Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 26S/26/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015201051 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4015201051.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Martiny Balegovej v právnej veci žalobcu: Vladimír Andel, s miestom podnikania Mieru 1339/7, Topoľčany, IČO: 47 522 046, zastúpený: JUDr. Ľubomírom Kišacom, advokátom so sídlom Škultétyho 1597/7, Topoľčany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1427778/2015 zo dňa 17.09.2015, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 05.11.2015 domáha preskúmania zákonnosti a postupu žalovaného a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1427778/2015 zo dňa 17.09.2015 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V dôvodoch svojej žaloby uvádza, že Daňový úrad Nitra, pob. Topoľčany, Krušovská 89, 955 56 Topoľčany vydal vo veci už tretie rozhodnutie, a to dňa 09.06.2015 č. 805254/2015. V súlade s príslušnými právnymi predpismi a poučením v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj proti tomuto tretiemu rozhodnutiu Daňového úradu Nitra a odvolací orgán Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica (žalovaného) svojim rozhodnutím zo dňa 17.09.2015 č. 1427778/2015 už potvrdil, avšak s tým, že IČO už uviedol 47 522 046. Uviedol, že podanou žalobou namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu, ako i nezákonný postup oboch orgánov, ktorých rozhodnutia týmto napáda. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok na odpočítanie DPH, keďže podľa jeho názoru neboli v danom prípade splnené základné podmienky v zmysle § 49 až 51 zákona č.222/2004 Z. z., teda, že nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia. S týmito závermi žalovaného nesúhlasí, tvrdí, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre aplikáciu ust. § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z. z.. Ako uviedol už splnomocnený zástupca, všetky fakturované práce prebehli a faktúry boli zaplatené a riadne zaúčtované. O neplnení povinnosti na strane dodávateľov nevedel. Správnemu orgánu vytýka nedodržanie ust. § 3 ods. l, ods. 3, zák. č. 563/2009 Z. z., keďže vykonané dôkazy nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, a na základe vykonaných dôkazov došiel k nesprávnym záverom, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia a teda, že daňovému subjektu nevznikol nárok na odpočet dane. Pritom v konaní boli produkované dôkazy v jeho prospech, teda, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Žalovaný sa nevyporiadal s jeho námietkami uvedenými v odvolaní, hoci tak tvrdí, pričom sa stotožnil so závermi prvostupňového správneho orgánu. V tejto súvislosti poukázal na R 75/1998, podľa ktorého v daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie konania a odvolací daňový orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Ďalej namieta, že správca dane nevykonal dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2, 4 zák. č. 563/2009 Z. z., a tiež nesprávnu aplikáciu ust. § 68 a § 74 zák. č. 563/2009 Z. z.. Citovanými rozhodnutiami správnych orgánov bol porušený zákon, keďže rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, čo viedlo správne orgány k nesprávnym záverom, že daňovému subjektu nevznikol nadmerný odpočet a ani nárok na jeho vrátenie, a že daňový subjekt nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane ustanovené v § 49 ods. l, § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z.. Mal za to, že už prvostupňový orgán a po ňom aj odvolací orgán - čiže žalovaný sa v prvom rade opakovane nevyporiadali s otázkami a skutočnosťami, bez ktorých je minimálne sporné, či mal a mohol vôbec ďalej konať, takže na úvod z procesného hľadiska: kedy bola začatá kontrola, kedy N. H. zomrela a kedy sa žalobca stal dedičom a zodpovedným za uvedené obdobie. Ďalej sa prvostupňový orgán ani odvolací orgán - čiže žalovaný nevyporiadali s rozhodnutím odvolacieho orgánu, ktorý pri zrušení prvého a druhého rozhodnutia v tejto veci vyjadril právny názor a vytkol prvostupňovému orgánu aj chyby a nedostatky v jeho konaní a tieto určite neboli odstránené a prvostupňový orgán sa opakovane nevyporiadal ani so skutočnosťami a konkrétnymi faktami a opakovane nedokáže odpovedať na jednoduché ďalšie otázky kedy sa N. H. stala platcom DPH, a potom požiadala o vrátenie DPH a za aké obdobie a na základe čoho to požiadala. Uviedol, že N. H. nič nikomu nedĺži, dane riadne a včas odvádzala štátu, zdravotnej a sociálnej poisťovni, riadne a včas odvádzala odvody za zamestnávateľa i zamestnancov, zamestnávala ľudí a prvostupňový orgán sa „úporne a účelovo,“ cielene a absolútne bez dôkazov a dokladov, ktorými by preukázal hodnovernosť a oprávnenosť svojich tvrdení snaží dokázať, že stavba, ktorá mimochodom stojí na svojom mieste, bola postavená na základe stavebného povolenia a skolaudovaná na základe kolaudačného rozhodnutia, stavali „fiktívne firmy“. Odvolací orgán - čiže žalovaný uvedenú vec opomenul, resp. nijakým spôsobom nebral do úvahy. Ak prvostupňový orgán začal kontrolu u N. H. v máji 2012 a bol pozvaný aj priamo na stavbu OC MIKADO, prečo nikto z kontrolnej skupiny prvostupňového orgánu aj napriek viacerým výzvam a pozvaniam neprišiel - mohol si priamo na mieste overiť, či stavbu niekto staval, či tovar a služby niekto dodával, ale to prvostupňový orgán účelovo a možno aj zámerne neurobil, hoci kontrolou na mieste mohol veci vyšetriť a dokonca aj prípadne odhaliť „fiktívne firmy“ a ušetriť peniaze daňových poplatníkov, čo uvádzam aj na inom mieste, predsa podľa Ústavy SR a príslušných zákonov štátny orgán koná v medziach zákona a podľa zákona musí spoľahlivo a úplne zistiť skutkový a právny stav veci, a to prvostupňový orgán, či už zámerne alebo opomenutím nesplnil. Prvostupňový orgán si mohol a najmä mal skutočnosti a aj „údajné fiktívne firmy overiť“ a nie, že teraz nespochybňujú stavbu OC MIKADO, ale jej dodávateľov, na ktorých overenie mali možnosti ex offo, ale odvolací orgán - čiže žalovaný uvedenú vec opomenul, resp. nijakým spôsobom nebral do úvahy. Prvostupňový orgán sa nevyporiadal so skutočnosťou, kedy bola kontrola začatá, za aké kontrolované obdobie. Prvostupňový orgán sa opakovane odvoláva napr. aj na skutočnosti, že dodávateľ MAJLES nepodal daňové priznanie k DPH ani nejaké Hlásenie a nepodal daňové priznanie k DPH. Čo sa týka odvolacieho orgánu - čiže žalovaného, poukázal na to, že odvolací orgán prvé a druhé rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil a teraz tretie - presne také isté ako to prvé a druhé - už potvrdil, hoci vytýkané nedostatky prvostupňový orgán v novom konaní v žiadnom prípade neodstránil a vydal presne také isté rozhodnutie ako v prvom prípade a odvolací orgán - čiže žalovaný sa nedržal ani svojho pôvodného právneho názoru a opakovane v rámci dokazovania uvádza niečo, čo nevie sám preukázať. Uviedol, že nie je jeho povinnosťou a nebolo to ani povinnosťou jeho maminky zabezpečiť účasť nejakých daňovým úradom predvolávaných ľudí na daňový úrad, ale úlohou daňového úradu je spoľahlivo a úplne zistiť skutkový a právny stav veci a ten je jednoduchý. Prvostupňový orgán v danom nepreukázal akékoľvek zavinenie alebo porušenie právnych povinností N. H. - naopak opomenul overiť si skutočnosť, hoci mal na to možnosť a zistiť spoľahlivo a úplne skutkový a právny stav veci, N. H. mala s dodávateľmi uzatvorené Zmluvy o dielo, na základe ktorých uhrádzala jednotlivé faktúry - to bola jediná jej povinnosť a slušnosť voči dodávateľom, ktorú si v záujme ochrany svojho dobrého mena aj riadne a včas plnila - neexistuje žiadny zákon, podľa ktorého by mala vnikať do ekonomiky a účtovníctva dodávateľov a zisťovať, či oni odviedli DPH. Za všetky kontrolované obdobia vydal správny orgán rozhodnutia a za všetky obdobia sú jeho rozhodnutia v súčasnosti predmetom súdneho konania. Správny orgán vo všetkých prípadoch svojich rozhodnutí argumentuje okrem iného tým, že daňový subjekt údajne mal možnosť, ale aj povinnosť overiť si tzv. bonitu dodávateľov, či už z údajov na webovej stránke správneho orgánu - žalovaného alebo dát správneho orgánu - žalovaného, čo však v r. 2011 určite nebolo možné, lebo takéto dáta ešte určite neboli k dispozícií a naviac to nebolo povinnosťou kontrolovaného subjektu. To bolo zmenené legislatívou až od IV. Q r. 2012. 2. K podanej žalobe sa vyjadril aj žalovaný podaním zo dňa 29.02.2016, pričom uviedol, že žiada žalobu ako bezdôvodne podanú zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca dôvody žaloby rozdelil do častí I. až IV.. Žalovaný uvádza, že s dôvodmi uvedeným v časti I., II. a v úvode časti III. súhlasí a nemá k ním žiadne pripomienky. K ďalším žalobným námietkam v časti III. žalovaný uvádza nasledovné. Žalovaný namieta tvrdenia žalobcu, nakoľko rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane, pretože nedošlo k splneniu podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. nie z dôvodu, že nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Dôvodmi potvrdenia rozhodnutia správcu dane boli nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia deklarovanými dodávateľmi: Daniel Trangoš - DaTra, Okružná 24/11, 972 51 Handlová, IČO 40 836 754, DIČ 1070829452 (ďalej len „Daniel Trangoš - DaTra“) a MAJLES s.r.o., Framborská 58, 010 01 Žilina, IČO 45 241 490, DIČ 2022898328, IČ DPH SK2022898328 (ďalej len „MAJLES s.r.o.“), neuznanie faktúr, ktoré neobsahovali náležitosť podľa § 71 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z., ako dokladov na základe ktorých by platiteľke vzniklo právo na odpočítanie dane, od dodávateľov: Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s., Stredoslovenská energetika a.s. Žilina a Daniel Trangoš - DaTra. Ďalej uviedol, že v rozhodnutiach nebolo spochybnené vykonanie („prebehnutie“) prác na stavbe, ani ich zaúčtovanie a ani ich úhrady, avšak uhradenie faktúr nie je zákonnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Žalovaný a ani správca dane nespochybnili „stavbu ako takú“, ktorá bola zrealizovaná a dokončená na základe Kolaudačného rozhodnutia Mesta Topoľčany č. 2012/Výst. 08040-Čť zo dňa 10.12.2012, ale v danom prípade nebolo preukázané že tovar, resp. práce dodali deklarovaní dodávatelia, ktorí na to nemali technické a ani personálne vybavenie (žiaden z dodávateľov nemal zamestnancov - nepodali „hlásenia“). V prípade tejto stavby išlo o rozsiahlu rekonštrukciu, stavebnú úpravu a prestavbu administratívnej budovy na obchodno-administratívne centrum, ktorá si vyžadovala nielen rozsiahle stavebné práce, ale aj elektroinštalačné a vodoinštalačné práce. Správca dane pri vyhodnotení skutkového stavu vzal do úvahy skutočný obsah právneho úkonu ako aj iné skutočnosti, ktoré boli zistené u dodávateľov. Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane. Aby k odpočítaniu mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru, pretože v prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru a prác a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Najprv musí prísť k naplneniu materiálnej podstaty veci (dodaniu stavebných prác a tovaru) a až následne k vystaveniu faktúry (§ 71 zákona č. 222/2004 Z. z.), len v takom prípade môže prísť k odpočítaniu dane. V prípade, že je vystavená faktúra, ale dodanie služby alebo tovaru sa neuskutoční, právo na odpočítanie dane nevzniká. Pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo podstatné, že sa nepreukázalo dodanie stavebných prác a tovaru deklarovanými dodávateľmi a jeden z dodávateľov nebol v čase dodania platiteľom dane. Dodávateľom nevznikla daňová povinnosť a existujú tu len doklady a ústne tvrdenia, ktoré napriek snahe správcu dane neboli relevantnými dokladmi zo strany dodávateľov preukázané, ktoré nepreukazujú fakturované plnenia. Žalovaný k fotodokumentácii konštatuje, že nie je zrejmé či niektorá z osôb na fotodokumentácii je p. I. Q., konateľ spoločnosti MAJLES s.r.o., nakoľko osobne uvedenú fyzickú osobu nepozná a z fotodokumentácií táto skutočnosť nie je zrejmá. Taktiež nie je z fotodokumentácií zrejmé, či ďalšia osoba bola zamestnancom uvedenej spoločnosti v tom čase a akú konkrétnu činnosť vykonávajú osoby na fotodokumentácií, a či vykonávajú činnosť na predmetnej stavbe. K „pozvaniam na stavbu“ sa žalovaný vyjadril v odôvodnení rozhodnutia, pričom uviedol, že nešlo o opakované pozvania, ale splnomocnený zástupca na ústnom pojednávaní dňa 29.10.2013 konštatoval, že správca dane nevykonal ani obhliadku stavebných prác. Žalovaný konštatuje, že predmetná stavba „Stavebná úprava a prestavba administratívnej budovy s. č. 1013 na obchodno-administratívne centrum OC MIKADO“ bola skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím zo dňa 10.12.2012, t. j. dňa 29.10.2013, v čase namietania uvedenej skutočnosti bola stavba ukončená a nikto tam už nepracoval. Žalovaný uvádza, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania, v ktorom bola aplikovaná zásada voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na povinnosť v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. a tiež s prihliadnutím na povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.. Vzhľadom na skutočnosť, spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. K námietke nevysporiadania sa so všetkými namietanými skutočnosťami, žalovaný konštatuje, že žalobca neuviedol s ktorou námietkou uvedenou v odvolaní sa žalovaný nevysporiadal, nakoľko žalovaný sa v odvolaní napadnutého rozhodnutia zaoberal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Žalovaný ďalej uvádza, že správca dane na základe predloženého spisového materiálu viedol dokazovanie v zmysle uvedených ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z., t. j. dbal aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a neviazal sa iba na návrhy žalobcu, a ako dôkaz použil všetko, čo mohlo prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nebolo získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (napr. svedecké výpovede, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní), a ako správca dane, aj žalovaný správne aplikovali § 68 a § 74 zákona č. 563/2009 Z. z.. Žalovaný súhlasí s tvrdením žalobcu, že jeho dôkazné bremeno nie je absolútne, a aj s prechodom dôkazného bremena na správcu dane v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky nie je možné konštatovať, že žalobca preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na priznanie práva na odpočítanie dane tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní. Žalobca nepredložil žiadne iné listinné dôkazy, resp. neoznačil iné dôkazy na podporu svojich tvrdení, že predmetné stavebné práce na predmetnú stavbu vykonal deklarovaný dodávateľ. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v situácii dôkaznej núdze. V odôvodnení rozhodnutí sa správne orgány vysporiadali so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a uviedli zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospeli k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový orgán, t. j. správca dane, na „svoje tvrdenia prišiel“ tak, ako uviedol vo svojom rozhodnutí, daňovou kontrolou a vyrubovacím konaním, v ktorých vychádzal z dôkazov predložených žalobcom v rámci jeho dôkaznej povinnosti. Žalovaný a ani správca dane nie sú účastníkmi sporných obchodných vzťahov, a teda nemajú vedomosť akými dôkazmi žalobca a dodávateľ disponujú, a nemajú povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod tak, ako bol faktúrou deklarovaný, skutočne existoval. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil, je správny a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.. Žalovaný uvádza, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie, ktoré sa týkalo DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011, ešte nebolo napadnuté žalobou. Skutočnosť, že rozhodnutia žalovaného týkajúce sa DPH za zdaňovacie obdobia 1. až 4. štvrťrok 2012 boli napadnuté žalobami, nemá vplyv na merito veci v napadnutom rozhodnutí, nakoľko sa tieto rozhodnutia týkajú iných zdaňovacích období. Žalovaný uvedené rázne odmieta, nakoľko takéto tvrdenie sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza. Žalovaný uvedené rázne odmieta, nakoľko dodávateľov označil za „fiktívne firmy“ žalobca v odvolaní a v napadnutom rozhodnutí sa toto označenie nachádza, ako odvolacia námietka žalobcu. Žalovaný k námietke uvádza, že takáto povinnosť správcovi dane nevyplýva zo zákona č. 563/2009 Z. z.. 3. K vyjadreniu žalovaného k žalobe zo dňa 29.02.2016 sa vyjadril aj žalobca jednak prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom uviedol, že popiera skutkové aj právne tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení a v celom rozsahu trvá na žalobe zo dňa 04.11.2017, ako i skutkových a právnych záveroch, ktoré sú uvedené v žalobnom návrhu. Tvrdenia žalovaného, že v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok na odpočítanie DPH, keďže podľa jeho názoru neboli v danom prípade splnené základné podmienky v zmysle § 49 až 51 zákona č.222/2004 Z. z., teda, že nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia, skutkovo ani právne neobstoja. S takýmito závermi žalovaného nesúhlasí, tvrdí, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre aplikáciu ust. § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z. z.. Ako uviedol už splnomocnený zástupca, všetky fakturované práce prebehli a faktúry boli zaplatené a riadne zaúčtované. O neplnení povinnosti na strane dodávateľov nevedel. Ďalej správny orgán vytýka, že dodávatelia sa ústne vyjadrili, že realizovali práce na stavbe OC MIKADO, ale údajne nepredložili o tom doklady, resp. sa nedostavili na vypočutie vo veci, čo však nie je jeho vinou, ani pochybením. V tejto súvislosti chcel podotknúť, že z fotodokumentácie, ktorú doložili je jasne vidieť pána I. Q. - konateľa spoločnosti MAJLES s.r.o., ako spolu so svojim zamestnancami pracuje priamo na stavbe a dodal, že nie je pravdou, to čo uvádza odvolací orgán, že na stavbu ich nikto nevolal, naopak pán D. Z. - otec niekoľkokrát priamo vyzýval kontrolnú skupinu z daňového úradu, aby sa šli priamo na stavbu OC MIKADO presvedčiť, kto tam tú stavbu stavia, kto tam robí a dodáva práce, služby a tovar. Trval na tom, že citovanými rozhodnutiami správnych orgánov bol porušený zákon, keďže rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, čo viedlo správne orgány k nesprávnym záverom, že daňovému subjektu nevznikol nadmerný odpočet a ani nárok na jeho vrátenie, a že daňový subjekt nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane ustanovené v § 49 ods. l, § 49 ods.2 písm. a/ a § 51 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z.. Vzhľadom na uvedené preto žiadal, aby podľa ust. § 250j ods.2 písm. a/, b/, c/, d/, e/, OSP bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená s vyslovením právneho názoru, že vydané rozhodnutie je nezákonné. Podľa článku 46 ods.2 Ústavy SR každé rozhodnutie orgánu verejnej správy je preskúmateľné súdom, pokiaľ ho zákon výslovne nevylúči z preskúmania. Na zabezpečenie nápravy nezákonných rozhodnutí a postupu žalovaného je potrebné rozhodnúť v zmysle § 250j ods.2 OSP. 4. K vyjadreniu žalovaného k žalobe zo dňa 29.02.2016 sa vyjadril žalobca aj osobne, pričom uviedol, že už v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 19.09.2016 - hoci v inej veci - ku kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu sp. zn. 11S/141/2015 zo dňa 08.06.2016 poukázal na niektoré základné fakty a skutočnosti : Daňový úrad Nitra, pobočka Topoľčany, Krušovská 89, 955 01 Topoľčany (ďalej len „DÚ") vykonal u daňového subjektu N. H. (dedič D. Z.) kontrolu nadmerného odpočtu DPH za štyri obdobia: prvý štvrťrok 2011, prvý a druhý štvrťrok 2012, tretí štvrťrok 2012 a štvrtý štvrťrok 2012. Za všetky tieto kontrolované obdobia vydal DÚ štyri rozhodnutia, ktoré mu najskôr odvolací orgán vo všetkých štyroch prípadoch zrušil s konštatovaním napr. nesprávneho postupu, nesprávnych zistení, ale aj s konštatovaním nezákonného postupu a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a prvostupňový orgán potom vydal ďalšie štyri rozhodnutia vo veci hoci postupoval vo všetkých prípadoch rovnako, ako pri vydaní prvých rozhodnutí, ale tie tzv. nové - opravené rozhodnutia už nadriadený orgán potvrdil. Mal za to, že samotná akože „kontrola zo strany DÚ" má háčik. Na jednej strane DÚ poukázal na dôkaznú povinnosť', ale na druhej strane akékoľvek návrhy na dokazovanie a predloženie aj samotných dôkazov DÚ neustále spochybňoval a zmietal zo stola - zvláštne bolo to, že najskôr DÚ spochybňoval stavbu ako takú a teraz vo svojom aktuálnom vyjadrení už tvrdí niečo úplne iné - že žiadnu stavbu nespochybňoval, potom DÚ spochybňoval dodávateľov, či vôbec realizovali nejaké práce a či dodávali tovar a potom DÚ spochybňoval dodávateľov, či vôbec boli schopní realizovať práce a dodávať tovar. Na jednej strane DÚ poukázal na dôkaznú povinnosť žalobcu, hoci má aj svoju dôkaznú povinnosť, ale na druhej strane, keď DÚ došiel dych a dôkazy pre jeho hodnotenia mu chýbali, uchýlil sa ku klamstvám. Najskôr DÚ tvrdil, že ho zo strany kontrolovanému subjektu nikto nevolal na stavbu OC MIKADO, aby si šli preveriť dodávateľov, čo je nezmysel, potom DÚ tvrdil, že to už bolo neskoro a stavba bola skolaudovaná, čo je taktiež nezmysel, nakoniec boli zo strany kontrolovaného subjektu daňovému úradu predložené aj fotografie a fotodokumentácia dokazujúca prítomnosť dodávateľov, ale DÚ pre zmenu hovoril, že fotografie nie sú preukazným materiálom. Na jednej strane DÚ poukázal na našu dôkaznú povinnosť, hoci tá istá dôkazná povinnosť je aj u štátneho orgánu, akým je DÚ, ale na druhej strane, žiadne predložené dôkazy kontrolovaného subjektu neuznal, čo bolo a je nanajvýš zvláštne a až s odstupom času - len nedávno sa dozvedel asi aj dôvod. DÚ mal a má k dispozícii čestné prehlásenie dodávateľov, že títo sa riadne podieľali na výstavbe OC MIKADO. Existuje však aj čestné prehlásenie minimálne jedného z dodávateľov o tom, že ho kontrolný orgán - čiže DÚ priamo navádzal a žiadal od neho vyjadrenie, že na stavbe OC MIKADO sa nepodieľal žiadnym spôsobom. V prílohe tohto podania predložil ďalšie čestné prehlásenia, ktoré podľa jeho názoru odhaľujú skutočné pozadie a cieľ konania daňového úradu voči jeho mame. Z viacerých miest boli upozorňovaní na ostrý atak zo stany daňového úradu v Topoľčanoch a viaceré fyzické a právnické osoby vyjadrovali počudovanie a údiv nad takým až neodôvodnene „aktívnym a iniciativnym" postupom tohto orgánu a pýtali sa nás, čo sme to „daňovákom v Topoľčanoch" urobili, prečo nás majú „tak v zuboch," preto predkladám v prílohe tohto podania čestné prehlásenia pánov D. Z., C. Z. a K. Y., ktoré hovoria, že keby sme ako kontrolovaný subjekt aj aké dôkazy predkladali, aj tak by to nestačilo, lebo DÚ najskôr spochybňoval stavbu, potom dodávateľov, potom títo dali čestné prehlásenia, ale ani to nestačilo až nakoniec nespochybňovali stavbu, ale dodávateľov, či to boli vôbec schopní realizovať. 5. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný preskúmal rozhodnutie a postup žalovaného ako aj konanie, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia v rozsahu dôvodov podanej žaloby a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. 6. Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že N. H. podala dňa 24.01.2012 daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za 4. štvrťrok 2011. Na základe poverenia na výkon daňovej kontroly správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu u daňového subjektu N. H., ktorej predmetom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 07.01.2013 vyplýva, že ústneho pojednávania sa zúčastnil I. Q. - konateľ spoločnosti MAJLES s.r.o. ako svedok, ktorý bol vypočutý v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u daňového subjektu N. H.. V súvislosti s výkonom daňovej kontroly u daňového subjektu N. H. preveroval správca dane formou dožiadaní požadované skutočnosti. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 29.10.2013 vyplýva, že sa ústneho pojednávania zúčastnil za žalobcu ako dediča za N. H., V.. I. H., daňový poradca. Správca dane vyhotovil o výsledku zistenia vykonanej daňovej kontroly protokol č. 9414401/5/4946548/2013 zo dňa 05.11.2013. Správca dane vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Daňový úrad Nitra, pobočka Topoľčany dňa 09.12.2013 vydal rozhodnutie č. 9414401/5/5483342/2013, ktorým platiteľovi dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil rozdiel v sume 38.779,50 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011, znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty zo sumy 43.574,61 eur na sumu 4.795,11 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím, a žiadal rozhodnutie zrušiť. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 1100304/1/170283/2014 zo dňa 03.04.2014 zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu do nového vyrubovacieho konania. Po vykonanom dokazovaní vydal správca - Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany rozhodnutie č. 9414401/5/5386924/2014 zo dňa 11.12.2014, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. určil žalobcovi ako dedičovi po poručiteľke N. H. na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011 rozdiel v sume 38.779,50 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal rozhodnutie zrušiť. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 20.03.2015 č. 1100304/1/126112/2015 zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu do nového vyrubovacieho konania. Daňový úrad Nitra, pobočka Topoľčany dňa 09.06.2015 vydal rozhodnutie č. 805254/2015, ktorým platiteľovi dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil rozdiel v sume 38.779,50 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011, znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty zo sumy 43.574,61 eur na sumu 4.795,11 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal rozhodnutie zrušiť. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 1427778/2015 zo dňa 17.09.2015 toto rozhodnutie prvostupňovému správnemu orgánu potvrdil. 7. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období, ďalej len zákon o DPH), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 8. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 9. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 10. Podľa § 55 ods. 14 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní /daňový poriadok/ v znení neskorších predpisov, povinnosť zaplatiť daň, ktorá vznikla pred smrťou fyzickej osoby, prechádza na dediča do výšky hodnoty nadobudnutého majetku v dedičskom konaní. 11. Podľa § 3 ods. 1 až 3 zákona c. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 12. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. 13. Povinnosť zaplatiť daň za právnickú osobu, ktorá zanikla s právnym nástupcom, prechádza na tohto nástupcu. V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim správnym konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu). Správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia daňových orgánov teda nie je súdom skutkovým, ale súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia daňového orgánu. 14. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok), v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 3 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo, a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa Daňového poriadku, ako uvádza žalobca, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov a zabezpečil si dôkazy cestou dožiadaných Daňových úradov Trnava, Trenčín, Žilina. 15. Ak sa správcovi dane pri hodnotení obsahu listinných dôkazov javí potrebné preveriť ich vierohodnosť, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Je pochopiteľné a bežnou praxou, že preverenie nákupu tovaru daňovým subjektom uplatňujúcim si nárok na vrátenie DPH a splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, správca dane preveruje u dodávateľa tovaru výsluchom konateľa (alebo povereným zástupcom), prípadne kontrolou ním vedeného účtovníctva a iných skutočností, ktoré potom správca dane vyhodnotí každú zvlášť a všetky vo vzájomnej súvislosti. 16. Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spornou zostala otázka výkladu ust. § 49 ods. 1, 2 zákona v spojení s v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011 pri dodaní fakturovaných služieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru na stavbu "obchodno-administratívne centrum, deklarovaných na faktúre špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného i správcu dane (obe rozhodnutia tvoria jeden celok). Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania nárok na odpočet uplatňuje, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade, teda v tomto prípade na vyššie označených faktúrach, ktoré mali byť podľa tvrdení žalobcu vystavené dodávateľom stavebných prác a tovaru, t. j. spoločnosťou Daniel Trangoš - DaTra, MAJLES s.r.o. 17. Z ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru, resp. služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky služieb (stavebných prác) a tovaru, ktoré mu mali dodať vyššie uvedení deklarovaní dodávatelia, len v prípade, ak by pri dodaní tejto služby vznikla dodávateľovi daňová povinnosť. 18. V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie. Spoločnosť MAJLES s.r.o. bola registrovaná na DPH od 01.02.2010. Naposledy podala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za jún 2011 dňa 26.07.2011. Ďalšie priznania k dani z pridanej hodnoty neboli podané. 19. Žalobca mal v priebehu daňovej kontroly opakovane možnosť preukázať správnosť a dôvodnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2011 pri ním tvrdených dodávkach stavebných prác a tovaru od deklarovaných dodávateľov. 20. Predloženie dokladov (faktúr, pokladničných dokladov, príp. i zmlúv) je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Nestačí predložiť riadne doklady so všetkými predpísanými náležitosťami, nakoľko takéto doklady, i keď riadne zaúčtované, nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky došlo. Ak teda spoločnosť MAJLES s.r.o. podala daňové priznania k DPH naposledy za jún 2011, nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. 21. V preskúmavanej veci krajský súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a daňového konania, hodnovernými dôkazmi nepreukázal dodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t. j. deklarovanými subjektmi na predložených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Tak ako uvádza žalovaný a zo spisového materiálu nesporne vyplýva, že konatelia označených dodávateľov čestne prehlásili, že faktúry vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli na stavbu OC Mikádo, avšak bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie fakturovanej dodávky tovaru a prác. Námietka žalobcu, vzhľadom na vyššie uvedené, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by označené spoločnosti tovar resp. služby nedodali, je v danom prípade právne bezvýznamná (irelevantná), keďže daňový subjekt je povinný pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti viesť účtovné evidencie tak, aby mal v každej situácii dostatočné dôkazy na relevantné preukázanie zdaniteľných plnení. 22. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje ("ignorantia iuris non excusat"), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Bolo povinnosťou žalobcu (daňového subjektu) zachovať zákonnosť postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH (napr. či deklarovaný subjekt riadne daň odviedol, či má kapacity a výrobné prostriedky na dohodnuté služby resp. dodaný tovar, od ktorého dodávateľa on nadobudol tovar, uzavretie kúpnej zmluvy vrátane dohodnutej sankcie pri nedodržaní záväzku a pod.). 23. Účelom zákona o DPH, ktorý transponoval Smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES z 28.11.2006, bolo upraviť vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k štátu stanovením povinností daňovému subjektu, ale určil i jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných plnení ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákon o DPH vyžaduje preukázanie pôvodu a účel zdaniteľného plnenia dodaného v zmysle vystavenej faktúry pre odberateľa, ktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k štátu zmysle zákona o DPH. Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly overuje, či daňový subjekt deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových dokladov vykonal. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. 24. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/52/2011, sp. zn. 5Sžf/63/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 ods. 2 daňového poriadku, v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. 25. Súd dospel k záveru, že v danej veci, ak sa daň stala splatnou iba z dôvodu uvedenia na faktúre, nevzniklo ešte žalobcovi právo na odpočet dane. Súd poukazuje na závery ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok č. C-255/02 Helifax), keď konštatoval, že právo na odpočet dane stanovené v šiestej smernici (teraz nahradená Smernicou 2006/112/EÚ) je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené, ale iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti zdaniteľného plnenia. Smernicu rady EÚ treba vykladať tak, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú jeho zneužitie za účelom získania daňovej výhody. 26. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd námietky žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie a pod. považoval za nedôvodné, lebo súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Obdobne s prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS 63/2014, II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07). 27. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21.01.1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie lebo žalobca spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH a oslobodenia dane v zmysle zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a podľa predložených dokladov za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly. 28. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach o porušení § 49 ods. 2 zákona o DPH, keďže neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých služieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru od spoločností Daniel Trangoš - DaTra a MAJLES s.r.o., zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 29. Bolo dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov uvádzaných súdov, a nie len uvádzať závery z týchto rozhodnutí. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu. Odpočítanie dane nenastáva ex lege podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. 30. S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Zhodne ako žalovaný, i súd poukazuje na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, že základným predpokladom pre uplatnenie práva odpočtu dane platiteľom podľa § 49 ods. 2 písm. a/ cit. zákona, je skutočnosť, že daň je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré boli reálne dodané. 31. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP. 32. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol) nepriznal nárok na náhradu trov konania, a to podľa ust. § 168 a § 175 ods. 1 SSP. Žalovaný v zásade nemá právo na náhradu trov konania, tieto mu súd môže priznať vo výnimočných prípadoch, pričom v prejednávanej veci súd nevzhliadol výnimočnosť prípadu. 33. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poučenie: Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.