Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 6CoE/105/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615206933 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615206933.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a členiek senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej v exekučnej veci oprávnenej: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti povinnej: Q. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., I. XXXX/XX, o vymoženie sumy 1.094,16 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany z 25. augusta 2015 č. k. 5Er/1119/2015-13, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, zamietol súd prvej inštancie žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 41 ods. 1 a 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok (ďalej aj „EP“), § 45 ods. 1 s 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, §2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3, § 52, § 53 ods. 1-5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), ust. smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993, ako aj zisteným skutkovým stavom. Argumentoval, že právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávnenej, Poštovou bankou, a. s. a povinnou vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 6548987406 zo dňa 08. 11. 2006, ktorú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu. Exekučným titulom v predmetnej veci je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a. s., Bratislava sp. zn. WHB/0111/0073 zo dňa 30. 09. 2011, vydaný na základe porušenia uvedenej Zmluvy o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú obchodné podmienky banky pre úver (verzia 2/2006), ktoré v čl. 9 bod 9.2., obsahujú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a. s. a rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné. Dôvodil, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky, ktorú podrobil súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Mal za to, že rozhodcovská doložka (vyplývajúca z obchodných podmienok) znemožňuje voľbu povinnej (spotrebiteľky) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Dodal, že rozhodcovskú doložku je treba vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nie je tento prípad, pretože v tomto exekučnom konaní na základe rozhodcovského rozsudku uplatňuje práva právny nástupca dodávateľky, ktorý aj podal návrh na začatie rozhodcovského konania. Ďalej mal za nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinná osobitne nevyjednala, bola veriteľkou vopred pripravená a dlžníčka ju nemala možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah (mohla zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Rozhodcovskú doložku vyplývajúcu z obchodných podmienok zmluvy posúdil vzhľadom na všetky uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Dodal, že aj keď vo vzťahu ku skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy Občiansky zákonník nemal medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, podľa § 53 ods. 1 (teraz veta prvá) OZ spotrebiteľské zmluvy nesmeli a nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ustanovenie § 53 ods. 3 OZ obsahuje iba príkladný (nie taxatívny) výpočet neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ďalej argumentoval, že rozhodcovským rozsudkom bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenej istinu vo výške 1.094,16 eura. Zo zmluvy vyplýva, že dlžníčka mala veriteľovi zaplatiť celkom 951 eura (30 splátok po 61,67 eura = 1850,10 eura), t. j. o 522,34 eura viac ako predstavoval úver, ktorý jej oprávnená poskytla (celková výška nákladov na poskytnutý úver je pritom v zmluve uvedená v sume 459,72 eura). Z čoho konkrétne pozostávajú jednotlivé splátky úveru zo zmluvy nevyplýva. Uviedol, že od spotrebiteľky môže veriteľka žiadať iba úroky a poplatky uvedené v zmluve - zmluva dojednanie o poplatkoch neobsahuje. Z obchodných podmienok čl. 3 a 4 síce vyplýva, že súčasťou splátok sú úroky v zmysle oznámenia banky a že celkové náklady klienta spojené s poskytnutým úverom zahŕňajú všetky náklady vrátane úrokov a poplatkov spojených s poskytnutím úveru okrem zmluvných pokút, sankčných poplatkov, poplatkov za prevod peňažných prostriedkov, poplatkov za poistenie a poplatkov za vedenie účtu, kam bol úver poskytnutý. Navyše z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinná čiastočne splnila svoju povinnosť voči oprávnenej, avšak konkrétna výška, ktorú povinná zaplatila na úver uvedená v rozsudku nie je a ani na zaplatenie akých nárokov bola bankou zaplatená suma započítaná z rozsudku nemožno zistiť. Ďalej uviedol, že rozhodcovským rozsudkom bola povinná zaviazaná zaplatiť aj sumu úrokov a úrokov z omeškania vo výške 596,14 eura, o aké úroky a úroky z omeškania konkrétne ide z rozsudku zistiť nemožno (v akej výške, z akej sumy a za aké obdobie boli vyčíslené). Navyše argumentoval, že rozhodcovským rozsudkom bola povinná zaviazaná aj na náhradu trov rozhodcovského konania, v ktorej časti tiež považoval rozhodcovský rozsudok za rozporný s dobrými mravmi, keďže preskúmaním rozhodcovského rozsudku bolo zistené, že je v rozpore so zákonom, a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, nemožno na iba na nepatrný neúspech oprávnenej v rozhodcovskom konaní prihliadať. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by povinná mala platiť trovy rozhodcovského konania, ktorého výsledok, teda rozhodcovský rozsudok, nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietol. 2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, e/ a f/ OSP a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ OSP a žiadala, napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, alternatívne zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Tvrdila, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia a v tejto súvislosti poukázala na ust. § 44 ods. 2 EP. Mala za to, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia, alebo exekúciu, nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo/159/2009. V ďalšej časti odvolania namietala prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mala za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bola toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. V tejto súvislosti poukázala aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnila s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009. Ďalej namietala, že oprávnená ako právny nástupca Poštovej banky, a. s., bola povinná postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dala pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II., bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s., postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Mala za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a to najmä porušením zákazu retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnila s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23/Cdo/1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bola toho názoru, že Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedla, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkla porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, pričom poukázala na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj namietala neprimerané zvýhodňovanie povinnej pred exekučným súdom na základe jej postavenia, pričom poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospela k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. 3. Povinná ani súdna exekútorka sa k odvolaniu oprávnenej písomne nevyjadrili. 4. Sudkyňa súdu prvej inštancie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, pretože odvolaniu nemienila vyhovieť, nakoľko sa stotožnila so skutkovým a právnym posúdením veci tak, ako je uvedené v napadnutom uznesení. 5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej aj ako CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnená uvádzala v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok. 11. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnená svojím návrhom zo dňa 30. 03. 2015 požiadala súdnu exekútorku Mgr. Janu Virličovú o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 1.094,16 eura s príslušenstvom. Za exekučný titul označila Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. WBH/0111/0073 zo dňa 30. 09. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 02. 2012 a vykonateľnosť 11. 02. 2012. Dňa 23. 07. 2015 doručila súdna exekútorka súdu prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojila i návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, Zmluvu o úvere č. 6518987406, Obchodné podmienky pre úver. Následne súd prvej inštancie preskúmavaným uznesením žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. 12. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a č. k. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18. 01. 2012 Najvyšší súd SR konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011). 13. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok. 14. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). 15. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. 16. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, Exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. 17. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, 4ead/ a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. 18. Podľa 53 ods. 1 veta prvá, ods. 5 Obč. zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 19. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, nakoľko správne zistil skutkový stav a správne vec posúdil po právnej stránke. K dôvodu odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd v závere uvádza, že súd prvej inštancie správne právne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, a teda mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 OZ za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a tiež považuje predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú. Úver poskytnutý oprávnenou túto charakteristiku spĺňa. Dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej forme definuje zák. č. 258/2001 Z. z. ako spotrebiteľský úver. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na túto skutočnosť je nevyhnutné na uvedený vzťah použiť ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na spotrebiteľské zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a rozhodcovskú doložku zakotvenú v Obchodných podmienkach pre úver v bode 9.2., v znení vyššie citovanom, posúdil ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach vyplýva, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa podľa smernice nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Možno povedať, že dojednané rozhodcovské doložky spôsobujú hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľku, pretože výber, či spor bude riešiť rozhodcovský súd alebo súd SR, je výlučne na žalujúcej strane, teda na dodávateľke, a tak spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť jeho výber a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť výber orgánu, ktorý bude spor riešiť. Pre vybraný rozhodcovský súd je výber dodávateľa zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. 20. Vzhľadom na všetky tieto dôvody bola predmetná rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 21. Odvolací súd dodáva, že ust. § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere nezbavovalo oprávnenú (resp. jej právneho predchodcu) povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. 22. Odvolací súd na záver konštatuje, že súd prvého stupňa správne poukázal aj na ostatné neprijateľné podmienky, čo odvolací súd vyhodnotil ako zdôraznenie rozporu rozhodnutia rozhodcovského súdu s dobrými mravmi, teda do akého štádia môže dôjsť konanie, ak sa neprihliadne na spotrebiteľské normy. Uvedené považoval za dostatočne odôvodnené. 23. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo výroku vecne správne, keď žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia zamietol, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).