výkonu kontroly odišiel unikajúc ulicami obce a nerešpektujúc hliadkou Policajného zboru, ktorá ho na služobnom motorovom vozidle prenasledovala, mu svetelnými a zvukovými signálmi dávaný príkaz na zastavenie a zastavil až pred budovou OO PZ, naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona a to tak po objektívnej, ako aj po subjektívnej stránke, pričom ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi týmto jeho protiprávnym konaním a úmyselným zavinením na strane jednej a následkom vzniknutým na záujme chránenom ustanovením § 323 Trestného zákona (ktorým je ochrana nerušeného výkonu právomoci verejného činiteľa) nie sú žiadne, tobôž dôvodné pochybnosti. Obaja poškodení ako príslušníci PZ služobne zaradení na OO PZ dohľadom nad plynulosťou a bezpečnosťou cestnej premávky a objasňovaním priestupku (ktorého sa obžalovaný na jej úseku dopustil, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ , Okresný dopravný inšpektorát W. zo 16.06.2015 sp. zn. ORPZ-LV-B ktorým mu boli uložené sankcie a to pokuta vo výške 100,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu päť mesiacov a ktoré rozhodnutie zrejme v dôsledku vzdania sa opravného prostriedku obžalovaným v deň jeho vydania nadobudla aj právoplatnosť) v čase spáchania v prejednávanej veci zažalovaného skutku obžalovaným, uskutočnili zákrok, na ktorý boli podľa zákona oprávnení (ba dokonca povinní), svoju právomoc neprekročili (v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsiahle, oprávnení a povinnosti poškodených sa týkajúce právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení uznesenia vyšetrovateľa odboru inšpekčnej služby - západ, Úradu inšpekčnej služby, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „vyšetrovateľ MV SR SKIS ÚIS OIS - západ“) z 13.08.2016 ČVS: SKIS-249/OISZ-V-2015 o podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku odmietnutí trestného oznámenia obhajcu obžalovaného na poškodených aj pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 329 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1 Trestného zákona ktorého sa mali svojim konaním opísaným v prejednávanej veci zažalovanom skutku dopustiť), preto takto sa podieľajúc na plnení úloh spoločnosti a štátu a používajúc na to zverenú im právomoc požívali podľa § 128 odsek 1 Trestného zákona ochranu ako verejní činitelia a výkon ich právomoci (nikým, teda ani obžalovaným) nerušeným spôsobom bol aj v prejednávanej veci záujmom chráneným ustanovením § 323 Trestného zákona (objekt tohto trestného činu). Obžalovaný, ako nepochybne podľa § 19 odsek 2, § 22 odsek 1 a contr. a § 23 a contr. Trestného zákona trestne zodpovedný páchateľ (subjekt trestného činu uvedeného v § 323 Trestného zákona) pôsobil voči telu poškodeného podpráporčíka C. G. fyzickou silou tým, že s naštartovaným vozidlom sa pohol v čase, keď sa tento poškodený v snahe zabrániť mu v odchode pred jeho ľavú prednú stranu postavil a v dôsledku takto obžalovaným (bez akýchkoľvek, tobôž dôvodných pochybností) protiprávne použitého násilia musel uskočiť, pričom takto obžalovaný protiprávne konal v podľa § 15 písmeno a/ Trestného zákona priamom úmysle (subjektívna stránka trestného činu uvedeného v ustanovení § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona) pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa - poškodeného podpráporčíka C. G. (objektívna stránka trestného činu uvedeného v ustanovení § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona). Vzhľadom na vyššie uvedené právne úvahy, ktorými sa odvolací súd riadil (a súd prvého stupňa riadiť mal) keď posudzoval zákrok poškodených príslušníkov PZ voči obžalovanému z hľadiska jeho oprávnenosti a výkonu v medziach právomoci ustanovených zákonom a inými všeobecne záväznými predpismi, sú odvolacie námietky obžalovaného o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť ním v prejednávanej veci spáchaného činu z dôvodu nutnej obrany podľa § 25 odsek 1, odsek 2 a odsek 3 Trestného zákona zjavne nielen vykonaným dôkazom neopodstatnené a preto právne irelevantné. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa nemal v prejednávanej veci za bez dôvodných pochybností zistenú a preukázanú existenciu okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby uvedenej v písmene c/ odsek 2 § 323 Trestného zákona, ktorou je závažnejší spôsob konania majúci spočívať v spáchaní trestného činu uvedeného v § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona obžalovaným podľa § 138 písmeno a/ (a § 122 odsek 3) Trestného zákona so zbraňou. Podľa ustálenej súdnej praxe (R 36/1976) sa vodič motorového vozidla, ktorý chce úmyselne prinútiť príslušníka PZ, ktorý ho zastavuje, aby uskočil, dopúšťa násilia s úmyslom pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa so zbraňou vtedy, keď v úmysle zabrániť vykonaniu cestnej kontroly a vytvoriť si možnosť na útek idúci automobil vo zvýšenej rýchlosti nasmeruje proti príslušníkovi PZ. V prejednávanej veci obžalovaný pôsobil voči telu poškodeného podpráporčíka C. G. fyzickou silou tak, že krátko po naštartovaní sa iba do pohybu dávajúcim, teda nie zvýšenou rýchlosťou sa pohybujúcim vozidlom donútil tohto poškodeného uskočiť z miesta pred jeho ľavou prednou stranou, na ktoré sa krátko predtým (avšak už v dobe, keď obžalovaný vozidlo naštartoval a prejavil nepochybný úmysel s ním odísť) tento poškodený postavil s cieľom zabrániť obžalovanému v odchode z miesta priestupku pred spísaním záznamu o jeho objasňovaní jednak majúc za to že ich (spolu s poškodeným nadstrážmajstrom V.. I. C.) dovtedy vynaložené (a naďalej vynakladané) úsilie v tom obžalovanému zabrániť z miesta pri ľavých predných dverách vozidla, je (a bude) zrejme neúčinné, jednak zrejme veriac, že takýmto (podľa názoru odvolacieho súdu zrejme tiež na neúspech odsúdeným a navyše z hľadiska taktiky zákroku nielen nevhodným, ale vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu aj jeho život a zdravie neopodstatnene ohrozujúcim) spôsobom obžalovanému v odídení zabráni. Z dôvodov vyššie uvedených podľa názoru odvolacieho súdu vozidlo v prejednávanej veci takto obžalovaným použité na násilné odstránenie prekážky brániacej mu v odchode z miesta objasňovania ním spáchaného priestupku, ktorou sa pokúsil byť poškodený podpráporčík C. G. (krátko predtým sa postaviaci pred ľavú prednú stranu vozidla), nie je možné považovať za vec, ktorou možno urobiť útok proti telu tohto poškodeného (ktorý pohyb vozidla na miesto, kde sa postavil musel očakávať a očakával), dôraznejším tak, ako to predpokladá ustanovenie § 122 odsek 3 veta druhá za bodkočiarkou Trestného zákona. Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre rozhodnutie o vine obžalovaného, hodnotenie v tomto smere vykonaných dôkazov, právne úvahy, ktorými sa posudzujúc dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného súd prvého stupňa riadil resp. mal riadiť a napokon aj konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo (a voči ktorému obžalovaným podané odvolanie podľa § 311 odsek 1 Trestného poriadku dokonca ani nesmerovalo) považuje odvolací súd ostatné skutočnosti, okolnosti a právne úvahy obsiahnuté v písomnom odôvodnení obžalovaným proti napadnutému rozsudku podaného odvolania majúce sa týkať údajných pohnútok postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní predchádzajúcom podaniu obžaloby (a okresného prokurátora aj v konaní pred súdom prvého stupňa, v ktorom je podľa § 10 odsek 11 veta druhá pred bodkočiarkou stranou) v odvolacom štádiu trestného konania za zjavne irelevantné a takými sú aj úvahy tohto odvolateľa hodnotiace odbornú a či dokonca charakterovú úroveň vyšetrovateľa MV SR SKIS ÚIS OIS - západ. Rovnako na výsledok plnenia prieskumnej činnosti odvolacieho súdu v prejednávanej veci v tomto smere nemohol mať a nemal žiadny relevantný vplyv a význam ani spôsob a rozsah, akým súd prvého stupňa konajúci v prejednávanej veci samosudcom splnil svoju povinnosť po vyhlásení napadnutého rozsudku uviesť aspoň podstatnú časť jeho odôvodnenia (§ 171 odsek 2 Trestného poriadku), ani údajné rozhodnutie samosudcu v prejednávanej veci pred vyhlásením napadnutého rozsudku a z oboch týchto dôvodov odvolateľom tvrdená zaujatosť samosudcu, ktorú obžalovaný navyše žiadnym z dôvodov uvedených v § 31 odsek 1 Trestného poriadku neodôvodnil a v konaní súdu prvého stupňa ani takúto námietku podľa § 32 odsek 3 Trestného poriadku nevzniesol. Zjavne irelevantným je aj tvrdenie obhajcu obžalovaného obsiahnuté v písomnom odôvodnení odvolania, že sa v ňom nemohol vyjadriť k úvahám súdu prvého stupňa z dôvodu nedoručenia mu písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, pretože jeho rovnopis bol 19.09.2016 doručený obžalovanému aj jeho obhajcovi, ktorí tak mali nepochybne dosť času (a to až do konania verejného zasadnutia odvolacieho súdu 0812.2016) odôvodnenie odvolania podaného proti napadnutému rozsudku písomne doplniť. Plnením svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že aj skutkové zistenia súdu prvého stupňa dôležité pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktoré mohol mať a (v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku aj opodstatnene) mal za preukázané, vychádzajú z výsledkov z vyššie uvedených hľadísk úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania, zodpovedajúceho všetkým kritériám uvedeným v § 2 odsek 10 Trestného poriadku, pričom súd prvého stupňa (s výnimkami ďalej uvedenými) pri hodnotení týchto dôkazov postupoval aj podľa ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku (teda predovšetkým ich v prejednávanej veci hodnotil tak jednotlivo ako aj v ich súhrne, a nepochybne aj podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu) a tiež sa pri ich hodnotení spravoval aj právnymi úvahami zodpovedajúcimi v prejednávanej veci v tomto štádiu trestného konania do úvahy prichádzajúcim ustanoveniam Trestného zákona. Z dôvodov vyššie uvedených aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa výroku o obžalovanému uloženom treste je v súlade s požiadavkami ustanovenými v ustanovení § 168 odsek 1 Trestného poriadku, pretože súd prvého stupňa v ňom uviedol, ktoré skutočnosti a z akých dôvodov vzal z hľadísk určenia druhu trestu a jeho výmery za dokázané, o ktoré dôkazy oprel tieto svoje zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré pokiaľ ide o druh trestu (odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výmery) a jeho výmeru (bezprostredne na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby) by bolo možné považovať za opodstatnené, a zákonu zodpovedajúce iba v prípade z vyššie uvedených hľadísk správneho právneho posúdenia v prejednávanej veci zažalovaného skutku a tiež za predpokladu, ak by sa súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému súčasne nedopustil dvoch chýb, z ktorých: - prvá spočíva v neopodstatnenom zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona predpokladajúcej, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, ktorému zisteniu aj podľa názoru odvolacieho súdu bránilo dvanásť priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ktorých sa obžalovaný v dobe od 14.10.2011 do 24.01.2016 dopustil a za ktoré bol potrestaný a to v jednom prípade napomenutím, v ostatných pokutou a raz aj spolu so zákazom vedenia motorových vozidiel, náprave ktorej chyby v odvolacom konaní však (ako na to vo vyjadrení odvolaniu obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu správne poukázal zástupca krajského prokurátora) bránila absencia odvolania okresného prokurátora smerujúceho proti výroku o treste napadnutému rozsudku a podaného v neprospech obžalovaného; - druhá spočíva v tom, že súd prvého stupňa vo výroku o treste napadnutého rozsudku síce uviedol ustanovenie § 51 odsek 1 Trestného zákona, aj podľa ktorého bol trest obžalovanému napadnutým rozsudkom trest uložený, neuviedol však výrok o tom, že trest odňatia slobody bol obžalovanému podmienečne odložený zároveň s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe (§ 165 odsek 1 Trestného poriadku), náprava ktorej chyby v odvolacom konaní už neprichádzala do úvahy z dôvodu uloženia trestu odňatia slobody obžalovanému odvolacím súdom podľa trestnej sadzby ustanovenej v odseku 1 § 323 Trestného zákona a vo výmere umožňujúcej podmienečný odklad jeho výkonu podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona aj bez uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú skutočnosti, okolnosti a úvahy (vrátane právnych) súdu prvého stupňa, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov (a keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona) v otázke obžalovanému podľa § 51 odsek 4 písmeno g/, písmeno e/ Trestného zákona uložených povinností, a to tak pokiaľ ide o príkaz osobne sa ospravedlniť poškodeným, ktorými sú v prejednávanej veci policajti ako verejní činitelia plniaci úlohy spoločnosti a štátu, ako aj pokiaľ ide o príkaz podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu bez uvedenia jeho cieľa a to zvlášť s prihliadnutím na to, že žiadna so skutočností a okolností týkajúca a osoby obžalovaného a jeho doterajšieho života nenasvedčuje existencii porúch jeho sociálneho správania, odstránenie ktorých by bolo možné účasťou obžalovaného na nejakom (a to konkrétne zameranom) sociálnom výcviku alebo výchovnom programe dôvodne očakávať. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné upozorniť, že obmedzenia a povinnosti (ukladané v prípade podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom podľa § 51 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona obligatórne a v prípade podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ a 50 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona fakultatívne) demonštratívne uvedené v § 51 odsek 3, odsek 4 Trestného zákona majú sledovať základný cieľ, ktorým je, aby páchateľ v skúšobnej dobe viedol riadny život, mali by byť spôsobilé účinne prispieť k prehĺbeniu prevýchovnej funkcie podmienečného trestu, musia byť v určitom vzťahu k spáchanému trestnému činu a súčasne primerané a určité, pričom majú pôsobiť na odstránenie kriminogénnych faktorov zo života páchateľa a (obmedzenia) tiež smerovať k tomu, aby sa zbavil návykov, ktoré boli príčinou alebo podmienkou trestného činu, pričom týmto kritériám podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci zodpovedá uloženie obžalovanému obmedzenia podľa § 51 odsek 4 písmeno i/ Trestného zákona spočívajúceho v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve zameranom na zistenie a odstránenie príčin, ktoré boli v prejednávanej kriminogénnym faktorom spáchania trestného činu, pretože okolnosti jeho spáchania, pohnútka obžalovaného, jeho postoj k nemu prejavovaný v priebehu celého trestného konania a napokon aj početnosť a charakter priestupkov, ktorých sa proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky pred spáchaním trestného činu dopustil, nasvedčujú tomu, že je jednak nedisciplinovaným vodičom, na ktorého doposiaľ za tieto priestupky mu uložené a vykonané sankcie nemali žiadny výchovný a preventívny účinok, ktorý si zrejme ani neuvedomuje zákonom mu ako účastníkovi cestnej premávky uložené povinnosti a to nielen pokiaľ ide o dodržiavanie jej pravidiel, ale aj pri objasňovaní priestupkov, zo spáchania ktorých ich nedodržaním alebo porušením je podozrivý, jednak že má aj problémy zvládnuť pre neho možno stresové situácie z takéhoto jeho protiprávneho konania vznikajúce v styku s policajtmi, ktorí ho zisťujú a objasňujú. Odvolací súd podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku zruší napadnutý rozsudok aj: - pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (písmeno b/), - ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona (písmeno d/). Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Keďže odvolací súd zistil vyššie uvedené, zákonné dôvody, podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku zrušil odvolaním obžalovaného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a za splnenia podmienok ustanovených v § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd jednak prihliadnuc vo výroku o vine na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy rozhodol sám rozsudkom tak, že na podklade súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistených skutočností a okolností majúcich vplyv a význam tak pre rozhodnutie o vine obžalovaného ako aj následne o ukladanom mu treste (druhu aj výmery) uznal obžalovaného uznal vinným zo spáchania prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa dopustil v prejednávanej veci zažalovaným skutkom vyššie uvedeným spôsobom odvolacím súdom upraveným (jednak spresnením relevantných skutkových zistení, jednak vypustením nerelevantných skutočností a okolností a napokon aj nápravou gramatických a štylistických chýb majúcich svoj pôvod rozhodnutiach orgánov činných v prípravnom konaní), podľa § 323 odsek 1 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti), obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, jeho výkon podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložil, podľa § 50 odsek 1Trestného zákona určil skúšobnú dobu na dva roky a § 50 odsek 2 a § 51 odsek 4 písmeno i/ Trestného zákona mu uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve zameranom na zistenie a odstránenie príčin, ktoré boli v prejednávanej veci kriminogénnym faktorom spáchania trestného činu. Odvolací súd mal za to, že tento druh (podmienečný trest odňatia slobody) a výmera (bezprostredne na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby činiacej jeden rok až tri roky a štyri mesiace) obžalovanému v prejednávanej veci odvolacím súdom uloženého trestu zodpovedá všetkým kritériám ustanoveným pre ukladanie trestu v § 34 odsek 4 Trestného zákona (spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútka, zistená poľahčujúca okolnosť a nezistená priťažujúca okolnosť, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy) a preto je spôsobilý na dosiahnutie účelu trestu podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona a to tak v oblasti individuálnej ako aj v oblasti generálnej prevencie, pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tak, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne aj iných odradí od páchania trestných činov a zároveň dostatočne vyjadrí aj morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.