Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8Co/268/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413206516 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4413206516.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 865 421, za ktorú koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Z. V., bytom M., V. XX, zast. Advokátska spoločnosť s.r.o, Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 368 134 01, o zaplatenie zmenkovej sumy 732,59 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 4C/262/2013-177 zo dňa 08.02.2016 a uzneseniu č.k. 4C/262/2013-187 zo dňa 11. 02. 2016 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca žalobou doručenou dňa 02.04.2013 uplatnil pohľadávku na tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "nariadenie č. 861/2007"). Domáhal sa zaplatenia sumy 732,59 € s príslušenstvom ako pohľadávky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a uplatňuje si právo zo zmenky č. 4422578 z 12.03.2009, ktorá mu patrí a ktorá nadväzovala na zmluvu o úvere zo dňa 12.03.2009, ktorú ako dlžník odporca uzavrel s právnym predchodcom navrhovateľa - Pohotovosť s.r.o., Bratislava, Pribinova 25 a tiež sa domáhal zaplatenia zmenkového úroku a úroku z omeškania. 2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 19% denne zo sumy 732,59 € od 8.4.2010 do zaplatenia z dôvodu späťvzatia žaloby podľa § 96 ods. 1, 3 OSP zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne osobitným uznesením a súčasne vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby súdu v lehote 3 dní písomne oznámil aké trovy konania si uplatňuje. Rozhodnutie právne odôvodnil článkom I, §5 ods. 1, 2, 3 ods. 1 a 3, § 10, 16 ods. 1, § 17, § 48, Smernice (Rady) 93/13/EHS o neprijateľných zmluvných podmienkach, § 495 a § 3 OZ (zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 6, 7 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že súd je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský vzťah. Aj v prípade absencie aktivity žalovaného v konaní, pokiaľ súd vzhliadne v návrhu také skutočnosti, ktoré ho povedú k záveru o neprípustnosti návrhu, návrh zamietne, čo vyplýva priamo z čl. 4 bod 4 Nariadenia : "Ak sa pohľadávka zdá zjavne neopodstatnená, alebo návrh neprípustný, alebo ak navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplnil, alebo neopravil v rámci určenej lehoty, návrh sa zamietne." Konštatoval, že prijatím zmenky (na sumu 732,59 €) bol porušený zákon, pretože v danom čase podľa § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zb. mohla výška sumy v zmenke predstavovať len 30% z istiny dlhu (teda 30% z 500,--€). Súd dospel k záveru, že žalobca konal vedome na škodu žalovaného ako dlžníka z indosovanej zmenky (pretože pri nadobudnutí zmenky, na ktorej je uvedené číslo spotrebiteľskej zmluvy vedel, že sa jedná o zmenku na rad, ktorá v zásade zbavuje dlžníka možnosti uplatniť voči novému majiteľovi zmenky námietky v zmysle § 17 zákona zmenkového a šekového a podľa čísla zmluvy a okolností svojich vzťahov k remitentovi musel vedieť, že zmenka sa týka spotrebiteľského vzťahu). Podľa súdu prvej inštancie výkon práva žalobcu z takejto zmenky je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ a zákonom o spotrebiteľských úveroch (v znení platnom do 31.12.2010), pretože indosácia zmeniek zabezpečujúcich záväzok dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy v posudzovaných okolnostiach predmetných prípadov bola v rozpore s § 4 ods. 6, 7 cit. zákona v znení platnom od 01.01.2008 do 31.12.2010. Za neopodstatnené považoval zistenie, či ide pôvodne o blankozmenku, ktorá by mala byť vyplnená v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve. Keďže žalovaný v prospech žalobcu ( resp. predchádzajúceho držiteľa zmenky ) uhradil v splátkach sumu 751,--€ (8 x 50,--€, 2 x 139,--€ a 1 x 73,--€), uhradil mu teda viac než mal povinnosť uhradiť zo zmenky, ktorá by bola v súlade so zákonom (ktorej výška v zmysle vtedy platného zákona mohla byť najviac 150,--€, t.j. 30% z istiny), jeho dlh splnením zanikol. Predmetom konania nebolo zaplatenie zostatku úveru, ale zaplatenie práva zo zmenky, ktoré bolo splnené a tým zaniklo. 3. Uznesením č.k. 4C/262/2013-187 zo dňa 11. 02. 2016 súd prvej inštancie zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 349,41 euro na účet jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti uznesenia s odôvodnením § 142 ods. 1 OSP a úspechom žalovaného v konaní, ktorý si náhradu trov konania uplatnil podaním z 02. 02. 2016. 4. Rozsudok v zamietajúcej časti a uznesenie včas podaným odvolaním napadol žalobca domáhajúci sa ich zmeny, vyhovenia žalobe a priznania náhrady trov odvolacieho konania a zmeny výšky priznaných trov prvostupňového konania. Mal za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie je aj prekvapivým rozhodnutím, čo vyplýva zo skutočností, že žalovaná uplatnený nárok nepoprela, ale najmä vyplýva z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, (na ktorú v odvolaní poukazuje). Uviedol, že podľa dostupných informácií ani žalovaná dokazovanie žiadne nenavrhla, pričom toto je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou a prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva, pričom zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Uviedol, že ust. § 120 ods. 1 OSP je možné využiť len výnimočne a v danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky, keďže z uskutočnených prednesov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy - v danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil, že predpokladom vydania rozsudku bolo výlučne predloženie originálu zmenky, keď zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo jeho právo navrhovateľa. Ďalej vyslovil, že žalovaná mohla vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením - súd samotný nie je legitimovaný na to, aby námietky voči zmenke vznášal za žalovanú a ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie a súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností a z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukazovalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa, teda neobjektívne podporil žalovanú v tomto konaní bez jej vôle. Dodal, že súd prvej inštancie navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal podľa neho z nesporných skutočností, ktoré však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol, takéto skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné, keďže účastníci sa k nim nikdy nevyjadrili, a ak súd na týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť, prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných predpisov a práva Európskej únie, súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná dohoda o vyplnení zmenky a zároveň uviedol, že nakoľko zmluva o úvere je absolútne neplatná, návrh zamietol. Poukázal na to, že je majiteľom zmenky, a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené - prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených zák. č. 151/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, v konaní si uplatňuje bezpodmienečne záväzok odporcu, že za zmenku zaplatí, avšak súd vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Poukázal na to, že prvostupňový súd ignoroval § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky; keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak môže činiť sám súd, keď tiež dôkazné bremeno spočíva na žalovanej (povinnej) a nie na ňom ako oprávnenom a prenesenie dôkazného bremena pri kauzálnych námietkach nie je možné, je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovanej a predovšetkým tá nesie v tejto situácii dôkazné bremeno, nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba (proti vôli odporcu) prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej, pričom uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, a preto v záujme zachovania rovnosti strán súd nie je oprávnený žalovaného na nich ani upozorniť. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ust. § 5 ods. 1 OSP, porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu, vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t. j. neplatný právny úkon, uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol, sú po indosovaní v zásade neprípustné a zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom je po indosovaní irelevantný, pričom tento vzťah - jeho obsah mu nie je ani známy. Poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, ktorý vychádzal z rovnakej právnej úpravy, a teda je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, a že tomuto zákonu odporuje; zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku, a uplatňovaný nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Považoval za potrebné vyjadriť sa i k záveru o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku - samotný zákon pripúšťal vystavenie zmenky, limitovaná bola len výška zabezpečenia, zmenka preto mohla byť používaná a aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve zákonodarca pripúšťal, z čoho vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Poukázal na uznesenie KS v Banskej Bystrici zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 43CoZm/10/2013 a uznesenie KS v Košiciach zo dňa 13. 06. 2014 sp. zn. 4CoZm/3/2014 vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu, ktoré rozhodnutia potvrdzujú jeho závery. 5. V odvolaní proti uneseniu poukázal na nesprávny výpočet trov konania, pretože v konaní s nízkou hodnotu sporu sa nepoužíva pre výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny celková hodnota pohľadávky vrátane príslušenstva, iba istina, preto hodnota úkonu právnej služby je 51,45 eura a celkové trovy žalovaného 214,58 eura. 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok aj uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. 7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti nie je dôvodné rozsudok je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť. Odvolanie žalobcu proti uzneseniu je dôvodné. 8. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Predmetom konania pred súdom prvého stupňa bola žaloba na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa žalobca domáhal zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého návrhu je žalobca ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná, pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil. 11. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho námietky boli prejavom snahy o nepripustenie akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou. Jednou zo základných zásad práva Európskej únie je zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou procesného práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená, že v prípade uplatnenia nároku zo zmenky súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je spotrebiteľ. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4 Nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné prostriedky než príslušné tlačivá, a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Z Čl. 8 a 9 uvedeného Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa Nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z Čl. 19 Nariadenia. 12. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako základný procesný predpis platný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie dôkaznú povinnosť upravoval v ustanovení § 120, ktoré v tretej vete odseku 1 umožnilo súdu výnimočne vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu navrhovateľa so spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu a potreby súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvého stupňa správne skúmal charakter tohto vzťahu. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv v praxi je poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom navrhovateľa túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné úverové podmienky, ktoré odporca ovplyvniť nemohol, lebo boli vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý odporcovi za účelom výkonu zamestnania. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca. Dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom navrhovateľa a žalovaným rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol. 13. Odvolací súd preto neprijal právny názor žalobcu, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zo zmenky sa má vychádzať výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 (ďalej len „Smernica“), síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 Smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na čl. 14 Smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. 14. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je však vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. 15. Čo sa týka dohody o vyplňovacom práve zmenky, táto - ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie - musela byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody však žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovanú nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech odporcu. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa prichádza do úvahy len výnimočne, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v oblasti spotrebiteľských právnych vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Vystavením zmenky bolo odporcovi zhoršené jeho zmluvné postavenie. Pritom potreba vystavenia a odovzdania zmenky dodávateľovi nevyplývala odporcovi zo zmluvy, ale len zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné aj ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. 16. Zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila zmenky používať (do 31.12.2010) aj v spotrebiteľských vzťahoch, javí sa byť spornou. Žalobca v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v prekvapivom rozhodnutí prvostupňového súdu, čo považoval za vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. Prvoinštančný súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia konštatoval svoj postup, preto námietka žalobcu o prekvapivom rozhodnutí je nepravdivá. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. 17. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, ktoré správnosť prijatých záverov (oboch) súdov potvrdzuje. 18. Tiež zákon č. 191/1950 Sb. a OSP reagovali na prijaté rozhodnutie zákonom č. 438/2015 Z.z. účinným od 23.12.2015. Doplnil v čl. II. Zákon č. 191/1950 Sb. v §17 ods.1 o novú vetu a doplnil odsek 2. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V konaní, v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky, sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Poznámka pod čiarou odkazuje príkladmo na § 52 OZ, § 5a zákona č. 250/207 Z.z. Tento zákon v čl. I. zmenil a doplnil OSP v § 79 o odseky 3,4, § 114 ods.2 OSP, v ktorých upravil náležitosti žaloby pri nároku uplatnenom zo zmenky a sankciu za nesplnenie povinnosti spočívajúcej v posudzovaní nároku titulom spotrebiteľskej zmluvy a poučenie žalovaného o možnosti uplatňovania námietok. Uvedené tiež správnosť prijatých záverov potvrdzuje. 19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá za vecne správny a ako taký ho podľa § 387 CSP potvrdil. 20. Odvolací súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. V rozsudku vo veci samej si súd prvej inštancie rozhodnutie o trovách konania vyčlenil na samostatné rozhodnutie, pričom súčasne vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby v lehote 3 dní oznámil, aké trovy si uplatňuje. Právna úprava OSP, platná v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v ust. § 151 ods. 3 umožňovala súdu v zložitých prípadoch rozhodnúť o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V danej veci súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol v rozpore s cit. ust. OSP, keďže rozhodol pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Navyše, odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že základ tarifnej sadzby odmeny je v zmysle § 655/2004 Z.z. hodnota pohľadávky a nie aj jej príslušenstvo, pričom v danej veci ide o spotrebiteľský spor a základná sadzba za jeden úkonu je 1/13-ina výpočtového základu v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) cit. vyhl. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 337 ods. 2 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).