Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Nitra 8CoPr/4/2025 4620202425 30. 10. 2025 JUDr. Vladimír Novotný ECLI:SK:KSNR:2025:4620202425.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. F. XXX/XX, právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. TAKÁČOVÁ, s.r.o., so sídlom Nitra, Mariánska 1359/4, IČO: 55 783 554, proti žalovanému: Gestamp Nitra, s.r.o., so sídlom Lužianky, Cez panské 1332/11, IČO: 47 255 374, právne zastúpený: IK Advisory s.r.o., so sídlom Bratislava – mestská časť Nové Mesto, Kalinčiakova 33A, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-6Cpr/21/2020-967 zo dňa 28. marca 2025, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. odôvodnenie: 1. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie jej pracovného pomeru výpoveďou žalovaného doručenou jej dňa 28.05.2020 je neplatné ako aj toho, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. O nároku žalobkyne už bolo rozhodované rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Cpr/21/2020-414 zo dňa 15. júla 2022 (rozsudok prvý v poradí), ktorým súd výrokom I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného doručenej žalobkyni dňa 28.05.2020 je neplatné. K uvedenému záveru súd prvej inštancie dospel (tak ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia najmä z bodu – 40., 40.1 a 40.2) na základe toho, že mal za to, že žalovaný žalobkyni neponúkol inú vhodnú prácu, a to napriek tomu, že tak urobiť mohol, preto nebola splnená podmienka podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a teda výpoveď daná žalobkyni je neplatná. Následne výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti, o určenie, že pracovný pomer žalobkyne a žalovaného trvá zamietol, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tak urobil z dôvodu, že zo strany žalobkyne nebol preukázaný naliehavý právny záujem na tomto určení v zmysle § 137 písm. c) CSP. Výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a výrokom IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný žalobný návrh v sume 99,50 eura, na účet Okresného súdu Topoľčany do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôsledku odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením sp. zn. 8CoPr/4/2022 zo dňa 16. marca 2023 zrušil vyššie označený rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov I., III. a IV. a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie následne vo veci rozhodol odvolaním napadnutým rozsudkom (rozsudok druhý v poradí - bližšie špecifikovaný v záhlaví tohto rozhodnutia), ktorým vo výroku I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného doručenej žalobkyni dňa 28.05.2020 je neplatné, vo výroku II. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu a výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný žalobný návrh v sume 140 eur, na účet Okresného súdu Nitra do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Po zrušení veci odvolacím súdom bolo úlohou súdu prvej inštancie zaoberať sa tým, či žalovaného v danom prípade zaťažovalo bremeno povinnosti ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu a za tým účelom posúdenia toho, či žalovaný v rozhodnom období (obdobie od prijatia organizačnej zmeny – od 11.05.2020 do času, kým bola žalobkyni doručená výpoveď – dňa 28.05.2020) disponoval voľným pracovným miestom (pozíciou), ktorú by žalobkyni mohol ponúknuť ako inú vhodnú prácu. V konaní bolo nesporné, že žalovaný v rozhodnom období disponoval voľnou pracovnou pozíciou s názvom „Senior koordinátor pre optimalizáciu procesov“. Vo vzťahu k tejto pracovnej pozícií súd prvej inštancie vyhodnotil, že s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa pre výkon tejto práce nespĺňa kvalifikačné predpoklady (žalobkyňa neovláda ruský jazyk na úrovni C1/C2, pričom vedomosť daného jazyka na takej úrovni, by žalobkyňa nemohla získať bez náročnej dlhoročnej a nákladnej prípravy a zároveň v prípade žalobkyne nebola naplnená ani podmienka praxe na danej pozícií minimálne 6 rokov) žalovaný nebol povinný túto pracovnú pozíciu žalobkyni ponúknuť, resp. neponúknutím danej pracovnej pozície žalovaným žalobkyni v rozhodnom období žalovaný neporušil hmotnoprávny predpoklad výpovede, čo nemalo teda vplyv na jej platnosť. Žalobkyňa označila i ďalšie pracovné pozície, ktoré podľa jej názoru boli voľnými pracovnými pozíciami a ktoré jej mal podľa jej názoru žalovaný v rozhodnom období ponúknuť ako inú vhodnú prácu. Žalobkyňa označila pracovnú pozíciu purchasing špecialista, vykonávanú G. H. od mája 2018 do mája 2020, a od júna 2020 vykonávanú I. I.. Žalobkyňa tiež upozornila na pozíciu J. K., ktorý prešiel z pozície production inžinier na pozíciu inžinier kvality a operačných systémov a tiež na pracovnú pozíciu purchasing špecialista L. M., ktorá skončila v septembri 2020 a následne bola prijatá H. D. v septembri 2020. Vo vzťahu k vyššie uvedeným pracovným pozíciám súd prvej inštancie konštatoval, že sa nejednalo o voľné pracovné pozície v rozhodnom období (pozri bod 62. až 64. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa však ďalej označila i ďalšie pracovné pozície, ktoré jej v rozhodnom období mohli byť ponúknuté, a to pracovné miesta týkajúce sa zamestnancov J. J., N. D., G. J., G. L., B. D., K. O., P. N., A. Q., N. C., D. R., J. S., P. T. a G. K., ktorých pracovné pomery mali končiť v rozhodnom období (pozri bod 65. až 65.9 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Súd prvej inštancie vo vzťahu k týmto pracovným pozíciám uviedol, že tieto bolo možné hodnotiť ako voľné pracovné pozície, pretože zastal názor, že žalovaný v tomto rozsahu nepreukázal, že by dané pracovné pozície zamestnancov neboli pre neho potrebné (pozri bod 67.3 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). 3. Žalovaný v podanom odvolaní poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 4. Žalovaný konkrétne v podanom odvolaní namietal najmä, že závery súdu prvej inštancie o tom, že v rozhodnom období mal voľné pracovné miesta, ktoré žalobkyni neponúkol, neboli preukázané. Zastal názor, že žalobkyňa len označila pracovné miesta, avšak nepreukázala, že by tieto v rozhodnom období existovali v organizačnej štruktúre žalovaného. 5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti podľa § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 CSP), rovnako tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného, nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 8. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne (a svoje), a preto ich nebude duplicitne opakovať (napadnuté rozhodnutie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu jeden celok). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne skutkovo a právne zdôvodnené s tým, že následne sa odvolací súd obmedzil už len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného. 9. K námietke nesprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP. 10. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. Odvolací súd zaoberajúc sa nastolenou odvolacou argumentáciou žalovaného uvádza, že sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade zo strany žalovaného nedošlo k preukázaniu toho, že by pracovné pozície označené žalobkyňou ako voľné pracovné pozície v rozhodnom období (pracovné miesta týkajúce sa zamestnancov J. J., N. D., G. J., G. L., B. D., K. O., P. N., A. Q., N. C., D. R., J. S., P. T. a G. K., ktorých pracovné pomery mali končiť v rozhodnom období) neboli pre žalovaného potrebné. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania namietal, že predmetné pracovné pozície v rozhodnom období neobsadzoval z dôvodu organizačných zmien. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa rozhodol v rozhodnom období neobsadiť predmetné pracovné miesta ešte neznamená preukázanie toho, že by žalovaný tieto miesta v rozhodnom období nepotreboval, resp. že by tieto úplne zanikli. Tu je možné poukázať na to, že kým v prípade pracovnej pozície žalobkyne bolo v konaní predložené konkrétne rozhodnutie žalovaného o jej zrušení (rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov zo dňa 11.05.2020 – č. l. 27), tak v prípade ostatných žalobkyňou označených pracovných pozícií rozhodnutie o ich zrušení v konaní preukázané nebolo, a to napriek tomu, že žalovaný i vo vzťahu k týmto tvrdil existenciu nutnosti organizačných zmien v podobe konsolidácie zamestnancov. Napriek tomu v konaní len tvrdil, že tieto miesta sa rozhodol ďalej neobsadiť, a to bez konkrétneho rozhodnutia. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na relevantný právny názor súdu prvej inštancie (bod 67. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), že v prípade ak na strane zamestnávateľa dôjde k vôli/nutnosti regulácie počtu zamestnancov (zákonom predvídaná možnosť) a ich kvalifikačnému zloženiu, je nevyhnutné, aby k uvedenému došlo na podklade rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene o nadbytočnosti zamestnanca (zamestnancov). 12. Podľa ustálenej judikatúry (pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 261/2007) nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Splnenie ponukovej povinnosti v konaní o neplatnosť výpovede musí preukázať zamestnávateľ. Práve zamestnávateľ je
povinný preukázať, že pred výpoveďou danou zamestnancovi nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva názor, že ak v danom prípade pracovné pozície, ktoré žalobkyňa označila boli voľné v rozhodnom období, pričom sa tieto žalovaný rozhodol neobsadiť bez toho, že by preukázal, že tieto pracovné pozície zanikli na základe jeho rozhodnutia o organizačných zmenách (ako i pracovná pozícia žalobkyne), nemožno konštatovať, že by bolo preukázané, že by tieto pracovné pozície neboli voľné a že na strane žalovaného bola daná absolútna nemožnosť ponúknuť žalobkyni iné voľné pracovné miesto, resp. inú vhodnú prácu. Totižto absolútnu nemožnosť zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu nemožno založiť svojvoľným rozhodnutím zamestnávateľa o neobsadení konkrétneho pracovného miesta bez rozhodnutia o organizačnej zmene, pretože v opačnom prípade, by takýmto konaním zo strany zamestnávateľa mohlo dôjsť k obchádzaniu zákona, a tým k (absolútnemu a v závislosti výlučne od vôle zamestnávateľa) vylúčeniu možnosti ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu v rozhodnom období. 13. Z vyššie uvedených dôvodu sa odvolací súd nemohol stotožnil s námietkou žalovaného, že v konaní nebola preukázaná existencia žalobkyňou označených voľných pracovných pozícií. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa označila voľné pracovné miesta v rozhodnom období predstavuje naplnenie jej bremena tvrdenia s tým, že bolo následne na žalovanom vyvrátiť tieto tvrdenia (v rámci procesnej obrany uviesť kvalifikované tvrdenia). Ako už bolo vyššie uvedené, keďže žalovaný argumentoval tým, že žalobkyňou označené miesta z dôvodu konsolidácie len neobsadil, pričom nepreukázal, že by tieto zanikli, tak na jeho strane nedošlo ku kvalifikovanému vyvráteniu tvrdení žalobkyne. Z uvedeného dôvodu nemožno prisvedčiť ani argumentu žalovaného, že tvrdenie žalobkyne o voľných pracovných miestach, by zakladalo výlučne predpokladanú vedomosť o existencií voľných pracovných miest v rozhodnom odborní. 14. Odvolací súd poukazuje i na argument žalovaného, že v prípade žalobkyňou označených pracovných pozícií došlo k skončeniu pracovnoprávnych vzťahom tam pracujúcich zamestnancov dohodou t. j. nie ako v prípade žalobkyne výpoveďou pre nadbytočnosť, a preto nebolo jeho povinnosťou v dohode ako v dvojstrannom právnom úkone uvádzať dôvody skončenia pracovného pomeru, a teda nemusí preukazovať ich nadbytočnosť rozhodnutím o organizačnej zmene. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s týmto právnym názorom žalovaného, keď samotný Zákonník práce (aj v znení účinnom v rozhodnom období) zakotvuje povinnosť uviesť v dohode o skončení pracovného pomeru dôvod skončenia pracovného pomeru v prípade ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. Ak teda žalovaný tvrdil, že i pracovné pomery ostatných zamestnancov (ktorých uvoľnené pracovné pozície žalobkyňa označila za voľné pracovné miesta v rozhodnom období) skončili z dôvodu organizačných zmien a konsolidácie počtu zamestnancov, bol povinný skončenie pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien s týmito zamestnancami vymedziť i v dohodách o skončení pracovného pomeru (nebolo preukázané, že by uvedené z ich obsahov plynulo). Nesplnenie uvedeného v danom prípade svedčí tomu, že v prípade týchto pracovných pozícií nedošlo k ich konsolidácií, a teda k potvrdeniu záveru, že žalovaný nepreukázal, že by tieto pracovné miesta v rozhodnom období boli zrušené. 15. Odvolací súd opakuje, že samotná skutočnosť, že sa žalovaný tieto pracovné pozície rozhodol neobsadiť (bez preukázania rozhodnutia o zmene v organizačnej štruktúre a bez vymedzenia dôvodu skončenia pracovného pomeru v samotných dohodách z dôvodu jeho organizačných zmien) nepreukazuje, že by tieto pracovné miesta boli v rozhodnom období obsadené, alebo, že by zanikli, a teda, že by na strane žalovaného vznikla absolútna nemožnosť ponúknutia žalobkyni inej vhodnej práce. Napokon, odvolací súd súhlasí, že vo všeobecnosti je voľnou úvahou zamestnávateľa, či obsadí konkrétne pracovné miesto - pozíciu zamestnancom, avšak inak je potrebné na voľné pracovné miesto nazerať z hľadiska jeho existencie v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť zamestnanca, kde Zákonník práce osobitne zakotvuje (absolútnu) ponukovú povinnosť zamestnávateľa, t. j. ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, a to z jeho voľných pracovných pozícií (bez ohľadu na skutočnosť, že tieto voľné pracovné pozície nemá v úmysle dlhodobo obsadiť, tieto pracovné miesta predstavujú voľné pracovné miesta). Navyše možno dodať, že ak zamestnávateľ má vytvorené pracovné miesta, ktoré nemá v úmysle dlhodobo, alebo vôbec obsadiť, nič mu nebráni v tom, aby tieto na základe rozhodnutia o organizačných zmenách zrušil.
16. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní argumentoval tiež tým, že ak by aj dané pracovné pozície boli v rozhodnom období voľné, s čím sa nestotožnil, súd prvej inštancie nevyhodnotil to, či tieto boli pre žalobkyňu vhodné, resp. či pre ich výkon spĺňala kvalifikačné predpoklady. 17. Odvolací súd zaoberajúc sa nastolenou odvolacou námietkou žalovaného primárne považuje za potrebné uviesť, že ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce vníma súdna prax (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 306/2008) ako povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno, aj kvalifikácii zamestnanca. Možno teda súhlasiť so žalovaným, že ide o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Napriek tomu však odvolací súd považuje za potrebné uviesť (ako už vyššie zdôraznil), že v prípade skončenia pracovného pomeru zamestnanca výpoveďou pre jeho nadbytočnosť, žalujúceho zamestnanca zaťažuje bremeno tvrdenia v podobe označenia pracovných pozícií, ktoré mal zamestnávateľ v rozhodnom období voľné s tým, že následne zamestnávateľa zaťažuje bremeno preukázania toho, že tieto pracovné pozície boli obsadené zrušené, prípadne, že pre zamestnanca s ohľadom na jeho možnosti, schopnosti a kvalifikáciu vhodné neboli. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný aj v prípade pracovnej pozície s názvom „Senior koordinátor pre optimalizáciu procesov“, ktorú pracovnú pozíciu žalobkyňa tiež označila za voľnú v rozhodnom období, argumentoval tým, že žalobkyňa nespĺňa konkrétne kvalifikačné predpoklady, resp. kvalifikovane uvádzal konkrétne námietky ohľadom nedostatku kvalifikácie žalobkyne na danú pozíciu (napr., že žalobkyňa neovláda ruský jazyk na požadovanej úrovni, že nespĺňa predpoklad ohľadom dĺžky praxe pre danú pracovnú pozíciu). Napriek tomu v prípade ostatných žalobkyňou označených pracovných pozícií sa žalovaný obmedzil len na všeobecné konštatovanie toho, že tieto pracovné pozície nie sú pre žalovanú vhodné t. j. neuvádzal kvalifikované a konkrétne tvrdenia o nedostatku jej kvalifikácie prípadne jej iných predpokladov pre výkon danej pracovnej pozície, resp. neuviedol na podklade akých konkrétnych okolnosti dospel k nedostatku kvalifikácie žalobkyne na dané pozície. 18. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Účastník, ktorý nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. 19. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že žalovaný v konaní neuniesol bremeno (kvalifikovaného) tvrdenia (v rámci procesnej obrany) tým, že neuviedol konkrétne námietky, pre ktoré zastáva názor, že žalobkyňa nenapĺňa kvalifikačné a iné predpoklady na dané pracovné pozície (ako tak učinil v prípade žalobkyňou tiež označenej pracovnej pozície „Senior koordinátor pre optimalizáciu procesov“). Ak teda žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vo vzťahu k ostatným pracovným pozíciám označeným žalobkyňou nezohľadnil aj predpoklad vhodnosti žalobkyne pre ich výkon, nemožno jeho námietku vyhodnotiť za spôsobilú privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. 20. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalovaného ako nedôvodnú a nespôsobilú privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a z tohto dôvodu vyhodnotil napadnutý rozsudok za vecne správny. Zároveň odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 21. V tejto súvislosti však ešte odvolací súd považuje za potrebné odvolateľovi dať do pozornosti, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). 22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil v súlade s aktuálne platnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, keď zároveň odvolanie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).