Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Nitra 7Co/16/2025 6123320249 31. 03. 2025 JUDr. Erika Madarászová ECLI:SK:KSNR:2025:6123320249.5
Uznesenie Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, v konaní zast.: Mgr. Igor Palider, advokát so sídlom Klinec II. č. 215/29, Zubrohlava, proti žalovanej: D. E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. E. XXX, t. č. v ÚVTOS Vašinova 124/59, priečinok 18C, Nitra - Chrenová, o zaplatenie sumy 28 000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 23. januára 2024 č. k. 13C/50/2023-110, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 28 000 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 28 000 eur od 16.03.2022 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 51, § 420 ods. 1, ods. 3, § 424, § 517 ods. 1, ods. 2 § 558, § 559 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2016 Z. z. Civilný sporový poriadok, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je podaná dôvodne. 1.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na obsah žaloby podanej žalobkyňou pôvodne doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 19.05.2023, ktorá bola následne dňa 17.08.2023 postúpená na Okresný súd Levice ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 28 000 eur s príslušenstvom z titulu uzatvorenej Zmluvy o úschove finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobkyňa na základe platne uzatvorenej inominátnej zmluvy zo dňa 06.09.2021 odovzdala žalovanej peňažné prostriedky vo výške 20 000 eur s tým, že dňa 25.01.2022 ukončila Zmluvu o úschove finančných prostriedkov, vypovedala plnú moc žalovanej a žiadala vrátiť peňažné prostriedky. Túto skutočnosť súd prvej inštancie nepovažoval za spornú, pretože žalobkyňa predložila súdu aj písomné Uznanie dlhu zo dňa 01.03.2022 na sumu 28 000 eur, ktorá korešpondovala so žalovanou sumou. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná v podanom odpore a následnom vyjadrení poukazovala na tú skutočnosť, že žalobkyňa si pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu uplatňuje aj v trestnom konaní vedenom proti žalovanej pod ČVS: ORP-211/2VYS-LV-2022, pričom si však uplatňuje úplne inú čiastku, a to sumu 26 500 eur. V tomto smere súd poukázal na to, že toto trestné stíhanie sa vedie na základe inej dohody a inej sumy a teda nie tej sumy, ktorá je predmetom tohto sporu. 1.2. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia tiež uviedol, že v súdenej veci bolo preukázané splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu voči žalobkyni. Konštatoval, že žalobkyňa preukázala odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanej, o čom svedčí uznanie záväzku žalovanou zo dňa 01.03.2022. Za preukázané nepovažoval tvrdenie žalovanej, že zaplatila žalobkyni sumu 4 000 eur. V tejto súvislosti uviedol, že uznanie dlhu je druhom určovacej zmluvy, ktorou sa odstraňuje spornosť alebo pochybnosť o existencii alebo rozsahu pohľadávky veriteľa. Prijal záver, že
žalovaná ničím nepreukázala splnenie dlhu a to ani čiastočne. Zdôraznil, že žalovaná dlh uznala v písomnej forme, čo do právneho dôvodu a aj výšky. K námietkam žalovanej, že uznanie dlhu podpísala pod psychickým nátlakom a pod hrozbou udania na polícii súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná musela byť uzrozumená (a to aj ako advokátka), že ak dlh nevráti, žalobkyňa sa môže obrátiť na orgány činné v trestnom konaní. Uviedol, že žalovaná dňa 01.03.2022 uznala dlh voči žalobkyni a dňa 05.01.2024 súdu oznámila, že dlh zaplatí do dvoch rokov od prepustenia na slobodu, v kontexte s podaním žalovanej zo dňa 05.01.2024 podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno prisvedčiť žalovanej, že uznanie dlhu podpísala pod psychickým nátlakom. 1.3. V závere súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná peňažné prostriedky žalobkyni nevrátila, s plnením peňažného záväzku sa dostala do omeškania a súd preto priznal žalobkyni aj ňou uplatnený zákonný 5 % ročný úrok z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa pomeru úspechu vo veci a teda žalobkyni, ktorá mala plný úspech voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku podala písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá uviedla, že nesúhlasí s vyčíslením škody. Žalobkyňa podľa jej názoru buď úmyselne zavádzala alebo súd nesprávne posúdil predloženú zmluvu o úschove. Zdôraznila, že v žiadnom prípade sa nejedná o inú dohodu. Žalobkyňa mala niekoľko dohôd o úschove k dispozícii a preto má zato, že zavádza súd v tom, že jej mala dať 28 000 eur. Dôvodila tým, že trestné stíhanie sa viedlo za spreneveru a to sumy, ktorú jej na základe dohody o uložení finančných prostriedkov, dala cez svojho otca. Ďalšie dohody, ako aj tá na 28 000 eur bola spolu s úrokmi, ktoré boli neexistujúce, ako z trestného konania vyplynulo. Ďalej zdôraznila, že už zaplatila sumu 3 000 eur otcovi poškodenej žalobkyne, čo v trestnom konaní priznal vyšetrovateľke. Uviedla, že prostredníctvom sms správ vie preukázať, že vyvíjali na ňu psychický nátlak. Výpisy z účtov, ktoré majú k dispozícii NAKA aj vyšetrovatelia z LV potvrdzujú, že otcovi žalobkyne poslala nie 3 000 eur ale 4 000 eur a nikdy jej nedali 28 000 eur. V závere uviedla, že má dojem, že žalobkyňa sa chce obohatiť a bude žiadať ďalšiu sumu na základe ďalšej dohody. V trestnom konaní však už bolo preukázané, že dohody spolu súviseli a boli každý mesiac spísané nové s úrokmi za príslušný mesiac. Uviedla, že nenamieta čo spravila, ale po výkone trestu sa bude snažiť nahradiť škodu, ale iba tú, ktorú spravila. Na základe uvedených skutočností žiadala súd, aby vec vrátil okresnému súdu Levice na opätovné konanie s tým, aby súd pripojil trestný spis ČVS: ORP-211/2-VYS-LV-2022. 3. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný, presvedčivo odôvodnený a žiadala, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil. Uviedla, že žalovaná neuniesla dôkazne bremeno ohľadom svojich tvrdení, ktoré spočívali v údajnej čiastočnej úhrade dlhu. Žalovaná dokonca dobrovoľne odmietla zúčastniť sa osobne súdneho pojednávania. Už týmto svojím konaním deklarovala svoj prístup k sporu. Uviedla, že k ostatným skutkovým tvrdeniam sa nevyjadrila z dôvodu, že sa jedná o neprípustné novoty v odvolacom konaní. Poukázala na to, že žalovaná mala dostatočný priestor, aby uniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, avšak do dnešného dňa neprodukovala ani jeden dôkaz ohľadom údajnej čiastočnej úhrady . S ohľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanú zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods.1 písm. b) ,c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 6. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
7. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 28 000 eur s príslušenstvom z titulu uznania dlhu na základe zmluvy o úschove finančných prostriedkov uzatvorenej medzi ňou a žalovanou. 8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaná dňa 01.03.2022 podpísala Uznanie dlhu voči rodine A., v ktorom potvrdila a priznala svoj dlh vo výške 28 000 eur voči osobám A. F. A., jeho manželky G. A. a ich dcéry A. B. C., H. A.. Z písomného uznania dlhu zo dňa 01.03.2022 vyplýva, že uvedené osoby poskytli žalovanej finančné prostriedky, ktoré žalovaná nevrátila a tým jej vznikol voči menovaným osobám dlh vo výške 28 000 eur. Dlh mal byť podľa Uznania dlhu zo dňa 01.03.2022 splatný najneskôr do 15.03.2022 v celej výške. 9. Súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď dospel k záveru, že žalobkyňa na základe platne uzatvorenej inominátnej zmluvy zo dňa 06.09.2021 odovzdala žalovanej peňažné prostriedky vo výške 20 000 eur s tým, že dňa 25.01.2022 ukončila Zmluvu o úschove finančných prostriedkov, vypovedala žalovanej plnú moc a žiadala finančné prostriedky vrátiť. Taktiež súd nepovažoval za spornú skutočnosť, že žalobkyňa predložila súdu aj písomné Uznanie dlhu zo dňa 01.03.2022 na sumu 28 000 eur, ktorá suma korešponduje so žalovanou sumou a preto žalobe vyhovel. 10. Uznanie práva je jednostranný, adresovaný a hmotnoprávny úkon dlžníka, ktorý k svojej platnosti okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) musí spĺňať náležitosti uvedené v § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Uznanie práva sa musí urobiť predovšetkým v písomnej forme (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a musí sa týkať tak jeho dôvodu ako aj jeho výšky. Zároveň musí spĺňať požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže uznanie práva je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle uznať práva čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nepostačuje, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému bol uvedený úkon adresovaný, boli dôvody a výška uznaného práva jasné, ak nie sú poznateľné z obsahu listiny. 11. Občiansky zákonník paralelne s právnou úpravou uznania práva upravuje v § 558 inštitút uznania dlhu, ktorý je samostatným zaisťovacím inštitútom. Zaisťovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania, čím sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu, ani jeho trvanie v dobe, kedy k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, aby preukázal, že dlh nevznikol, resp. že bol splnený alebo zanikol iným spôsobom. Uznaním dlhu tak prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) potrebné, aby tento jednostranný právny úkon urobil dlžník písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatiť dlh a uviedol dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh, čo do dôvodu a výšky. Z uvedeného vyplýva, že splnením predpokladov uvedených v § 558 Občianskeho zákonníka dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 2 vety druhej Občianskeho zákonníka. Pokiaľ písomný prejav vôle dlžníka obsahuje uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky a absentuje v ňom výslovný prísľub zaplatenia, je dôsledkom tohto úkonu iba pretrhnutie premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a vyvrátiteľná právna domnienka trvania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka nevznikne. 12. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie riadne nezistil skutkový stav a dostatočne sa nevysporiadal s námietkami žalovanej, vznesenými v priebehu konania pred súdom prvej inštancie už v samotnom odpore proti platobnému rozkazu, čo robí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným, čím došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. 13. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd dôsledne neskúmal náležitosti uznaniu dlhu, resp. dohody, na základe ktorej mal byť dlh uznaný. Dohoda o uložení finančných prostriedkov spísaná medzi žalobkyňou a žalovanou zo dňa 06.09.2021 (č. l. 13 spisu) bola uzatvorená na sumu vo výške 20 000 eur, pričom v Uznaní dlhu voči rodine A. zo dňa 01.03.2022 (č. l. 14 spisu) je uvedená dlžná suma vo výške 28 000 eur. Obligatórnou náležitosťou uznania dlhu v zmysle § 558 OZ je vymedzenie čo do dôvodu a výšky dlhu, teda jasného určenia právneho titulu, z ktorého dlh vznikol a špecifikácia jeho výšky. V predmetnej veci sa za právny titul považuje Dohoda o uložení finančných prostriedkov, ktorá však
v Uznaní dlhu nie je presne špecifikovaná, čím absentuje podmienka exaktnosti t. j. primárneho záväzku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo/1/2007, podľa ktorého: „Pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodu, nemusí byť síce tento dôvod v listine obsahujúcej uznanie práva uvedený vždy výslovne, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný z inej listiny, na ktorú je v listine o uznaní dlhu výslovný odkaz. Výšku dlhu musí byť vyjadrená tak, aby bola objektívne určiteľná“ (toto som citovala z komentáru CSP). Odvolací súd zistil, že v prejednávanej veci v uznaní dlhu zo dňa 01.03. 2022 chýba jasná špecifikácia dohody, na ktorú sa uznanie dlhu vzťahuje. Rovnaký záver možno prijať aj vo vzťahu k nejednoznačnosti sumy, ktorú si žalobkyňa uplatňuje, nakoľko sa jej výška uvedená v Dohode o uložení finančných prostriedkov odlišuje od výšky, ktorá je uvedená v Uznaní dlhu voči rodine A.. 14. Žalovaná už v podanom odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v odvolaní voči rozsudku namietala, že žalobkyňa si už uplatňuje dlžnú sumu v trestnom konaní avšak v inej výške. S touto námietkou sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal, keď len stroho vo svojom rozhodnutí konštatoval, že predmetom trestného konania je iná čiastka na základe inej dohody. Z obsahu spisu nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie v dostatočnej miere a dôsledne zaoberal, špecifikáciou výšky sumy a dohody ako právneho titulu, ktoré sú predmetnom trestného konania. S ohľadom na to, že v konaní bolo nepochybne zistené, že žalovaná prípadne jej rodičia uzatvorili viac dohôd o uložení finančných prostriedkov a keďže v písomnom uznaní zo dňa 01.03.2022 dlhu nie je konkretizované, ku ktorej dohode o uložení finančných prostriedkov sa uznanie dlhu zo dňa 01.03.2022 vzťahuje, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa zaoberať tým, či je právny úkon písomného uznania dlhu zo dňa 01.03.2022 dostatočne určitý (§ 37 ods. 1 OZ). Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani rozdielnosťou sumy v uznávacom prejave vôle a v dohode o uložení finančných prostriedkov a nevysvetlil, prečo akceptoval uznanie dlhu do výšky 28 000 eur, keď z dohody o uložení finančných prostriedkov zo dňa 06.09. 2021 vyplýva, že predmetom tejto dohody bola suma 20 000 eur. Napokon sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal s tým, že v trestnom konaní vedenom voči obžalovanej D. E. E. zo dňa 09.01.2024 č.k. 1PV 491/22/4402-16 (č. l. 95 spisu) vyplýva, že žalovaná v postavení advokátky dňa 06.09.2021 prevzala na základe ústnej dohody od A. F. A. finančné prostriedky vo výške 20 000 eur, dňa 10.09.2002 sa na 5000 eur a v nezistenom čase prevzatie hotovosti sumu 1 500 eur, ktoré finančné prostriedky nevrátila a spôsobila škodu vo výške 26 500 eur A. F. A., otcovi žalobcu, si uplatňuje sumu 26 500 eur. Rovnako tak zostal bez povšimnutia súdu prvej inštancie, že na č. l. 102 spisu je založená ďalšia dohoda o uložení finančných prostriedkov zo dňa 06.11.2021, a to na sumu 30 492 eur. Za týchto okolností bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa dôsledne zaoberať tým, či právny úkon - písomné Uznanie dlhu zo dňa 01.03.2022 je pre absenciu dátumu dohody o uložení finančných prostriedkov a rozdielnosti finančných súm, uvedených v dohode o uložení finančných prostriedkov zo dňa 06.09.2021 a písomným uznaním dlhu zo dňa 01.03.2022 z hľadiska určitosti, platným právnym úkonom. Nadväznosti na to, sa mal zaoberať tým, či takéto písomné uznanie dlhu mohlo vyvolať právne následky, že dlh v čase uznania existoval a dôkazné bremeno vyvrátiť túto domnienku, je preto na strane žalovanej. 15. Taktiež sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s námietkami žalovanej, ktorá uvádzala, že žalobkyňa z jej účtu prijala 4 000 eur. Súd k tejto námietke uviedol, že žalovaná túto skutočnosť nijako nepodporila listinnými dôkazmi. Žalovaná však v podanom odpore uviedla (č. l. 36 spisu), že táto skutočnosť je preukázaná, avšak nakoľko sa nachádza v ústave na výkon trestu odňatia slobody potvrdenie o tejto skutočnosti poslať nevie avšak policajné útvary majú túto skutočnosť zabezpečenú. Rovnako tak v podanom odvolaní uviedla, že výpisy z jej bankového účtu preukazujú, že otcovi žalobkyne poslala sumu 4 000 eur, čo mal otec žalobkyne pred vyšetrovateľkou p. G. aj potvrdiť, avšak vo výške 3 000 eur. 16. Odvolací súd zdôrazňuje, že uznanie dlhu má pre veriteľa osobitný význam práve v tom, že sa ním potvrdzuje, že dlh v čase jeho uznania trval, t. j. dlžník sám ním potvrdzuje jeho existenciu. Táto domnienka existencie dlhu je vyvrátiteľná. Tzn. dlžník môže namietať, že dlh neexitoval, nevznikol, či netrval. Dôkazné bremeno sa v takom prípade prenáša na tú stranu, ktorá uvedenú domnienku vyvracia, teda žalovanú. V prípade, ak by dlžník platne svoj dlh neuznal čo do dôvodu a výšky, dôkazná povinnosť zaťažuje veriteľa v danom prípade žalobkyňu, ktorá v konaní musí preukázať odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej a ich výšku.
17. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude zaoberať vyššie naznačeným spôsobom. Vyporiada sa s námietkami žalovanej, uvedenými v písomnom odpore, ako aj v podanom odvolaní. Zistí, kedy a v akej výške prevzala od žalobkyne a jej rodičov finančné prostriedky, koľko dohôd o uložení finančných prostriedkov s nimi žalovaná uzatvorila, a vrátenie ktorých finančných prostriedkov si uplatnili poškodené osoby v trestnom konaní. Javí sa ako vhodné zistiť v akom štádiu je toto trestné konanie, a či v rámci trestného konania bola žalovanej uložená povinnosť vrátiť poškodeným osobám nejaké finančné prostriedky. Následne súd prvej inštancie môže prijať záver, či nebolo v tomto konaní uplatnené vrátenie finančných prostriedkov duplicitne. 18. Vo vzťahu k obrane žalovanej v tom, že časť finančných prostriedkov už vrátila, odvolací súd uvádza, že túto skutočnosť je povinná preukázať žalovaná, ktorá musí označiť dôkazy v tomto smere a navrhnúť ich vykonanie. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne v podanom vyjadrení k odvolaniu, že žalovaná v odvolaní uvádza novoty, na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať, odvolací súd uvádza, že dôvodom pre zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie bola nielen tá skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vyporiadal s obranou žalovanej, uvedenej už v podanom odpore (preto nemôže ísť v tomto smere o novoty), ale aj tá skutočnosť, že sa nedostatočne zaoberal písomným uznaním dlhu zo dňa 01.03.2022. Uznanie dlhu zo dňa 01.03.2022 žalovanou neposúdil z hľadiska platnosti tohto právneho úkonu (§ 37 OZ) napriek tomu, že uznávací prejav vyvoláva pochybnosti o výške dlhu a dátumu odovzdania finančných prostriedkov ako aj o právnom titule, keďže v ňom absentuje dátum dohody o uložení finančných prostriedkov. V prípade, ak by išlo o absolútnu neplatnosť tohto uznávacieho prejavu vôle je na ňu súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti, teda aj vtedy, ak to strany sporu nenamietajú. 19. Keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva relevantné odpovede na zhora uvedené otázky, odvolací súd považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Navyše sa súd prvej inštancie dôsledne nezaoberal obranou žalovanej a tým riadne nezistil skutkový stav. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov celého konania vrátene tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania 427 ods. 1 CSP) dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).