Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25Co/12/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115232045 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4115232045.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: MUDr. P. B., bytom A. X, Z. proti žalovanej: M. G., bytom A. II č. XX, E., zastúpená JUDr. Zuzanou Porubskou, advokátkou, so sídlom Farská 25, Nitra, o zaplatenie sumy 5000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. marca 2016 č.k. 9C/576/2015-43 v spojení s opravným uznesením zo dňa 2. novembra 2016 č.k. 9C/576/2015-63 a proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 27. januára 2016 č.k. 9C/576/2015-18, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e s tým, že úroky z omeškania zo sumy 5000 eur je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi vo výške 5,05% ročne od 27.04.2015 do zaplatenia. II. Uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 27. Januára 2016 č.k. 9C/576/2015-18 z r u š u j e a vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 000 eur s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 15. 01. 2014 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, podľa ktorého žalobca poukázal zo svojho účtu dňa 10. 01. 2014 na účet súdneho exekútora Mgr. L. G. sumu 4.500,- eur, pričom v poznámke o platbe uviedol, že ide o dlžnú sumu G. exekútorovi a sumu 500,- eur dňa 14. 01. 2014 poukázal na účet žalovanej s poznámkou: „F. J.B.“. Zo správy súdneho exekútora F.. L. G. so sídlom K. bolo zistené, že vo veci oprávneného Intrum Justitia Slovakia proti povinnej žalovanej, o zaplatenie sumy 4.310,04 eur bola suma 4.500,- eur prijatá z čísla účtu v Tatrabanke č.: 2618178600 s podpisom platby P. B. a s poznámkou dlžná suma G. exekútorovi. Žalovaná nepopierala, že jej na účet prišla suma 500,- eur a suma 4.500,- eur išla na účet exekútora. Žalobca zdôvodňoval poskytnutie predmetných súm žalovanej z dôvodu zamýšľaného predaja spoločnej nehnuteľnosti, ktorá je v ich podielovom spoluvlastníctve a ktorej spoluvlastnícky podiel žalovanej bol zablokovaný v exekučnom konaní. Pre účely predaja nehnuteľnosti bolo potrebné zrušiť ťarchu exekúcie. Z prepisu SMS správ bolo preukázané, že žalovaná správou zo dňa 17. 05. 2015 oznámila žalobcovi, že je si vedomá svojho záväzku voči nemu a vyrovná ho, keď predá dom. Z výpovede žalovanej bolo zistené, že záujemca o kúpu nehnuteľnosti, sa nedomáha voči žalovanej vrátenia žiadnej sumy, napriek tomu, že poskytol navrhovateľovi zálohu 5.000,- eur, ktorú skutočnosť uviedol žalobca. 1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 34, § 35 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Dôvodil tým, že v konaní nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu. Na druhej strane však žalobca preukázal, že poskytol žalovanej spolu sumu 5.000,- eur, ktorá skutočnosť nebola sporná, i keď obrana žalovanej spočívala v tvrdení, že išlo o prostriedky zo strany záujemcu o kúpu nehnuteľnosti. Žalobca poukázal zo svojho účtu na účet súdneho exekútora sumu 4.500,- eur za účelom vyrovnania dlhu žalovanej, vymáhaného v exekučnom konaní a tiež sumu 500,- eur, príjem ktorej taktiež potvrdila. Tvrdenia žalovanej, že išlo o prostriedky B., záujemcu o kúpu nehnuteľnosti, súd prvej inštancie nepovažoval za vierohodné, ale za účelové, čomu nasvedčujú aj SMS správy zaslané zo strany žalovanej žalobcovi, ktorými potvrdzuje dlh voči žalobcovi. Nakoľko žalobca poskytol žalovanej sumu spolu 5.000,- eur bez právneho dôvodu, došlo k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovanej, ktorá je povinná ho vrátiť žalobcovi. Súd prvej inštancie preto vyhovel v časti istiny žalobe žalobcu. Doplniť dokazovanie výsluchom navrhnutého svedka B. právnou zástupkyňou žalovanej, súd nepovažoval za potrebné, nakoľko platiteľom oboch súm bol žalobca, preto zaplatenie zálohy na kúpnu cenu je v tomto konaní nepodstatné, nakoľko ide o vzťah žalobcu a Benčíka, keďže od neho prijal predmetnú sumu žalobca a nie žalovaná. Súd prvej inštancie nezistil dôvody na splatenie dlžnej sumy v splátkach zo strany žalovanej, ktorá nepreukázala dôvodnosť aplikácie ustanovenia 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“), navyše prihliadol na dobu, ktorá uplynula od vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej, teda od roku 2014, ako aj na správanie sa žalovanej v predmetnej veci. Zároveň zaviazal žalovanú aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške platnej úrokovej sadzby 5,25 % od 15. 01. 2014, ktorým dňom už mala žalovaná obe sumy v svojej dispozícii, nakoľko druhá čiastka bola poukazovaná na účet odporkyne dňa 14. 01. 2014. Žalobca požadoval úroky z omeškania vo výške 6% ročne, ktoré boli uplatnené v rozpore so zákonom, preto súd prvej inštancie v tejto časti úrokov z omeškania, ako aj dátumu, od ktorého ich žiadal, teda 14. 01. 2015, žalobu zamietol. 1.3. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu navrhovateľa v konaní, ktorý mal neúspech v nepatrnej časti, tak, že mu priznal náhradu v plnej výške titulom zaplateného súdneho poplatku. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná namietajúc správnosť zistenia súdu prvej inštancie, že žalobca poskytol žalovanej sumu 5.000,- eur bez právneho dôvodu, čím došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovanej. Toto konštatovanie súdu nie je správne a nezakladá sa na pravde. Sumu 5.000,- eur poskytol záujemca o kúpu nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve viacerých podielových spoluvlastníkov a žalovanej, pán B. Žalobca vystupoval ako splnomocnenec všetkých podielových spoluvlastníkov, pán B., ako záujemca o kúpu nehnuteľnosti, zaplatil zálohu vo výške 5.000,- eur, ktorá bola určená na úhradu záväzku žalovanej v exekučnom konaní. Sumu 5.000,- eur poskytol pán B. žalobcovi, ktorý tieto finančné prostriedky poskytol exekútorovi a žalovanej za účelom úhrady záväzku, pre ktorý bola vedená exekúcia. Nie je teda pravdou, že finančné prostriedky poskytol žalovanej žalobca. Žalobca bol iba subjektom, ktorý tieto finančné prostriedky obdržal od ich platcu - pána B. a ďalej ich poskytol žalovanej. Z tohto vyplýva, že u žalobcu nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko disponuje sumou 5.000,- eur a teda nebol jeho majetok ukrátený o túto sumu. Uvedené finančné prostriedky má stále u seba a ak by sa ich pán B. od neho dožadoval, pri vznesení námietky premlčania, by nárok pána B. na vrátenie sumy 5.000,- eur bol nevymožiteľný. Žalobca by tak disponoval nielen sumou 5.000,- eur od pána B., ale aj sumou 5.000,- eur, dokonca s úrokom z omeškania, ktoré má zaplatiť žalobcovi žalovaná z titulu napadnutého rozsudku. Iba zo skutočnosti, že žalobca poukázal sumu 4.500,- eur a následne sumu 500,- eur zo svojho účtu žalovanej nevyplýva, že išlo o jeho finančné prostriedky. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, súvisiacom s nedôvodnosťou aplikácie ustanovenia § 160 ods. 1 OSP, ako aj s povinnosťou zaplatiť úrok z omeškania od 15. 01. 2014, nakoľko ak by výrok rozhodnutia o povinnosti zaplatiť dlžnú sumu bol správny, vznikol by žalobcovi nárok na úrok z omeškania až od podania návrhu na súd, t.j. od 02. 11. 2015, najskôr však za rok od poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej, nakoľko aj sám žalobca uviedol, že poskytol žalovanej pôžičku s tým, že do jedného roka dlžnú sumu žalobcovi vráti. Namieta tiež, že súd prvej inštancie doteraz nerozhodol o návrhu žalovanej na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovanej sumu 5.000,- eur požičal on osobne, z jeho osobného účtu v banke, o čom predložil dôkazy. Tieto prostriedky mali slúžiť na odblokovanie exekvovaného podielu nehnuteľnosti, ktorej jednou zo spoluvlastníkov je aj žalovaná. Tvrdenie žalovanej, že v prípade pôžičky ide vlastne o pôžičku pána B. cez jeho osobu, považuje za účelovo vykonštruované až ex post, keď sa záležitosť dostala na súd. Nikdy predtým žalovaná takúto myšlienku nevyslovila, naopak, aj v sms, ktoré má súd k dispozícii a ktoré ani žalovaná nespochybňuje, opakovane výslovne uvádzala, že dlhuje jemu, dokonca mu ako kompenzáciu ponúkla aj prevod svojich podielov na neho (nie na pána B.). Ak by si bola v tom čase myslela, že dlhuje B., tak nehovorí o akceptácii dlhu voči nemu. Stotožnil sa s výrokom súdu prvej inštancie v tom, že neexistuje žiadna súvislosť medzi zálohou od pána B. a jeho pôžičkou žalovanej v sume 5.000,- eur. Je pravdou, že pán B. mu dal tieto peniaze ako zálohu na kúpu nehnuteľnosti, čo však nemá žiadnu súvislosť s jeho pôžičkou poskytnutou žalovanej. Žalovaná opakovane tvrdila, že mu dlžnú sumu vráti, keď predá dom, v ktorom bývala. Je nesporné, že dom predala, nakoľko to potvrdila aj pred súdom a zmenila adresu. V tom prípade nemôže byť už problémom vyrovnať celú dlžnú sumu okamžite a v plnom rozsahu. Žiada preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené a dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, avšak z iných právnych dôvodov. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým vyrubil žalovanej súdny poplatok za podaný odpor, zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. 5. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol podľa procesných ustanovení zákona číslo 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní podanom žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku. 6. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 5.000,- eur s úrokom z omeškania a to z titulu nesplatenej pôžičky, ktorú poskytol žalovanej v dvoch splátkach, a to v sume 4.500,- eur na účet exekútora dňa 10. 01. 2014 na zaplatenie dlhu žalovanej a v sume 500,- eur dňa 14. 01. 2014 priamo na účet žalovanej. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur s úrokom z omeškania dôvodiac, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila a preto je povinná toto bezdôvodné obohatenie vrátiť. Žalovaná s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasila dôvodiac, že peniaze, ktoré jej žalobca poskytol, neboli jeho peniaze, ale boli to peniaze pána B., ktorý ich poskytol žalobcovi z titulu zálohy na kúpnu cenu nehnuteľnosti, ktorej sú podielovými spoluvlastníkmi. Zároveň namietala, že súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol o jej návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Po preskúmaní spisového materiálu, rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalobcu, ako aj konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné a úplné dokazovanie, avšak po právnej stránke vec nesprávne posúdil, keď v danej veci aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil. 9. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie, ktorý v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, dospel k záveru, že nie je potrebné ani doplniť a ani zopakovať dokazovanie, keďže zo strany súdu prvej inštancie došlo iba k nesprávnemu právnemu posúdeniu, a to za situácie, že súd prvej inštancie posúdil spor strán sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa nestotožnil s právnou interpretáciou danej veci súdom prvej inštancie. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nakoľko v danej veci súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu daného stavu. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd, keďže nepovažoval za potrebné doplniť a ani zopakovať dokazovanie, vykonané súdom prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania. 10. Odvolací súd vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii ustanovenia § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. 10.1. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 07. 03. 2017 iba uviedol, že predmetná vec bola súdom prvej inštancie posúdená dostatočne a preto nepovažuje za odôvodnené, aby podľa § 382 CSP bolo vykonávané akékoľvek ďalšie dokazovanie. Možnosť využiť ustanovenie § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka považuje za nadbytočnú, pretože záväzkový vzťah medzi stranami sporu bol nad akúkoľvek pochybnosť súdom prvej inštancie už preukázaný a dostatočne zdôvodnený. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 10.2. Žalovaná v písomnom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu opätovne uviedla, že v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenia § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko medzi žalobcom a žalovanou neexistuje žiadny právny vzťah z titulu platby 5.000,- eur od žalobcu na účet žalovanej, nakoľko šlo len o poukázanie platby od tretej osoby na účet žalovanej. Žiada rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 11. V danej veci je predmetom konania nárok žalobcu na vrátenie sumy 5.000,- eur, ktoré poskytol žalovanej. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca žalovanej poskytol celkom sumu 5.000,- eur, a to v dvoch splátkach, pričom sumu 4.500,- eur dňa 10. 01. 2014 previedol na účet súdneho exekútora, pričom v poznámke o platbe uviedol: „dlžná suma G. exekútorovi“ a dňa 14. 01. 2014 previedol sumu 500,- eur na účet žalovanej (vyplýva to z potvrdenia banky č.l. 21 spisu). Následne dňa 14. 01. 2014 súdny exekútor F.. L. G. rozhodnutím zrušil exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti a na zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnosti. Sama žalovaná nespochybnila, že žalobca jej predmetné finančné prostriedky poskytol. V podanom odpore namietala žalovaná, že žalobca nepredložil doklad o poukázaní finančných prostriedkov a ani žiadny relevantný doklad o tom, že by zmluva o pôžičke bola uzavretá a finančné prostriedky jej boli poskytnuté. Z prepisu sms správ č.l. 22 spisu vyplýva, že žalovaná svoj záväzok voči žalobcovi uznala s tým, že akonáhle sa dom predá, ihneď sa so žalobcom vyrovná. Žalobca v priebehu konania zotrval na svojich tvrdenia o poskytnutej pôžičke žalovanej s tým, že sa ústne dohodli, že peniaze vráti do jedného roka. Preto až začiatkom januára 2015 telefonicky kontaktoval žalovanú, ktorá sľubovala vrátiť peniaze po predaji domu. Až na pojednávaní dňa 15. 03. 2016 žalovaná namietala, že predmetná suma 5000 eur bola zálohou na kúpu nehnuteľnosti, ktorej sú podielovými spoluvlastníkmi a prevod finančných prostriedkov z účtu žalobcu predstavuje iba poukázanie tejto sumy za záujemcu o kúpu, záujemca o kúpu to zaplatiť žalobcovi a žalobca to zrejme poukázal žalovanej. Na tomto tvrdení zotrvala aj v odvolacom konaní. Žalovaná v konečnom dôsledku potvrdila, že dom predala, nepoprela, že jej suma 500,- eur prišla na účet a nepoprela ani to, že suma 4.500,- eur prišla na účet exekútora. V záverečnej reči žalovaná namietla vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu a pre prípad, ak sa súd stotožní s jeho vecnou legitimáciou na podanej takejto žaloby, žiadala o zaplatenie dlžnej sumy v splátkach po 150,- eur mesačne. Dlžnú sumu žalobcovi doteraz neuhradila. 12. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel, nárok žalobcu posúdil podľa § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, majúc za preukázané poskytnutie finančných čiastok žalobcom žalovanej, avšak nie z titulu zmluvy o pôžičke, ale z titulu bezdôvodného obohatenia žalovanej, keď jej žalobca poskytol finančné prostriedky bez právneho dôvodu. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil. 13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 13.1. Právnym dôvodom vzniku pôžičky je odovzdanie druhovo určenej veci, napr. peňazí, pričom vznik pôžičky predpokladá jednak dohodu zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná písomná forma, avšak vznik zmluvy o pôžičke predpokladá jednak dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Samotná pôžička teda vzniká reálnym úkonom a to odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, inak zmluva o pôžičke nevznikne. Bez odovzdania predmetu pôžičky, v tomto prípade peňazí, nemôže byť právny vzťah účastníkov posúdený podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka. V prípade peňazí sa za typický spôsob nepriameho odovzdania považuje bezhotovostný prevod peňazí na účet dlžníka, resp. na iný, na ním určený účet. Veriteľ môže s úspechom uplatniť žalobu o vrátenie pôžičky iba v prípade, ak vie svoj nárok preukázať. Dôkazné bremeno spočíva na žalujúcom veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Na veriteľovi spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale že bolo podľa nej dlžníkovi plnené. V prípade, že veriteľ neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno o existencii pôžičky, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech. 13.2. V danej veci bolo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie nespochybniteľne preukázané, že žalobca na základe vzájomnej dohody strán sporu, poskytol sumu 4.500,- eur na účet súdneho exekútora na zaplatenie dlžnej sumy žalovanej, pričom vychádzal z ich vzájomnej dohody o predaji nehnuteľnosti, na ktorej viazla ťarcha žalovanej v podobe súdnej exekúcie na jej spoluvlastnícky podiel. Keďže predmetnú nehnuteľnosť chceli predať, bez vymazania poznámky o exekútorskom záložnom práve, nebolo možné tento predaj realizovať. Preto, ak žalobca preukázateľne previedol sumu 4.500,- eur na účet súdneho exekútora (za žalovanú, na základe ich vzájomnej dohody, v ktorej žalovaná označila účet, na ktorý má byť suma prevedená), došlo k tým naplneniu zákonného znaku zmluvy o pôžičke, t.j. došlo k nepriamemu odovzdaniu predmetu pôžičky, a to sumy 4.500,- eur. O tom, že táto suma skutočne bola žalobcom na účet súdneho exekútora za žalovanú prevedená, svedčí potvrdenie banky, z ktorého vyplýva, že v poznámke na prevodnom príkaze bola poznámka: „dlžná suma Ferencziova exekútorovi“ a taktiež o tom svedčí rozhodnutie súdneho exekútora o zrušení exekučného príkazu zo dňa 14. 01. 2014, t.j. následne po tom, ako mu boli pripísané finančné prostriedky poskytnuté žalobcom na jeho účet (prevodný príkaz bol zo dňa 10. 01. 2014). Je teda nepochybné, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke ústnou formou, a to na základe ich vzájomnej dohody, keď sa dohodli, že žalobca zaplatí za žalovanú na účet súdneho exekútora sumu 4.500,- eur, z čoho vyplýva, že boli splnené obe základné a podstatné podmienky zmluvy o pôžičke, teda že došlo k vzájomnej dohode medzi zmluvnými stranami a došlo tiež k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov nepriamou formou, t.j. na účet, ktorý žalovaná označila. Ak by k vzájomnej dohode o pôžičke medzi stranami sporu nedošlo, je nelogické, aby žalobca plnil za žalovanú súdnemu exekútorovi dlžnú sumu. O tom, že žalovaná si bola vedomá svojho záväzku voči žalobcovi, svedčí i prepis sms správ medzi ňou a žalobcom, ktorý je založený v súdnom spise. Taktiež je nepochybné, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzavretiu i druhej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca priamo na účet žalovanej poskytol sumu 500,- eur. Aj táto skutočnosť je jednak preukázaná potvrdením banky ale aj samotnou žalovanou, nakoľko prijatie sumy 500,- eur od žalobcu, nerozporovala. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu platnej zmluvy o pôžičke a to dňa 10. 01. 2014, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej pôžičku v sume 4.500,- eur, ktorú poukázal na účet súdneho exekútora, ktorý mu žalovaná označila a dňa 14. 01. 2014, kedy žalobca priamo na účet žalovanej previedol sumu 500,- eur. O tom, kedy mala byť predmetná pôžička zo strany žalovanej žalobcovi zaplatená, dohoda preukázaná nebola, keď žalobca najskôr tvrdil, že žalovaná mala zaplatiť predmetnú pôžičku do troch - štyroch mesiacov (v žalobnom návrhu), neskôr do jedného roka a potom, keď predá rodinný dom, pričom žalovaná nesúhlasí s tvrdením žalobcu o poskytnutej pôžičke. Vzhľadom na absenciu dohody o lehote splatenia dlhu, odvolací súd, aplikujúc ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Zo spisového materiálu vyplýva, že veriteľ, t.j. žalobca, prvý krát vyzval žalovanú na splatenie dlhu dňa 26. 04. 2015 a do omeškania so splatením dlhu sa preto žalovaná dostala dňom 27. 04. 2015, preto ak v tejto lehote svoj dlh voči žalobcovi neuhradila, je v omeškaní s jeho platením a je preto povinná platiť úroky z omeškania. 13.3. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, je potrebné konštatovať, že medzi stranami sporu došlo k platne uzavretej zmluve o pôžičke a to dňa 10. 01. 2014, na základe ktorej žalobca odovzdal žalovanej sumu 4.500,- eur (nepriamym odovzdaním na ňou určený účet) a dňa 14. 01. 2014, kedy na jej účet previedol bankovým prevodom sumu 500,- eur. Úroky z pôžičky dohodnuté neboli. Taktiež nebola dohodnutá doba splatenia dlhu a žalobca prvý krát vyzval žalovanú na jej zaplatenie dňa 26. 04. 2015. Žalovaná dlžnú sumu žalobcovi doteraz nevrátila. 14. Žalobca si uplatnil podanou žalobou i nárok na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 5.000,- eur vo výške 6% ročne od 14. 01. 2014. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne od 15. 01. 2014, t.j. nasledujúci deň po poskytnutí finančnej čiastky žalobcom žalovanej. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Zb., ktorou sa upravujú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie“), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 15. Odvolací súd, majúc vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie za preukázanú opodstatnenosť a dôvodnosť podanej žaloby zo strany žalobcu, platnosť uzavretia zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou, po potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní nároku žalobcovi na zaplatenie sumy 5.000,- eur nie titulom bezdôvodného obohatenia žalovanej, ale titulom nesplatnej pôžičky, dospel k záveru i o opodstatnenosti a dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania. Keďže medzi žalobcom a žalovanou nebola preukázaná dohoda o dohodnutí lehoty splatnosti pôžičky, odvolací súd podľa § 563 Občianskeho zákonníka vychádzal z prvej preukázanej výzvy zaslanej žalobcom žalovanej na vrátenie dlžnej sumy. Zo spisového materiálu vyplýva, že veriteľ, t.j. žalobca, prvý krát vyzval žalovanú na splatenie dlhu dňa 26. 04. 2015 a do omeškania so splatením dlhu sa preto žalovaná dostala dňom 27. 04. 2015, preto ak v tejto lehote svoj dlh voči žalobcovi neuhradila, je v omeškaní s jeho platením a je preto povinná platiť úroky z omeškania. K tomuto dňu výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky bola 0,05% ročne a zvýšenie o päť percentuálnych bodov podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. predstavuje výšku úroku z omeškania 5,05% ročne. Z dôvodu určenia iného termínu splatenia dlhu žalovanou žalobcovi, ako určil súd prvej inštancie a z dôvodu zmeny výšky úrokovej sadzby, v tejto časti zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 16. Žalovaná v priebehu konania a aj v podanom odvolaní, namieta vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie tejto žaloby dôvodiac, že je pravdou, že poskytol žalovanej finančné prostriedky v celkovej výške 5.000,- eur, avšak to boli finančné prostriedky pána B. ktorý ich zaplatil žalobcovi titulom zálohy na kúpnu cenu nehnuteľnosti a žalobca bol iba sprostredkovateľom na poukázanie peňazí žalovanej. Tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd sa s týmto záverom odvolateľky nestotožnil a považuje ho za absolútne nedôvodný a účelový. V prvom rade je nepochybné a potvrdila to aj sama žalovaná, že finančné prostriedky poukázal na účet exekútora a na jej účet žalobca, ktorý to taktiež preukázal potvrdeniami banky. Žalovaná predmetné finančné prostriedky prijala, resp. súhlasila s tým, aby boli poukázané na účet exekútora. Už z tohto úkonu žalobcu (poukázanie finančných prostriedkov) vyplýva, že došlo k platne uzavretej zmluve o pôžičke medzi ním a žalovanou, nakoľko boli splnené podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke, t.j. existencia dohody o požičaní finančnej čiastky a reálne odovzdanie finančných prostriedkov dlžníkovi, resp. na ním označený účet, teda nepriamym odovzdaním. Za tejto situácie potom v prípade, ak žalovaná nesplatila svoj dlh žalobcovi ako veriteľovi, vznikol mu nárok na zaplatenie tejto sumy a jej vymáhanie aj súdnou cestou. Je absolútne irelevantné v danom prípade, koho finančné prostriedky žalobca poskytol žalovanej, či to boli finančné prostriedky jeho vlastné, resp. to boli finančné prostriedky pána B., nakoľko záväzkový vzťah vznikol jednoznačne a nepochybne medzi žalobcom a žalovanou a vôbec nie medzi žalovanou a pánom B., keďže finančné prostriedky poskytol a odovzdal žalovanej žalobca. Z tohto dôvodu odvolací súd námietku žalovanej na nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu považoval iba za účelovú a v plnom rozsahu neopodstatnenú. 17. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala dôvod na splatenie dlžnej sumy v splátkach. Žalovaná k tomuto svojmu návrhu, ktorý jej právna zástupkyňa predniesla v záverečnej reči, nepredložila súdu prvej inštancie žiadne dôkazy o tom, že je v hmotnej núdzi, nepredložila dôkazy o svojom príjme a majetkových pomeroch. Ustanovenie § 160 OSP umožňovalo súdu určiť splatenie dlhu dlžníkovi v mesačných splátkach. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu, príliš ťaživé. V danom prípade žalobca poskytol žalovanej sumu 5.000,- eur na zaplatenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, sama žalovaná priznala, že predala dom (po predaji ktorého sľúbila žalobcovi splatiť dlžnú sumu), dlh žalobcovi ani po tomto predaji neuhradila, žalobca je taktiež fyzickou osobou, ktorý musí žalovanú neustále vyzývať na splatenie dlhu a tohto sa domáhať i súdnou cestou. S poukazom na tieto okolnosti aj odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod na splatenie dlhu žalovanou žalobcovi v mesačných splátkach. 18. Odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že žalovaná podala i odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 27. 01. 2016 č.k. 9C/576/2015-18, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 300,- eur v lehote troch dní za podaný odpor proti platobnému rozkazu. 18.1. Proti tomuto uzneseniu podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že sú u nej splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov pre celé konanie, nakoľko jej čistý mesačný príjem je 822,04 eura, výdavky pozostávajú z nájomného vo výške 450,- eur a zrážky zo mzdy o výške 425,15 eura, žiadne úspory ani iný majetok nevlastní. 18.2. Žalovaná v podanom odvolaní vo veci samej, t.j. proti rozsudku súdu prvej inštancie namieta, že súd prvej inštancie o tomto jej návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, doteraz nerozhodol a ani žalovanú žiadnym spôsobom neinformoval. 18.3. Odvolací súd, po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru o pravdivosti tvrdenia žalovanej, spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie doteraz o žiadosti žalovanej na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov nerozhodol a ani sa ňou vôbec nezaoberal. Z tohto dôvodu preto napadnuté uznesenie o vyrubení súdneho poplatku žalovanej za podaný odpor v sume 300,- eur, je predčasne vydané, keďže súd prvej inštancie je povinný sa najskôr zaoberať splnením podmienok pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Je pravdou, že žalovaná doteraz žiadnym spôsobom svoje tvrdenia o tom, že je v hmotnej núdzi neosvedčila, avšak súd prvej inštancie sa jej žiadosťou doteraz vôbec nezaberal a nevyzval ju na predloženie dôkazov potrebných pre rozhodnutie o jej žiadosti. Z uvedeného dôvodu preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 19. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v časti úrokov z omeškania zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako predčasne vydané zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie. 20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).