Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/214/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615201007 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615201007.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: Pivovary Topvar, a. s., Pivovarská 9, Veľký Šariš, IČO: 31 648 479, zast. JUDr. Lucia Jurgová advokátka, s. r. o., Slnečná 33, Poproč, IČO: 47 236 884 proti žalovaným: 1. D. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., E. XXXX/XXX, 2. G. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., D. XXXX/X, 3. G. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., M. A. R. XXXX/X, 4. D. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., D. T. XXX/XX, 5. R. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., K. L. XXXX/XX, 6. R. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XXX, 7. F. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., M. R. XXXX/XX, 8. H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., Ul. 1. mája XXX/XXX, o zaplatenie sumy 1.613,18 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 15. januára 2016 č. k. 4C/98/2015-90 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 3. a 4. rade a vo výroku o povinnosti žalovaných v 3. a 4. rade zaplatiť súdny poplatok za žalobu m e n í takto: Žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.613,18 eura s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 22. 05. 2011 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 1.292,42 eura na účet právnej zástupkyne žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti žalovanému v 4. rade súd žalobu z a m i e t a . Žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Topoľčany súdny poplatok za žalobu v sume 96,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému v 4. rade vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 3. a 4. rade zaplatiť žalobcovi sumu 1.613,18 eura s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 22. 05. 2011 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného a náhradu trov konania v sume 1.292,42 eura na účet právnej zástupkyne žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti žalovaným v 1., 2., 5., 6., 7. a 8. rade súd žalobu zamietol. Žalovaných v 3. a 4. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok za návrh v sume 96,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 6. rade náhradu trov konania v sume 32,50 eura, žalovanému v 7. rade náhradu trov konania v sume 20,50 eura a žalovanému v 8. rade náhradu trov konania v sume 32,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1., 2. a 5. rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, 2, 3, § 438 ods. 1, § 439, § 511 ods. 1, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 112 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania zistil, že v trestnom konaní sp. zn. 1T/107/2010 boli žalovaní v 1. až 8. rade trestným rozkazom č. k. 1T/107/2010-638 zo dňa 08. 11. 2010 uznaní vinnými zo spáchania trestného činu podvodu, v dôsledku ktorého žalobcovi vznikla škoda tak, ako bola konštatovaná v trestnom rozkaze u jednotlivých žalovaných, avšak žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie, pričom uvedený trestný rozkaz bol doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 18. 11. 2010 a právoplatnosť u žalovaných v 1. a 2. rade nadobudol dňom 02. 12. 2010, u žalovaných v 3., 6., 7. a 8. rade dňom 24. 11. 2010 a u žalovaného v 4. rade dňom 24. 02. 2011. V dôsledku podania odporu zo strany žalovaného v 5. rade bol tento rozsudkom č. k. 1T/107/2010-752 zo dňa 25. 10. 2011 uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu tak, ako v predchádzajúcom trestnom rozkaze a žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie a na základe odvolania žalovaného v 5. rade rozhodoval vo veci Krajský súd v Nitre, ktorý rozsudkom č. k. 3To/9/2012-786 zo dňa 08. 03. 2012 zrušil napadnutý rozsudok tunajšieho súdu a vo veci sám rozhodol tak, že žalovaného v 5. rade uznal za vinného, okrem iného aj z prečinu podvodu spolupáchateľstvom a žalobcu s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie, pričom tento rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným dňom 08. 03. 2012 a právnej zástupkyni žalobcu bol doručený dňa 17. 04. 2012. Na základe rozhodnutí súdov v trestnom konaní sp. zn. 1T/107/2010 žalobca vyzval žalovaného na náhradu škody, pričom žalovaní, okrem žalovaného v 3. rade, dobrovoľne uhradili časť škody, a to: žalovaní v 1. a 2. rade po 716,96 eura, žalovaný v 4. rade v sume 1.613,18 eura a žalovaní v 5. a 6. rade po 547,66 eura a žalovaní v 7. a 8. rade po 348,56 eura, čo je spolu 4.839,54 eura, a teda rozdiel činil 1.613,18 eura, pričom náhrada škody v tejto výške bola požadovaná žalobcom od žalovaného v 3. rade, a keďže tento ju nezaplatil, tak vzhľadom na solidárnu zodpovednosť žalovaných pri jednotlivých skutkoch, za ktoré boli odsúdení v trestnom konaní, si uplatnil žalobca žalobou podanou na súde dňa 17. 02. 2015 náhradu škody v celkovej výške 1.613,18 eura s tým, že od jednotlivých žalovaných požadoval plnenie podľa ich podielu na spôsobení škody v rámci jednotlivých skutkov. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na náhradu škody v sume 1.613,18 eura s príslušenstvom voči žalovaným v 1. až 4. rade je podaná dôvodne, nakoľko je nesporné, že v trestnom konaní boli žalovaní uznaní vinnými z prečinu podvodu, v dôsledku ktorého došlo na strane žalobcu ku škode, a keďže škoda bola spôsobená viacerými škodcami, tak v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne, a teda ide o ich zodpovednosť solidárnu, ktorej podstata spočíva v tom, že každý škodca zodpovedá za ostatných a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého škodcu, čím právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa náhrady škody na ktoromkoľvek zo škodcov, pretože funkciou pasívnej solidarity je uľahčenie pozície poškodeného, ktorý môže požadovať náhradu škody od jedného škodcu a tento sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu škody aj od ostatných škodcov. Pri škode spôsobenej viacerými subjektmi zákon dáva prednosť pravidlu spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti voči poškodenému s tým, že vo vzájomnom pomere sa škodcovia vysporiadajú podľa účasti na spôsobenej škode (§ 439 OZ). Táto zásada má základ v ustanovení § 511 OZ a v podstate platí aj pri vyporiadaní vzájomného vzťahu medzi solidárne zodpovednými škodcami. Delená zodpovednosť môže byť stanovená rozhodnutím súdu, avšak iba v odôvodnených prípadoch a to v závislosti od účasti na spôsobenej škode. Keďže v tomto prípade žalovaní spoločným konaním spôsobili žalobcovi škodu, tak za ňu zodpovedajú spoločne a nerozdielne a uvedená spoločná zodpovednosť bola prakticky deklarovaná rozhodnutím súdu už v predchádzajúcom trestnom konaní. Keďže žalobcovi bola spôsobená protiprávnym konaním žalovaných škoda vo výške 6.452,69 eura, tak vzhľadom na výsledok trestného konania vznikol žalobcovi nárok na uplatnenie náhrady škody voči žalovaným s tým, že pokiaľ ju neuhradia dobrovoľne, tak si ju žalobca môže uplatniť v občianskom súdnom konaní. Z celkovej škody vo výške 6.452,69 eura uhradili žalovaní v 1., 2., 4. až 8. rade časť vo výške 4.839,54 eura, a keďže doposiaľ z vyčíslenej škody nebola zaplatená časť v sume 1.613,18 eura, tak žalobca si nárok na náhradu škody do tejto výšky uplatnil v občianskom súdnom konaní v žalobe podanej na súde dňa 17. 02. 2015. Do tejto výšky je žaloba žalobcu na náhradu škody dôvodná voči žalovaným v 1. až 8. rade, pričom žiaden z nich nerozporoval výšku náhrady škody, a preto v tomto smere nebolo potrebné vykonávať žiadne dokazovanie, ale vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných v 1., 2., 5. až 8. rade bolo potrebné zaoberať sa s touto námietkou, nakoľko pokiaľ by súd dospel k záveru, že právo žalobcu na náhradu škody voči uvedeným žalovaným je premlčané, tak s poukazom na ich námietku premlčania nie je možné žalobcovi premlčané právo priznať. 2. Na strane žalovaných ide o procesné spoločenstvo samostatné, keďže úprava spoločnej zodpovednosti viacerých osôb zodpovedných za škodu vychádza zo zásady solidarity a je pravidlom, a teda v tomto prípade žalovaní majú postavenie samostatných spoločníkov, a preto, ak vzniesli námietku premlčania iba niektorí z nich, tak tento úkon nezakladá účinky aj pre ostatných žalovaných, ktorí námietku premlčania nevzniesli, a preto sa súd ďalej zaoberal len tým, či námietka premlčania zo strany žalovaných v 1., 2., 5. a 8. rade je dôvodná, pretože inak nie je možné premlčané právo žalobcovi priznať. 3. Žalobca ako poškodený si uplatnil v trestnom konaní včas nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom a v konaní riadne pokračoval, a preto s poukazom na ust. § 112 OZ sa plynutie premlčacej doby zastavilo, a keďže v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti žalovaným nahradiť žalobcovi uplatnenú náhradu škody, tak žalobca mal možnosť uplatniť nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení trestného konania. Je nesporné, že žalobca si v trestnom konaní svoj nárok na náhradu škody riadne uplatnil a v adhéznom konaní riadne pokračoval, a preto po uvedenú dobu došlo k spočívaniu premlčacej doby a táto znovu začala plynúť po skončení trestného konania, teda, keď sa žalobca vierohodným spôsobom dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedal. Od tohto poznatku žalobcu ako poškodeného sa začína odvíjať plynutie subjektívnej premlčacej doby, ktorá je 2-ročná, a teda v tejto lehote mal žalobca možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody súdnou cestou. Pokiaľ tak žalobca počas plynutia premlčacej doby neurobil a zo strany žalovaných bola vznesená námietka premlčania, tak premlčané právo nebolo možné žalobcovi priznať. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že právnej zástupkyni žalobcu bol trestný rozkaz doručený dňa 18. 11. 2010 a už vtedy mala vedomosť o spôsobení škody a o tom, kto za ňu zodpovedá a podľa názoru súdu už od uvedenej doby jej na uplatnenie nároku na náhradu škody začala plynúť 2-ročná premlčacia doba, ktorej plynutie skončilo dňom 18. 11. 2012, pričom návrh na náhradu škody bol podaný na súde až dňa 17. 02. 2015, teda dávno po uplynutí premlčacej doby, a preto pokiaľ žalovaní v 1., 2., 5. až 8. rade vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku, tak voči nim musel byť návrh zamietnutý. Pokiaľ by súd aj vychádzal z právoplatnosti trestného rozkazu, a nie z dátumu jeho doručenia právnej zástupkyni poškodeného, tak u žalovaných v 1. a 2. rade sa trestný rozkaz stal právoplatným dňa 02. 12. 2010 a u žalovaných v 6. až 8. rade dňa 24. 11. 2010, a teda aj v tom prípade, pokiaľ by sa premlčacia doba počítala od uvedených dátumov, došlo k premlčaniu nárokov žalobcu voči nim. V prípade žalovaného v 5. rade, o ktorom bolo rozhodované v trestnom konaní samostatným rozsudkom, bol rozsudok Krajského súdu v Nitre doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 17. 04. 2012, a teda u žalovaného v 5. rade skončilo plynutie premlčacej doby dňom 17. 04. 2014, pričom žaloba na náhradu škody bola podaná na súde až dňa 17. 02. 2015. Vzhľadom na uvedené súd žalobu proti žalovaným v 1., 2., 5. až 8. rade zamietol, keďže ich námietka premlčania bola dôvodná, a keďže na strane žalovaných ide o solidárne spoločenstvo, tak vznesená námietka premlčania sa nevzťahuje aj na žalovaných v 3. a 4. rade, a keďže títo proti nároku žalobcu na náhradu škody nevzniesli námietku premlčania, tak súd ich zaviazal na náhradu škody v sume 1.613,18 eura spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 22. 05. 2011 do zaplatenia s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., nakoľko žalovaní v 3. a 4. rade sa dostali do omeškania s náhradou škody, ktorej výška nebola sporná a táto nebola uhradená v lehote podľa výzvy žalobcu zo dňa 27. 04. 2011, a preto žalovaní, ktorí sa dostali do omeškania s náhradou škody, sú povinní zaplatiť aj úroky z omeškania. Žalobca je oslobodený od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb., a preto súd podľa § 2 ods. 2 cit. zákona zaviazal žalovaných v 3. a 4. rade na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu v sume 96,50 eura (6 % z uplatnenej sumy 1.613,18 eura). 4. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal plný úspech voči žalovaným v 3. a 4. rade priznal voči nim náhradu trov konania v plnej výške, pričom táto pozostáva z trov právneho zastúpenia v sume 1.292,42 eura. Náhrada trov právneho zastúpenia u právnej zástupkyne žalobcu spolu predstavuje sumu 1.292,42 eura a pozostáva z odmeny za právne služby vo výške 383,08 eura, z náhrady za stratu času vo výške 542,98 eura a z cestovných náhrad vo výške 366,36 eura. Keďže žalovaní v 6., 7. a 8. rade mali úspech v konaní voči žalobcovi, tak súd im priznal náhradu trov konania za zaplatené súdne poplatky za podané odpory proti platobnému rozkazu a to u žalovaného v 6. rade v sume 32,50 eura, u žalovaného v 7. rade v sume 20,50 eura a u žalovaného v 8. rade v sume 32,50 eura. Žalovaní v 1., 2. a 5. rade, napriek úspechu v konaní, náhradu trov konania nepožadovali a v súvislosti s týmto konaním im žiadne trovy ani nevznikli, a preto im súd náhradu trov konania nepriznal. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 4. rade, odôvodniac ho tým, že bol zaviazaný na náhradu škody, pričom žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Žalobca sa dozvedel o spôsobení škody a o tom, kto za ňu zodpovedá doručením trestného rozkazu, t.j. dňa 18. 11. 2010, takže od uvedenej doby začala plynúť 2-ročná premlčacia doba, ktorej plynutie skončilo dňa 18. 11. 2012. Nakoľko žaloba bola podaná na súde až dňa 17. 02. 2015, teda dávno po uplynutí premlčacej doby, vznáša námietku premlčania. Z uvedeného dôvodu navrhol žalobu proti nemu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za žalobu v sume 43,50 eura a za súdny poplatok za podané odvolanie. 6. Žalovaný v 7. rade k odvolaniu žalovaného v 4. rade uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, preto navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 7. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalovaného v 4. rade uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, preto navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 4. rade je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil. 9. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných zaplatenia sumy 1.613,18 eura s tým, že žalovaných v 1. až 4. rade žiadal zaviazať na zaplatenie sumy 716,96 eura spolu s úrokom z omeškania, žalovaných v 3. až 6. rade na zaplatenie sumy 547,66 eura s úrokom z omeškania a žalovaných v 3., 4., 7. a 8. rade na zaplatenie sumy 348,56 eura spolu s úrokom z omeškania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných a to titulom náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená žalovanými, pričom žalovaní boli v trestnom konaní uznaní za vinných zo spáchania trestného činu a žalobca bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie, pričom celková škoda činila 6.452,69 eura a z tejto žalovaní, okrem žalovaného v 3. rade, časť už uhradili a to do výšky 4.839,54 eura. Keďže žalovaný v 3. rade nárok na náhradu škody ani čiastočne neuhradil, pričom tento bol voči nemu vyčíslený na sumu 1.613,18 eura, tak vzhľadom na solidaritu žalovaných si voči ním žalobca uplatnil náhradu škody v takom rozsahu, ako bolo vyčíslené v písomnom návrhu. 10. O žalobe žalobcu súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že zaviazal žalovaných v 3. a 4. rade zaplatiť žalobcovi sumu 1.613,18 eura s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 22. 05. 2011 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného a náhradu trov konania v sume 1.292,42 eura na účet právnej zástupkyne žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti žalovaným v 1., 2., 5., 6., 7. a 8. rade súd žalobu zamietol. Žalovaných v 3. a 4. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za návrh v sume 96,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 6. rade náhradu trov konania v sume 32,50 eura, žalovanému v 7. rade náhradu trov konania v sume 20,50 eura a žalovanému v 8. rade náhradu trov konania v sume 32,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1., 2. a 5. rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Žalobu voči žalovaným v 1., 2., 5., 6., 7. a 8. rade zamietol z dôvodu, že títo žalovaní počas konania vzniesli voči nároku žalobcu námietku premlčania, na ktorú súd musel prihliadať ex offo, a keď dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania je dôvodná, žalobu zamietol. 11. Keďže v priebehu odvolacieho konania vzniesol žalovaný v 4. rade tiež námietku premlčania, odvolací súd sa zaoberal posúdením námietky premlčania vo vzťahu k žalovanému v 4. rade (súd prvej inštancie sa zaoberal posúdením námietky premlčania len vo vzťahu k žalovaným v 1., 2., 5., 6., 7. a 8. rade, pretože len títo vzniesli námietku premlčania na súde prvej inštancie), pričom vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. 12. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania, vzhľadom k tomu, že v prípade oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napríklad výšky škody a podobne (viď napr. R 29/1983). 13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 14. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 15. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním a o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. 16. Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Za uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby, treba považovať úkon oprávneného smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Právo na náhradu škody sa v občianskoprávnom konaní uplatňuje žalobou (v trestnom konaní uplatnením nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní). 17. Posúdením otázky premlčania sa zaoberal vo svojich rozhodnutiach tak Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Najvyšší súd Českej republiky, pričom z ich rozhodnutí vyplýva, že pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený (žalobca) dozvedel o škode, treba v zmysle vyššie uvedeného vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nej), teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t.j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, kedy poškodený získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná (R 38/75). Ak poškodený uplatní svoje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní jednak riadne, tj. najneskôr na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania (podľa súčasnej slovenskej právnej úpravy najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania), popr. už v trestnom oznámení vyjadrí ako poškodený vôľu požadovať od konkrétnej osoby náhradu škody z konkrétnych dôvodov v konkrétnej výške (nestačí len vyjadrenie poškodeného, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu škody), jednak včas, t. j. v priebehu premlčacej doby a v konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží (R 29/1985, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 4. 2011, sp. zn. 25 Cdo 3300/2010). Ak nedošlo v trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej beh pokračuje po skončení trestného konania, o ktorom bol ako poškodený upovedomený, až do jeho úplného vyčerpania (Rc 31/74). Poškodený v konaní riadne pokračuje aj vtedy, ak po skončení trestného konania v primeranej dobe pokračuje v občianskom súdnom konaní. Určenie tejto primeranej doby bude vždy otázkou posúdenia okolností jednotlivého konkrétneho prípadu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 43/2010). 18. Odvolací súd, vychádzajúc z uvedeného, sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že žalobca si v trestnom konaní svoj nárok na náhradu škody riadne uplatnil a v adhéznom konaní riadne pokračoval, a preto po uvedenú dobu došlo k spočívaniu premlčacej doby a táto znovu začala plynúť po skončení trestného konania, teda, keď sa žalobca vierohodným spôsobom dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedal. Od tohto poznatku žalobcu ako poškodeného začala plynúť subjektívna premlčacia doba, ktorá je 2-ročná, a teda v tejto lehote mal žalobca možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody súdnou cestou. Pokiaľ tak žalobca počas plynutia premlčacej doby neurobil a zo strany žalovaných bola vznesená námietka premlčania, tak premlčané právo nebolo možné žalobcovi priznať. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že právnej zástupkyni žalobcu bol trestný rozkaz doručený dňa 18. 11. 2010 a už vtedy mala vedomosť o spôsobení škody a o tom, kto za ňu zodpovedá a podľa názoru odvolacieho súdu už od uvedenej doby jej na uplatnenie nároku na náhradu škody začala plynúť 2-ročná premlčacia doba, ktorej plynutie skončilo dňom 18. 11. 2012, pričom návrh na náhradu škody bol podaný na súde až dňa 17. 02. 2015, teda po uplynutí premlčacej doby, a preto pokiaľ aj žalovaný v 4. rade v odvolacom konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, tak aj voči nemu musela byť žaloba zamietnutá. Rozhodujúcim okamihom pre posúdenie premlčania je pritom doručenie trestného rozkazu, a nie až vyznačenie právoplatnosti trestného rozkazu. 19. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol aj proti žalovanému v 4. rade, keďže jeho námietka premlčania bola dôvodná. K tomu, či vznesená námietka premlčania vzťahuje aj na žalovaného v 3. rade, keďže tento nevzniesol námietku premlčania, odvolací súd dodáva, že pri procesnom spoločenstve, kedy na strane žalujúcej alebo žalovanej vystupuje viac osôb, je rozhodné, či ide o spoločenstvo samostatné či nerozlučné. V prípade samostatného spoločenstva koná každý účastník sám za seba a jeho úkony sú bez vplyvu na práva a povinnosti ostatných spoločníkov. Naproti tomu v prípade, že účastníci majú postavenie nerozlučných spoločníkov, úkony jedného z nich zaväzujú všetkých spoločníkov. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednávaný samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo. Keďže žalovaní v danom prípade majú postavenie samostatných spoločníkov, preto ak vzniesol námietku premlčania v odvolacom konaní iba žalovaný v 4. rade, tento úkon nezakladal účinky aj pre žalovaného v 3. rade. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovejúcej časti zmenil a žalovanému v 3. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.613,18 eura s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 22. 05. 2011 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 1.292,42 eura na účet právnej zástupkyne žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu voči žalovanému v 4. rade zamietol. 20. Keďže žaloba voči žalovanému v 4. rade bola zamietnutá, odvolací súd zmenil aj výrok súdu prvej inštancie o uložení povinnosti zaplatiť na účet Okresného súdu Topoľčany súdny poplatok za žalobu v sume 96,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a túto povinnosť uložil len žalovanému v 3. rade, voči ktorému bolo žalobe žalobcu vyhovené. 21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 4. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).