Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/125/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200845 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8010200845.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a sudkýň JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcu JUDr. O. C., bytom v D., J. XX, proti žalovanému Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky, Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, právne zastúpený JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Svätoplukova 12, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 16.08.2010 č. PÚ-10/1076-2/4764/42/Kub na základe žaloby takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Krajský pamiatkový úrad Prešov rozhodnutím zo dňa 01.06.2010 č. PO-10/302-08/4411/Li podľa § 30 ods. 3 Pamiatkového zákona s poukázaním na § 29 Pamiatkového zákona nepovolil umiestnenie osadeného reklamného vývesného štítu ,,A.“ vlastníkovi (JUDr. O. C., J. XX, D.) na hlavnej fasáde meštianskeho domu na J. ulici č. XX v D., ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou zapísanou v ústrednom zozname pamiatkového fondu - v registri nehnuteľných NKP ako synagóga s areálom pod č. 1744/0 a nachádza sa v pamiatkovom území pamiatkovej rezervácie D. evidovanej v ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri pamiatkových rezervácií pod č. 2 a zapísanej v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 16.08.2010 č. PÚ-10/1076-2/4764/42/Kub rozhodol žalovaný o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie KPÚ Prešov č. PO-10/302-08/4411/Li zo dňa 01.06.2010 potvrdil. Žalobca sa žalobou zo dňa 18.10.2010 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.08.2010 č. PÚ-10/1076-2/4764/42/Kub a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobu odôvodnil tým, že pri osadení reklamy na hlavnej fasáde jeho rodinného domu na ulici J. v D., postupoval po dohode s nájomníkom, ktorý v jeho rodinnom dome prevádzkuje podnikateľskú činnosť a jeho vlastníctvom je aj reklamný štít. Pri osadení reklamného štítu postupoval podľa osobného preskúmania vyvesovania reklamných štítov, či iných reklám na okolitých domoch ulíc v centre mesta v časti Mestskej pamiatkovej rezervácie D.. Spolu s nájomcom sa snažil o čo najvhodnejšie umiestnenie a prispôsobenie reklamy aj z hľadiska samotného územia (MPR), architektonického umiestnenia domu, fasády, ,,steny“ domu, farby fasády domu a rázu ulice J., lebo tá novým osadením kamenných kociek, úpravy zelene, osadením moderných pouličných svetiel, sieťou obchodíkov, či kancelárií sa prispôsobuje dobe, pričom ráz historickosti ulice J. a jeho meštianskych domov ostal zachovaný. Pri osadení reklamy postupoval podľa § 55 vyhl. č. 532/2002 Z.z.. Reklama je podľa jeho názoru prispôsobená architektúre a neruší základné členenie priečelia a jeho významné detaily. Jej osadenie je v súlade so Všeobecne záväznými nariadeniami Mesta D.. Nie je si vedomý porušenia zákona. Argumentoval tým, že osobne prešiel samotné W. R. (vedľa J. ulice) a jednotlivé ulice v centre mesta (J., H., R. H., I. ...), na ktorých sú osadené obdobné reklamy podnikateľských subjektov, bánk, či poisťovní (reklama Z. N., a.s. na I. ulici č. X je úplne zhodná) a od vlastníkov sa dozvedel, že tí výzvu na odstránenie reklám neobdŕžali. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a v tej súvislosti na rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania žalovaným. Ďalej poukázal na čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Zdôraznil, ,,Zásady a požiadavky pre umiestnenie reklám PR D.“, na ktoré žalovaný poukazuje, nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom. Zdôraznil, že podľa citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky možno ukladať povinnosti len na základe zákona alebo iného normatívneho právneho predpisu. Tabuľkové reklamy krabicového typu nie sú nikde v zákone č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu upravené a zákon ich nijako nespomína. Vzhľadom na uvedené považuje rozhodnutia žalovaného za nezákonné. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Poukázal na príslušné ustanovenia Pamiatkového zákona (§ 2 ods. 1, § 29 ods. 1, 2, 3, § 27, § 28 ods. 2 písm. b), § 30 ods. 1, 3), podľa ktorého každý vlastník kultúrnej pamiatky má povinnosť riadiť sa obsahom individuálnych správnych aktov príslušného KPÚ, aj v prípade umiestňovania reklamných zariadení. Je povinnosťou príslušného KPÚ zodpovedajúco posúdiť rozsah a závažnosť dopadu na kultúrnu pamiatku (a to aj estetického), jej prostredie, ako aj na pamiatkové územie a vydať rozhodnutie, prípadne záväzné stanovisko, v ktorom určí podmienky prípustnosti umiestnenia reklamného zariadenia. V prípade pamiatkového územia je príslušný KPÚ pri posúdení veci viazaný obsahom zásad ochrany pamiatkového územia ako dokumentu na vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia, ktorý obsahuje okrem iného aj podmienky úpravy prvkov interiéru a uličného parteru. V prípade, ak je pre pamiatkové územie schválená územnoplánovacia dokumentácia, zásady ochrany pamiatkového územia sú v tejto premietnuté, a teda sa stávajú aj súčasťou všeobecne záväzných právnych predpisov, keďže závažnú časť územnoplánovacej dokumentácie obec vyhlasuje všeobecne záväzným nariadením. Pokiaľ obec nedisponuje územnoplánovacou dokumentáciou, príslušný KPÚ je viazaný zásadami ochrany pamiatkového územia, ktoré sú odborným podkladom podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku. Osadenie predmetného reklamného zariadenia na predmetnej kultúrnej pamiatke v území PR D. však uskutočnil žalobca bez predchádzajúceho vyžiadania rozhodnutia KPÚ Prešov, čím postupoval v rozpore s uvedenými ustanoveniami Pamiatkového zákona. KPÚ Prešov túto skutočnosť zistil dňa 30.01.2009 počas výkonu štátneho dohľadu nad zabezpečením ochrany pamiatkového fondu v PR D.. Ďalej poukázal na ustanovenie § 1, § 2 ods. 2, § 9 Pamiatkového zákona, na základe ktorých je zrejmé, že tvrdenia žalobcu, že pri nepovolenom osadení predmetného reklamného zariadenia postupoval podľa ,,osobného preskúmania vyvesovania reklamných štítov, či iných reklám na okolitých domoch ulíc v centre mesta“, pričom sa ,,snažil spolu s nájomcom o čo najvhodnejšie umiestnenie a prispôsobenie“, ako aj tvrdenie, že ,,ráz historickosti ulice J. a jeho meštianskych domov ostal zachovalý“, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Subjektívne názory žalobcu týkajúce sa pôsobenia predmetného reklamného zariadenia, ktoré osadil bez predchádzajúceho povolenia zo strany KPÚ Prešov sú absolútne vágne a bezpredmetné. Podľa Pamiatkového zákona sú správne orgány na úseku pamiatkového fondu orgánmi špecializovanej štátnej správy. Štátni zamestnanci vykonávajúci štátnu službu na týchto správnych orgánoch majú potrebné vysokoškolské vzdelanie v odboroch ako je architektúra a história umenia, ako aj v iných príbuzných odboroch. Je nepochybné, že ochrana pamiatkového fondu je osobitná vedná disciplína, ktorá vyžaduje obsiahle znalosti v uvedených odboroch, preto nie je možné zo strany žalobcu ako laika relevantne posúdiť pôsobenie prvkov interiéru a uličného parteru v PR D.. Za nedôvodné považuje aj poukázanie žalobcu na ustanovenie § 55 vyhl. č. 532/2002 Z.z., ktoré neupravuje práva a povinnosti na úseku ochrany pamiatkového fondu, ale upravuje práva a povinnosti na úseku stavebného práva, a teda chráni odlišný verejný záujem. Žalobca postupoval v rozpore s ustanoveniami pamiatkového zákona. K namietanému porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania žalovaný uviedol, že zo žaloby nevyplýva, ktoré konkrétne nehnuteľnosti má žalobca na mysli, a teda jeho tvrdenie je nekonkrétne a nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Zásady ochrany pamiatkového územia sú nástrojom na uplatňovanie zásady materiálnej rovnosti podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Zásadu rovnakého zaobchádzania možno použiť výlučne v skutkovo zhodných prípadoch. Len niektoré z nehnuteľností v pamiatkovom území majú aj status národných kultúrnych pamiatok. Pre národné kultúrne pamiatky platí prísnejší režim ochrany, ako pre nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Každé osadenie reklamného zariadenia spôsobuje poškodenie zásady, t.j. poškodenie pôvodnej hmoty, čo je v prípade národnej kultúrnej pamiatky jav absolútne nežiaduci. Prísnejšie sa posudzuje pôsobenie reklamných zariadení na národných kultúrnych pamiatkach vo vzťahu k ich individuálnym pamiatkovým hodnotám. Moderné svetelné otáčavé, či krikľavé svetelné zariadenia pôsobia na národných kultúrnych pamiatkach prinajmenšom nevhodne. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti v pamiatkovom území, aj tu je nutné prihliadať na skutočnosť, že každá nehnuteľnosť je jedinečná so svojimi výrazovými architektonickými prostriedkami, ako aj celkovým pôsobením v rámci pamiatkového územia, a teda je potrebné pristupovať k nej individuálne. K námietke žalobcu, že zásady ochrany pamiatkového územia nie sú všeobecne záväzným pamiatkovým predpisom, pričom tabuľkové reklamy krabicového typu nie sú nikde v pamiatkovom zákone upravené a teda postup orgánov na úseku ochrany pamiatkového fondu bol v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR uviedol, že táto je vykonštruovaná, nakoľko nezodpovedá skutočnému stavu veci, ani nevychádza z ustanovení platných všeobecne záväzných právnych predpisov. Zásady sú súčasťou územného priemetu ochrany kultúrnych hodnôt, ktorý je podkladom na spracovanie územnoplánovacej dokumentácie podľa osobitného predpisu (§ 30 ods. 3, § 29 ods. 2, § 35 ods. 3 Pamiatkového zákona). Podľa ustanovenia § 29 ods. 3 Pamiatkového zákona zásady ochrany pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie objektovej skladby výškového a priestorového usporiadania objektov, prvkov interiéru a uličného parteru, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia. Poukázal na čl. 9 ods. 5 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta D. č. 74/2007 zo dňa 13.03.2007, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu mesta: ,,...Požiadavky pamiatkovej ochrany, podmienky funkčného využívania a prezentácie pamiatkových súborov a objektov a limitovanej stavebnej činnosti na území pamiatkovej rezervácie stanovujú ,,Zásady ochrany MPR D.“, a na základe nich vypracovaná podrobnejšia územnoplánovacia dokumentácia alebo územnoplánovacie podklady...“. Zásady ochrany MPR D. obsahujú podkapitolu ,,Požiadavky na prvky interiéru a uličného parteru“, podľa ktorej : ,,... V pamiatkovej rezervácii sú neprípustné billboardy a veľkoplošné reklamy, plošné reklamy a plošné svetelné reklamy, vývesné štíty krabicového typu a svetelné vývesné štíty, typizované - priemyselne vyrábané panely, vývesné štíty a reklamné značenia...“. Žalovaný ďalej uviedol, že mu nie je zrejmé, v čom vidí žalobca porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keď práve z ustanovení Pamiatkového zákona je nepochybné, že KPÚ Prešov a PÚ SR postupovali v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. K tvrdeniu žalobcu, že tabuľkové reklamy krabicového typu nie sú nikde v Pamiatkovom zákone upravené žalovaný uviedol, že podľa ustanovení Pamiatkového zákona a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, príslušný KPÚ uplatňuje diskrečnú právomoc, t.j. Pamiatkový zákon presne a jednoznačne neurčuje aké riešenie má správny orgán aplikovať na konkrétny prípad, nakoľko vzhľadom na špecifiká pamiatkovej ochrany nie je možné na úrovni zákonných noriem konštatovať jediné všeobecne platné pravidlo (napr. zákaz použitia svetelných reklám), ale umožňuje, aby príslušný KPÚ v konkrétnej veci rozhodol na základe správnej úvahy v súlade s účelom Pamiatkového zákona po posúdení všetkých špecifík konkrétneho prípadu, t.j. v prípade pamiatkového územia na základe podmienok stanovených v zásadách ochrany pamiatkového územia, ktoré pamiatkový zákon definuje ako predmetný dokument ochrany. Dôvody uvádzané v žalobe považuje žalovaný za absolútne irelevantné pre preukázanie žalobcom tvrdenej nezákonnosti, a preto považuje žalobu za nedôvodnú. Žalobca konal protiprávne, keď osadil predmetné reklamné zariadenie bez predchádzajúceho rozhodnutia KPÚ Prešov. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť ich práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté (§ 244 O.s.p.). Z uvedeného teda vyplýva, že súdy preskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy, pričom ide o rozhodnutia rôzneho druhu a obsahu. Krajský súd podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správnym konaním sa nazýva postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktoré upravuje právny predpis. Zmyslom všetkých právnych predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci a aby účastníkovi, o ktorého vec, práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Krajský súd v intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p., § 247 ods. 1 O.s.p. (druhej hlavy piatej časti O.s.p.) musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc ustanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je tak správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonávať úkony a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia vo veci, ktoré má predpísané náležitosti. Z administratívneho spisu bolo zistené, že KPÚ Prešov podľa § 11 ods. 1 Pamiatkového zákona ako vecne a podľa § 9 ods. 5 miestne príslušný správny orgán na úseku ochrany pamiatkového fondu, podľa § 11 ods. 2 písm. a) Pamiatkového zákona vykonal dňa 30.01.2009 štátny dohľad nad zabezpečením ochrany pamiatkového fondu na území Pamiatkovej rezervácie D.. Pri výkone štátneho dohľadu zistil, že na hlavnej fasáde meštianskeho domu na J. ulici č. XX v D. je umiestnený nevhodný svetelný reklamný vývesný štít : ,,A.- T.“ bez povolenia Krajského pamiatkového úradu Prešov. Na základe uvedeného KPÚ Prešov vyzval listom č. PO-09/490-02/1166/Kr zo dňa 04.02.2009 vlastníka, aby predmetný reklamný vývesný štít odstránil, resp. upravil v súlade s požiadavkami na umiestnenie reklám v Pamiatkovej rezervácii D., ktoré mu boli zaslané v prílohe listu a na odstránenie, resp. úpravu reklamy určil lehotu do 16.03.2009. Následne vlastník žiadosťou zo dňa 17.03.2009 požiadal Krajský pamiatkový úrad Prešov o vydanie rozhodnutia k zámeru umiestnenia reklamného svetelného vývesného štítu na národnej kultúrnej pamiatke - meštiansky dom na J. ulici č. XX v D.. Týmto dňom sa začalo konanie o zámere umiestnenia reklamného svetelného vývesného krabicového typu ,,A.-T.“ na predmetnej národnej kultúrnej pamiatke. Krajský pamiatkový úrad Prešov a miestne príslušný orgán štátnej správy v súlade s ustanoveniami § 32 Pamiatkového zákona a v zmysle § 18 a § 21 Správneho poriadku oznámil začatie konania o zámere umiestnenia reklamného vývesného štítu na meštianskom dome známym účastníkom konania. Krajský pamiatkový úrad Prešov rozhodnutím zo dňa 01.06.2010 č. PO-10/302-08/4411/Li podľa § 30 ods. 3 Pamiatkového zákona s poukázaním na § 29 Pamiatkového zákona nepovolil umiestnenie osadeného reklamného vývesného štítu ,,A.“ vlastníkovi (JUDr. O. C., J. XX, D.) na hlavnej fasáde meštianskeho domu na J. ulici č. XX v D., ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou zapísanou v ústrednom zozname pamiatkového fondu - v registri nehnuteľných NKP ako synagóga s areálom pod č. 1744/0 a nachádza sa v pamiatkovom území pamiatkovej rezervácie D. evidovanej v ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri pamiatkových rezervácií pod č. 2 a zapísanej v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Rozhodnutie odôvodnil tým, že pri posudzovaní veci je viazaný obsahom zásad ochrany pamiatkového územia ,,Pamiatková rezervácia D. - Zásady ochrany pamiatkového územia - aktualizácia 2006-2009“ (ďalej len ,,Zásady PR D.“) ako dokumentu na vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia, ktorý obsahuje okrem iného aj úpravu prvkov interiéru a uličného parteru. Zásady PR D. sú súčasťou Záväznej časti územného plánu Mesta D. (viď. čl. 9 č. 5 ,,Požiadavky pamiatkovej ochrany, podmienky funkčného využívania a prezentácie pamiatkových súborov a objektov a limitovanej stavebnej činnosti na území pamiatkovej rezervácie stanovujú ,,Zásady ochrany MPR D.“, a na základe nich vypracovaná podrobnejšia územnoplánovacia dokumentácia alebo územnoplánovacie podklady.“). Uvedená svetelná krabicová reklama je neprípustná pre územie lokality svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca. O odvolaní rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 16.08.2010 č. PÚ-10/1076-2/4764/42/Kub, a to tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie KPÚ Prešov č. PO-10/302-08/4411/Li zo dňa 01.06.2010 potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil skutočnosťami uvedenými aj v písomnom vyjadrení k žalobe. Podstatnou námietkou v danej veci je, že žalovaný pri rozhodovaní porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, lebo vlastníci iných nehnuteľností na W. R. a v uliciach v centre mesta, na ktorých sú osadené obdobné reklamy podnikateľských subjektov, neboli pamiatkovým úradom na odstránenie týchto reklám vyzvaní, že ,,zásady a požiadavky pre umiestnenie reklám PR D.“, podľa ktorých postupovali správne orgány nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom, a teda postup správnych orgánov bol v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Zákon č. 49/2002 Z.z. v ustanovení § 28 ods. 2 písm. b) upravuje, že vlastník kultúrnej pamiatky je povinný užívať kultúrnu pamiatku v súlade s jej pamiatkovou hodnotou. V ustanovení § 29 ods. 2 tohto zákona je upravené, že krajský pamiatkový úrad alebo osoba oprávnená podľa § 35 ods. 3 vypracúva zásady ochrany pamiatkového územia, ktoré sú dokumentom na vykonávanie základnej ochrany podľa odseku 1. Zásady sú súčasťou územného priemetu ochrany kultúrnych hodnôt územia, ktorý je podkladom na spracovanie územnoplánovacej dokumentácie podľa osobitného predpisu. V ustanovení § 29 ods. 3 upravuje, že zásady ochrany pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie, objektovej skladby, výškového a priestorového usporiadania objektov, prvkov interiéru a uličného parteru, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia. Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 Pamiatkového zákona je každý povinný správať sa tak, aby svojím konaním neohrozil základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových území podľa § 29 a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk. Podľa § 30 ods. 3 Pamiatkového zákona umiestniť reklamné, informačné, propagačné alebo akékoľvek technické zariadenie na nehnuteľnej kultúrnej pamiatke alebo v pamiatkovom území možno len na základe rozhodnutia krajského pamiatkového úradu. Ak umiestnenie povoľuje stavebný úrad, krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko a je v konaní stavebného úradu dotknutým orgánom; krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko aj v takomto konaní stavebného úradu v ochrannom pásme. Podľa § 27 Pamiatkového zákona je základná ochrana kultúrnej pamiatky súhrn činností a opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu. Podľa § 1 Pamiatkového zákona tento zákon upravuje podmienky ochrany kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a archeologických nálezísk v súlade s vedeckými poznatkami a na základe medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská republika viazaná. Podľa § 2 ods. 2 Pamiatkového zákona pamiatková hodnota je súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany. Podľa § 9 Pamiatkového zákona na výkon špecializovanej štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu sa zriaďuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a krajské pamiatkové úrady. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1). Z uvedenej zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou SR, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv v súlade s čl. 7 Ústavy SR, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, podľa ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo uisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 Správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 5). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (prednosť zistenia). Preskúmaním veci krajský súd zistil, že Krajský pamiatkový úrad Prešov pri výkone štátneho dohľadu na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa § 11 ods. 2 písm. a) Pamiatkového zákona nad zabezpečením ochrany pamiatkového fondu na území pamiatkovej rezervácie D. zistil, že na hlavnej fasáde meštianskeho domu na J. ulici č. XX v D. je umiestnený nevhodný svetelný reklamný vývesný štít : ,,A.“ bez povolenia Krajského pamiatkového úradu Prešov, bez predchádzajúceho súhlasu KPÚ, preto vyzval vlastníka nehnuteľnosti - žalobcu, aby predmetný reklamný vývesný štít odstránil, resp. upravil v súlade s požiadavkami na umiestnenie reklám v pamiatkovej rezervácii D., ktoré mu boli zaslané v prílohe listu a určil mu lehotu, v ktorej ma odstránenie , resp. úpravu reklamy. Žalobca výzve nevyhovel, ale požiadal Krajský pamiatkový úrad Prešov o vydanie rozhodnutia k zámeru umiestnenia reklamného svetelného vývesného štítu na národnej kultúrnej pamiatke - meštiansky dom na J. ulici č. XX v D.. Správne orgány nevyhoveli tejto žiadosti. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že zo strany správnych orgánov bola dokazovaniu vo veci venovaná náležitá pozornosť. Správne orgány postupovali v súlade so zákonom č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov, v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a v súlade s Ústavou SR. Súd sa stotožňuje s právnym záverom žalovaného, že Zásady sú súčasťou územného priemetu ochrany kultúrnych hodnôt, ktorý je podkladom na spracovanie územnoplánovacej dokumentácie podľa osobitného predpisu (§ 30 ods. 3, § 29 ods. 2, § 35 ods. 3 Pamiatkového zákona). Podľa ustanovenia § 29 ods. 3 Pamiatkového zákona zásady ochrany pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie objektovej skladby výškového a priestorového usporiadania objektov, prvkov interiéru a uličného parteru, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia. Aj z článku 9 ods. 5 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta D. č. 74/2007 zo dňa 13.03.2007, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu mesta: ,,...Požiadavky pamiatkovej ochrany, podmienky funkčného využívania a prezentácie pamiatkových súborov a objektov a limitovanej stavebnej činnosti na území pamiatkovej rezervácie stanovujú ,,Zásady ochrany MPR D.“, a na základe nich vypracovaná podrobnejšia územnoplánovacia dokumentácia alebo územnoplánovacie podklady...“. Zo Zásad ochrany MPR D. podkapitoly ,,Požiadavky na prvky interiéru a uličného parteru“, vyplýva, že: ,,... v pamiatkovej rezervácii sú neprípustné billboardy a veľkoplošné reklamy, plošné reklamy a plošné svetelné reklamy, vývesné štíty krabicového typu a svetelné vývesné štíty, typizované - priemyselne vyrábané panely, vývesné štíty a reklamné značenia...“. Súd nezistil, že by v prípade žalobcu žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania podľa Správneho poriadku, ani Ústavy SR tým, že vychádzal zo zásad ochrany pamiatkového územia pre pamiatkovú rezerváciu D.. Vzhľadom na uvedené súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal a žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.