Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5Co/166/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8009899815 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2009 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2009:8009899815.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Ing. O. Z., CSc., bytom X. B. č. A./X, XXX XX L. proti žalovanému Y. Z. a H. SR, š. p., so sídlom Z. č. XX, XXX XX J., zast. JUDr. Renátou Barbušovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom Štúrova č. 13, P.O.BOX 154, 810 00 Bratislava, o náhradu za trvalý porast, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 5C 598/1999-150 zo dňa 4.3.2009 takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v celkovej výške 747,79 eur v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal od žalovaného vyplatiť náhradu za trvalé porasty na parcelách evidovaných na Katastrálnom úrade v Kežmarku, kat. úz. R. Y., parcela č. 1884 a 1885 - les vo výške, ktorá bola určená znaleckým posudkom. Vychádzal zo skutočností, že žalobca sa domáhal vydania náhrady podľa § 24 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. Dňa 15.5.1998 Y. Z. a H., š. p., OZ F., L. XX, F. odovzdali na základe dohody vlastníkom bližšie špecifikovaným v žalobe do užívania nehnuteľností podľa rozpisu uvedeného v žalobe, okrem iného aj parcelu č. 1884 - les a parcelu č. 1885 - les. Po prevzatí zistili, že na týchto parcelách sa nenachádzajú porovnateľné porasty, ako v čase prevzatia nehnuteľností do užívania odporcom. V tom čase na nich sa nachádzal les vytvorený prevažne smrekovcom opadavým o veku približne 100 rokov a v súčasnosti sa na nich nenachádza žiadna drevina v rubnom veku. Vek porastu žalobca odhadol na 15 - 20 rokov. Žalovaný v priebehu prvostupňového konania namietal včasnosť uplatnenia nároku žalobcom. Písomnú žiadosť žalobcu na vydanie trvalého porastu z 15.2.1999 žalovaný neeviduje, pričom preukázanie tejto skutočnosti je podstatné na preukázanie dodržania lehoty na uplatnenie práva na náhradu za trvalý porast podľa § 16 ods. 3 zákona o pôde. Žalobca mal vyzvať žalovaného ako povinnú osobu na vydanie náhrady za trvalý porast v lehotách uvedených v § 13 zákona, t. j. vo všeobecných lehotách určených na vydanie nehnuteľnosti. Platí, že právo na náhradu môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992 a neuplatnením práva v tejto dobe, právo zanikne. Prvostupňový súd nárok žalobcu posúdil podľa § 24 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a podľa § 15 ods. 1, 2, 3 a § 13 ods. 1 citovaného zákona. Využil aj ust. § 16 ods. 3, 4 a 5 zákona č. 229/1991 Zb., pričom ustálil, že posledne uvedené ustanovenia obsahujú právne normy upravujúce podmienky vzniku práva na vydanie náhrady za trvalý porast, spôsob poskytnutia náhrady a lehoty na uplatnenie uvedeného práva. Z obsahu listinných dôkazov ako aj z výpovede žalobcu v priebehu konania prvostupňový súd mal preukázané, že žalobca svoje právo na vydanie náhrady za trvalý porast uplatnil žiadosťou ( výzvou ) zo dňa 21.12.1992. Preto žalovanému vznikla zákonná povinnosť vydať žalobcovi ako oprávnenej osobe náhradu v lehote 6 mesiacov odo dňa doručenia výzvy tak, ako to vyplýva z § 16 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. Uvedená lehota, v rámci ktorej bol žalovaný v právnom postavení povinnej osoby, ktorá je povinná vydať žalobcovi náhradu za trvalý porast uplynula 21.6.1993. Dňom nasledujúcim po uvedenom dni začala plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia lehota, v rámci ktorej mal žalobca právo domáhať sa splnenia zákonnej povinnosti na žalovanom. Táto lehota uplynula 22.6.1996, žalobca sa svojho práva súdnou cestou domáhal žalobou podanou až 20.10.1999, teda po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty. Následne prvostupňový súd posúdil nárok aj podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Žalobca mohol svoje právo vykonať po prvý raz až 22.6.1993, toto svoje právo domáhať sa náhrady za trvalý porast mohol uplatniť najneskôr do uplynutia 22.6.1996, žalobca žalobu podal až 20.10.1999. Keďže súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia na premlčanie prihliadne len na námietku dlžníka ( žalovaného ) a keďže sa žalovaný premlčania dovolal už vo svojom písomnom podaní doručenom 3.11.2008, súd mal za to, že v prejednávanej právnej veci sú splnené zákonné podmienky, na základe ktorých právo na vydanie náhrady za trvalý porast tak, ako sa toho domáhal svojou žalobou priznať žalobcovi nemožno. Preto žalobu v celom rozsahu súd zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech prvostupňový súd priznal náhradu trov konania potrebných na účelne uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech. Trovy právneho zastúpenia úspešného žalovaného podrobne popísal. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, prvostupňový súd nevykonal základné procesné úkony, z ktorých by bolo možné zistiť, či je namieste postup podľa § 104 a § 107 O. s. p. Táto nepreskúmateľnosť spôsobila, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V prvom rade žalobca namietal pasívnu legitimáciu účastníka konania, pretože právnickú osobu, ktorú žaloval, zanikla podľa výpisu z obchodného registra a ktorá mala IČO: 36 461 393 podľa § 20 a/ ods. 2 Občianskeho zákonníka dňa 12.1.2005 bez likvidácie, teda postupom podľa § 20 a/ ods. 3 OZ. Žalovaný bol právnická osoba, ktorá vznikla právoplatným výrokom uznesenia registrového súdu dňa 29.11.1989. V čase vzniku žalovaného subjektu s IČO: 36 461 393, subjekt s IČO: 31 577 920 neexistoval. V čase svojho vzniku sa žalovaný rovnako ako v čase zániku nazýval odštepný závod a registrový súd právnu formu „organizačná zložka štátneho podniku“ eviduje len od 12.1.2005, táto transformácia bola vykonaná po 6 rokoch po podaní žaloby, preto aj plnomocenstvo na zastupovanie udelené JUDr. Barbušovej bolo udelené nesprávnym subjektom. Ďalej žalobca namietal, že prvostupňový súd na jeho nárok použil ust. § 16 zákona č. 229/1991 Zb., žiadal len náhradu za trvalý porast, pričom jeho spoluvlastnícke právo k lesom nikdy nezaniklo a žalovaný mu tieto lesy vydal. Prvostupňový súd sa riadil nesprávnym právnym názorom a neodôvodnene zamietol návrhy na doplnenie dokazovania žalobcom. Dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o premlčaní nároku uplatneného žalobou. Poukázal na to, že v prejednávanej veci je potrebné použiť ust. § 24 ods. 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., pričom nájomný vzťah so žalovaným aj naďalej trvá. K odvolaniu predložil dohodu uzatvorenú na základe § 22 ods. 1 písm. c/ zákona č. 229/1991 Zb., na základe ktorej došlo k zániku užívacích práv pre Vojenské lesy a majetky, odštepný závod Kežmarok a vlastníci pristúpili k dohode o odovzdaní majetku. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že odštepný závod nemá právnu subjektivitu a odštepný závod Kežmarok v prejednávanej veci bol odštepným závodom štátneho podniku Vojenské lesy a majetky. Označenie žalovaného je správne. Pokiaľ sa týka premlčania, trvá na tom, že nárok žalobcu bol podaný oneskorene a je premlčaný, pretože § 24 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. odkazuje na postup podľa § 15, pričom aplikácia žalobcom napádaného ust. § 16 je daná tým, že toto zákonné ustanovenie upravuje všeobecne postup a lehoty pre poskytovanie ostatných náhrad podľa § 14 a 15 zákona č. 229/1991 Zb. Na prejednávanú vec sa vzťahuje ust. § 16 zákona č. 229/1991 Zb., pričom tvrdenie žalobcu, že premlčacia lehota ani nezačala plynúť je v rozpore s citovaným zákonným ustanovením. Žalovaný odovzdal nehnuteľnosť na základe dohody o odovzdaní užívacích práv zo dňa 15.5.1998, od tejto doby sa skončil akýkoľvek nájomný vzťah medzi účastníkmi dohody. Lehota na poskytnutie náhrady oprávnenej osobe je upravená v § 16 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb., žiadne ustanovenie zákona ju nepredlžuje. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že by mu vôbec patril nárok na náhradu za trvalé porasty. Preto žalovaný považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne aj právne správny a navrhol, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. , vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a zistil, že prvostupňový súd pri rozhodovaní v prejednávanej veci pochybil jednak pri zisťovaní skutkového stavu, ale aj pri aplikácii právneho predpisu. Správne prvostupňový súd zistil, že na prejednávanú vec sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Citovaný zákon v súvislosti s nárokmi, ktoré si môžu uplatniť účastníci konania je rozdelený do štyroch častí a každá časť tvorí samostatný a ucelený celok. V prvej časti zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku ( ďalej len zákon č. 229/1991 Zb. ) je konštatovaná pôsobnosť zákona č. 229/1991 Zb., obsahuje základné ustanovenia. Druhá časť zákona č. 229/1991 Zb. sleduje obnovenie pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a inému hospodárskemu majetku. Ide o tzv. reštitučnú časť zákona. Podľa tejto časti sa obnovujú pôvodné vlastnícke vzťahy za podmienok uvedených v tejto časti zákona č. 229/1991 Zb. vrátane lehôt na uplatnenie nárokov a druhu uplatňovaných nárokov. Tretia, samostatná časť, je časť, ktorá upravuje pôsobenie pozemkového fondu. Štvrtá časť s názvom Osobitné, prechodné a záverečné ustanovenia je časťou, ktorá sa zaoberá v ustanovení § 22 až 24 nárokmi, ktoré nemajú „reštitučný charakter“. Ide o nároky, kedy právnické osoby užívali vlastníctvo iných osôb, pričom toto vlastníctvo pôvodných vlastníkov zostalo zachované. Právne vzťahy medzi týmito vlastníkmi a užívateľmi ich majetku upravuje práve štvrtá časť zákona o pôde a vzťahuje sa na prejednávanú vec. Zákon o pôde upravuje zvlášť nároky oprávnených osôb poľa druhej časti zákona o pôde vrátane vzniku práv a spôsobu ich uplatnenia voči povinným osobám a zvlášť nároky vlastníkov nehnuteľností, ktoré boli užívané právnickými osobami podľa zvláštnych predpisov. Teda lehoty na uplatnenie nároku uvedené v ust. § 13 zákona o pôde sa týkajú nárokov, ktoré sa uplatňujú podľa druhej časti zákona č. 229/1991 Zb., teda podľa „reštitučnej časti“ zákona. Podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona č. 229/1991 Zb. dňom účinnosti tohto zákona zanikajú tieto práva k majetku uvedenému v § 1 ods. 1 : c/ právo užívania na zabezpečenie lesnej výroby a ostatných funkcií lesa. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ak medzi doterajším užívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného pozemku nedošlo k inej dohode, vznikne dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom, keď bol pozemok podľa druhej časti tohto zákona vydaný, medzi nimi nájomný vzťah, ktorý možno vypovedať k 1. októbru bežného roka. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ak na pozemku nie sú ku dňu skončenia práva užívania porovnateľné trvalé porasty, ktoré na ňom boli ku dňu vzniku práva užívania, vlastníkovi patrí náhrada za trvalý porast podľa § 15 ods. 1 až 3. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v ods. 1 osobitnými predpismi. Citované zákonné ustanovenia neodkazujú, vzhľadom na uplatnený nárok žalobcu, na použitie ust. § 13 a § 16 zákona č. 229/1991 Zb. Explicitne je odkaz len na ust. § 15 ods. 1 až 3 citovaného zákona, podľa ktorého oprávnenej osobe prislúcha právo na náhradu za trvalý porast, ktorý na pozemku bol v čase jeho prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou, ak v čase vydania pozemku na ňom nie je iný porovnateľný trvalý porast tej istej kultúry. Za porovnateľný lesný porast sa považuje porast, ktorý bez ohľadu na vek a drevinové zloženie umožňuje výnos, ak takýto porast bol na pozemku v čase jeho prevzatia štátom. Ak na pozemku nie je takýto porast, oprávnenej osobe sa môže poskytnúť s jej súhlasom náhrada podľa predchádzajúcej vety, výnimočne aj formou náhrady nákladov na starostlivosť o jestvujúci porast až do času, kým bude poskytovať výnos podľa druhej vety. Ustanovenie § 24 zákona č. 229/1991 Zb. nemá zvláštnu lehotu na uplatnenie práva, a preto je potrebné nárok a námietku žalovaného o premlčaní posudzovať podľa všeobecných ustanovení § 1 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané prvý raz. Nie je rozhodujúce, či a kedy bol nárok uplatnený u žalovaného, pretože zákon o pôde v tejto časti neuplatňuje preklúziu práva, ak sa nárok neuplatní u osoby, ktorá má náhradu poskytnúť. Dôležité je, kedy bol nárok uplatnený súdnou cestou. Keďže prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav dôležitý pre správne právne posúdenie prejednávanej veci, na nedostatočne zistený skutkový stav použil nesprávne zákonné ustanovenie, jeho rozhodnutie nemá oporu v zákone. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové prejednanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude v prvom rade vyzvať žalobcu podľa § 43 ods. 1, 2 O. s. p. s použitím ust. § 79 ods. 1, 2 a 4 O. s. p., aby presne uviedol výšku uplatneného nároku. Následne prvostupňový súd zhodnotí, či nárok žalobcu je podľa § 101 OZ a podľa § 1 ods. 3 a § 24 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. premlčaný, vysporiada sa so všetkými podmienkami premlčania. Pokiaľ zistí, že nárok je premlčaný, žalobu zamietne. Pokiaľ však zistí, že nárok nie je premlčaný, vykoná ďalšie dokazovanie, ktoré bude mať vplyv na meritórne rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu podľa návrhu žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu, ktorý pokiaľ svoje nároky nepreukáže, v konaní bude neúspešným účastníkom konania. Prvostupňový súd sa vysporiada v ďalšom aj s otázkou právnej subjektivity odštepného závodu podľa námietok žalobcu a posúdi zodpovednosť žalovaného subjektu za uplatnený nárok žalobcom. Podľa § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 224 ods. 3 O. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.