Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Sp/18/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200705 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8010200705.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove samosudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci navrhovateľa A. B., narodeného XX. E. XXXX, bytom G., E. S. č. XX/XX, právne zastúpený JUDr. Dušanom Sitarčíkom, advokátom, so sídlom v Humennom, Ul. Staničná č. 11 proti odporkyni Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 o príplatok k dôchodku politickým väzňom takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporkyne zo dňa 25. augusta 2010 č. XXX XXX XXXX. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : V preskúmavanej veci odporkyňa rozhodnutím zo dňa 25. augusta 2010 nepriznala navrhovateľovi príplatok k dôchodku politickým väzňom podľa zákona č. 274/2007 Z.z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom v znení neskorších predpisov a to § 2 ods. 1 a § 4 citovaného zákona. V odôvodnení rozhodnutia poukázala na priebeh doterajšieho konania a to, že správne konanie začala na základe žiadosti navrhovateľa, ktorá bola odporkyni doručená 20. decembra 2007, ktorou žiadal o priznanie príplatku k dôchodku podľa § 2 ods. 1 zákona o príplatku k dôchodku politickým väzňom a rozhodnutím zo dňa 06. februára 2008 žiadosti navrhovateľa nebolo vyhovené, pretože nie je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z.z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom. Sociálna poisťovňa, ústredie poukázala na rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 07. mája 2010 č.k. 4 Sp 12/2008-57, ktorým bolo vyššie uvedené rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s tým, že podľa právneho názoru súdu zistenie skutkového stavu bolo na posúdenie veci nedostačujúce, rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, lebo na podklade listinných dôkazov a iných dokumentov nebolo možné jednoznačne posúdiť, či navrhovateľ je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona. Súčasne týmto rozsudkom bolo odporkyni uložené v ďalšom konaní dôsledne postupovať podľa § 46, § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku a opätovne o žiadosti navrhovateľa rozhodnúť na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a osobitnú pozornosť bolo potrebné venovať skúmaniu podmienok uvedených v § 1 zákona č. 274/2007 Z.z. v spojení s § 6 zákona č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji, kde je definovaný pojem politický väzeň keď sa javí, že navrhovateľ spĺňa podmienky pre priznanie postavenia účastníka protikomunistického odboja a teda politického väzňa podľa § 1 zákona č. 274/2007 Z.z. Odporkyňa poukázala na to, že v ďalšom konaní opätovne posúdila obsah spisového materiálu vrátane dokumentov, ktoré zabezpečil Krajský súd v Prešove na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2009 sp. zn. 9 So 111/2009 a z obsahu spisového materiálu zistila skutkový stav. Odporkyňa poukázala na žiadosť a jej prílohy, ktorou bolo aj potvrdenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 09. júna 1994 č. 15590/91-91/9268, podľa ktorého žiadosti navrhovateľa o rehabilitáciu podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nebolo vyhovené a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. októbra 1990 č. 2 Rt 138/1990 o účasti určitých fyzických osôb na rehabilitácii, z obsahu ktorého nie je možné zistiť žiadnu, pre toto správne konane skutkovo relevantnú skutočnosť, pretože uvedené uznesenie sa netýkalo osoby navrhovateľa. Z uznesenia Štátnej prokuratúry z 09. augusta 1950 č. Pst III 334/50 vyplýva, že navrhovateľ bol vzatý do väzby v súvislosti s trestným stíhaním za pomocníctvo na trestnom čine velezrady, následne dňa 13. októbra 1950 bola Štátnemu súdu v Bratislave doručená obžaloba, ktorou navrhovateľ bol obžalovaný z tohto trestného činu. Z pripojených listinných dôkazov súčasne vyplýva, že Štátny súd v Bratislave rozsudkom z 11. decembra 1950 č. Ts III 55/50 navrhovateľa spod obžaloby oslobodil pre nedostatok usvedčujúcich dôkazov. Odporkyňa poukázala aj na list navrhovateľa z 12. decembra 1950, ktorý adresoval Štátnej prokuratúre, v ktorom sám navrhovateľ uvádzal, že bol zaistený len omylom, pričom priamo ani nepriamo neuznal žiadnu účasť na činnosti, pre ktorú bolo trestné konanie vedené. Podľa potvrdenia Veliteľstva oddielu SVS v Bratislave z 08. januára 1951 bol týmto dňom navrhovateľ prepustený z väzby na slobodu a podľa uznesenia Štátnej prokuratúry zo dňa 06. novembra 1952 č. Pst III 334/50 zrušil štátny prokurátor zaistenie majetku navrhovateľa, pretože trest prepadnutia majetku nebol uložený. Odporkyňa poukázala aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. októbra 1990 č. 2 Rt 138/90 o účasti na rehabilitácii v súvislosti s trestnou vecou vedenou na Štátnom súde v Bratislave sp. zn. Ts III 55/50, z ktorého vyplýva, že účasť navrhovateľa na súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 nebola vyslovená. Odporkyňa výrok rozhodnutia ďalej zdôvodnila tým, že zákon č. 274/207 Z.z. v § 2 ods. 1 upravuje, že oprávnená osoba je fyzická osoba, ktorej sa vypláca starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok, invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu, výsluhový dôchodok, invalidný výsluhový dôchodok alebo invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu, ku dňu podania žiadosti o príplatok je štátnym občanom Slovenskej republiky a ktorá bola a ) najmenej tri mesiace väznená, tri mesiace vo výkone trestu odňatia slobody, tri mesiace zaradená do vojenských táborov nútených prác alebo protiprávne násilne odvlečená do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch počas najmenej troch mesiacov a bola rehabilitovaná alebo odškodnená podľa osobitných predpisov (zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 2 zákona č. 319/1991 Zb. alebo zákon č. 125/1996 Z. z.) alebo jej bol priznaný jednorazový peňažný príspevok podľa osobitného predpisu b ) najmenej tri mesiace zaradená do táborov nútených prác. Podľa § 6 zákona č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji účastníkom protikomunistického odboja je občan, ktorý bol politickým väzňom alebo bol z politických dôvodov internovaný, alebo bol v období rokov 1948 až 1953 zaradený do vojenských táborov nútených prác, alebo bol v rokoch 1944 až 1946 civilnou osobou protiprávne násilne odvlečenou do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch. Podľa tohto zákona je politickým väzňom je ten, kto bol v rozhodnom období obmedzený na osobnej slobode väznením, zaradením do tábora nútených prác, protiprávne násilne odvlečený alebo internovaný pre svoj aktívny odboj proti komunistickej moci z dôvodov politických, náboženských, či z ďalších dôvodov súvisiacich s protikomunistickým odbojom. Pretože navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku a ku dňu podania žiadosti o príplatok k dôchodku je občanom Slovenskej republiky, uvedené podmienky pre priznanie postavenia oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. splnil. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že bol vo väzbe v dobe najneskôr od 9. augusta 1950 do 8. januára 1951, preto aj podmienku väznenia trvajúceho aspoň 3 mesiace uvedenú v § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. spĺňať. Nespĺňa však ďalšiu podmienku uvedenú v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z, a to rehabilitovanie alebo odškodnenie podľa osobitných predpisov (zákon č. 119/1990 Zb. osudnej rehabilitácii, zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 2 zákona č. 319/1991 Zb. alebo zákon č. 125/1996 Z. z.). Odporkyňa argumentovala aj tým, že z obsahu potvrdenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 9. júna 1994 č. 15590/91-91/9268 celkom jednoznačne vyplýva, že žiadosti o rehabilitáciu podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nebolo vyhovené. Taktiež nebolo v konaní preukázané, že navrhovateľ bol rehabilitovaný v zmysle skôr účinného zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý bol od 1. júla 1990 zrušený práve zákonom č. 119/1990 Zb. Skutočnosť, že už v samotnom trestnom konaní vedenom na Štátnom súde v Bratislave pod sp. zn. Ts III 55/50 bol rozsudkom tohto súdu navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, má za následok, že rehabilitačné nároky vyplývajúce zo zákona č. 82/1968 Zb. vzťahujúce sa na odsúdených (§ 1 tohto zákona) a na odsudzujúce rozsudky v trestných veciach (§ 2 tohto zákona) sa na navrhovateľa nevzťahujú. Ustanovenie § 2 zákona č. 319/1991 Zb. priznáva nároky za násilné odvlečenie do Zväzu sovietskych socialistických republík v rokoch 1944 až 1946 a preto ani podľa tohto ustanovenia nemohlo dôjsť k rehabilitácii alebo odškodneniu a súčasne tiež v tomto konaní takáto rehabilitácia alebo odškodnenie preukázané žiadnym spôsobom neboli. Zákon č. 125/1996 Z. z. upravuje súdnu rehabilitáciu vo svojom ustanovení § 5, podľa ktorého súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sa nevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, ak sa v priebehu konania preukáže, že konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práv a slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Odhliadnuc od skutočnosti, že v tomto konaní nebolo preukázané rozhodnutie súdu o rehabilitácii podľa § 5 zákona č. 125/1996 Z. z. a ani len podanie návrhu podľa § 5 zákona č. 125/1996 Z. z., odporkyňa akcentovala, že citovaným ustanovením bol iba rozšírený okruh osôb, ktorým je za splnenia ďalších stanovených podmienok možné zrušiť alebo zmierniť trest uložený za trestný čin, hoci sa na nich nevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, avšak s prihliadnutím na jeho znenie predpokladom jeho aplikácie nevyhnutne je právoplatné odsúdenie za trestný čin. Keďže navrhovateľ bol už v pôvodnom trestnom konaní rozsudkom Štátneho súdu v Bratislave z 11. decembra 1950 č. Ts III 55/50 spod obžaloby oslobodený, ustanovenie § 5 zákona č. 125/1996 Z. z. nie je možné v tomto prípade aplikovať. Keďže navrhovateľ nebol rehabilitovaný alebo odškodnený podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 2 zákona č. 319/1991 Zb. alebo zákona č. 125/1996 Z. z., nespĺňate jednu z podmienok pre priznanie postavenia oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. Nakoľko znenie § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. vyžaduje pre priznanie postavenia oprávnenej osoby kumulatívne splnenie všetkých v ňom uvedených podmienok, je možné dospieť k záveru, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. a nárok na príplatok k dôchodku politickým väzňom, preto nie je možné priznať. Sociálna poisťovňa poukázala tiež na to, že podľa právneho názoru Krajského súdu v Prešove vysloveného v rozsudku zo 7. mája 2010 č. 4Sp/12/2008-57 sa javí, že navrhovateľ spĺňa podmienky na priznanie postavenia účastníka protikomunistického odboja a teda politického väzňa podľa § 1 zákona č. 274/2007 Z. z. v spojení s § 6 zákona č. 219/2006 Z. z. Hoci aj tomuto tvrdeniu je možné s poukazom na list z 12. decembra 1950 adresovaného Štátnej prokuratúre odporovať tvrdiac, že z obsahu listinných dôkazov nevyplýva aktívny odboj proti komunistickej moci z dôvodu politických, náboženských, či z ďalších dôvodov súvisiacich s protikomunistickým odbojom (§ 6 zákona č. 219/2006 Z. z.), v tejto súvislosti je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že nárok na príplatok k dôchodku politickým väzňom, ktorý žiadosťou z 20. decembra 2007 bol uplatnený, má výlučne oprávnená osoba podľa § 2 zákona č. 274/2007 Z. z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom, pričom podmienky pre priznanie postavenia tejto oprávnenej osoby nie sú spĺnené. Pokiaľ zákon v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. podmieňuje priznanie príplatku k dôchodku politickým väzňom splnením určitých podmienok na strane žiadateľa, Sociálna poisťovňa ako správny orgán oprávnený o príplatku k dôchodku politickým väzňom rozhodovať musí splnenie týchto podmienok v konaní o príplatku k dôchodku politickým väzňom skúmať, a keď zistí ich nesplnenie, nemôže príplatok k dôchodku politickým väzňom žiadateľovi priznať, a to bez ohľadu na skutočnosť, či tento spĺňa definíciu účastníka protikomunistického odboja a politického väzňa podľa § 6 zákona č. 219/2006 Z. z. v spojení s § 1 zákona č. 274/2007 Z. z. Týmto rozhodnutím bol realizovaný rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 7. mája 2010 č. 4Sp/12/2008-57. Rozhodnutie odporkyne napadol včas podaným opravným prostriedok navrhovateľ, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť odporkyni na ďalšie konanie. Návrh odôvodnil tým, že poukázal na konanie vedené tunajším súdom pod sp. zn. 4 Sp 12/2008, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a následne rozsudok tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sp 12/2008, na ktorý v odôvodnení poukázala aj odporkyňa. Nezákonnosť rozhodnutia navrhovateľ vidí v tom, že odporkyňa v rozhodnutí nesprávne hodnotí postavenie navrhovateľa ako politického väzňa. V rozhodnutí nerozpoznáva pojmy väzba, väznený a výkon trestu odňatia slobody a zotrváva na tom, že navrhovateľ nespĺňa podmienku a to rehabilitovanie alebo odškodnenie podľa osobitných predpisov. Navrhovateľ zdôraznil, že ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z.z. nepozná podmienku odškodnenia a navrhovateľ súčasne tvrdí, že bol rehabilitovaný zákonom č. 125/1996 Z.z. v spojení na zákon č. 219/2006 Z.z. Uviedol, že zákony č. 82/1968 Zb., zákon č. 119/1990 Zb. a § 2 zákona č. 319/1991 Zb a § 5 zákona č. 125/1996 Z.z. sa na navrhovateľa vzťahovať nemôžu, pretože nebol odsúdený ani zavlečený do bývalého Sovietskeho zväzu. Navrhovateľ zdôraznil, že je však politickým väzňom podľa zákona č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji, lebo tento odkazuje na § 2 ods. 1 zákona č. 125/1996 Z.z. . Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona politickým väzňom je ten, kto bol v rozhodnom období obmedzený na osobnej slobody, väznený pre svoj aktívny odboj proti komunistickej moci z dôvodov politických, náboženských, či ďalších dôvodov súvisiacich s protikomunistickým odbojom. Ak odporkyňa z dostupných písomným materiálov zistila, že navrhovateľ bol vzatý do väzby v súvislosti s trestným stíham za pomocníctvo na trestnom čine velezrady, a že navrhovateľ bol spod obžaloby oslobodený pre nedostatok usvedčujúcich dôkazov a z listu navrhovateľa zo dňa 12. decembra 1950 adresovaného štátnej prokuratúry odporkyni ďalej vyplynulo, že bol zaistený len omylom, k tejto skutočnosti navrhovateľ uviedol, že vždy platí a platila zásada, že obvinený má právo brániť sa všetkými dostupnými prostriedkami a navrhovateľ bol oslobodený spod žaloby ( správne obžaloby ), len pre nedostatok usvedčujúcich dôvodov, z väzby bol prepustený až 08. januára 1951, pretože štátny prokurátor sa proti rozsudku zo dňa 11. februára 1950 odvolal. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k návrhu na preskúmanie rozhodnutia zo dňa 27. októbra 2010 navrhla napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Poukázala na priebeh doterajšieho konania, začatie správneho konania, rozsudky tunajšieho súdu, právny názor a k návrhu na preskúmanie argumentovala takto. Zákon č. 274/2007 Z.z. v § 1 o príplatku k dôchodku politickým väzňom v znení neskorších predpisov upravuje poskytovanie príplatku k dôchodku ako štátnej sociálnej dávky na zmiernenie krívd spôsobených komunistickým režimom od 25. februára 1948 do 31. decembra 1989 politickým väzňom a osobám pozostalým po popravenom alebo zomretom politickom väzňovi počas výkonu trestu, počas zaradenia do vojenských táborov nútených prác, protiprávneho násilného odvlečenia do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch alebo počas zaradenia do tábora nútených prác a ich rodinným príslušníkom za znevýhodnenie na trhu práce a nižší dôchodok. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. oprávnená osoba je fyzická osoba, ktorej sa vypláca starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok, invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu, výsluhový dôchodok, invalidný výsluhový dôchodok alebo invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu, ku dňu podania žiadosti o príplatok je štátnym občanom Slovenskej republiky a ktorá bola najmenej tri mesiace väznená, tri mesiace vo výkone trestu odňatia slobody, tri mesiace zaradená do vojenských táborov nútených prác alebo protiprávne násilne odvlečená do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch počas najmenej troch mesiacov a bola rehabilitovaná alebo odškodnená podľa osobitných predpisov (zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii. § 2 zákona č. 319/1991 Zb. alebo zákon č. 125/1996 Z. z.) alebo jej bol priznaný jednorazový peňažný príspevok podľa osobitného predpisu. Podľa § 6 zákona č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji účastníkom protikomunistického odboja je občan, ktorý bol politickým väzňom alebo bol z politických dôvodov internovaný, alebo bol v období rokov 1948 až 1953 zaradený do vojenských táborov nútených prác, alebo bol v rokoch 1944 až 1946 civilnou osobou protiprávne násilne odvlečenou do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch. Podľa tohto zákona politickým väzňom je ten, kto bol v rozhodnom období obmedzený na osobnej slobode väznením, zaradením do tábora nútených prác, protiprávne násilne odvlečený alebo internovaný pre svoj aktívny odboj proti komunistickej moci z dôvodov politických, náboženských, či z ďalších dôvodov súvisiacich s protikomunistickým odbojom. Navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku a ku dňu podania žiadosti o príplatok k dôchodku bol občanom Slovenskej republiky, preto uvedené podmienky pre priznanie postavenia oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. splnil. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ bol vo väzbe v dobe najneskôr od 9. augusta 1950 do 8. januára 1951, preto aj podmienku väznenia trvajúceho aspoň 3 mesiace uvedenú v § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. splnil. Nesplnil však ďalšiu podmienku uvedenú v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z., a to rehabilitovanie alebo odškodnenie podľa osobitných predpisov (zákon č. 119/1990 Zb. osudnej rehabilitácii, zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 2 zákona č. 319/1991 Zb. alebo zákon č. 125/1996 Z. z.). Z obsahu potvrdenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 9. júna 1994 č. 15590/91-91/9268 celkom jednoznačne vyplýva, že žiadosti navrhovateľa o rehabilitáciu podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nebolo vyhovené. Taktiež nebolo v konaní preukázané, že navrhovateľ bol rehabilitovaný v zmysle skôr účinného zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý bol od 1. júla 1990 zrušený práve zákonom č. 119/1990 Zb. Skutočnosť, že už v samotnom trestnom konaní vedenom na Štátnom súde v Bratislave pod sp. zn. Ts III 55/50 bol rozsudkom tohto súdu oslobodený spod obžaloby, má za následok, že rehabilitačné nároky vyplývajúce zo zákona č. 82/1968 Zb. vzťahujúce sa na odsúdených (§ 1 tohto zákona) a na odsudzujúce rozsudky v trestných veciach (§ 2 tohto zákona) sa na navrhovateľa nevzťahujú. Ustanovenie § 2 zákona č. 319/1991 Zb. priznáva nároky za násilné odvlečenie do Zväzu sovietskych socialistických republík v rokoch 1944 až 1946, a preto ani podľa tohto ustanovenia nemohlo dôjsť k rehabilitácii navrhovateľa alebo odškodneniu a súčasne tiež v tomto konaní takáto rehabilitácia alebo odškodnenie preukázané žiadnym spôsobom neboli. Zákon č. 125/1996 Z. z. upravuje súdnu rehabilitáciu vo svojom ustanovení § 5, podľa ktorého súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sa nevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, ak sa v priebehu konania preukáže, že konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práv a slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Odhliadnuc od skutočnosti, že v tomto konaní nebolo preukázané rozhodnutie súdu o rehabilitácii podľa § 5 zákona č. 125/1996 Z. z. a ani len podanie návrhu podľa § 5 zákona č. 125/1996 Z. z., že citovaným ustanovením bol iba rozšírený okruh osôb, ktorým je za splnenia ďalších stanovených podmienok možné zrušiť alebo zmierniť trest uložený za trestný čin, hoci sa na nich nevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, avšak s prihliadnutím na jeho znenie predpokladom jeho aplikácie nevyhnutne je právoplatné odsúdenie za trestný čin. Keďže navrhovateľ bol už v pôvodnom trestnom konaní rozsudkom Štátneho súdu v Bratislave z 11. decembra 1950 č. Ts III 55/50 spod obžaloby oslobodený, ustanovenie § 5 zákona č. 125/1996 Z. z. nie je možné v jeho prípade aplikovať. Z dôvodu, že navrhovateľ nebol rehabilitovaný alebo odškodnený podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 2 zákona č. 319/1991 Zb. alebo zákona č. 125/1996 Z. z., nesplnil jednu z podmienok pre priznanie postavenia oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 1 zákona č. 274/2007 Z. z. V ďalšej časti vyjadrenia odporkyňa poukázala na identické dôvody ako v rozhodnutí. Podkladom pre rozhodnutie bolo dostatočné a hodnoverné zistenie skutkového stavu, jeho porovnanie s právnym stavom a z toho logicky vyvodený záver, že nie je možné navrhovateľovi priznať príplatok k dôchodku. O nároku navrhovateľa bolo rozhodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k podaniu odporkyne uviedol, že ak odporkyňa vo svojom vyjadrení poukazuje na § 5 zákona č. 125/1996 Z.z. a ak tvrdí, že týmto ustanovením bol iba rozšírený okruh oprávnených osôb a je nevyhnutné, aby navrhovateľ bol právoplatne odsúdený za trestný čin, odporkyňa však opomenula, že navrhovateľ požaduje príplatok k dôchodku na základe toho, že bol väznený, a preto poukazovanie na ustanovenie § 5 zákona č. 125/1996 Z.z. považuje navrhovateľ za zavádzajúce a účelové. V ďalšom podaní zo dňa 30. novembra 2010 uviedol, že navrhovateľ bol v študijných rokoch 1948/49 a 1949/50 študentom ( bohoslovcom ) na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove o čom predloží písomný dôkaz, teda navyše je tu ďalší dôvod, prečo bol navrhovateľ podľa § 6 ods. 2 zákona č. 219/2006 Z.z. politickým väzňom. Krajský súd podľa § 250l a nasledujúcich ustanovení O.s.p. preskúmal rozhodnutie odporkyne, vyslúchol účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom predloženého dávkového spisu a dospel k záveru, že návrh na preskúmanie rozhodnutia odporkyne nie je dôvodný. Zákon č. 274/2007 Z.z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom predmet zákona v § 1 charakterizuje tak, že tento zákon upravuje poskytovanie príplatku k dôchodku ako štátnej sociálnej dávky na zmiernenie krívd spôsobených komunistickým režimom v období od 25. februára 1948 do 31. decembra 1989 politickým väzňom a osobám pozostalým po popravenom alebo zomretom politickom väzňovi počas výkonu trestu, počas zaradenia do vojenských táborov nútených prác, protiprávneho násilného odvlečenia do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch alebo počas zaradenia do tábora nútených prác a ich rodinným príslušníkom za znevýhodnenie na trhu práce a nižší dôchodok. Oprávnenú osobu ustanovenie § 2 ods. 1 charakterizuje tak, že oprávnená osoba je fyzická osoba, ktorej sa vypláca starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok, invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu, výsluhový dôchodok, invalidný výsluhový dôchodok alebo invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu, ku dňu podania žiadosti o príplatok je štátnym občanom Slovenskej republiky a ktorá bola a) najmenej tri mesiace väznená, tri mesiace vo výkone trestu odňatia slobody, tri mesiace zaradená do vojenských táborov nútených prác alebo protiprávne násilne odvlečená do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch počas najmenej troch mesiacov a bola rehabilitovaná alebo odškodnená podľa osobitných predpisov alebo jej bol priznaný jednorazový peňažný príspevok podľa osobitného predpisu, b) najmenej tri mesiace zaradená do táborov nútených prác. Ustanovenie § 4 ods. 1 až 6 upravuje uplatnenie nároku na príplatok a konanie o príplatku tak, že o nároku na príplatok, jeho sume rozhoduje a príplatok vypláca Sociálna poisťovňa a orgán príslušný na výplatu dôchodku podľa osobitného predpisu. Konanie sa začína na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby. Žiadosť sa podáva na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou alebo orgánom príslušným na výplatu dôchodku podľa osobitného predpisu. Nárok na výplatu príplatku vzniká odo dňa podania žiadosti o príplatok oprávnenou osobou. Na konanie o príplatku sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Sociálna poisťovňa a orgán príslušný na výplatu dôchodku podľa osobitného predpisu rozhodne o príplatku najneskôr do 120 dní od začatia konania. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne alebo orgánu príslušného na výplatu dôchodku podľa osobitného predpisu o príplatku možno podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje súd. Z dávkového spisu a z listinných dôkazov v ňom pripojených je aj podľa názoru súdu nepochybné, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobou tak, ako je definovaná v ustanovení § 2 zákona č. 274/2007 Z.z.. Navrhovateľ v priebehu súdneho konania predložil potvrdenie Gréckokatolického ordinariátu Prešov zo dňa 25. novembra 1988 č. 890/1988, z ktorého vyplýva, že osoba A. B. v tom čase bývajúci na adrese G., M. č. XX študoval na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove v študijnom roku 1948/49 a 1949/50. Navrhovateľ návrh na preskúmanie na pojednávaní dňa 18. januára 2011 odôvodnil aj tým, že 25. apríla 1950 bola Bohoslovecká fakulta v Prešove zatvorená, a že ak by nebol uväznený v súvislosti s vytlačením letákov v duchu protikomunistickom bol by uväznený z dôvodu, že bol študentom bohosloveckej fakulty, lebo všetci jeho spolužiaci z bohosloveckej fakulty bol uväznení a následne boli preradení do táborov alebo práporov PTP, on preradený nebol, vzhľadom na svoj zdravotný stav. Je nesporné, že navrhovateľ bol väznený viac ako 3 mesiace, čo ani odporkyňa nespochybňuje, je však nepochybné, že navrhovateľ nebol rehabilitovaný, ani odškodnený podľa osobitných prepisov, ktorými sú zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 2 zákona NR SR č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v znení neskorších predpisov, zákon NR SR č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, nebol mu priznaný jednorazový peňažný príspevok podľa zákona č. 726/2004 Z.z. o poskytnutí jednorazového peňažného príspevku osobám zaradených v rokoch 1948 až 1954 do vojenských táborov nútených prác a pozostalým manželkám po týchto osobách v znení neskorších predpisov. Navrhovateľ namieta, že je politickým väzňom podľa zákona č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji, ktorý odkazuje na § 2 ods. 1 zákona č. 125/1996 Z.z. Zákon č. 125/1996 Zb. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému rovnako ako ostatné zákony v ustanovení § 5 upravuje, že súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sa nevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, ak sa v priebehu konania preukáže, že konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práv a slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Na účely tohto konania sa primerane použijú ustanovenia § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. Navrhovateľ v konaní nepreukázal a v konaní napriek vykonanému dokazovaniu nebolo preukázané, žeby navrhovateľ bol rehabilitovaný podľa ustanovenia § 5 zákona č. 125/1996 Z.z. . Zákon č. 125/1996 Z.z. súčasne v § 6 upravoval, že zmiernenie niektorých krívd spáchaných na odporcoch komunistického režimu a na osobách, ktoré boli postihnuté jeho perzekúciami, upraví osobitný zákon. Zákon č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji v § 1 upravuje, že tento zákon ustanovuje podmienky priznania postavenia účastníka protikomunistického odboja a pôsobnosť Ústavu pamäti národa na úseku starostlivosti o účastníkov protikomunistického odboja. Podľa § 10 ods. 1,2 tohto zákona účastníci protikomunistického odboja majú právo na plnú morálnu rehabilitáciu. Účastníkovi protikomunistického odboja podľa § 6 prináleží postavenie veterána protikomunistického odboja; Ústav pamäti národa mu vydá preukaz veterána protikomunistického odboja ( § 6 ods. 1 ). Účastníkom protikomunistického odboja je občan, ktorý bol politickým väzňom alebo bol z politických dôvodov internovaný, alebo bol v období rokov 1948 až 1953 zaradený do vojenských táborov nútených prác, alebo bol v rokoch 1944 až 1946 civilnou osobou protiprávne násilne odvlečenou do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch. Politickým väzňom je ten, kto bol v rozhodnom období obmedzený na osobnej slobode väznením, zaradením do tábora nútených prác, protiprávne násilne odvlečený alebo internovaný pre svoj aktívny odboj proti komunistickej moci z dôvodov politických, náboženských, či z ďalších dôvodov súvisiacich s protikomunistickým odbojom. Zákon č. 219/2006 Z.z. konanie o priznanie postavenia účastníka protikomunistického odboja upravuje tak, že o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja rozhoduje Ústav pamäti národa na základe písomnej žiadosti. V konaní navrhovateľ nepreukázal, že mu Ústavom pamäti národa na základe jeho písomnej žiadosti bolo priznané postavenie účastníka protikomunistického odboja, súčasne je však potrebné zdôrazniť, že aj keby mu takéto postavenie účastníka protikomunistického odboja bolo priznané, pre priznanie príplatku k dôchodku politickým väzňom je nevyhnutné splniť všetky podmienky upravené zákonom č. 274/2007 Z.z. vo vzťahu k navrhovateľovi v § 2 ods. 1 písm. a, . Je nesporné, a nepoprel to ani sám navrhovateľ, že podľa vyššie citovaných právnych predpisov nebol rehabilitovaný ani nebolo mu priznané oslobodenie, ani jednorazové odškodnenie, a teda podľa zákona o príplatku k dôchodku politickým väzňom nesplnil kumulatívne stanovené podmienky. V ďalšom súd poukazuje na podrobné a vystižné odôvodnenie rozhodnutia odporkyne, s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 250q ods. 2 O.s.p. rozhodnutie odporkyne ako správne potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, lebo navrhovateľ v konaní nemal úspech a odporkyňa aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.