Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5CoE/245/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615203896 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615203896.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a Vladimíra Pribulu, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnej: K. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. U., D. XX/XXX, o vymoženie sumy 979,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 19. januára 2016, č. k. 4Er/579/2015-31 v spojení s opravným uznesením zo dňa 5. septembra 2016, č. k. 4Er/579/2015-54, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 19. januára 2016, č. k. 4Er/579/2015-31 v spojení s opravným uznesením zo dňa 5. septembra 2016, č. k. 4Er/579/2015-54 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Topoľčany (súd prvej inštancie, exekučný súd) uznesením zo dňa 19. 01. 2016, č. k. 4Er/579/2015-31 v spojení s opravným uznesením zo dňa 5. septembra 2016, č. k. 4Er/579/2015-54 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., zo dňa 14. 04. 2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 44 ods. 2, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 12 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. 3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnej návrh na vykonanie exekúcie (zn. PB13-0234806907) na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., Bratislava sp. zn. IG-B/0411/0148 zo dňa 24. 02. 2012, pre vymoženie sumy 979,30 eura, úroku vo výške 19 % ročne zo sumy 979,30 eura od 18. 03. 2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 979,30 eura od 18. 03. 2015 do zaplatenia, dlžných úrokov a úrokov z omeškania vo výške 1387,40 eura, dlžných poplatkov vo výške 9,11 eura a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 4. Rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenia majúce základ v zmluve o úvere číslo 0234806907 uzavretej medzi Poštovou bankou, a. s., Bratislava, IČO: 31 340 890 ako veriteľom (bankou) a povinnou ako dlžníkom (klientom) dňa 13. 04. 2007. Predmetom zmluvy bol záväzok banky poskytnúť na žiadosť klienta a za splnenia podmienok stanovených bankou peňažné prostriedky do výšky uvedenej v zmluve a záväzok klienta poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky a poplatky ako aj plniť ostatné povinnosti v zmysle obchodných podmienok. Medzi veriteľom a dlžníkom bola dohodnutá výška úveru 2 655,51 eura, počet mesačných splátok 40, výška mesačnej splátky 90,19 eura, dátum prvej platby do 13. 05. 2007, dátum každej ďalšej platby k 13. dňu v mesiaci, RPMN 20,74 %, úroková sadzba 19 %, celková výška nákladov na poskytnutý úver 951,17 eura. Podpisom zmluvy klient potvrdil, že sa oboznámil s OP pre úver, Sadzobníkom poplatkov, Oboznámením spotrebiteľa s niektorými zmluvnými podmienkami dostupnej pôžičky a oznámením o úrokových sadzbách PB, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. 5. Návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s., Bratislava na základe uzatvorených zmlúv o postúpení pohľadávok. Zo zmluvy súd zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom zmluva bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z celkového formátu zmluvy vyplýva, že ide o rovnaký typ, aký banka používala pri poskytovaní úverov fyzickým osobám, pričom ide o zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré boli vopred bankou pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Zmluva uzavretá medzi veriteľom (bankou) a povinnou ako dlžníkom je teda typizovanou, štandardnou zmluvou. 6. K zmluve o úvere oprávnený predložil všeobecné obchodné podmienky účinné od 01. 03. 2007 a obchodné podmienky pre úver (verzia 1/2007) účinné od 15. 03. 2007. Predložené VOP, ako aj OP obsahujú rozhodcovskú doložku, rozhodcovský súd svoju právomoc rozhodnúť spor medzi bankou a dlžníkom (povinnou) odvodil z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej z bodu 11.2 OP, preto súd pri preskúmaní súladu rozhodcovského rozsudku so zákonom vychádzal z tejto rozhodcovskej doložky. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku vyplývajúcu z predložených VOP, súd poukázal na to, že zo zmluvy o úvere ani nevyplýva, že by s VOP bola povinná pri podpise zmluvy oboznámená. Podľa rozhodcovskej doložky vyplývajúcej z bodu 11.2 OP - verzia 1/2007, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov, sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a obchodných podmienok budú riešené dohodou a ak k dohode nedôjde, klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. SA, vl. č. 3157/B (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov, pričom strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. 7. Rozhodcovská doložka vyplývajúca z OP vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Povinná sa tak vopred vzdala práva, aby bol jej spor s dodávateľom zo zmluvy o úvere riešený pred nezávislým a nestranným súdom. Veriteľ v OP priamo určil konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený rozhodnúť spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Dlžníkovi (povinnej) tým bolo odňaté nielen právo výberu medzi súdnym a rozhodcovským konaním, ale aj právo výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Je nepochybné, že rozhodcovskú doložku vyplývajúcu z OP si povinná osobitne nevyjednala, bola veriteľom vopred pripravená v rámci OP, ktoré spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť - zmeniť ich obsah, prípadne niektoré vylúčiť. Pre platné dojednanie rozhodcovského konania sa však vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia, pričom dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Predformulované vyhlásenie spotrebiteľa v zmluve, že súhlasí s obsahom OP a prijíma návrhy v nich predložené (vrátane rozhodcovskej doložky), nerobí rozhodcovskú zmluvu individuálne dojednanou. Existuje totiž nebezpečenstvo, že spotrebiteľ, ktorému je rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme zmluvy alebo rozhodcovskej doložky) predložená v čase, keď jeho snahou je získať finančné prostriedky, pristúpi v rámci formulárovej zmluvy na arbitráž alebo od nej z dôvodu neinformovanosti neodstúpi. Povinná nemala pred uzavretím zmluvy reálnu možnosť sa s rozhodcovskou doložkou oboznámiť, keďže okrem zmluvy sa mal oboznámiť, súhlasiť a prijať návrhy obsiahnuté nielen v OP, ale aj v ďalších písomnostiach, pričom samotné OP pozostávajú z viacerých strán. 8. Rozhodcovskú doložku súd posúdil za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorého núti neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. S poukazom na uvedené je potom potrebné konštatovať, že exekučný titul označený oprávneným je materiálne nevykonateľný, pretože rozhodcovská doložka vyplývajúca z obchodných podmienok je neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná. Zo zmluvy vyplýva, že klient svojim podpisom potvrdil, že sa oboznámil s OP, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. Oprávnený predložil OP - verzia 1/2007, či však ide o OP, s ktorými sa mala povinná oboznámiť pri podpise zmluvy, nemožno bez pochybností určiť, pretože v zmluve OP nie sú nijako bližšie konkretizované. Pokiaľ ide o oprávneným predložené OP, tieto nie sú podpísané ani jednou zo zmluvných strán a splnenie písomnej formy nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že zmluvné strany podpísali zmluvu, v ktorej je odkaz na OP. Súd mal za to, že na platné založenie rozhodcovskej doložky nestačí iba odkaz v zmluve na OP, pokiaľ tieto neboli podpísané zmluvnými stranami a ani z nich jednoznačne nevyplýva, o aké konkrétne OP ide. Na základe bodu 11.2 OP - verzia 1/2007 nepodpísaných účastníkmi súd dospel k záveru, že podmienka písomnej formy rozhodcovskej doložky dodržaná nebola, pretože nie je zrejmé, že by boli splnené náležitosti, ktoré stanovuje zákon, t. j. že by došlo k podpisu OP sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. 9. Ďalej súd uviedol, že OP síce obsahujú rozhodcovskú doložku, ale ničím neodkazujú na konkrétny právny vzťah (zmluvu) medzi zmluvnými stranami. Zmluva odkazuje na OP, ale nemožno z nej vyvodiť, či práve na OP - verzia 1/2007. Zmluva a OP neboli ani len technicky spojené, ale ani zo samotného technického spojenia zmluvy a OP by nebolo možné vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy (predovšetkým spotrebiteľa), že sú s nimi oboznámení a súhlasia s OP, teda aj s rozhodcovskou doložkou. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka vyplývajúca z bodu 11.2 OP - verzia 1/2007 je neplatná z dôvodu nedodržania zákonom predpísanej písomnej formy. Rozhodcovským rozsudkom bola povinná zaviazaná na náhradu trov rozhodcovského konania. Podľa súdu by však bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by povinná mala platiť trovy rozhodcovského konania, keď bolo zistené, že jeho výsledok, t. j. rozhodcovský rozsudok, je v rozpore so zákonom, a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Z návrhu pritom vyplýva, že platby zaplatené povinnou boli započítané na úhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 50,78 eura. 10. Súd zistil, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej rozhodcovskej doložke, preto rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý tak nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Rozhodcovský rozsudok tak zaväzuje povinnú na právom nedovolené plnenia a plnenia v rozpore s dobrými mravmi, ktorým nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Vzhľadom k uvedenému bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. 11. Proti tonuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) OSP. 12. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Do pozornosti odvolacieho súdu dal znenie ustanovenia § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd nemal skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Okrem iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku toho, že súd prekročil rámec zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. 13. Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. 14. Ďalej súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania. Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy vydajú. Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinnú v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinná urobila akýkoľvek právny úkon, bola nezákonne zvýhodnená len na základe svojho postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu povinnej, svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinná urobila akýkoľvek úkon. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. 15. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila. 16. Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Topoľčany. Sudkyňa súdu prvej inštancie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť. 17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 18. novembra 2015, č. k. 4Er/1151/2015-40 nie je dôvodné, preto toto uznesenie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 18. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi Ing. Jánovi Gasperovi, PhD., so sídlom Exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, K. Mikszátha 268, dňa 30. 03. 2015 v neprospech povinnej o vymoženie sumy 979,30 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. IG-B/0411/0148 zo dňa 24. 02. 2012 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 03. 2012 a vykonateľnosť dňa 23. 03. 2012. Exekučným titulom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému dlžnú istinu vo 979,30 eura, úroku vo výške 19 % ročne zo sumy 979,30 eura od 02. 02. 2010 do zaplatenia istiny, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 979,30 eura od 02. 02. 2011 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady žalovanej po predčasnej splatnosti celého úveru vo výške 117,09 eura, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovanej po predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01. 02. 2011 vo výške 139,71 eura, dlžných poplatkov vo výške 33,33 eura a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 50,78 eura, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. 19. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla. 20. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku). Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. 21. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011 a zo dňa 18.01.2012 sp.zn. 6Cdo/143/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. 22. Súd prvej inštancie v exekučnom konaní správne konštatoval neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, konštatujúc, že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predložené právnym predchodcom oprávneného takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 11.2. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, ktorými súd prvej inštancie odôvodnil nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. 23. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody oprávneného v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnému ako spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté jej právo brániť sa a podať žalobu, prípadne akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jeho splynutie s ostatnými obchodnými podmienkami oprávneného. Mal možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. 24. Odvolací súd sa stotožňuje s prijatým záverom súdu prvej inštancie, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, keďže celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolací súd výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. V danom prípade tak súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, pričom rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok. 25. Odvolací súd poznamenáva, že prijateľnou rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v rozhodcovskej zmluve môže byť taká, ktorá bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných "motivačných" podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. 26. Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním citovanú úpravu zo zákona o bankách (§ 93b ods. 1 a 2). 27. Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či zákonodarcu k "obohateniu" zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení, viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. 28. Odvolací súd dodáva, že požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1 zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). 29. Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia. Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú. 30. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo výroku vecne správne, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP a § 3 ods.9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).