Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8CoE/74/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615204335 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615204335.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.. X. XXXX/X, P., o vymoženie sumy 385,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany, č. k. 4Er/668/2015-14 zo dňa 8. januára 2016, takto jednohlasne r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 10.03.2015. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 243d ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 - 5, 11, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník). Konštatoval, že oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a. s., sp. zn. SR 13620/14 zo dňa 11.11.2014. Z rozhodcovského rozsudku označeného oprávneným za exekučný titul vyplýva, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenia vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 303800092, ktorú uzavreli oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník dňa 17.01.2013 vrátane jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Dňa 17.01.2013 bola medzi zmluvnými stranami uzavretá aj rozhodcovská zmluva. Pri rozhodovaní exekučný súd vychádzal z toho, že právny vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľským, a to z dôvodov, že veriteľ zo zmluvy bol podnikateľ, medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom a mal preto postavenie veriteľa podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch a dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere, mal súd za nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba. Keďže zo zmluvy nevyplývalo, že by bol úver poskytnutý povinnému na výkon povolania alebo podnikania a pri uzatváraní zmluvy povinný nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je ako dlžník zo zmluvy spotrebiteľom. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným. Z rozhodcovskej zmluvy súd zistil, že jej text vopred pripravil veriteľ, keď pri jej uzatváraní boli do veriteľom pripraveného tlačiva dopísané iba údaje o dlžníkovi (povinnom) a zmluve o úvere (jej číslo a dátum uzavretia) a predložil ju na podpis dlžníkovi, ktorý celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že aj keď bola rozhodcovská zmluva uzavretá na samostatnej listine nebola dojednaná individuálne. Súd mal za to, že rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluve možnosť riešenia sporov na všeobecnom (štátnom) súde spotrebiteľovi prakticky neposkytuje, pretože o forme konania (súdneho alebo rozhodcovského) rozhoduje žalobca, čo vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o úvere znamená, že o forme konania rozhodne veriteľ (dodávateľ), čo bolo súdu známe z jeho činnosti. Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluvy bola vzhľadom na uvedené neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podpisom rozhodcovskej zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva, aby bol jeho spor s dodávateľom zo zmluvy o úvere riešený pred nezávislým a nestranným súdom (§ 54 ods. 1 OZ). Súd pritom nemal pochybnosti o tom, že uzavretie rozhodcovskej doložky bolo práve v záujme dodávateľa, ktorý si tak zabezpečil, že prípadný spor zo zmluvy o úvere, ku ktorému dôjde medzi zmluvnými stranami, bude riešiť subjekt, ktorý dodávateľ sám vybral a s ktorým dlhodobo spolupracuje. Aj keď rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve pripúšťala rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, táto možnosť bola pre spotrebiteľa iba teoretická, pretože ak žalobu na rozhodcovskom súde podal dodávateľ, pričom práve on má záujem získať exekučný titul, spotrebiteľ sa už nemohol domáhať svojich práv na všeobecnom súde, pretože to priamo rozhodcovská zmluva vylučovala. Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluve tak nútila spotrebiteľa, ak podal žalobu dodávateľ, neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a znemožňovala voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú zmluvu bolo potrebné posúdiť za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa celkom zjavne svojím obsahom a účelom priečila dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl súd najmä v tom, že nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré ustanovenia vylúčiť, a bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, s ktorým dlhodobo spolupracuje, zdrojom príjmov. Okrem neplatnosti rozhodcovskej zmluvy bolo zistené, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj nároky, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému úrok vo výške 39,15% ročne zo sumy 385,23 eur od 09.09.2014 do zaplatenia. Zo zmluvy však povinnosť dlžníka (povinného) platiť takýto úrok nevyplýva. Súd tiež dospel k záveru, že v časti výšky úrokovej sadzby bola zmluva v rozpore s dobrými mravmi. Navyše rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť aj zmluvnú pokutu vo výške 312,- eur. Súd dospel k záveru, že zmluvná pokuta vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktorá nebola dohodnutá v úverovej zmluve, ale bola súčasťou všeobecných podmienok (bod 05), ktoré boli na predtlačenom tlačive, boli všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov (spotrebiteľov) a teda neboli individuálne dojednané a je nepochybné, že povinný nemal možnosť ich zmeniť, pričom boli v jeho neprospech, boli písané veľmi drobným písmom a značne neprehľadne. Okrem toho dohoda o zmluvnej pokute bola podľa názoru súdu absolútne neplatná aj z dôvodu nedodržania písomnej formy (§ 40 ods. 1 OZ). Súd tiež poukázal na to, že povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj trovy mediačného konania v sume 225,87 eur. Všeobecné podmienky obsahujú v čl. 13 mediačnú doložku, t. j. dohodu o riešení sporu účastníkov mediáciou. Podľa názoru súdu táto dohoda vyznieva jednostranne v prospech oprávneného, pretože práve on určil mediátora, ktorý by mal riešiť prípadné spory účastníkov zo zmluvy, pričom ide o mediátora, s ktorým oprávnený dlhodobo spolupracuje. Mediačná doložka nebola dojednaná individuálne, bola zakomponovaná do všeobecných podmienok, spotrebiteľ nemá na výber, iba s ňou súhlasiť a s prihliadnutím na právne povedomie, bežný spotrebiteľ ani nemá vedomosti o tom, čo vôbec mediácia znamená (o aký spôsob riešenia sporov ide). Napokon rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný na náhradu trov rozhodcovského konania. Podľa názoru súdu by však bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak aby povinný mal platiť trovy rozhodcovského konania, keď bolo zistené, že jeho výsledok, t. j. rozhodcovský rozsudok, je v rozpore so zákonom a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Súd zistil, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej rozhodcovskej doložke (§ 53 ods. 5 OZ, § 39 OZ), preto rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý tak nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Vzhľadom na uvedené žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. 2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti aj zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj na ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Zdôraznil, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. S poukazom na Nález ÚS SR 5/2000 uviedol, že exekučný súd nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, teda nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Namietal tiež, že postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci. Poukázal na to, že s povinným uzatváral rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. V zmysle čl. 2 ods. 2 tejto zmluvy mal povinný možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd. Podľa názoru oprávneného cieľom ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. 3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. 4. Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. 5. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť. 6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Podľa § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. 9. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. 10. Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. 11. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). 12. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). 13. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 10.03.2015, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 13620/14 zo dňa 11.11.2014, podkladom ktorého bola Zmluva o úvere č. 303800092 zo dňa 17.01.2013. Účastníci konania toho istého dňa uzatvorili rozhodcovskú zmluvu. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie. 14. V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak súd prvej inštancie posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva a jej súčasti. 15. Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. 16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že tento správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP. 17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutie odvolací súd dodáva, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. 18. V danej právnej veci ide teda o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej zmluvy s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu. Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 19. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská zmluva mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom. 20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti uvádza, že dojednania ohľadom rozhodcovskej zmluvy vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa (povinného), keďže toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. Teda iba v prípade, že by bola rozhodcovská zmluva so spotrebiteľom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by spotrebiteľ mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská zmluva je dojednaná platne. 21. Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej zmluvy, keďže následne v prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd, ako tomu bolo i v tomto prípade. Uvedené vyplýva aj priamo z rozhodcovskej zmluvy, ktorá v článku II uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1. tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu. 22. Táto rozhodcovská zmluva síce formálne pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, avšak ak jedna zo strán podá žalobu na rozhodcovský súd (žalobca) druhá strana (žalovaný) sa už nemôže domáhať svojich práv na všeobecnom súde, pretože to priamo rozhodcovská zmluva vylučuje. Odvolací súd dospel k záveru, že táto rozhodcovská zmluva odníma spotrebiteľovi (povinnému) domáhať sa svojho práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozhodcovskú zmluvu posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z uvedených podstatných dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za neopodstatnené. 23. Súd prvej inštancie ako exekučný súd správne v štádiu posudzovania rozporu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného a exekučného titulu so zákonom celú žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože exekučný titul, na základe ktorého žiadal súdny exekútor exekúciu vykonať vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, keďže len platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy v exekučnom konaní súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodnutia, len realizoval svoje oprávnenie z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Je v súlade s Exekučným poriadkom, ak súd zamietne žiadosť o udelenie poverenia aj len na základe údajov vyplývajúcich z obsahu spisu a to bez nariadenia pojednávania ak zistí, že tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôže byť. 24. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).